Knížka na pokračování: Sonka Valovič Sazama: BOJ NIE JE UKONČENÝ: kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam – 10., 11. a 12. díl

Novou, právě dokončenou knížku zveřejníme s laskavým svolením autorky na pokračování postupně po jednotlivých kapitolách. Zdroj zde. 1. díl zde. 2. díl zde. 3.díl zde, 4.-6. díl zde. 7.-9. díl zde.

10. díl

Učiteľské roky – Horná Mariková, 1931 – 1933 (2)

Polievková školská akcia pre hladujúce marikovské deti

Medzi novým učiteľom a rodičmi sa postupne vytváral veľmi úzky vzťah. Ľudia si cenili jeho obetavosť, ktorou sa všemožne usiloval zmierniť ich kritické postavenie. Písal listy poslancom, ministrom, veľkostatkárom, do Prahy i do Bratislavy. Prosil, obracal sa všade, odkiaľ predpokladal, že by mohla prísť pomoc. Na niektoré listy nedostal odpoveď vôbec, na mnohé zápornú.¹. Mladícka energia, vytrvalosť a húževnatosť ho však neopúšťali… Jozef Nálepka spomína:

,,Po premnohých písačkách a vyjednávaniach ho konečne predvolali na okresný úrad do Považskej Bystrice. Pre svoju školu vybojoval polievkovú akciu. Marikovské deti dostali umelý tuk, americkú bravčovú masť (tá bola najlacnejšia), krúpy, fazuľu, hrach, šošovicu, ryžu. Počas akcie každý deň tri dlhé veky chleba, aj keď nie najčerstvejšieho. Do akcie zapojil niektoré matky žiakov a dali sa do práce. Zohnali kotol, parák a veľkú naberačku. Deti si z domu priniesli väčšinou drevené misky a drevené lyžice. Bola že to hostina! Očká detí radostne žiarili, hneď svet vyzeral krajší! Radosť detí s nimi prežíval aj ich mladý učiteľ, v jednej osobe i riaditeľ (vtedy správca) školy. Na druhý deň stravníkov pribudlo, lebo žiaci si so sebou priviedli aj mladších súrodencov, ktorí ešte do školy nechodili. Aj tým sa ušlo zo spoločného. Tešili sa najmä chlebíku, ktorý bol pre všetkých priam pochúťkou. V domácnostiach sa na stoloch objavoval poriedko, nikdy ho nebol dostatok…“² 

Čarovný svet nepoznaného

Bývalí žiaci Jána Nálepku si ho pamätajú ako láskavého, aj keď prísneho učiteľa, tá prísnosť však bola na mieste, lebo chcel, aby sa deti čo najviac naučili, chcel ich dobre pripraviť na život, ktorý ako zrejme tušil, nebude vôbec jednoduchý. Vedel naliehavo dohovárať, ba i vyhrešiť, keď čosi nebolo v poriadku, vedel im vstúpiť do svedomia. Takáto otvorenosť nebola pre deti vôbec príjemná, hanbili sa, klopili detský zrak a úprimne ich mrzelo, keď ich pán učiteľ nebol s niečím spokojný.³

Ján Nálepka ešte v prvom štvrťroku svojho pôsobenia v marikovskej škole vo svojej dobrote siahol tak ďaleko, že sa rozhodol hudbou priniesť svojim žiakom spev, ktorým ich ubitý život trocha rozveselí. O tomto úmysle svedčí fakt, že si už začiatkom októbra 1931 podal inzerát v novinách s nasledovným znením:

,,Kúpim zachovalý klavír, alebo pianino, tiež väčší harmonium, aspoň 10 registrové. Tiež kúpil by som lacný a zachovalý písací stroj. Nabídky na adresu: Ján Nálepka, správca školy, Hornia Maríkova-Pagaňov.“⁴

Zadovážil si peniaze a v Žiline kúpil klavír na splátky, žiaľ stálo v škole iba rok, lebo jeho učiteľský plat nestačil k tomu, aby ho mohol splácať, a tak sa s ním musel s ťažkým srdcom rozlúčiť⁵, (obchodník si ho jednoducho vzal späť a zaplatenú čiastku už Jánovi nevrátil⁶.

Žiakom sa prirodzene jeho spev veľmi zapáčil a preto sa rozhodol, že napriek ťažkým existenčným podmienkam zorganizovať detský súbor ľudových piesní a tancov (niesol meno M. R. Štefánika), ktorý potom vystupoval v Marikovej, v okolitých obciach, ale aj v Púchove, Martine, Turčianskych Tepliciach…⁷ Ako spomína učiteľka Zalešáková, vzniklo v škole u Pagaňov hudobno-spevácke trio.

,,Hlas Jánových huslí, Zdenkinho klavíra a môj spev spôsobil radosť nielen deťom v škole, ale aj občanom, ktorí sa zhŕkli pred školou. Po čase bolo nám ľúto, až do plaču, keď sa trio rozpadlo.“⁸

Vystúpenia marikovských detí v Trenčianskych (vtedy Štubnianskych) Tepliciach sa zúčastnil aj študent tamojšieho učiteľského ústavu Ján Okáľ, neskoršie učiteľ a osvetový pracovník v armáde. Po vojne emigroval do USA a pôsobil v Chicagu. V článku Pokus o profil (Pravda 11. 9. 1992) hodnotí súbor takto:

,,Marikovské deti spievali lepšie, ako sme mohli čakať, a zrejme každým číslom v našich očiach rástol aj ich učiteľ, lebo mať taký úspech s deťmi z jednej triedy je mimoriadny výkon. Nielenže spev bol bez akýchkoľvek falošných tónov, ale aj tie najzvyčajnejšie, dalo by sa povedať unavené slovenské piesne v prednese marikovských detí sa stali medzi nami módou a dlho sme si s obľubou spievali: Koterbašske hlopi ženic še nemuša, lebo im dzifčata peňeží nanoša. Niekoľko rokov som sa sám pokúšal naučiť deti vo svojej triede spievať tak ako tie marikovské deti, ale nikdy sa mi to nepodarilo. Skoro sa mi nechcelo veriť, keď som sa o niekoľko rokov dozvedel, že Ján Nálepka bol aktivovaný. Z učiteľa spravili dôstojníka z povolania. Nemal som príležitosť pozorovať ho ako veliteľa, ale nikdy som nepochyboval, že za jeho skromným zovňajškom sa skrýva mimoriadny veliteľský potenciál. V týchto dňoch som čítal knihu zápiskov, ktorú viedol argentínsky revolucionár Che Guevara. Nevravím, že sa podobal Nálepkovi, vravím, že je to skoro identické vydanie Nálepku v španielskej juhoamerickej sociálnej i kultúrnej sfére. Škoda len, že kapitán Ján Nálepka málo myslel na svoju budúcnosť po smrti a neviedol si denník.“⁹ 

