Články / Davo-"elitarismus" / Dějiny / Fašismus / Historická literatura / Literatura faktu / Obrana / Životopisná literatura

Knížka na pokračování: Sonka Valovič Sazama: BOJ NIE JE UKONČENÝ: kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam – 7., 8. a 9. díl

- by Yveta - Leave a Comment 556

Novou, právě dokončenou knížku zveřejníme s laskavým svolením autorky na pokračování postupně po jednotlivých kapitolách. Zdroj zde. 1. díl zde. 2. díl zde. 3.díl zde, 4.-6. díl zde.

7. díl

Študentské roky (1927 – 1931)

,,Svet bičom práska, korbáčom nás bíja,

hladina žitia sŕka sa a zvíja,

nemôže nebo do nej nahliadnuť.

Obrazy dňa a noci drahocenné

sa trasú, lámu, drobia skaličené…“1

Po úspešnom absolvovaní meštianky, zakončenej 24. júna 1927, Jánovo nadanie napovedalo, že si nájde lepšie uplatnenie v svojom živote, ak bude študovaný a tak môže mať zaistenú lepšiu budúcnosť, hoci otec trval na tom, že žiadny z jeho synov nebude chodiť do škôl. Vždy, keď prišla reč na štúdiá, Jozef Nálepka spomína: ,,Keď otec tvrdo trval na svojom, matka sa odmlčala. Snažila sa viacej o tom nehovoriť. Otec ani nevedel, že Jano bol na prijímacích skúškach a ešte niekoľko ďalších mesiacov nepostrehol, že Jano navštevuje Učiteľský ústav v Spišskej Novej Vsi.“2

Štátny československý koedukačný učiteľský ústav v Spišskej Novej Vsi

Ján Nálepka sa prihlásil na prijímaciu skúšku, ktorú úspešne zložil a v školskom roku 1927/1928 sa stal študentom na Štátnom československom koedukačnom učiteľskom ústavev Spišskej Novej vsi, kde sa pokrokoví slovenskí a českí pedagógovia snažili vychovávať študentov v duchu československej vzájomnosti (t. j. bratského spolužitia Slovákov a Čechov). Po odbornej stránke bol ústav známy svojou vysokou úrovňou, najmä českých profesorov, ktorí boli nielen skúsení a vzdelaní, ale aj veľmi nároční. Svojim žiakom trpezlivo vysvetľovali otázky o tom, čo je to demokracia, sloboda, vlastenecká výchova, slovanská vzájomnosť a kultúrna úroveň ľudu.3 Myšlienka československej jednoty v zmysle štátneho zriadenia (nie v duchu etnického čechoslovakizmu) sa stala ďalším Nálepkovým vyhradením, ktoré výrazne ovplyvňovalo jeho konanie a rozhodovanie. Ako sa neskôr ukázalo, Ján Nálepka si všetky lekcie pokrokových českých a slovenských pedagógov veľmi dobre osvojil, lebo sloboda nebola preňho len prázdnym pojmom, ale živým slovom, čo potvrdil jeho ďalší život.

Láska ku knihám so slovanskou orientáciou

            Ján Nálepka počas svojich študentských rokov spoznával diela A. Jiráska, J. Vrchlického, J. Nerudu, F. L. Čelakovského, K. H. Máchu, B. Němcovej, K. H. Borovského… Pod vplyvom týchto diel nadobudol úprimný vzťah k bratskému českému národu, jeho dejinám a kultúre. Zo spomienok Jozefa Nálepku sa dozvedáme, že Ján sa už v tomto mladom veku vždy správal ,,demokraticky, pripúšťal a toleroval názory iných. Nikdy nekričal, v diskusii sa nehádal, nevyhrážal sa a nepoužíval tvrdé slová. Snažil sa presviedčať predovšetkým argumentami. A tých mal vždy dosť. Svoje názory bránil energicky. Rád sa nechal poučiť, ale neznášal odpor vo veciach, keď bol presvedčený, že sú pravdivé.“4

Počas štúdií veľa čítal, už v prvom ročníku učiteľského ústavu si založil vlastnú knižnicu, kde okrem diel P. O. Hviezdoslava, I. Kraska, K. Čapka, J. Wolkera, J. Nerudu či B. Němcovej mal aj diela klasikov svetovej literatúry (J. London, A. Dumas, H. de Balzac, A. S. Puškin, N. A. Nekrasov, L. N. Tolstoj a i.) postupne zhromaždil približne štyristo kníh, medzi nimi napr. aj sériu kníh Budování státu od F. Peroutku, ktoré sú zaujímavé pre každého, kto chce bližšie poznať vznik a budovanie československého štátu, jeho dramatické udalosti, situácie a vnútropolitické boje. (Knižný inventár knižnice Jána Nálepku je v plnosti uvedený v prílohe.)

            Na jeho lásku ku knihám spomína Jozef Nálepka takto: ,,V jedno odpoludnie, keď sa (Ján) vrátil zo školy, privítala ho matka so slovami: -Tak čo sa neučíš? – Po večeroch ho sledovala, ako číta knihy a ráno ho karhala, že petrolejku zasa zhasol až nad ránom. Zdalo sa jej, že len číta a neučí sa. Jano si pokojne sadol a vraví: -Mama, ja sa nepotrebujem učiť, všetko si pamätám, čo nám profesori dnes vykladali. – A skoro pol hodiny reprodukoval učiteľov výklad. Matka tomu veľmi nerozumela, ale videla, že o veciach pekne a súvisle hovorí. Uspokojila sa. Čakala však, aké bude prvé vysvedčenie. Bola milo prekvapená. Jano bol výborným žiakom počas celého štúdia…  Občas aj mne dal nejakú knihu, prevažne obrázkovú. V knihe od M. Majerovej som našiel slovo střevíčky a nemohol som porozumieť, o čo ide. Neskoršie ma zaujala kniha No pasaran! zo španielskej vojny. Vštepoval mi lásku ku knihám. Ako učiteľ ma požiadal, aby som vypracoval zoznam všetkých kníh a dával na ne pozor. Posledný zoznam som spravil, keď bol Jano dôstojníkom.5 Nad knihami sa však z neho nestával umiernený intelektuál, naopak – čím viacej vedel, tým viacej poznával spoločnosť, tým presvedčivejší a pevnejší bol vo svojich názoroch, tým viac ich hájil; a keď mu matka povedala: -Pravdy nedôjdeš – , presvedčene odporoval: -Raz k nej musím dôjsť! – “6

