Knížka na pokračování: Sonka Valovič Sazama: BOJ NIE JE UKONČENÝ: kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam – 4., 5. a 6. díl

Novou, právě dokončenou knížku zveřejníme s laskavým svolením autorky na pokračování postupně po jednotlivých kapitolách. Zdroj zde. 1. díl zde. 2. díl zde. 3.díl zde.

4. díl

III/

Školské roky (1919 – 1926)

,,Pod volným sluncem svobodně budeme žít, svobodně s otci i bratry na rolích lidstva sít, s matkami svými, s ženami svými eposy slávné i ballady teskné o hrobech Jánošíků zpívati budem.“¹

Štátna ľudová škola v Smižanoch, 1919 – 1922

Malý Janko začal navštevovať Ľudovú školu v Smižanoch od septembra 1919, kedy bol tlak maďarizácie na školstvo (popri administrácii) stále najciteľnejším. Hoci dovtedy bola slovenská reč vytisnutá zo všetkých odborov verejnej správy, predsa len sa niekedy či notár či úradník prihovoril k slovenskej stránke aj v rodnom jazyku. Horšie to bolo na školách, kde namiesto sladkých zvukov materčiny ešte stále prevládali cudzie slová a maďarizácia tak kazila čistú slovenčinu. Po vzniku novej republiky bolo cieľom z pomaďarčených škôl urobiť slovenské, no mnoho učiteľov (či na cirkevných či štátnych školách) sa držalo zaužívaných  štandardov a poslovenčiť školy nemal kto, zvlášť chýbal slovenský šlabikár a špeciálna pedagogická spisba.²

V štátnych a cirkevných školách Spišskej Novej Vsi prevládal maďarský a nemecký duch a zavádzanie slovenčiny tak prebiehalo veľmi pomaly, až do marca 1919, keď novým školským referentom bolo s okamžitou platnosťou zrušené vyučovania maďarského jazyka, literatúry a dejín. Vyučovanie sa zastavilo (školský rok 1918/1919 bol skrátený) a žiaci boli prepustení s vysvedčením, kde bolo napísané, že školu prevzala československá vláda. Keďže učiteľské zbory neovládali slovenský jazyk, buď boli prepustené a mohli sa rozhodnúť, či sa vrátia do Maďarska, alebo tu v prípade trvalého bydliska zostanú, ale bez služby.³

Do škôl začali prichádzať noví učitelia z Čiech pre nedostatok slovenských učiteľov, ktorí však neboli (hlavne na Spiši) Čechom príliš naklonení, čo vyústilo do nasledovnej rezolúcie spišského učiteľstva: ,,Slovensko na východe kultúrne upadá. Vláda poslala na naše školy českých učiteľov. Tí vyučujú po česky, prinášajú českú kultúru, deti im nerozumejú. Sú to ľudia nediplomovaní a mravnosti pochybnej. Žiadame preto, aby na ľudových, meštianskych a stredných školách učili len Slováci. Poskytnite nám možnosť vzdelávať sa. Vítame slovensky vzdelaných Čechov, ale len ako pomocníkov.“⁴

Snaha českého učiteľstva docieliť jednotu a spojenie so spišským učiteľstvom sa nakoniec uskutočnila v máji 1920, kedy boli českí učitelia vzatí pod ochranu župy, ale nebola ,,preklenutá priepasť medzi Čechmi a tzv. slovenskými učiteľmi, ktorí mali v sebe na ten čas ideológiu čisto maďarskú, lebo poriadne po slovensky hovoriť vedel z nich málokto a písať správne – žiadny.“⁵ Všetko sa vyriešilo novým zákonom (č. 276/1920 Zbierky zákonov a nariadení), podľa ktorého boli učitelia a učiteľky s maďarským diplomom povinní zložiť na školskom inšpektoráte skúšku zo slovenského jazyka a vlastivedy.⁶

Najmenší žiačik v triede

(Zo spomienok Jozefa Mikolaja, triedneho učiteľa JN)