Toto hodnotenie je o to cennejšie, že pochádza z pera človeka, ktorý počas druhej svetovej vojny stál na opačnej strane barikády ako Ján Nálepka.

Marikovské deti začali spoznávať okrem hudby aj čarovný svet kníh, ktoré im ,,pán učiteľ Nálepka z vlastných požičiaval“¹⁰ a spolu s ich rodičmi založili školskú knižnicu.¹¹ Rovnako spolu upravili pred školou na volejbalové ihrisko. Založil tiež futbalovú jedenástku, s ktorou si zahral aj miestny kaplán.¹² Deti sa pri športovaní nikdy nenechali ,,dvakrát núkať“ a boli nadšené, keď im navrhol vytvoriť športový oddiel. Bol prezieravý, vedel, že šport deťom v ich chatrnom zdraví iba prospeje. Rovnako nadšené boli výletmi, ktoré im pán učiteľ organizoval, veď mnohé z týchto detí neprekročili hranice rodného chotára. Učiteľ ich vzal na výlet do Žiliny (do kina), tým, ktoré nemali peniaze na lístok, zakúpil z vlastných peňazí. Mnohé marikovské deti sa viezli vlakom vo svojom živote po prvý krát… Agáta Jurkeníková, bývalá žiačka Jána Nálepku spomína na svojho učiteľa s láskou a úctou:

,,Viem, že nemal veľký plat, napriek tomu niektorým žiakom kupoval učebnice, najchudobnejším deťom často kupoval pečivo…“¹³

Z marikovskej kroniky 1931/1932

,,Tento rok sa začal na škole novým životom… Na školu nastúpil dočasný správca-učiteľ Jano Nálepka. Neznalý tunajších zvláštnych pomerov nebol spokojný hneď od začiatku ako so školou, tak s prospechom žiakov. Disciplína žiakov bola veľmi voľná, bolo treba veľmi opatrne pritiahnuť opraty detskej samovôle. K tomu pristúpili ťažkosti zo strany rodičov. Rodičia, nezvyknutí na poriadok a disciplínu, ktoré sa v škole zavádzali, boli nespokojní a často chodili s rozpálenými hlavami do školy, čím sa postavenie učiteľov samozrejme, len sťažovalo.

Škola, ako minulého roku, zostala dvojtriedna. Triedu I. vzala Z. Polesná s 92. žiakmi (ročník 1, 2, 3). Okrem toho mala v II. triede (4 – 8 ročník), ktorú učil Jano Nálepka, dievčenské ručné práce. Vyučovalo sa striedavým vyučovaním. Prirodzene, učitelia pokračovali podľa osnov. Aké však bolo ich prekvapenie, keď žiaci nemali ani najnutnejšie vedomosti. Správca požiadal školský inšpektorát, aby (učitelia) mohli učiť voľne, nedržať sa osnov. Školský inšpektorát konečne po dlhom vypytovaní sa a odťahovaní povolil ustúpenie od osnov. Keď sa chcel nejaký učebný cieľ dosiahnuť, museli učitelia nadstavovať svoj voľný čas, aby dosiahli to, čo azda vinou nepriaznivých finančných a vôbec hospodárskych pomerov (!) boli zameškané. Keďže však je iba jedna učebňa, museli, ak chceli čosi dosiahnuť, učiť na dvore. Jeden učiteľ v triede, druhý na dvore. Učilo sa tak dovtedy, pokiaľ to počasie dovoľovalo. S príchodom chladnejšieho počasia sa však museli stiahnuť a obmedziť výlučne na triedu, čim sa tempo k dosiahnutiu cieľa zdržalo. Školský inšpektor však nechcel veriť, že na škole bol skutočne taký malý úspech. Mal však príležitosť presvedčiť sa na inšpekcii 3. decembra, keď mu učiteľ Ján Nálepka ukázal všetku spodinu, najhorší detský materiál, nie od prírody nemohúci, ale ľudským egoizmom, lenivosťou zabitý.

Hoci školský inšpektor videl, aké ťažké postavenie majú tunajší učitelia, nechcel to uznať. Mal na to všetko svoje ale. Ján Nálepka vidiac, že ani inšpektor nemá porozumenie pre učiteľov, a chtiac dosiahnuť nejaký učebný cieľ, neprestal rozmýšľať, ako k cieľu dôjsť. Rozhodol sa konečne, že prepustí jednu izbu na triedu. Žiadal po Vianociach povolenie II. doč. post. triedy, keď prv bola obec na ňu vzala vecný náklad. Tá bola skutočne povolená. Vyučovanie v nej sa začalo 1. marca 1932. Za učiteľa bol vymenovaný Vojtech Zsöld, výpomocný učiteľ… Tým bolo dosiahnuté aspoň trochu účelnejšie vyučovanie. Slabší žiaci boli preradení do nižších oddelení, čím sa dosiahlo účelné opakovanie starej látky u slabých žiakov. Žiaci boli prísne držaní po škole, takže sa aspoň technickým spôsobom naučili čomu-tomu, ak nie už po stránke skutočne rozumovej, aspoň po stránke efektívnej.