Podľa Františka Ondru bol zameraný na štúdium významných spisovateľov a politikov a vo veľkej obľube mal poľských a ruských spisovateľov s celkovou slovanskou orientáciou.7 Keď sa Ján pýtal svojich bratov na dátum Masarykovho či Štefánikovho narodenia, zvykol im vravievať: ,,To musíte obidvaja vedieť, aj keď vás zobudím o polnoci.“8 Jozef Nálepka dodáva: ,,Na gramofóne, ktorý priniesol otec z Ameriky, zahral československú hymnu a všetci sme museli stáť v pozore. Susedov Janko sa pri hymne chytil za gombík a Jano sa naňho oboril: -Keď sa hrá hymna, musíš stáť v pozore, aj keby ti mucha sedela na nose. – “9

Láska k hudbe a spevu

            K Nálepkovým najobľúbenejším predmetom patrila hudobná výchova. Spieval plným tenorom nielen slovenské piesne, ale aj operné árie. Z hudobných nástrojov hral na husliach, organe, harmonike, klavíri, base, violončele, cimbale a trúbke. Podľa údajov jeho spolužiakov vedel hrať až na dvadsiatich hudobných nástrojoch. Hrával v školskom študentskom orchestri, ale aj na zábavách a svadbách v Smižanoch. Dodnes sa zachoval jeho úhľadný notopis Sboru venkovanů zo Smetanovej Predanej nevesty; v jeho repertoári nechýbali český hudobný skladateľ Z. Fibich, ruský hudobný skladateľ P. I. Čajkovskij, či klavirista francúzsko-poľského pôvodu F. Chopin, ako aj desiatky prekrásnych slovenských ľudových piesní, ktoré mal nesmierne rád. Traduje sa, že len čo Ján prišiel domov zo školy a najedol sa, otvoril obidva oblôčiky na prednej izbe (smerom od hlavnej ulice) a začal hrať a spievať. Mal zo spevu a hudby radosť a doprial ju aj svojim rodákom, keď kráčali popod okná ulicou. Na tieto chvíle spomína aj mladší brat Jozef: ,,Koľkokrát som si pomyslel, že by mohol spievať tichšie. Chodci sa zastavovali pred našim domom a nevedeli, či hrá rádio alebo niekto spieva…“10

Keďže v rodine pochopiteľne nebol klavír, Ján to vyriešil tak, že ,,po vyučovaní zostal v škole a poctivo cvičil na klavíri prakticky každý deň. Domov prichádzal až okolo šiestej hodiny popoludnia.“11 Jeho spolužiačka (neskoršie učiteľka zo Spišskej Novej Vsi) prezradila, že dievčatá čakali, kedy skončí hrať na klavíri a keď sa potom išiel prejsť na korzo, ,,my sme sa ponáhľali za ním v nádeji, že si s ním pohovoríme, ale nie vždy sa nám to podarilo. Jano obyčajne šiel zamyslene tam a naspäť a nikoho si nevšímal.“12

Na Jánovo hudobné nadanie a povahu si spomína aj Oľga Durdiaková (neskôr učiteľka zo Starého Smokovca), keď bola žiačkou III. triedy meštianky: ,,Ako som ho poznala? Najprv len z fotografie a z rozprávania, z vychvaľovania mojej sestry a jeho spolužiakov a spolužiačok. Ako študent bol rečniť v Batizovciach. O čom rečnil neviem, ale viem, že sa o jeho reči v dedine dlho hovorilo. Pán farár i dedinčania boli s ním veľmi spokojní. Ako by aj nie! Hral a spieval krásne! Mal veľké hudobné nadanie, veľkú lásku k hudbe a spevu. Dával mi hodiny z huslí i zo spevu. Bol pritom prísny, zamračený, vážny. Ale keď sa moje výsledky v hre zlepšili, zmenil sa zasa aj on. Správanie mal milé, jemné, bol veselý a zábavný. Moji rodičia si ho azda pre hudobné umenie a úprimné správanie obľúbili ako vlastného syna. Moja dobrotivá mamka pri balení desiaty do školy (dochádzali sme v tom čase tri sestry do Spišskej Novej Vsi) nikdy nezabudla s desiatou aj pre Janka. Nebadane sme mu ju niektorá cestou vpašovali do aktovky. Ja som stále mávala pred ním určitý rešpekt – často ma totiž z niečoho skúšal.

Ján Nálepka netúžil po sláve, ani po moci, ani po pôžitku, vo všetkých prácach a podujatiach bol veľmi vytrvalý, až dôsledný. Nebýval nikdy nervózny, nepokojný, mal pevnú, vyrovnanú myseľ – plnú optimizmu a neúnavnej aktivity. Ľudské vzťahy nikdy nebral na ľahkú váhu. Nebol úzkoprsý, ani obmedzený, posudzoval všetko kriticky, spravodlivo. Pripúšťal diskusiu i kritiku, ale nerád pripúšťal zmenu vo svojom spôsobe života. Už ako študent bol veľmi vynaliezavý. Napríklad na sestrinej svadbe, na ktorú prišiel ako dôstojník v prezenčnej službe, bolo treba rozkrájať poschodovú tortu, ale nožom to pekne nešlo. Janko zobral šabľu a rez urobil ako odborník – cukrár. Pri vhodnom počasí vždy dal prednosť prechádzke, v lete spoločným výletom. Na jednom z nich v Slovenskom raji takmer celú trasu absolvoval ako bosý, lebo svoje topánky požičal mojej sestre, ktorú nové topánky veľmi tlačili. Vďaka jeho nezvyčajnej obratnosti v chodení a lezení si nohy vôbec nedoráňal. Vždy sa usiloval žiť tak, aby nikoho neranil. Chcel, aby jeho i náš vzájomný život mal skutočný hlboký zmysel. Túžil po úspechu, ale nie za cenu krivdy, násilia a lži.“13