,,Ján Nálepka bol mojím žiakom v školskom roku 1920/1921. Bolo to v čase môjho návratu z ruského zajatia, v ktorom som bol ako dôstojník maďarskej domobrany od roku 1916. Moja trieda bola veľká, bolo v nej 70 žiakov v 2. a 3. postupnom ročníku. Ovládať toľko žiakov je pre učiteľa priam umením. Počas svojej 46-ročnej učiteľskej praxe som si osvojil takú metódu, že keď mi disciplína v triede povolila – stáva sa to obyčajne na posledných vyučovacích hodinách – začal som žiakom rozprávať alebo čítať rozprávky. V čase, keď bol Ján Nálepka mojím žiakom, veľa som deťom rozprával o Sovietskom zväze. A práve tieto moje rozprávania o Rusku, o tajge na Sibíri, o Bajkale, okolo ktorého som viackrát precestoval, o ruskej zime, o povahe ruského človeka, o riekach, či o bohatstve ruskej zeme najviac zaujali malého žiačika s kučeravými vlasmi, ktorý ako najmenší v triede sedel v prvej lavici skraja vedľa Jožka Baláža (*neskoršieho zástupcu riaditeľa Gymnázia v Spišskej Novej Vsi), s ktorým Janko Nálepka súťažil o prvenstvo v triede… Nálepka mal úhľadný rukopis. Za pekné písmo obaja moji najlepší žiaci – Nálepka a Baláž – dostali na skúške od správcu miestneho drevoskladu aj peňažnú odmenu… V škole mal Janko výborný prospech. Od samého detstva rád čítal, venoval čítaniu takmer všetok čas a neskôr si založil aj vlastnú knižnicu.“⁷

Podľa Mikolajovho rozprávania mal Ján Nálepka ako dieťa najradšej kratučké rozprávky, ktoré žiakom čítal z ruskej knihy L. N. Tolstého  Vlk a pes, či poviedku Zlodejovi čiapka horí, na ktorú bystrý žiačik vyskočil z lavice so slovami:

,,Pán učiteľ, to sa zlodej sám prezradil!“⁸

Jozef Mikolaj ďalej pokračuje:

,,Musím povedať, že v Smižanoch nebolo ľahké budiť slovenské národné povedomie, lebo obyvateľstvo na Spiši bolo rôznorodé. A preto som učil svojich malých druháčikov pesničku: Všetci sme Slovania tam spod snežnej Tatry, Rus, Poliak, Ilýr, Čech, sú našimi bratmi... Malý Janko ju spieval s oduševnením, hlások mal už vtedy veľmi čistý, krásny a vždy hlasnejšie ako ostatné slová vyspieval tie posledné …sú našimi bratmi. S rovnakou radosťou spieval s triedou pesničku Krajšie mesto Žilina, Žilina, než uhorská krajina, krajina. Učil som svojich žiakov aj vlastenecké básničky: Ja som pyšný, že som Slovák… Vidím Janka ešte dnes, ako stojí rovno, ako strunka, bradička trochu zdvihnutá. K slovenskému národnému povedomiu ho vychovala nielen škola, ale aj jeho rodičovský dom. Mne ako učiteľovi bolo už vtedy jasné – aj keď som, pravdaže, ako žiaden učiteľ nemohol tušiť, ako sa chlapec vyvinie – že najmenší žiačik v triede je dieťa bystré, nadané a múdre. A v neskorších rokoch sa k týmto vlastnostiam pridružili aj ďalšie: usilovnosť, vytrvalosť, nebojácnosť, výbojnosť, túžba po pravde, spravodlivosti, slobode, a to nielen osobnej, ale aj národnej.“⁹

Štátna meštianska škola v Spišskej Novej Vsi, 1923 – 1927

Malý Janko sa povahovo od svojich starších bratov značne líšil. Bol smelší, nápaditejší a už odmala prejavoval záujem o knihy, šport a hudbu. Podľa Jozefa Nálepku, ,,otec, od toho dňa, keď ho prebudil k životu, prejavoval k nemu väčšiu nehu. Keď začal Janko študovať, vymohol si u otca, že nebude po škole pracovať na poli ani okolo hospodárstva. Aj cez prázdniny mal jeden mesiac voľno. My mladší sme nechápali, ako mohol Jano získať u otca také úľavy. Nám otec nedal ani vydýchnuť, stále mal pre nás nejakú prácu. A zatiaľ Jano využíval voľný čas na čítanie, štúdium a hru na rôzne hudobné nástroje.“¹⁰