Dochádzka bola zo začiatku dosť slabá… Nemožno sa ani diviť. Deti boli nahé a bosé, bolo by hriechom ľudí mučiť pokutami za to, že zo životných ťažkostí a z pudu sebazáchovy zdržiavajú deti doma. Po stránke vnútornej sa hľadelo školu čím skôr zušľachtiť. Inventár školy sa doplňoval. Do žiackej knižnice boli zakúpené nové knihy. Cez rok správca školy dal k dispozícii vlastnú skromnú knižnicu, tak aj Z. Polesná. Žiaci boli k čítaniu nabádaní. Azda tohto roku mala žiacka knižnica aký-taký význam. Ľud, ak by bol vedený zo školy k čítaniu, rád by čítal. Konečne sa to ukázalo tohto roku tým, že boli v škole zástupy mládeže po knihy. Styk ľudí so školou bol dosť dobrý. Boli to jednak rodičovské schôdze, jednak súkromné návštevy u správcu školy. V učiteľskom zbore panovala zhoda. Okolie sa snažilo vniesť do učiteľského zboru nešvár, nepodarilo sa im. Na učiteľa J. Nálepku sa veľmi útočilo zo strany p. farára. Vôbec je tu na život pre človeka znajúceho lepší život veľmi ťažko zvykať. Miesto toho, aby držal inteligent s inteligentom, utopil by jeden druhého v lyžičke vody. Nástupcom radím, nech si dajú dobrý pozor na ľudí okolo seba ako z dediny, tak z radov inteligencie. Konečne aj školský inšpektorát by mal viac brániť učiteľov, a nie im sám sťažovať prácu, ako sa to ukázalo na druhej inšpekcii na konci roka. Prejde ešte mnoho rokov, kým budú mať učitelia ľahší a príjemnejší život v Marikovej.

Ako liek pôsobil na deti školský výlet Žiliny. Výlet sa veľmi vydaril. Deti videli hromadu nových vecí. Bola radosť pozerať na ich usmiate tváre. Veľkú radosť im spôsobila návšteva kina, ktorého majiteľ dal ochotne predviesť film iba pre deti marikovské. Učitelia zaplatili deťom lístky, len aby sa ich čím viac mohlo výletu zúčastniť. Nabudúce, nakoľko to len bude možné, dobrý by bol výlet do Turčianskeho Svätého Martina, do múzea a ostatných známych miest. Krok za krokom  a Mariková iste nebude tou Marikovou, ako sa o nej hovorí – šiel  do Marikovej po rozum – rozumej tomu ironicky. Aby sa toho zbavila, budúci kolegovia, pracujte so zdarom. Učiteľský čakateľ Nálepka, poverený správou školy, učil jeden rok, ale dokonalý reformátor a kritik, v každom ohľade prvotriedny pedagóg! Aký bude za dvadsať rokov!“¹⁴

11. díl

Učiteľské roky – Horná Mariková, 1931 – 1933 (3)

U Kalužov

V ďalšom školskom roku 1932/1933 začal Ján Nálepka učiť na ľudovej škole v Hornej Marikovej (u Kalužov), kde boli podmienky podobné. Uprostred starostí a povinností nezabúdal ani na svoje ďalšie vzdelávanie, zdokonaľoval svoju hru na husliach a veľa čítal. Predplácal si časopis Zem Sovietov, ktorý vydávala Spoločnosť pre hospodárske a kultúrne zblíženie so ZSSR. Podnietený zaujímavými článkami zatúžil navštíviť Sovietsky zväz, nadviazal písomný kontakt s cestovnou kanceláriou Travema – moskovským Inturistom v Prahe. Podľa zaslaných prospektov si vypracoval plán cesty: Moskva – Kyjev – Charkov – Dnepropetrovsk – Odesa. Korešpondencia z týchto čias dokazuje, že jeho záujem o cestu bol vážny a zo sovietskej strany umožniť mu zájazd bola taktiež ochota. Cesta sa napokon neuskutočnila – nedostal súhlas kompetentných československých úradov.¹⁵

Ján Nálepka bol aj členom Zväzu slovenských učiteľov, zväzu ktorý značne podliehal politickej koncepcii Sociálnodemokratickej a čiastočne aj agrárnej strany (v tomto duchu orientoval svoje pôsobenie na učiteľov). Na druhej strane existovali aj pokrokové sily, ktoré sa v rámci svojich možností a podmienok usilovali presadzovať ráznejší ľavicový prúd a nechýbali ani vyslovene marxisticky zmýšľajúci a konajúci učitelia.¹⁶ Keď sa v lete 1933 konala konferencia mladých sliezskych učiteľov (Komorní Lhotka neďaleko Těšína), vyslal na ňu Zväz slovenských učiteľov delegáciu, v ktorej bol aj Ján Nálepka…

Konferencia mladého učiteľstva v Komornej Lehote

V dňoch 2. až 13. júla 1933 sa konala konferencia mladých pokrokových učiteľov, plných neuhasiteľného idealizmu, medzi ktorými bol aj Ján Nálepka. Mladí ľudia, na ktorých doliehali problémy rozbúrenej súčasnosti, tu diskutovali o principiálnych veciach so staršími skúsenejšími pedagógmi, filozofmi, sociológmi, politikmi, a hľadali liek, ktorý by vyliečil choroby doby. Konferencie mladého učiteľstva prebiehali v troch prúdoch: v Uherském Hradišti na Morave, v Komornej Lehote na Tešínsku a v Železnom Brode. O tieto konferencie sa živo zaujímal aj prezident T. G. Masaryk. Pri zahájení konferencie v Komornej Lehote bolo v prejave usporiadateľov zdôraznené, že ideou tejto v poradí tretej konferencie je ,,hľadanie cesty k sociálne spravodlivému zajtrajšku“.¹⁷

Večerom 5. júla, bola usporiadaná púť k pomníku Tolerančného patentu na pamätnej hore Goduli, kde sa v dobe náboženského útlaku tajne zhromažďovali sliezski evanjelici. Predtým, ako sa na vrchole hory rozhorela symbolická hranica Jana Husa, pri pomníku prehovoril Ján Nálepka, ktorý prehlásil, že československá jednota je nerozborná:

,,Boli sme svojimi v dobách útlaku, sme a budeme svojimi dvojnásobne i teraz. A náš cieľ – to je hlavne sloboda československého národa.“¹⁸ 