Láska k divadlu

Popri hudbe bolo jeho vášňou aj divadlo. V Smižanoch existoval roľnícky dorast a Ján sa stal jeho vedúcim. Činnosť tejto organizácie zameriaval na usporadúvanie ochotníckych divadiel, hrávali slovenské hry: divadelnú veselohru Jozefa Hollého Kubo, divadelnú hru Jána Chalupku Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali, jednodejstvovú veselohru Pavla Socháňa Tobiáš Klepeto alebo Kvartieľ vo veľkom meste, satirickú tragikomédiu Ivana Stodolu Čaj u pána senátora či  Náš pán minister a hry Ferka Urbánka. Ján hry režíroval, veľmi rád mal komické postavy a sám vystupoval v jednoaktovkách. Nácviky predstavení boli v skromných podmienkach – v stolárskej dielni (u Černického), v obecnom dome, v bočnej izbe miestnej krčmy, v rodičovskej stodole…14

Záujem o cudzie jazyky

Že bol Ján Nálepka ako chlapec veľmi nadaný a túžil sa naučiť čo najviac, potvrdzuje jeho záujem aj o to, čo sa v škole neučili – a to konkrétne cudzie jazyky. Ján sa pustil do samoštúdia latinčiny, francúzštiny, nemčiny, srbochorvátčiny a v treťom ročníku sa z učebnice P. Suchanova začal učiť ruský jazyk.15

Pozitívny vzťah k športu a k zdravému životnému štýlu

            Mimoriadny vzťah mal aj k športu, ktorému sa denne venoval. Jeho pedagogický talent sa preto prejavil aj v tejto oblasti a cieľavedome získaval pre šport deti aj mládež. V rodných Smižanoch bol jedným zo zakladateľov futbalového klubu (FK Smižany, roky 1929 – 1931) a volejbalového družstva.16 František Ondra spomína: ,,Okrem futbalu sme hrávali aj volejbal. Brat Ondrej a ja sme mali za úlohu udržiavať ihrisko, vykopať chren, pozbierať kamene, vylajnovať plochu a natiahnuť sieť. V našich malých hlavičkách sa už rodila myšlienka i odhodlanie, že až budeme väčší, budeme tiež hrať volejbal. Prešlo možno desať rokov a my, 14 – 15 roční mládenci, začali sme hrať volejbal. Najprv na ceste, neskoršie na grófskej roli na dolnom konci dediny. Naša radosť netrvala dlho, lebo keď sa objavil komisár obce, učiteľ Štefan Babík, vyhnal nás odtiaľ. Lenže o pár dní sme sa tam objavili znovu a to už sa nám komisár vyhrážal, že nás udá v škole. Z toho sme niektorí mali obavy, ale v hre sme pokračovali. Nevieme, kto neskoršie prišiel s týmto  smelým návrhom, aby sme zabrali väčší kus z role a zriadili tam riadne futbalové ihrisko na pokraji dediny. To sa už neodvážil proti nám nikto.“17

            Ján Nálepka napriek všestranným povinnostiam a štúdiu pôsobil naďalej v skautskom oddiele. F. Ondra pokračuje: ,,Ako skauti sme značkovali turistické chodníky, opravovali cestičky, chodníky a mostíky – všetko bezplatne. Robili sme výlety po celom Slovenskom raji a neskoršie aj do Vysokých Tatier. V oddiele panovala prísna disciplína. Nikto nesmel fajčiť či požívať alkoholické nápoje.“18

Na skautskú organizáciu spomína aj významný rodák zo Smižian, neskôr v roku 1948 emigrujúci na Západ, Dezider Slavoj-Štrauch: ,,Najdôležitejšie a najvzácnejšie životné skúsenosti som získal ako člen skautskej organizácie počas desiatich rokov. V pamäti si držím nezabudnuteľné zážitky a spomienky. Nálepka bol mojim veľmi dobrým priateľom z čias strednej školy a z doby skautovania v Smižanoch. Jano mal les a prírodu veľmi rád. Často odbehol sám alebo s priateľmi a priateľkami na Kláštorisko alebo do blízkeho okolia.“19

Na tieto výlety spomína aj Jozef Baláž: ,,Slovenský raj bol našim druhým domovom. Nebolo v roku azda jednej nedele, aby sme neboli v čarokrásnom Čingove, ktorý, pravda, ešte nebol v tom čase narušený civilizačným ruchom. V roku 1930 sme zorganizovali výlet na Kláštorisko. Malo to byť na 1. mája. Vtedy sa oslavoval tento sviatok vychádzkami do prírody. Dňa 30. apríla sme vyrazili zo Smižian, prenocovať na Kláštorisku a potom stráviť deň na čistinke Skaly útočišťa. Skupina odišla už o 13. hodine, ostatní sme mali ísť po návrate zo školy. Ale popoludní sa spustil veľký búrkový lejak. Upustili sme od rozhodnutia a zostali sme doma. Avšak odvážny Janko nechcel zmeniť rozhodnutie a sám sa vybral na Kláštorisko. Došiel však iba do Čingova, ďalej nemohol pokračovať pre hromobitie a prudký dážď. Prenocoval v skalnej diere a 1. mája ráno o štvrtej hodine sa vydal na ďalšiu cestu. O šiestej hodine bol už pri kamarátoch v kolibe drevorubačov na Kláštorisku a nás ostatných predstihol tak o celé dve hodiny.“20

Vášeň pre cestovanie a objavovanie nových kútov sveta

             Človek s takými širokými záujmami celkom pochopiteľne túžil okrem rodného kraja spoznávať aj iné miesta, o ktorých toľko čítal. Túžba cestovať a spoznávať sa napokon prejavila v konkrétnych činoch. Navštívil Prahu (prvý krát v máji 1929, neskôr v júni 1930), Kladno, Mělník, Dečín, Hradec Králové, niekoľko hradov a zámkov; z cudzích krajín to bolo Poľsko, (ktoré bolo najbližšie), kde sa konala výstava Súdobá kultúra poľská. Ján zorganizoval skupinu spolužiakov a na bicykloch sa vydali, hoci s ťažkosťami, do Poznane. Z výstavy prešli cez Krakov a Katovice, lebo chceli napísať poľskému konzulátu v žiadosti o vízum, poznať súčasný život a vývoj bratov Poliakov“.21