Ján Nálepka vychodil 4. triedy Štátnej ľudovej školy v Smižanoch (1919 – 1922) a 4. triedy Štátnej meštianskej školy v Spišskej Novej Vsi (1923 – 1927). Už v tomto veku vedel uplatniť svoju vôľu a bol veľmi cieľavedomý (neskoršie si sám zažiadal o prijatie na učiteľský ústav, hoci nemal ani pätnásť rokov). Pre mladého chlapca nastal čas nových povinností, bolo treba dochádzať do mesta, pribudlo učiva a musel pomáhať aj doma. S učením však nikdy nemal ťažkosti, veľmi ľahko zvládol všetky predmety, čo dokazujú jeho vysvedčenia. Mal veselú a priateľskú povahu, ľahko nadväzoval kontakty, svojich nových spolužiakov učil spoznávať a chrániť prírodu, rozpoznávať lesné plody, huby, lúčne a lesné kvety, trávu, stromy podľa listov a kôry či ihličia, vtákov podľa letu, spevu, zafarbenia peria, tvaru hniezda…

---

Ján Nálepka je vrchnom rade, štvrtý zľava. Zdroj: archív Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi

5. díl

Rodiaci sa vzťah k myšlienke slovanstva

Keď Ján Nálepka nastúpil do meštianskej školy v Spišskej Novej Vsi, v septembri 1923 nastúpil na miesto riaditeľa J. Bačány. V januári 1923 začal na meštianskej škole svoju činnosť Hviezdoslavov samovzdelávací krúžok, pomenovaný na počesť P. O. Hviezdoslava (ktorý zomrel v novembri 1921). V tomto krúžku sa formovalo aj Nálepkovo zanietenie pre divadlo, kedy sa žiaci stretávali každých 14 dní, vždy v sobotu a uskutočňovali svoje samovzdelávacie aktivity pod dozorom učiteľa F. Kačera. Mladí divadelníci robili prednášky, čítali diela slovenských a českých autorov, napodobňovali monológy z prozaických diel, spievali, predvádzali hry. Založili si knižnicu a sami sa vyzbierali na nákup kníh. Škola ďalej disponovala kurzami slovakizácie (resp. odmaďarčovania), ľudovou kuchyňou, aktivizáciou Matice slovenskej a spolkov, usporadovala výlety do Rudohoria, Podpoľania, Nitry,  Turca, Liptova, Levoče, Prešova, Tatier (napr. do Levoče sa šlo pešky a naspäť vlakom), viedla žiakov k myšlienke slovanstva, k vzkriesenému československému štátu, k štátotvornej prítomnosti jeho velikánov (T. G. Masaryk, M. R. Štefánik)  a celkovo nabádala mládež, aby ,,s dobrými skutkami milovala seba, svoj národ a svoju drahú vlasť.“¹¹

Počas školských rokov sa u mladého Jána Nálepku formovalo národné povedomie a pozitívny vzťah k československej vzájomnosti. Ako dieťa zažil silnú maďarizáciu, s ktorou sa stretol tvárou v tvár v prvom roku pôsobenia v ľudovej škole, kedy Slovensko ešte stále (neoficiálne) trpelo pod maďarským diktátom a Maďari heslom ,,vyhubiť“ usilovali sa čím skôr zničiť tvrdohlavú slovenskú národnosť. Česi, ktorí sami trpeli pod nemeckou nadvládou a rovnako prežívali ťažké časy, po vzniku Československa udržiavali stály styk oboch vetiev česko-slovenského národa a mnohí z Čechov prispeli ako len mohli k podporovaniu československej vzájomnosti tým, že na Slovensko cestovali, odoberali slovenskú tlač, kupovali slovenské knihy, zakladali na Slovensku knižnice či podporovali slovenských žiakov na českých školách.¹²

Sloboda prichádzala pomaly, zakorenený tisícročný útlak nebolo možné vytrhnúť s koreňmi zo dňa na deň. Keď sa na Slovensku otvorili prvé slovenské školy (ľudové, meštianske, stredné), nebolo kníh, z ktorých by sa slovenské deti mohli učiť, nebolo knižníc so slovenskými autormi či jazykom, kde by mohli čítať, aby týmto spôsobom spoznávali svoj národ, svoje dejiny, svoju vzdelanosť, lebo

,,učebníc slovenských od päťdesiat rokov žiadna taká nebola vytlačená, poneváč maďarské vlády nielenže by ju neprijali, lež ani by ju nedovolili predávať.“¹³ 

Cirkev, ktorá mala na starosti svoje diecézy,  nevštepovala v čase útlaku slovenskému národu lásku k materinskému jazyku, jej katolícki kňazi slovami Jozefa G. Tajovského sa