Účasť Jána Nálepku na konferencii nebola iba formálna, ale aktívne sa zapájal do rokovania, diskutoval o problémoch školstva, podieľal sa na vypracovaní rezolúcie, uverejnenej vo Vestníku z konferencie. Na slovenskom večierku, usporiadanom 7. júla vystúpili s kultúrnou vložkou slovenskí učitelia, Ján Nálepka prispel do programu ,,literárnou kritickou ukážkou, recitáciami a svojráznym slovenským humorom.“¹⁹

Konferencie ukázali, že mladých pokrokových učiteľov problémy doby nenechávali chladnými, cítili ťažkosti demokracie, počuli, ako svetový poriadok praská vo švíkoch a hľadali východiská pre lepšiu budúcnosť. Uvedomovali si, že demokracia je na kolenách hlavne preto, lebo všetky stavy pracujúcich ľudí strácali v dobe krutej hospodárskej krízy vedomie svojej existenčnej istoty, išli do neznáma po rozkolísanej pôde nevypočítateľného vývoja a v dôsledku toho slabšie a menej odolné povahy prepadávali nedôverčivosti ku všetkým a ku všetkému. Prepadliskom bolo aj to, že ich sluch sa stával prístupnejší lákavým hlasom, ktoré škodoradostne podtrhávali nepríjemnosti vlády v demokracii a sľubovali raj v diktatúre známych štýlov. Sociálne spravodlivý zajtrajšok mal byť preto ideálom každého pravého vlastenca, ktorý ešte nezvykol svoje osobné blaho pohodlne vydávať za blaho národa.²⁰

Na tejto konferencii sa Ján Nálepka zoznámil s Vladimírom Clementisom, ktorý tam prednášal na tému Verejný život v Československej republike a cestou k sociálne spravodlivému zajtrajšku²¹ (neskoršie si písali) a prvý krát mal aj možnosť na oficiálnom fóre počuť marxisticky podložené referáty, ktoré predniesli Zdeněk Nejedlý – Česká otázka dnes a kedysi²²,  či Marie Majerová – Úlohy ženy v zápase o sociálne spravodlivý zajtrajšok.²³

Na konferencii, ktorej sa zúčastnilo celkovo 298 osôb, boli prijaté nasledovné rezolúcie:

• 1/ Promptné uskutočnenie Dérerových reformných návrhov školstva;
• 2/ Vysokoškolské vzdelanie učiteľov;
• 3/ Vyučovanie náboženstva iba v náboženských inštitúciách, nie na školách;
• 4/Protest proti perzekúcii tých, ktorí sa pozerajú na vývoj vecí kriticky, pretože majú svoj štát radi a želajú si spravodlivú demokraciu. Zároveň však včasné zakročenie proti všetkým podvratným živlom;
• 5/Zachovanie všetkých práv žien, zvlášť práva na prácu a odmenu;
• 6/Započítanie prezenčnej vojenskej služby  učiteľov-vojakov do postupu i do penzie;
• 7/Penzionovanie starších ročníkov učiteľského zboru a zníženie počtu žiakov na triedu a pobočku, čím sa uvoľnia nové miesta nezamestnaným mladým učiteľom;
• 8/Protest proti znižovaniu životnej úrovne učiteľstva;
• 9/Plná a rázna ochrana československého ľudu na zmiešaných územiach Československej republiky a plná ochrana našich menšín v zahraničí. Zvlášť sa volalo po ochrane lužických Srbov;
• 10/Plné československé porozumenie a spolupráca na diele lepšej budúcnosti národa.²⁴

Hoci sa rokovanie konferencie nieslo v duchu masarykovského chápania demokracie, na Jána Nálepku najviac zapôsobili práve tie vystúpenia, ktoré v črtách opisovali inú cestu do budúcnosti. Prezidenta Masaryka si veľmi vážil a uznával pre jeho humanizmus a demokraciu, ale stále to bola demokracia buržoázna, ktorú zakusoval na vlastnej koži ako učiteľ v Marikovej vo vzťahu k byrokracii školského inšpektorátu. Uznával existenciu českého a slovenského národa v Československej republike, ktoré pokladal za bratské z politického a štátneho hľadiska a bol presvedčený, že patria k sebe a mali by žiť ako rovný s rovným v jednom spoločnom štáte. Tieto názory prejavoval veľmi otvorene, a to i vo svojich článkoch v tlači, nielen písmom ale aj skutkom (čo sa neskôr ukáže aj pri jeho založení partizánskeho oddielu – československého). Hoci mal iba dvadsaťjeden rokov, zo svojho stanoviska nikdy neustúpil.

Svoje postrehy z konferencie Ján Nálepka zhrnul v niekoľkých článkoch, za pozornosť stojí citát úryvku jedného z nich:

,,Na konferencii sa diskutovalo o najaktuálnejších otázkach dneška – o demokracii ako forme, o demokracii ako procese ľudského dozrievania, ktoré sa vnútornou disciplínou uzákoňujú… Mnoho sa debatovalo o komunizme, socializme a fašizme...“²⁵

Za poštátnenie československého školstva (Audiencia u T. G. Masaryka)

Z konferencie si Ján Nálepka odniesol veľa zaujímavých dojmov, nadviazal už spomínaný kontakt s Davistom Vladom Clementisom, ktorý mu odporučil (o čom svedčí ich korešpondencia z 2. novembra 1933) preštudovať si aj marxistickú literatúru a konkrétne navrhoval Leninovu prácu Materializmus a empiriokriticizmus.²⁶ (V pozostalosti Jána Nálepku sa tieto diela nachádzajú.)