V júli 1930 sa mu naskytla jedinečná príležitosť navštíviť Belehrad ako delegát I. všeslovanského kongresu stredoškolského študentstva, kde si ako hosť mohol prezrieť pamätihodnosti niekoľkých miest a počas spiatočnej cesty, tieto nezabudnuteľné a cenné zážitky korunoval krátkym pobytom vo Viedni.22 V Belehrade sa dostal do komisie, ktorá mala pripraviť záverečný dokument, a keď sa podujatie skončilo, zaznamenal si: ,,Zjazd prispel k hlbšiemu pochopeniu, k prehĺbeniu citu a vedomia spolupatričnosti mládeže slovanských národov.“23 Z Juhoslávie priniesol mladším súrodencom drobné darčeky, napr. pre matku oválny podnos s nápisom Sarajevo, Ondrovi červenú čiapku s brmbolcom a modrú lodičku, ktorú bratovi ihneď nasadil na hlavu a postavil ho do pozoru s otázkou, ako sa volá. Odpoveď znela: ,,Ondro Nálepka – Slovák!“24

Idea všeslovanskej vzájomnosti – panslavizmu

            Jána veľmi fascinovala všeslovanská idea. Jozef Nálepka spomína: ,,..už ako študent sníval o spojení Slovanov a o vytvorení veľkého slovanského celku, ktorý by čelil agresívnym zámerom zo západu známym ako Drang nach Osten (ťah na východ; prvýkrát pomenovaný v 19. storočí ako nemecká expanzia do slovanských zemí). Pred nami si často kládol otázku, prečo nemôžu spolu žiť Česi a Slováci a prečo sa nemôžu zjednotiť všetci Slovania tak, ako sa zjednotili Nemci. Tejto myšlienke venoval veľkú pozornosť a robil všetko pre jej realizáciu. Aj nás v tomto duchu vychovával. Za stodolou sme zasadili symbol slovanstva – lipu. Ja som ju mal polievať, aby silnela a mohutnela ako ten slovanský kvet. Aj pri odchode k sovietskym partizánom si do denníka zapísal: 

Ideme bojovať za oslobodenie Slovanov…“25

Ján Nálepka v čase dospievania
(zdroj: archív Múzea Spiša – Rodný dom kpt. Jána Nálepku)

Pätnásťročný Ján Nálepka na Učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi , (zdroj: archív Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi)

8. díl

Blízko k revolte (začiatky publikačnej činnosti)

Svoju mimoškolskú a spoločenskú činnosť začal Ján Nálepka rozvíjať už počas štúdií a to na pódiu auly učiteľského ústavu v rámci Komenského samovzdelávacieho krúžku, ktorému predsedal v školskom roku 1929/30. V rámci tohto krúžku vystúpil s prednáškou 50 rokov Matice školskej, kde  v závere skonštatoval:

,,My, ako budúci učitelia, máme stále pred očami cieľ – národ vzdelávať, povzbudiť národne, utužiť v ňom lásku k vlasti.“26 

Budúci učiteľ začal byť verejne činný.

Hoci pokrokoví členovia pedagogického zboru pôsobili na svojich študentov v duchu československej vzájomnosti, snažili sa aj politicky ovplyvňovať ich myslenie – v hraniciach potrieb a záujmov, ktoré vyhovovali existujúcemu spoločenskému poriadku. Ján Nálepka veľa času strávil medzi dospelými roľníkmi a roľníckou mládežou, besedoval s nimi o zlej situácii a o tom ako zlepšovať a skultúrniť život na dedine. Za jeho aktivity sa mu dostalo od školy ,,odmeny“ a to v treťom ročníku učiteľského ústavu – trojkou zo správania. Dôvodom bolo písanie článkov do politického časopisu a za spomenuté prednášky na dedinách. Do svojho denníka si zapísal:

,,Škoda sa tým zaoberať. Mám trojku a koniec. Písať budem ďalej, aj keď sa na hlavu postavia.“27 

Inklinoval k agrárnej strane, ktorá bola stranou maloroľníckeho ľudu a vo svojom programe bola za spolužitie Čechov a Slovákov v lone Slovanstva. Okresným predstaviteľom tejto strany vyhovovala Jánova nebojácnosť a výrečnosť, preto si u nich veľmi skoro získal rešpekt a dôveru. Čoskoro sa naplno začne prejavovať jeho publicistická činnosť, relatívne bohatá na články, ktorými strhával svojich čitateľov nielen mladíckym zápalom, ale aj pádnou argumentáciou. Písal články do periodík ako Podtatranský kraj, Podtatranská Slovač a pod. V nich odhaľoval demagógiu ľudáckej politiky, propagoval roľnícky dorast a agrárnu stranu, bil sa za práva roľníkov a jeho vystúpenia boli veľmi kritické:

,,…nezostaneme prázdnymi kritikmi. Chceme, aby každý poctivý roľník patril medzi dobrých Slovákov a Slovanov. Žiadame zrovnoprávnenie dediny s mestom. Sme si vedomí toho, že hoc sme národ malý, musíme byť duchom veľkí.“28

Kritika agrárnej politiky ,,buržoázneho“ typu (statkárovi všetko, chudobnému nič)

V marci 1931 sa zúčastnil mimoriadneho kurzu Slobodného učenia sedliackeho, ktorého sa zúčastnilo 41 poslucháčov z podtatranských dedín, kde vystúpil s prejavom a ako predseda dorastu prejavil radosť nad tým, že

,,dedinská mládež ochotne sa hlási k životu a chce počúvať svojich prednášateľov a poradcov“.29

K brutálnym daňovým opatreniam napísal:

,,A prečo sa neklepe tam, aby zaplatili nedoplatky a dane, kde sú ešte dnes miliónové zisky? Či pre tých nie je zákon? Proti kapitálu zákon nejestvuje? Či by sa kapitalistom nedalo tiež stúpiť na krk a kontrolovať ich príjmy nútenou štátnou správou? Roľníci, poďte všetci do jedného tábora a žiadajme jednotne splnenie našich požiadaviek! Vezmime si za heslo: ‚Roľníci celého Spiša, spojte sa!‘ Musíme sa dočkať nápravy, ale nie nariekaním, ale odvahou a jednotou!“30