,,nebili za práva ľudu, za slovenčinu nepreložili krížom slamy, vojny sa nezúčastnili, za slovenský ľud sa hanbili, obyčajne mu škodili, maďarizovali kostol aj školu a boli poslušnými sluhami maďarskej vlády…“¹⁴

Hrob, do ktorého uložili Maďari a maďaróni slovenské školstvo, bol taký hlboký a široký, že do neho mal byť pomaly položený i celý slovenský národ, v ňom mala byť pochovaná jeho slovenčina. A iba z tohto dôvodu slovenské školstvo nevyhnutne potrebovalo bratskú ruku Čechov, lebo ako písal súdobý denník v roku 1918

,,na túto prácu nepostačíme sami. Budeme potrebovať českých učiteľov nielen na stredných a vyšších školách, kde slovenských ľudí – až na nepatrné výnimky – v prvých rokoch nášho znovuzrodenia vôbec nebudeme mať, ale budeme ich potrebovať i na nižších školách, kde – ako vidíme zo štatistiky nášho školstva – dnešný počet slovenských učiteľov nezodpovedá ani štvrtine potreby.“¹⁵

O gramotnosti slovenského národa (napriek vyššie spomenutých príčinám) hovorí fakt, že aj pri tak silnej maďarizácii sa Slováci v gramotnosti (znalosti čítania a písania, ktoré sa považuje vo všeobecnosti za merítko vzdelania národov) v roku 1903 nachádzali na štvrtom mieste (71%). Pred Slovákmi stáli Nemci, Maďari a Chorváti. Najhorší stav bol v cárskom Rusku, ktorý presiahol iba slabých 14%.¹⁶

Pozitívny vzťah k slovanstvu, ktorý sa naplno prebudil u Jána Nálepku, predurčoval jeho ďalšie životné osudy na pôde učiteľstva, kde mohol vštepovať budúcej generácii nielen lásku k materinskému jazyku, ale aj hlboký cit k národnému povedomiu a slovanským koreňom, a aby mladá slovenská generácia slovami Sama Chalupku, už nikdy nedopustila ,,siahnuť kradmou rukou na svoju slobodu“.

---

Foto: Dvanásťročný Ján Nálepka ako žiak 2. ročníka Štátnej meštiackej školy v Spišskej Novej Vsi, rok 1924 (označený trojuholníčkom pod stromom) – (zdroj: archív Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi)

6. díl

Formovanie Nálepkovho chlapčenského charakteru pod krídlami československej vzájomnosti v rokoch 1919 – 1926 (kultúrno-historický kontext)

Podľa oficiálnej štatistiky z roku 1919 sa na Slovensku nachádzalo zhruba 3500 ľudových škôl a z nich bolo ako-tak čisto slovenských 344, kde vyučovalo asi 550 slovenských učiteľov približne 42 000 detí. K tomu treba dodať, že 32 000 slovenských detí nebolo zapísaných do žiadnej školy. Z tohto vyplýva, že okolo 3000 škôl bolo treba čo najrýchlejšie ,,poslovenčiť“.¹⁷ Československá vzájomnosť však nebola progresívnym novátorstvom, naopak – dejiny československého národa živo dokazovali, že od najdávnejších dôb porobený národ Čechov a Slovákov mal vždy svojich bdelých ,,prorokov“ a ,,buditeľov“, spoločne prekonal Tatárov bičujúcich podkarpatské kraje a Bielu Horu či krvavú záplavu svetovej vojny, a slovami J. Kollára víťazne vyšiel zo svetového chaosu, v ktorom sa mala zrodiť lepšia a krajšia doba, lebo

,,cesty mohou býti rozličné, jenom vůli mějme stejnou“.

Celistvosť Československej republiky však začínala byť ohrozená v samom svojom zárodku zasahovaním do vnútorných otázok ľudovou stranou katolíckeho farára Andreja Hlinku, jeho protičeskou agitáciou (odluka Čechov a Slovákov) a podkopávaním dôvery národa k nositeľom československej myšlienky (čo neskôr vyústi do tragédie oboch bratských národov).¹⁸ Cez hranice boli onedlho prepašované letáky typu Radostná novina:

,,Neboj sa slovenská rodinko, českého tyrana sa skoro zbavíme!“,

,,Beda tomu, kto Čechov podporuje!“ atď.¹⁹ 

Protipólom k rodiacemu sa ľudáctvu stál vtedajší sedemdesiatročný prezident T. G. Masaryk s heslom „Nelhat a nebát se!“ ako jedinej a pravej rukoväte, podľa ktorej sa treba riadiť.²⁰ Na Masarykov hlas ,,vstávali zo zeme československé légie, bilo v nich udatné srdce, prebiehala žilami krv bývalých husitských bojovníkov za Pravdu, ktorá vždy víťazí a mocná je až na smrť.“²¹

V retrospektívnom pohľade na tragédiu oboch bratských národov počas kolaborácie s fašizmom časti slovenského národa práve tu nachádzame zárodky ľudáckej propagandy, ktorá začala manipulovať verejnou mienkou cez jeho najcitlivejšie miesta: pravú ruku – katolicizmu  a ľavú ruku – autonómie. Ľudácka politika hľadela na československú vzájomnosť ako na vred mladej republiky, lebo namiesto ,,pestovania svojej slovenskej národnosti“ kládla vraj Slovákom ,,povinnosť čo najskôr sa počeštiť“ a Slovensko podľa ich presvedčenia malo byť čisto slovenské – slovenské školy bez českých učiteľov, bez českých riaditeľov, bez českých kníh a hlavne bez českého ducha. Ľudáci tak čoraz hlasnejšie nazývali Slovensko okupačnou kolóniou Československa, kde

,,Čech zjedol Slováka a stal sa Čechoslovákom“.²²

Proti ľudáckej demagógii ,,splynutia s Čechmi“ sa vyhradzovali hlavne legionári, ktorí v tomto rozbíjaní jednoty ako jedni z prvých videli nebezpečný šovinizmus. Československá vzájomnosť mala silnú podporu medzi roľníctvom, ktoré tvorilo výraznú časť slovenskej populácie (Ján Nálepka bol neskôr horlivým prívržencom agrárnej strany). V lete 1921 začína o autonómii široká spoločenská diskusia naprieč celou verejnosťou, najviac ju propaguje Slovenská ľudová strana (prevalencia katolíckych kňazov) a najnovšie aj nová Národná ľudová strana, tzv. martinská (prevalencia evanjelických kňazov) s agitačným heslom oboch strán ,,Von s Čechmi!“, zabúdajúc na to, že osvetou k slobode Slováci prišli cez prvých štátoprávnych českých buditeľov. K podpore československej vzájomnosti sa pridávajú socialisti, ktorí otázku autonómie nazývajú nebezpečím pre slovenský proletariát.²³

Ako sa chcú Slováci zachrániť pred národnou smrťou svojich súkmeňovcov žijúcich medzi výbojnými Maďarmi na juhu a juhovýchodu Slovenska?

V čase, keď sa zaktivizoval taliansky fašizmus²⁴, na Slovensku ,,malý syn veľkého otca“ Ján Mudroň poprel všetko, za čo trpel a mrel jeho otec, neuznajúc právoplatnosť československého štátu a otvorene vyhlásil bratstvo slovensko-maďarské na základe tisícročnej spoločnej minulosti:

,,Šovinizmus musíme ďaleko obísť, ak chceme vybudovať autonómne Slovensko na vzorný štát. Vedenie si prirodzene chceme ponechať sebe, avšak na maďarskom území prepustíme úrady Maďarom s dvomi podmienkami: vernosťou k štátu a znalosťou slovenského jazyka. Česi nech sa nám nepletú do slovensko-maďarskej otázky, ako my sa nepletieme do česko-nemeckej. Za žiadúce považujem dobrý pomer s Maďarskom, lebo Maďarsko a Slovensko sú na seba odkázané. My Slováci a Maďari utvorme priateľskú jednotu… bratský zväzok medzi Slovákmi a Maďarmi na základe tisícročnej spoločnej minulosti. Maďarsko nech dôveruje v opravdivých vodcov Slovákov, nech dôveruje Hlinkovi, ktorý chce dobre všetkým, na Slovensku žijúcim národom.“²⁵

Predpokladom správneho pochopenia tejto doby (tak ako každej doby) je znalosť histórie. Históriu však nesmieme chápať len ako vedu, ktorá nás učí o minulosti, ale pomocou histórie – snažiť sa objasniť situáciu, t. j. postupnú závislosť javov. Preto môžeme hovoriť aj o histórii prítomnosti, ktorá odpovedá na otázku, ktoré sily pôsobia pokrok a ktoré úpadok, ďalej – konštatuje, v čom sa tento pokrok alebo úpadok javí. K tomu je potrebná znalosť minulosti i prítomnosti. Najťažšou čiastkou poznania historického je samotné poznanie prítomnosti.