V čase, keď sa konala konferencia, dovolenkoval vo svojom letnom sídle v neďalekých Židlochoviciach aj prezident²⁷, ktorý prijal ich zdvorilostnú návštevu. Učitelia poverili Jána Nálepku, aby predniesol pozdravný prejav. (Ján Nálepka bol jediný z tridsaťčlennej skupiny delegátov na Slovensku, ktorí sa zúčastnili na konferencii). Po oficialitách sa rozprúdila takmer dvojhodinová diskusia s prezidentom, v ktorej Nálepka poukázal na neutešené pomery, na chudobu a dotkol sa tiež otázky spolužitia Čechov a Slovákov. Zároveň vyslovil naliehavú požiadavku – poštátniť celé československé školstvo, podložil ju presvedčivými argumentami a dúfal, že reči o Masarykovej ochote k reformám sú pravdivé, že nájde spôsob, ako dať veci do poriadku.²⁸

Prezident delegáciu vypočul a živo s nimi diskutoval, ale ako sa neskôr ukázalo, ešte bol ďaleko čas, kým došlo k naplneniu želaní a predložených požiadaviek (podľa Masaryka totiž pôda pre sociálne spravodlivú spoločnosť bude pripravená až vtedy, keď kapitalistická výroba dosiahne najvyšší rozkvet a pracujúca masa v kapitalizme dosiahne najvyšší stupeň v zmysle materiálnom, kultúrnom a civilizačnom²⁹). Zo spomínanej návštevy u prezidenta Ján Nálepka napísal niekoľko postrehov v Podtatranskej Slovači: 

,,Sme jeden na druhom závislí – Čech na Slovákovi a naopak! Nebuďme úzkoprsí! Kárame šovinizmus český, ale nechceme vidieť šovinizmu slovenského.“³⁰

V Národnej škole slovenskej píše:

,,Nám (slovenským učiteľom) musí byť tolerantnejší Čech ako šovinistický Slovák! Tým nie je rečené, že Slovák nemá byť predovšetkým Slovákom! Naše stanovisko je konečne jasné…, sme dva národy majúce svoje nacionalizmy, avšak spoločný politický celok. To musí byť vodidlo i pre budúcnosť…“³¹

Odhaľovanie falošných masiek v predmníchovskej republike

V týchto dňoch, keď HSĽS viedla masívnu zúrivú šovinistickú a protičeskú kampaň pod vedením A. Hlinku a J. Tisa – katolícka cirkev a M. Rázusa – evanjelická cirkev, odvážne publikované články  Jána Nálepku vyznievajú viac ako kladne, hoci Nálepka  ako mladý učiteľ bez dostatočných životných skúsenosti (úzky smižiansko-spišský horizont) ešte nedosiahol konkrétnu formu názorového boja a jeho myšlienky boli založené viac na hmlistých predstavách o abstraktnej absolútnej demokracii, lebo s marxistickou literatúrou (po Clementisovom odporúčaní) sa začal bližšie oboznamovať neskôr, hoci začal tak, ako mnohí iní pokrokoví pedagógovia, pravidelným čítaním Učiteľských novín, ktoré vydával univerzitný profesor Zdeněk Nejedlý (vo svojich vystúpeniach a článkoch veľmi ostro vystupoval proti buržoázii a reakčnému nacionalizmu). Učiteľské noviny mali svoju dlhoročnú opozičnú tradíciu a od polovice 20. rokov sa vyhraňovali ako nezávislý socialistický list, jediný tohto druhu na pôde učiteľskej žurnalistiky.³²

Mnohí učitelia si dobre pamätali, ako Ján Nálepka zanietene vystupoval na učiteľských konferenciách, keď odhaľoval falošné masky tzv. demokratov, ale aj socialistov (Vojta Beneš, Stránsky), ktorí boli v predmníchovskej republike stavaní do čela učiteľstva. Dôkazom toho je jeho záver z vystúpenia na konferencii:

,,Kedy dospejeme k ideálu demokracie, kde sa ľudia budú deliť len na aktívnych a pasívnych v práci? Nebolo by dobré už dnes takto deliť ľudí? Zaiste mnohí z tých vyšších ‚demokratov‘ by si takéto delenie málo priali!“³³

Vo vestníku z konferencie sú taktiež zachytené niektoré z Nálepkových vystúpení:

,,Charakteristickým znakom dnešnej politiky je útek buržoázie od zodpovednosti. Len tak si možno vysvetliť mnohé veci u nás, zvlášť strašné hospodárske pomery. Dokiaľ sa socialisti budú hnať za majetkom a prepychom, dotiaľ nemusia mať z nich kapitalisti strach – nebolo by to dobré vštepiť masám do krvi, aby vedeli, kedy je socialista skutočným socialistom? Iste by došlo k rapídnej zmene vodcov… Sme zvedaví, kedy sa stanú ‚zástupcovia‘ ľudu v parlamente skutočnými zástupcami ľudu a nie sluhami strán a svojho Ja.“³⁴

,,Vráťme ľudu dôveru (v učiteľa)! Koľkí z nás usilujú o to, aby mali medzi ľuďmi dôveru! Či sme tiež nasiakli duchom byrokratizmu a ľud nepotrebujeme – či chceme, aby ľud bol ďalej ‚plebsom‘? Sme z ľudu – teda medzi ľud!“³⁵

,,Žiješ, aby si jedol, alebo ješ, aby si žil? – Ako dôležité je vedieť, kto z našich radov ktorým heslom sa riadi. Vieme tiež, že to prvé je heslom väčšiny (buržoáznych) politických profesionálov. Keď demokracia je najkrajšie vlastenectvo, museli by sme mnohých politikov hnať z ich miest. Koľko je podľa toho vo vyšších kruhoch vlastencov?“³⁶

Takto hovoril Ján Nálepka učiteľom už v roku 1933. Vtedajšie periodiká o ňom napísali:

,,Nemůže být lepší propagace vzájemnosti československého lidu, než jako ji prováděl Jano Nálepka.“³⁷

Iný redaktor zasa napísal: ,,Přímá postava. Napjatost mysli. S klidem povstává. Zazní slovenština. Napřed přitlumená hloubka. Jako když v dálce náhle burácí. Hlas zesílí temperamentem. A bouře. A blesky. Svítí na problémy. Ejhle, kazatel svobody: – 

Sme jeden ľud, jedna krv, jedna vôľa… Mladá a priebojná vôľa… Sme pioniermi… Postavíme most k lepšiemu zajtrajšku… Poznáme len jediné slovo: Víťazstvo. – 

Pěstuje československou jednotu prakticky… Plno víry a naděje… Jano, rozkvete některá?“ (Z uverejnenej reportáže v dennej tlači zo 14. júla 1933.)³⁸

Mladí Čechoslováci, v ústrety k víťazstvu!