Všíma si aj činnosť pozemkového úradu:

,,Pána Predsedu vlády a Národného zhromaždenia sa pýtame: či vie, že máme dojem, čo by Štátny pozemkový úrad nebol zriadený pre blaho národa a ochranu drobných záujemcov, ale na ochranu grófov a statkárov? Žiadame, aby to, na čom naši praotcovia sedliaci pánom zadarmo robili, čo bolo praotcom sedliakom ukradnuté šľachtickými uchvatiteľmi, to čo je naše, to aby nám bolo za primeranú náhradu…!!! vrátené.“31

Ján Nálepka veľmi skoro začína ,,vidieť do hry“ okresnému i župnému vedeniu agrárnej strany, ktorú ako roľnícky syn a člen Roľníckeho dorastu podporoval (agrárnici vyhlasovali, že chránia záujmy roľníkov). V prehlbujúcej sa hospodárskej kríze začína jasnejšie rozlišovať sociálny status ,,vlastníkov pôdy“. Kým malí a strední roľníci boli na tom čoraz horšie a o to posledné prichádzali následkom exekúcií, bohatým statkárom (kulakom) a veľkostatkárom sa žilo nad pomery dobre – zveľaďovali svoje majetky a bohatli. Kde bola teda sľubovaná spravodlivosť? Ján Nálepka protestoval s rozhodnosťou jeho vlastnou. Obvinil agrárnu stranu zo zrady tých najbiednejších, vytkol im ich zákonnú nedotknuteľnosť pre boháčov, ostro poukázal na nespravodlivú pozemkovú reformu riadenú zvláštnym metrom – statkárom všetko, chudobnému nič!

V roku 1931 vystúpil veľmi kriticky voči agrárnej politike priamo na tribúne vo Zvolene, kde ho oponenti strhli z tribúny. Doma matke povedal:

,,Musel som im to konečne povedať otvorene.“32

Od tejto udalosti v radoch agrárnej mládeže viac aktívne nepracoval, avšak svoju publikačnú činnosť do periodík agrárnej strany neukončil.33 Dôležitá životná etapa Jána Nálepku za završuje. Maturitnou skúškou s veľmi dobrým prospechom (9. júna 1931) končí štúdiá na učiteľskom ústave, stáva sa učiteľom a ľudsky i politicky dozrieva.

Formovanie Nálepkovho mladíckeho charakteru na pozadí politickej hystérie v rokoch 1927 – 1931 (kultúrno-historický kontext)

Vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi počas rokov 1927 – 1931 boli ovplyvnené významnými udalosťami. Jednou z nich bolo 45. ročné výročie spolku Detvan, ktorý od svojho vzniku (15. marec 1882) formoval zdravé jadro československej vzájomnosti. Československá vzájomnosť dostala nové pejoratíva ako pančechizmus, kuvici slovenského národa, do popredia sa pretlačil slovenský nacionalizmus, ktorý hlásal:

,,Už niet národa slovenského, už niet reči slovenskej, je len národ československý a nárečie slovenské!“34

Veľkou udalosťou bolo ôsme výročie tragickej smrti M. R. Štefánika († 4. máj 1919) a odhalenie jeho mohyly na Bradle35; Štefánik dôrazne odmietal akýkoľvek separatizmus, nehájil nikdy len slovenské záujmy, pretože bol presvedčený, že

,,len víťazstvom celku dôjdu splnenia všetky túžby a potreby Slovákov“.36 

Ďalšou udalosťou bolo jubilejné desiate výročie československej štátnosti (28. a 30. október 1918), ktorá slovami M. Hodžu stojí naďalej na pevných základoch, lebo napriek odporcom čechoslovakizmu

,,slovenská spisovná reč existuje, je historickou skutočnosťou.“37

Odkedy A. Hlinka (29. februára 1919) v Žilinskej rezolúcii varoval:

,,Budem pracovať pre všetko, čo zosilňuje jednotu československého ľudu“,

ale jeho činy hovorili o opaku (autonómii Slovenska), maďarská propaganda začala otvorene pracovať za revíziu trianonského mieru (hranice maďarského štátu po rozpade Rakúsko-Uhorska, definitívna strata Sedmohradska a na Slovensku Felvidéku), a to konkrétne pripojením Slovenska k Maďarsku. Aké nebezpečné bolo oslabovať a podkopávať základné piliere štátnosti a demokracie v jednotnom silnom Československu (vnútorným rozvratom) sa ukázalo v plnej sile. Dôvodom tohto pnutia bola ľudácka agresia proti Čechom na Slovensku, čo Maďarsko šikovne využilo na propagandu, že Česi a Slováci (ktorí boli ,,násilne“ vtiahnutí do spoločnej republiky) sú dva rôzne národy a ich rozdelenie je možné.38

Na čoraz krehkejšie vzťahy Čechov a Slovákov zareagoval pri príležitosti svojich 80. narodenín československý prezident T. G. Masaryk s nasledovným posolstvom:

,,Demokracia sa nesmie zvrhnúť v demagógiu a zamieňať sa s anarchiou. Demokracia je vládou ľudu, ale niet žiadnej vlády bez poslušnosti a kázne. Republika a demokracia vyžadujú vôbec vzdelanosti a politickej vyspelosti občianstva, voličov… Naša zahraničná politika smeruje k hospodárskemu a kultúrnemu zblíženiu so všetkými národmi: je to práca o mier, ktorého potrebujeme ku konsolidácii nového štátu. Neženieme sa pritom za vidinami utopistickými. Prežívame dobu prechodnú. Nemáme žiadnych úmyslov agresívnych. Budeme ale pripravení na obranu nášho štátu… Nie je náhodou, že svetovou vojnou boli oslobodené národy slovanské a východné vôbec…“39

POSLÁNÍ NA SLOVENSKO (Jan Neruda)
Slovenko, Slovenko, matka naše pláče,

a Tvůj zpěv po horách jak veselé ptáče.