SLOVENSKEJ MLÁDEŽI, 1920

Ó, mládež naša, ty kvieťa Tatier
nad tebou radosťou slzí oko mé.
Len rástni zdárne, miluj vlasť, mater
a bráň, keď vrah ju niekedy napadne!
Rástni, ó mládež, národa pýcho,
ty kvieťa Tatier, vlasti útecho!
Spomínaj otcov, ktorí trpeli,
Nežili si mohla tu slobodne žiť!
Maj v úcte bratov, čo pre ťa mreli,
len aby's mohla svej vlasti slúžiť!
Zkvétaj, ó mládež, ty vlasti pýcho
Budúcnosť naša, vlasti útecho!
Len nezabúdaj na ťažké chvíle,
v ktorých náš národ o tebe snil!
Maj si svoj ideál a svoje ciele,
a pečuj o to, aby náš národ na veky žil!
Och chráň si národ, ó mládež naša
nech sa slobodienka nad tebou vznáša!

Foto : Priepustné vysvedčenie zo školského roku 1926/27 zo Štátnej meštianskej školy v Spišskej Novej Vsi (zdroj: archív Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi)

1. KOPTA, J. Jánošík. In Slovenské hlasy. [4. február 1919. ročník III, č. 5, s. 1]. ↩︎
2. Školy. In Slobodný Slovák. [6. september 1919, ročník II, č. 37, s. 1]. ↩︎
3. KORMOŠOVÁ, R. 2011. Sila ducha doby. Spišská Nová Ves: OZ Epeus, s. 29. ↩︎
4. KORMOŠOVÁ, R. 2011. Sila ducha doby. Spišská Nová Ves: OZ Epeus, s. 35. ↩︎
5. Tamže ↩︎
6. Tamže ↩︎
7. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 15. ↩︎
8. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 15. ↩︎
9. Tamže ↩︎
10. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 9 – 10. ↩︎
11. KORMOŠOVÁ, R. 2011. Sila ducha doby. Spišská Nová Ves: OZ Epeus, s. 67 – 73. ↩︎
12. Československá vzájomnosť v práci. In Sloboda. [28. január 1919, ročník 2, č. XI, s. 2]. ↩︎
13. Veľký nedostatok kníh na Slovensku. In Hlas lidu. [12. február 1919. ročník XXXIII, č. 195, s. 4]. ↩︎
14. O samospráve Slovenska. In Hlas lidu. [25. október 1919, ročník XXXII, č. 101. s. 2]. ↩︎
15. Slovensko a Slováci. In Československá samostatnosť. [16. november 1918, ročník IV, č. 24, s. 5]. ↩︎
16. Tamže ↩︎
17. Čo bude so školami? In Sloboda. [28. január 1919, ročník II, č. 11, s. 2]. ↩︎
18. Slovenský klub proti Hlinkovi. In Slovenské hlasy. [21. november 1919, ročník III, č. 39, s. 1]. ↩︎
19. Ľudová strana tancuje podľa nôty Jehličkovej! In Šarišské hlasy. [7. marec 1920, ročník II, č. 10, s. 10]. ↩︎
20. Masaryk aj vojsku ukázal pravú cestu. In Šarišské hlasy. [7. marec 1920, ročník II, č. 10, s. 9]. ↩︎
21. Povaha nášho prezidenta. In Šarišské hlasy. [7. marec 1920, ročník II, č. 10, s. 8]. ↩︎
22. Zo slobodnej vlasti – až po kolóniu. In Slovák. [19. december 1920, ročník II, č.274, s. 2]. ↩︎
23. A ešte o autonómii. In Považské hlasy. [15. júl 1921, ročník III, č. 32 – 33, s. 1 – 2]. ↩︎
24.  Celá Itália pod fašistickým terorom. In Slovenský denník. [8. august 1922, ročník V, č.177 a, s. 3]. ↩︎
25. Senátor Mudroň hlása dualizmus. In Slovenský denník. [8. august 1922, ročník V, č.177 a, s. 1]. ↩︎
26. Slovenskej mládeži! In Sloboda. [4. september 1920, ročník III, č. 36, s. 2 ↩︎