(Zo spomienok prof. Karola Tkáča)

            ,,Prázdninové konferencie mladého učiteľstva boli realizované v tridsiatich rokoch nášho rušného storočia, a to na vlastný náklad účastníkov. Mali náplň samovzdelávaciu i rekreačnú. Ťažiskom náplne bolo vzdelávanie, ktoré sa týkalo prevažne ideovo-politických otázok. Iniciátorom a hlavným organizátorom konferencie v Komornej Lehote bol odbor mladých Ústředního spolku českého učitelstva ve Slezku. Konferencia mala zvláštny význam a pôvab tým, že z českej iniciatívy bola usporiadaná za spoluúčasti Zväzu slovenského učiteľstva, takže ju absolvovali nielen spoločne, ale doslova družne učitelia českí s menším počtom učiteľov slovenských.

Z celkového počtu účastníkov konferencie bolo asi 30 Slovákov. No a medzi nimi aj mladý učiteľ z Marikovej Jano Nálepka. Jano zaujal hneď na začiatku už svojim zjavom. Prišiel prostovlasý, ošľahaný vetrom, s drobnými očami za sklom okuliarov s tmavým rámom, napoly usmievavý, napoly vážny. A hneď prvé jeho vystúpenie po začiatočných prednáškach ukázalo, že je to učiteľ premýšľavý, znepokojený rozpormi v súdobej spoločnosti, spätý s ľudom, nezmieriteľný voči zlu, hlavne voči vykorisťovaniu, derúci sa ku koreňu veci, pohotový rečník a až sugestívny diskutér.

Pomerne skoro sme sa spriatelili, takže môžem aj po toľkých rokoch charakterizovať jeho účasť na konferencii dosť výrazne. Jano – začalo sa mu pre jeho bujné vlasy, s ktorými si júlový vetrík a vietor veľmi rád pohrával, hovoriť ,,strapatý Jano“ – bol jedným z najaktívnejších účastníkov konferencie. Pretože nás upútal už v prvých diskusiách, bol požiadaný, aby popoludní 5. júla 1933 predniesol pri pomníku Tolerančného patentu na blízkej hore Goduli slávnostný prejav. Jano s porozumením vyhovel. Hovoril na tému: Mladí Čechoslováci, v ústrety k víťazstvu! Hovoril pravdivo, jednoducho, sugestívne. Ukázal, že Česi a Slováci sa nikdy nezmierili s neslobodou, či už to bola nesloboda náboženská, národná alebo akákoľvek. Vyslovil presvedčenie, že mladí Česi a Slováci, hlavne mladí učitelia, budú nositeľmi tejto tradície. Spomenul, že konferencia, ktorej sme účastníkmi, je venovaná hľadaniu cesty k sociálne spravodlivému zajtrajšku. Upozornil, že žiadnej slobody sa nedosiahlo bez boja. A zakončil výzvou, aby spravodlivý boj za sociálnu slobodu, bez ktorej si žiadnu slobodu nemožno vôbec predstaviť, stal sa jedným z najpevnejších pút Čechov a Slovákov. Jánov prejav vyvolal veľký súhlas. Jano bol tiež jedným z hlavných organizátorov slovenského večierku, ktorý prebehol 7. júla, ba myslím si, že bol organizátorom hlavným. Bol to večierok milý, poetický.

Na konferencii mladých učiteľov sa diskutovalo aj neoficiálne v krúžkoch či dvojiciach. Spomínam si, ako sme s Janom prežili kus pekného večera dňa 10. júla 1933, a to v diskusii malého krúžku účastníkov s rečníkom toho dňa Vladom Clementisom. Dr. Clementis – človek zvláštneho pôvabu: múdry, prostý, skromný, presvedčivý. Spolu s Jánom sme prejavili záujem o niektoré články v Dave, ktoré Clementis v besede spomínal. A aké bolo moje prekvapenie, keď za niekoľko dní po skončení konferencie som číslo Davu s týmito článkami dostal. To isté sa stalo aj Jánovi.

S Janom sme sa zúčastnili audiencie zástupcov mladého učiteľstva organizovaného v Zväze československého učiteľstva a Zväzu slovenského učiteľstva, spolu s reprezentantmi týchto organizácií u prvého prezidenta našej republiky Tomáša G. Masaryka. Prišlo k nej v Židlochoviciach na Morave. Rozhovor s T. G. Masarykom ako filozofom a politikom a referát o ňom na konferencii vytvorili súčasť jej bohatého obsahu. Osobné stretnutie s T. G. Masarykom zanechalo u nás všetkých silný dojem. Obidvoch nás najviac zaujalo to, ako T. G. Masaryk zdôvodnil, prečo je pre demokraciu.

Jano bol i medzi tými, ktorí boli organizátormi konferencie požiadaní, aby napísali príspevok do spomienkovej časti Vestníka, v ktorom boli po skončení konferencie zhrnuté jej výsledky. Jano súhlasil – no a samozrejme nálepkovsky. V príspevku väčšinu glosuje niektoré názory z prednášok a diskusií. A ešte aj po rokov iskrí v jeho spomienkovej črte Jánov bystrý postreh a britký súd a Jánova schopnosť dosiahnuť účinnosti vtipným, často až sarkastickým podaním originálnej myšlienky. A ešte aj dnes, ba dokonca práve dnes, sú mnohé Janove myšlienky aktuálne.“³⁹

V roku 1933 skončil Ján Nálepka svoje pôsobenie v Marikovej. Požiadal o preloženie do blízkosti Bratislavy alebo Košíc, aby mohol pokračovať v štúdiu. Avšak na bývalom Ministerstve školstva a osvety v Bratislave vyhoveli jeho žiadosti tak, že ho od 1. septembra 1933 preložili do zapadnutej obce Roztoky – Biele Vody na Spiši, kde, pochopiteľne, nemohol študovať. Pri odchode z Marikovej sa s ním lúčili deti i dospelí a odprevádzali ho ďaleko za dedinu.