Matka pláče, volá: ,,Kde jsi, dcero moje?“

a Ty z chladné dálky: ,,Nejsem více Tvoje!“

Kdo, když matka pláče, vesele si zpívá,

kdo, když matka volá, chladně jen se dívá,

kdo se sříká vlastní staré matky svojí,

toho se i samo slunce dotknout bojí.

Či se za cizího hodláš, sestro, vdáti,

za cizince jíti a nám sbohem dáti?

My tu ovšem vzdychnem: ,,Dej Ti pánbůh štěstí!“ –

v oblacích však havran jinou píseň věstí.

Nevidíš, že vůkol země žízní prahne,

a že od západu černé mračno táhne?

Věru, než se Tvoje nevinná šíj sehne,

slovo času v Tatrách již se v hrom rozlehne!

Má tatranský orel paní své se ptáti:

,,Či smím s bratry Tvými v jednom šiku státi?

či mám s bídním supem trvat u pokoji

a pak oči klubat mrtvolám po boji?“ –

Slovenko, Slovensko, bojím se o Tebe,

sestro moje drahá, chraň Tě dobré nebe.40

Maturitná fotografia, rok 1931 (zdroj: archív Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi)

9. díl

Učiteľské roky – Horná Mariková, 1931 – 1933

,,Padajú hrudy v kyslé lono zmaru,

polnočné zvony hrajú smutný marš.

Hor‘ diamant brúsený, je čas dnes karu,

pochovaj všetko, všetko na dno až…

No ešte raz si štrngni, nech len leží,

to, čomu určené je navždy zahynúť.

Veď bude ešte jar i úsmev svieži

a noví ľudia začnú novú púť.“41

31. augusta 1931 devätnásťročný Ján Nálepka opustil rodné Smižany a vydal sa na Považie, na svoje prvé učiteľské pôsobisko, plný ideálov a životných predsavzatí. Nikto, ani on sám, nevedel, čo ho čaká a či bude môcť využiť všetko to, čomu sa v škole naučil. Konečnou stanicou bola Považská Bystrica, kde nechal svoj prútený kufrík s osobnými vecami a knihami a iba s aktovkou a husľami kráčal do známej Marikovskej doliny biedy a hladu, kde pôsobil v rokoch 1931 – 1933. V Štátnej ľudovej škole (jedna miestnosť) v Hornej Marikovej ho čakalo striedavo pridelených 90 detí.42

Obec Horná Mariková leží na severozápad od Považskej Bystrice v pohorí Javorníky. V zaostalej dedine bola školou jedna miestnosť v starej chalupe na spadnutie. O ľudí žijúcich v biede, ktorých živilo iba kamenisté políčko a les, štát sa v tomto čase ešte nestaral a tak sociálne slabé rodiny boli odkázané v mnohých prípadoch na doslovné hladovanie. Tu sa mladý Ján Nálepka prvýkrát stretáva s biedou, akú doteraz nepoznal…

Učiteľovanie v kritickom období hospodárskej krízy

Prvý rok učiteľovania Jána Nálepku spadá do kritického obdobia následkov hospodárskej krízy v predmníchovskom Československu. Hospodárska kríza tvrdo zasiahla bedrá najchudobnejšej vrstvy obyvateľov – robotníkov a roľníkov, ktorých príjmy sa drasticky znížili, čim sa prepadla do neznesiteľných hĺbok ich životná úroveň. Bolo to obdobie, kedy zarachotili salvy z četníckych karabín na búriaci sa hladný zástup v Košútoch, Telgárte a v Polomke, ktorý si vydobýjal právo žitia a zárobku pod oknami zámožných a predstaviteľov moci, a Ján Nálepka sa nepochybne  oprávnene pýtal, prečo sa vlastne na ľudí strieľalo? Marikovská hladová dolina a tragické udalosti, ktoré vyvrcholili vzburou hladných živiteľov rodín, boli ďalšou životnou križovatkou v osudoch Jána Nálepku, lebo do týchto tragických udalostí chcel ešte veriť, že agrárna strana (hoci buržoázneho typu) musí byť predsa stranou malých a stredných roľníkov a domkárov, ktorých život tak dôverne poznal a preto ich bieda sa ho dotýkala zvlášť ostro. Názorový konflikt s pluralitným systémom ho nútili hľadať nové cesty, a on ich časom nachádza…

U Pagaňov

Na nového učiteľa z podtatranského kraja spomína učiteľka Ružena Zalešaková:

,,Marikovská hladová dolina, ako ju trefne pomenovali, je dlhá asi 20 km. Po ceste hrkoce ‚autobus‘ – nákladné auto s lavičkami zakryté celtovinou. Okrem iných cestujúcich sa v ňom vezú i dve mladé učiteľky. Auto zastalo pred školou na Pagaňove. Šofér zahlásil vonku stojacemu Jánovi Nálepkovi peknou češtinou: -Pane řidící, přivážime vám pomoc. – Vystúpila nová učiteľka Zdena a ja som pokračovala do školy na Vlkov asi 7 – 8 km pešo, lebo autobus ďalej nešiel.“43

Pomery v škole, kam Ján Nálepka nastúpil, boli horšie, než očakával. Do školskej kroniky zapísal:

,,Deti sú všivavé, trpiace podvýživou, s napuchnutými bruškami a otcovia sú doma bez roboty.44

Jozef Nálepka spomína príhodu, ktorý im Ján vyrozprával cez svoju prvú učiteľskú dovolenku: ,,Počas vyučovania niekto silno zaklopal na dvere. Do triedy vstúpil chlap so sekerou a pravdaže vo vylepšenej nálade. Nevenoval som tomu pozornosť a pokračoval som vo vyučovaní. Chlapa to tak zaskočilo, že začal prešľapávať na mieste a čakal, kým ho oslovím. Keď videl, že sa ho nebojím, sekeru odložil na chodbu a tichým hlasom sa prihovoril. Dnes už vôbec nie je podstatné, o čom sme spolu hovorili. Isté je, že jeho dieťa začalo odvtedy chodiť do školy pravidelne. To bol jediný prípad, ktorý Jano doma povedal. Nikdy viacej sa ani slovom nezmienil o svojich peripetiách v Marikovej ani na iných miestach pôsobenia. Naopak, domov prichádzal vždy v dobrej nálade, plný optimizmu, a vždy veril v krajšiu budúcnosť rodičov i žiakov.“45