12. díl

Učiteľské roky – Biele Vody, 1933

,,Můj spěv je zapomenutí. Ztrácí se bojiště,

jimž prochází němá hrůza nepřátel,

dým se plouží a vítr dmychá v praskot ohniště,

na hvězdu čekal jsem a ve tmách noci bděl…“⁴⁰

Biele Vody sú miestnou časťou obce Mlynky v okrese Spišská Nová Ves, leží v údolí Bielej vody, prítoku rieky Hnilec, ktorým vedie hranica Volovských vrchov a Spišsko-gemerského krasu, severozápadne leží Slovenský raj a juhovýchodne začínajú Havranie vrchy. Obec sa nachádza v blízkosti rodnej obce Jána Nálepku – Smižian.

 Ján Nálepka nastúpil na učiteľské miesto v obci Ráztoky-Biele Vody 1. septembra 1933, keď obec mala okolo 350 obyvateľov. Mladý učiteľ sa ubytoval u občana Černického na Palemanskej Maši, odkiaľ dochádzal do školy. Ľudová škola bola umiestnená v súkromnom dome cestára Srižovského a pozostávala z jednej vyučovacej miestnosti, do ktorej sa chodilo cez kuchyňu.⁴¹ Keď mu dedinčania ukázali, že je to škola, nemohol tomu uveriť, a po príchode dnu doslova zdúpnel. Jediná trieda a ešte k tomu v súkromnom domci v katastrofálnych podmienkach!

Z osady zaslal mladý učiteľ potvrdenie o prijatí prekladacieho dekrétu školskému inšpektorovi Emilovi Pavlátovi a v liste zo 16. septembra 1933 okrem iného uvádza:

,,Ďakujem pánu školskému inšpektorovi za snahu za vrelý príhovor, aby som sa dostal hodne ďaleko do sveta! Uisťujem však pána inšpektora, že nikde nie je dosť ďaleko, aby som nevynaložil všetky svoje sily na rehabilitáciu svojho mena a cti. V tomto znamení sa bude uberať moja ďalšia činnosť a moje snaženie. Upozorňujem však pána inšpektora, že ak sa chce zachovať voči druhému tak poctivo demokraticky, ľudsky a čestne ako voči mne, nech mu nedáva také rukolapné dôkazy, ako dal doklady svojho poctivého a skutočného, na inteligenta sa ,slušiacehoʻ, dôstojného chovania mne. Inak, mnoho šťastia v uplatňovaní autority nad bezchrbtovými a priamosť nepoznajúcimi kolegami.“⁴² 

(O niekoľko rokov bude zaujímavé, ako sa ukončí ich vzájomný vzťah.)

V Bielych Vodách sa začalo všetko odznova ako v Marikovej, najprv bolo treba docieliť pravidelnú školskú dochádzku, a aby deťom vštepil viac ako školské osnovy, obetavo sa pustil do mimoškolskej činnosti – nacvičoval s deťmi i dospelými divadlo, učil ich spievať ľudové piesne a spoločne organizovanými posedeniami spestroval život v obci. Z Bielych Vôd do Smižian chodieval na nedeľu domov, vždy lesom – 4 hodiny ostrej chôdze hlbokými lesmi. Obyvatelia obce boli prevažne lesní robotníci. Za necelý polrok svojej činnosti urobil v Bielych Vodách kus práce nielen pri práci s deťmi, ale aj dospelými – a to na poli osvety. Organizoval posedenia, vysvetľoval ľuďom príčiny ich chudoby, písal im žiadosti na úrady a písal ešte viac článkov do novín, v ktorých ostro kritizoval otrasné sociálne podmienky, žiadal nápravu, riešenie problémov a krívd. Hoci sám pomáhal tým najchudobnejším ako len mohol, on sám sa ocitol vo veľmi neutešenej situácii: do Bielych Vôd dochádzal z Palemanskej Maše, kde mu skromné ubytovanie poskytla rodina Černických, lebo tam, kde bola škola, nebolo pre učiteľa zabezpečené žiadne bývanie. Jeho finančná situácia bola rovnaká. Keďže vypomáhal aj svojim bratom, zachoval sa úryvok z listu pre brata Ondreja:

,,Bohužiaľ, je práve pred prvým. Nemám u seba peneží, aby som ti mohol nejakú odmenu poslať… nemám zbytočných groší …“⁴³

            Pre mladého učiteľa plného entuziazmu to nebolo ľahké obdobie –  kontrast medzi tým, čomu sa ako študent pripravoval v učiteľskom ústave a realitou, lebo teória a prax sa značne rozchádzali. Nevyšiel ani jeho plán študovať hudbu. Už ako študent na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi prejavoval nevšedný záujem o hudbu a literatúru a zaumienil si, že len čo mu to pomery dovolia, pousiluje sa získať odborné vzdelanie  v hudobne a literárnej oblasti. Prof. VŠMU Štefan Hoza v rozhovore roku 1964 spomína, že ,,jeho rodák Ján Nálepka mal vážny záujem o štúdium na škole múzických umení v Bratislave, informoval sa o možnostiach štúdia na tejto škole a požiadal ho o prípadnú pomoc pri prijímacích skúškach.“⁴⁴

V rukopisných pozostalostiach možno nájsť dostatok dôkazov o Nálepkovej láske k hudobnému umeniu i k literatúre vo forme notových zápisov rôznych skladieb, ba dokonca aj pokus o štúdiu na tému Hviezdoslav a Vajanský – klasici svetovej literatúry, notové záznamy Sbor venkovanů z Predanej nevesty (komická opera o troch dejstvách Bedřicha Smetanu) či moravskú ľudovú pieseň  Zajatá od Antonína Dvořáka (moravské dvojspevy).