Všetky pedagogické skúsenosti (hoc by bol niekto učiteľom aj niekoľko rokov) sú zbytočné, keď do školy chodí sotva tretina žiakov. V zime sú cesty zaviate snehom, v lete musia deti pomáhať s gazdovstvom. Márne mladý učiteľ chodil po rozpadnutých chalupách, márne rozprával, márne presviedčal… Tu bol pánom miestny farár, ktorý sa mladému učiteľovi zlomyseľne posmieval. Farár tak ako aj Marikovčania holdoval alkoholu, nebolo by to však nič nezvyčajné, ak by nepili alkohol aj deti, ktoré zo začiatku chodili do školy opité. Ján dohováral rodičom, karhal deti, radil, presviedčal. Darmo… Bol však vytrvalý, napriek tomu, že raz v chladnej jesennej noci mu niekto z dediny vybil obloky v škole ako i v Jánovej skromnej izbietke.46 (S tragickou situáciou s alkoholom na Považí bojovala aj protialkoholická komisia, ktorá riešila  tzv. hameršlag, alkohol vyrábaný z denaturovaného liehu a vody, ktorý bol po zdravotnej stránke veľmi nebezpečný.47)

Ján Nálepka si však napokon cestu k žiakom našiel, rovnako ako aj k ich rodičom. Keďže sám pochádzal z roľníckej rodiny a vedel čo je chudoba (hoci v takých extrémnych podmienkach nikdy nežil), necítil priepasť medzi sebou a vidiečanmi. Trpezlivosťou, pokorou a vytrvalosťou dosiahol čo chcel, deťom sa v škole zapáčilo a absencia sa znížila na minimum.48 Deti si svojho pána učiteľa s kučeravými vlasmi veľmi obľúbili, pozorne sledovali každé jeho slovo a priam na ňom viseli pohľadom, keď vytiahol husle a svojim zvučným hlasom zaspieval niektorú z marikovských ľudových piesní.49 A po deťoch prišli aj dospelí… Rodičom marikovských detí začal Ján pomáhať s úradnými vecami, písal za nich žiadosti, listy do zahraničia, radil v hospodárstve, no ako učiteľ pokrokovej inteligencie ich zasväcoval aj v politických a hospodárskych súvislostiach, ktoré dosiaľ naplno nechápali.

Snemovanie slovenských dorastových pracovníkov, október 1931

V októbri 1931 sa Ján Nálepka zúčastnil zasadania výkonného výboru ústrednej jednoty slovenského roľníckeho dorastu, kde sa ukázalo, že ,,roľnícke dorastové hnutie je na výške doby a že mládež roľnícka je jednou z prvých, ktorá venuje svoj voľný čas sebavzdelaniu, stavu, národu a štátu.“50 Veľmi cennými námietkami sa angažoval aj Ján Nálepka, ktoré ako jeden z diskutujúcich rozviedol do detailov a spracoval tak, aby mohli byť medzi dorastencami použité v praxi. Kritizovaná bola prax v ľudovej výchove, nedostatok obetavých kultúrnych pracovníkov, zdôraznené osvieženie miestnych osvetových komisií vzhľadom na obecné voľby mladšími, pružnejšími silami a aby bolo dbané v obecnom zastupiteľstve, aby položky odhlasované na kultúrne ciele, boli v skutočnosti aj použité. Všetci účastníci zdôrazňovali usporadúvať viacej gazdovských kurzov, prispôsobiť sa pri týchto teoreticky i prakticky k pomerom na slovenskom vidieku a potrebe prehlbovania činnosti po každej stránke na školách, k čomu majú slúžiť prednášky, kurzy, články odborných referentov ÚJSRD v Mladom Roľníkovi. Snemu sa zúčastnili aj viacerí tajomníci strán, pričom bola odovzdaná čestná plaketa br. Jánovi Ursínimu (v medzivojnovom období sa aktívne venoval v agrárnom hnutí a bol členom jej strany), bývalému predsedovi ÚJRSD za zásluhy, ktoré si získal dlhoročnou prácou v doraste i v strane.51

Spoločne proti daňovému útlaku (peňažný trest a žalár)

 Chudobní poľnohospodári z Marikovej a okolitých dedín boli nemilosrdne zaťažení daňami, lebo štát ich doslova žmýkal, posielal na bedač exekútorov, aby habali všetko, čo mohlo mať ešte nejakú cenu. Ján Nálepka mal pred očami celú absurdnosť štátneho aparátu. Neuspokojil sa preto už len kritickými článkami do novín, ale aktívne sa zapojil do priamej pomoci tým najchudobnejším. (Vlastníkom veľkostatku v Hornej Marikovej bol Štátny pozemkový úrad, ktorý za neúrodné a od hlavných komunikácií veľmi vzdialené pozemky žiadal až dvadsaťnásobne vyššie nájomné. Výmena platenia za prácu sa nepripúšťala, čo zapríčinilo, že vlastník nájomcov často oznamoval a pokutoval.)52

Mladý učiteľ chcel, aby sa roľníci zjednotili a aby spoločne bojovali proti tomuto daňovému útlaku, a tak zorganizoval dňa 9. marca 1933 v dedine verejnú schôdzu, kde s nimi prerokoval všetky podrobnosti budúcej ‚revolty‘. V dedine sa však (ako to už na tieto pomery bolo zvykom) našiel udavač, ktorý oznámil schôdzu a poburovanie nového učiteľa žandárom.53 Z tohto udania sa zachoval výmer Krajinského úradu v Bratislave zo dňa 16. (18). februára 1934** č. 40664/8-1934, z ktorého sa dozvedáme, že Ján Nálepka spolu s Jozefom Martausom (hájnikom z Marikovej) boli odsúdení k trestu – jednodňovému väzeniu a peňažnej pokute za to, že zvolali verejnú schôdzu (v dome Rudolfa Vlacha z Marikovej) bez úradného povolenia (na besede padli rady ako postupovať proti pánom a proti byrokracii54). Ján Nálepka sa proti tomuto absurdnému rozsudku odvolal, ale jeho odvolanie bolo Krajinským úradom zamietnuté a rozsudok nadobudol právoplatnosť.55 Pre mladého začínajúceho učiteľa a jeho učiteľskú kariéru takéto rozhodnutie neveštilo nič dobré.