Knihy, ku ktorým mal zvláštny vzťah, nielen čítal, ale ich aj svedomite študoval. Svedčia o tom poznámky a výpisky. Štúdiom a čítaním kníh rozširoval obzor svojej kultúrnej rozhľadenosti a overoval si v nich pravdivosť alebo nesprávnosť svojich myšlienok. Keďže knihy získaval veľmi ťažko, starostlivo ich opatroval a v kritických časoch mu nielenže chýbali, ale na ne aj intenzívne myslel (najmä v časoch jeho pôsobenia na sovietskom fronte, keď napísal svojmu bratovi:

,,Som rád, že knihy mám v poriadku...“⁴⁵

Štúdium literatúry a láska k hudbe umocnili v ňom prirodzenú túžbu po ďalšom vzdelaní, čo prejavil snahou dostať sa bližšie k centru kultúry a vzdelania, k  Bratislave. Príslušné úrady však vtedy zaujali odmietavé stanovisko voči jeho snahám a z Marikovej ho preložili do spišskej dedinky Ráztoky-Biele Vody.⁴⁶

Napriek všetkému, čo mu strpčovalo život, v drsných podmienkach a nedostatku, pustil sa do štúdia a v októbri 1933 absolvoval kurz O výskume a vyučovaní slabomyseľných. V čase jeho pôsobenia na Bielych Vodách bol na Spiši školským inšpektorom český učiteľ Alois Zbavitel, ktorý na Jána Nálepku nedopustil:

,,Bol nielen dobrým pedagógom, ale aj vynikajúcim osvetovým pracovníkom“ a venoval mu svoju brožúru Ľudová výchova na vidieku.⁴⁷

Brat Jozef spomína: ,,Domov do Smižian prišiel Jano niekoľko ráz a to cez lesy a kopec Medvedia hlava. Prišiel vždy okolo polnoci a keď sme sa ho pýtali, či sa nebál, ako vždy s miernym úsmevom odpovedal, že v jednej ruke mal baterku a v druhej nabitú pištoľ, ak by sa prebudil diviak. O ťažkých podmienkach v škole a v osade, ako aj o sklamaní a diskriminácii zo strany úradov sa, ako obyčajne, nezmieňoval. V polovici novembra sa v Slovenskom denníku dočítal, že Stupava príjme učiteľa. Školská stolica potvrdila kladne jeho žiadosť a od počiatku roku 1934 začal učiť na obecnej škole v Stupave. V Bielych Vodách Jano dlho nepobudol. Keď mal odísť do Stupavy, obyvatelia sa postavili proti jeho preloženiu. Brat Michal, ktorý viezol Janovu skromnú batožinu na voze, spomínal, že ho deti odprevadili až za dedinu a nechceli ho pustiť.“⁴⁸

Ján Nálepka definitívne odišiel z obce už 23. decembra 1933. Na tejto ceste ho vyprevádzal celý húf mužov a detí až na vrch Čertova hlava…“⁴⁹

1.  NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 26. ↩︎
2. Tamže, s. 26 – 27. ↩︎
3. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 15. ↩︎
4. Malý oznamovateľ. In Slovenská krajina. [7. október 1931, ročník 1931, č. 229, s. 6]. ↩︎
5. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 15. ↩︎
6. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 27. ↩︎
7. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 13 – 14. ↩︎
8. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 27. ↩︎
9. Tamže, s. 27 – 28. ↩︎
10. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 15. ↩︎
11. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 26. ↩︎
12. Tamže. ↩︎
13. Tajomný kapitán. In Obranca lidu. [19. november 1983, ročník XLII, č. 46, s. 7]. ↩︎
14.  NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 20 – 21. ↩︎
15. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 16. ↩︎
16. Tamže. ↩︎
17. Konference mladého učitelstva. In Národní osvobození. [4. júl 1933, ročník X, č. 154, s. 2]. ↩︎
18. Konference mladého učitelstva. In Národní osvobození. [8. júl 1933, ročník X, č. 157, s. 2]. ↩︎
19. Konference mladého učitelstva. In Národní osvobození. [9. júl 1933, ročník X, č. 158, s. 2]. ↩︎
20. Mladí učitelé promluvili. In Národní osvobození. [14. júl 1933, ročník X, č. 162 s. 1]. ↩︎
21. Konference mladého učitelstva. In Národní osvobození. [11. júl 1933, ročník X, č. 159, s. 3]. ↩︎
22. Konference mladého učitelstva. In Národní osvobození. [9. júl 1933, ročník X, č. 158, s. 2]. ↩︎
23. Konference mladého učitelstva. In Národní osvobození. [12. júl 1933, ročník X, č. 160, s. 3]. ↩︎
24. Konference mladého učitelstva. In Národní osvobození. [16. júl 1933, ročník X, č. 164, s. 2]. ↩︎
25. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 17. ↩︎
26. Tamže. ↩︎
27. Prezident Masaryk letuje na Morave. In Slovenský denník. [4. júl 1933, ročník XVI, č, 150, s. 3]. ↩︎
28. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 17 – 18. ↩︎
29. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 38. ↩︎
30. Tamže. (Článok je publikovaný v periodiku Podtatranská Slovač, ročník XI, č. 31). ↩︎
31. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 38. (Článok je publikovaný v periodiku Národná škola slovenská, ročník XII, č. 17 – 18). ↩︎
32. KOZIAR, J. Učiteľské noviny Zděnska Nejedlého. In Pedagogika. Dostupné z: https://pages.pedf.cuni.cz/pedagogika/?p=9299  ↩︎
33. BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 6 – 7. ↩︎
34. Tamže. ↩︎
35. Tamže. ↩︎
36. Tamže, s. 6 – 7. ↩︎
37. Tamže, s. 7. ↩︎
38. Siedme výročie smrti kpt. Jána Nálepku. In Hlas revoluce. [29. november 1951. ročník IV, č. 48, s. 6]. ↩︎
39. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 27 – 28. ↩︎
40. BOUDYŠ, J. Podzimní spěv. In Národní osvobození. [8. október 1933, ročník X, č. 236, s. 11]. ↩︎
41.  JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 18. ↩︎
42. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 31 – 32. ↩︎
43. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 18 – 19. ↩︎
44. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 42. ↩︎
45. Tamže, s. 43. ↩︎
46. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 43. ↩︎
47. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 19. ↩︎
48. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 32. ↩︎
49. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 46 (Archív J. Mikolaja). ↩︎