Názorové zahrotenie k ľavicovému presvedčeniu

V Marikovskej doline organizácia KSČ viedla robotníkov píl a roľníkov do štrajkov nezamestnaných  a hladových pochodov. Jedného z nich bol svedkom aj Ján Nálepka, ktorého sa zúčastnil v Považskej Bystrice pri  účasti asi 550 ľudí.56 Bieda, hlad, náreky a zúfalstvo bolo počuť z viacerých hladových dolín, rady nezamestnaných rapídne stúpali a bieda v roľníckych chalupách za zväčšovala zo dňa na deň. Vládne strany namiesto riešenia sociálnej biedy nekomunikovali so štrajkujúcimi a kríza sa viac a viac prehlbovala. Rovnaká bieda bola aj na Dolniakoch, ale nekulminovala v takom katastrofálnom rozsahu ako na Považí, kde roľníctvo a poľnohospodárstvo stratilo všetok zdroj svojich príjmov a následkom hromadného odlivu pracovných síl, z dôvodu obrovskej nezamestnanosti do okolitých zemí  (Sliezka, Nemecka, Rakúska, Čiech a Moravu) sa slovenské poľnohospodárstvo zastavilo.57 Je možné, že práve v Marikovej, pri priamom kontakte s ľudskou biedou a utrpením hladujúcich detí (oproti zúženému pohľadu na boj v miestnych podmienkach svojho domova či Spiši) sa Jánovo sociálne cítenie začalo uberať k ľavicovému presvedčeniu a uvedomovaniu si, že nastolený spoločenský poriadok nie je spravodlivý…

Foto: Ján Nálepka so svojimi žiakmi (zdroj: archív Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi)

  1. JESENSKÝ, J. Život. In Slovenské pohľady. [December 1929, ročník XLV, č. 12, s. 11]. ↩︎
  2. NÁLEPKA, J. 1997. Prvá maturita a Vysoké Tatry. Košice: Oriens, s. 12. ↩︎
  3. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 8. ↩︎
  4. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 16. ↩︎
  5. Tamže. ↩︎
  6. BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 11. ↩︎
  7. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 14. ↩︎
  8. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 20. ↩︎
  9. Tamže ↩︎
  10. Tamže, s. 16. ↩︎
  11. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 17. ↩︎
  12. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 17. ↩︎
  13. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 17. ↩︎
  14. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 13. ↩︎
  15. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 9. ↩︎
  16. Tamže ↩︎
  17. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 19. ↩︎
  18. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 20. ↩︎
  19. Tamže ↩︎
  20. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 11. ↩︎
  21. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 9 – 10. ↩︎
  22. Tamže, s. 10. ↩︎
  23. NÁLEPKA, J. 1995. Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK International, s. 149. ↩︎
  24. Tamže ↩︎
  25. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 21. ↩︎
  26. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 17. ↩︎
  27.  Tamže, s. 18. ↩︎
  28. Tamže, s. 21 ↩︎
  29. Zahájenie mimoriadneho kurzu S. U. S. v Poprade. In Slovenský denník. [13. marec 1931, ročník XIV, č. 60, s. 6]. ↩︎
  30. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 11. ↩︎
  31. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 21. ↩︎
  32. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 21. ↩︎
  33. NÁLEPKA, J. 1995. Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK International, s. 147. ↩︎
  34. Klamári z povolania. In Slovák. [21. august 1928, ročník X, č. 187, s. 1]. ↩︎
  35. Architekt Dušan Jurkovič o mohyle Štefánikovej na Bradle. In Slovenský denník. [23. september 1928, ročník XI, č. 219, s. 2]. ↩︎
  36. Štefánikova oslava v Bratislave. In Slovenský denník. [23. september 1928, ročník XI, č. 219, s. 3]. ↩︎
  37.  Dr. Milan Hodža o aktuálnych otázkach slovenských. In Slovenský denník. [27. november 1928, ročník XI, č. 272, s. 1]. ↩︎
  38. Maďarská propaganda proti Československu. In Považské Hlasy. [24. august 1929, ročník XII, č. 19, s. 1 – 2]. ↩︎
  39. Pán prezident T. G. Masaryk o štáte, demokracii, o nás. In Roľnícke noviny. [9. marec 1930, ročník XXVII, č. 57, s. 1 – 2]. ↩︎
  40. NERUDA, J. Poslání na Slovensko. Zo zbierky: PÍSECKÝ, F.  1918. Věštci a proroci. New York: České národné združenie, Slovenská liga a Československý umelecký literárny klub, s. 47 – 48. ↩︎
  41. LUKÁČ, E. B. Pozdravenie. In Slovenské pohľady. [Február/marec 1932, ročník XLVIII, č. 2 – 3, s. 41/108]. ↩︎
  42. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 13. ↩︎
  43. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 25 ↩︎
  44. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 13. ↩︎
  45. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 26. ↩︎
  46. BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 11 – 12. ↩︎
  47. Odalkoholizovanie Slovenska. In Slovák. [30. január 1932, ročník XIV, č. 24, s. 1]. ↩︎
  48. BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 12. ↩︎
  49. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 13. ↩︎
  50. Snemovanie slovenských dorastových pracovníkov. In Slovenský denník. [17. október 1931, ročník XIV, č. 239, s. 2]. ↩︎
  51. Snemovanie slovenských dorastových pracovníkov. In Slovenský denník. [17. október 1931, ročník XIV, č. 239, s. 2]. ↩︎
  52. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 35. ↩︎
  53. ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [Október 1973, ročník XXII, č. 5, s. 865]. ↩︎
  54.  NÁLEPKA, J. 1995. Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK International, s. 152. ↩︎
  55. BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 12. ↩︎
  56. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 35. ↩︎
  57. Zdarilé snemovanie roľníkov hornotrenčianskeho kraja. In Slovenský denník. [3. júl 1932, ročník XV, č. 152, s. 4]. ↩︎

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *