Severoatlantická aliance, též Severoatlantický pakt či Organizace Severoatlantické smlouvy, anglicky North Atlantic Treaty Organization – zkráceně NATO, francouzskyOrganisation du traité de l’Atlantique nord – zkráceně OTAN – byla založena 4. dubna 1949 podpisem Severoatlantické smlouvy dvanácti státy západního bloku.
Jak vlastně NATO funguje? Jisté je, že se dlouhodobě ukazuje, že nejde o obranný pakt, jak jej prezentují politici.
Následující německý dokument z r. 2024 ukazuje, že NATO nikdy mír nezajistilo, ale naopak samo podněcuje veškeré válečné štvaní. V dokumentu zazní v úvodu věta, že NATO vzniklo jako obranný pakt proti tehdejšímu SSSR a proti Varšavské smlouvě, což je samozřejmě nesmysl, protože Varšavská smlouva (oficiálně Smlouva o přátelství, spolupráci a vzájemné pomoci) vznikla až v r. 1955.
Po druhé světové válce došlo podle některých zdrojů ve 153 zemích k více než 250 vojenským konfliktům. 80 procent z nich má na svědomí USA a jejich přisluhovači v NATO. V podstatě neuplynul ani jeden rok, které uplynuly od založení NATO, kdy by se vojenské síly tohoto bloku nezúčastnily ozbrojeného konfliktu v té či oné části světa…
Cíle založení NATO formuloval první generální tajemník aliance, britský generál baron Hastings Lionel Ismay, takto:
Udržet SSSR mimo Evropu, Američany uvnitř a Němce v podřízenosti.
Pod různými záminkami („ochrana míru, lidských práv a demokracie“, „boj proti šíření komunismu“, „obnovení spravedlnosti“, „boj proti terorismu“, „zabránění šíření zbraní hromadného ničení“) USA zasahovaly do suverénních států, ničily tamní zavedené pořádky, ekonomiku i infrastrukturu a přinášely do těchto zemí pohromy a neštěstí.
Kromě přímé účasti v konfliktech Američané a síly NATO často zasahují i nepřímo. Podporují vnitřní protesty a vzpoury, cvičí „revolucionáře“ a dodávají povstalcům zbraně a další pomoc.
Největší vojenské operace za účasti USA a zemí NATO po roce 1949:
1950 –1953 Korejská válka
1959 – Občanská válka v Laosu
1964 – 1975 Válka ve Vietnamu
1989 – „Obnovení demokracie“ v Panamě
1995 – Bombardování Bosny a Hercegoviny
1999 – Zničení Jugoslávie
2001 – Invaze do Afghánistánu
2003 – Invaze do Iráku
2011 – Letecké údery na Libyi
2014 – Intervence v Sýrii
Německý dokument s českými titulky:
Na doplnění přidáváme výňatky z práce KSB:
„SOCIÁLNE PROСESY VO VÝCHODNOM BLOKU“ kapitola VOJENSKÝ ODPOR A JEHO OPERAČNÉ METÓDY
Ako je zreteľne vidieť z analýzy globálneho dejinného procesu, skutočným odvekým protivníkom Ruska, ktorý viedol vojnu s cieľom ZNIČENIA jeho národov, ZOTROČENIA ich zvyškov a proste celkového ovládnutia všetkých tamojších zdrojov, je siono-internacistská mafia, ovládaná vyšším slobodomurárstvom. Vojensko-ekonomické štruktúry mafie sú reprezentované potenciálom krajín Euro-Amerického konglomerátu.
Skutočná úloha Švajčiarska pri riadení priebehu franzúzsko-pruskej vojny v roku 1870, prvej i druhej svetovej vojny, jeho bezprostredná (priama) účasť na exporte tzv. „liberalizmu“ v 19. storočí a na exporte revolúcií v 20. storočí do Ruska, sú dostatočným dôvodom na NEPRIZNANIE neutrality Švajčiarska národmi ZSSR.
To sa do značnej miery týka aj Izraela, ktorého značná časť obyvateľstva sú zradcovia národov z Východnej Európy a ich potomkovia.
Po druhej svetovej vojne sa vojenský potenciál konglomerátu skoncentroval a prejavil ako UNIFORMNÁ organizačná štruktúra NATO.
Reálny protivník je celkový konglomerát riadený slobodomurárstvom. Rusko (býv. ZSSR) stratilo za posledných sto rokov v tejto vojne viac ako 100 miliónov ľudí. V tejto vojne, vedenej KONTINUÁLNE hlavne vo forme vojny studenej, od dôb, keď ešte ani neexistoval tento pojem, a občas pre „doplnenie“ aj v pravidelne obnovovaných „šokových terapiách“ – riadených vzplanutiach vo forme vojny „horúcej“.
Jadrom vojenskej sily euro-biblického konglomerátu sú ozbrojené sily USA. Na čo v skutočnosti slúžia? Reálne sú využívané na udržiavanie monopolne nízkych cien surovín, získavaných takto západným neokoloniálnym konglomerátom. Vydieranie embargami, politickými pučmi, manipulovaním volieb a hlavne tzv. farebnými – západom riadenými revolúciami a armádami NATO, je taktiež využívané v neposlednom rade aj na získanie lacnej pracovnej sily (otrokov v kolóniách) za symbolickú cenu pre neukojiteľný apetít konzumu jelít a obyvateľov „samovyvolených“ krajín „nadľudí prvého sveta“ (konglomerátu).
Práve v tom bola napr. aj príčina vtrhnutia do Panamy s cieľom zvrhnutia vlády generála Noriegu, ktorý sa snažil siahnuť na Panamský prieplav a vrátiť ho domovskej krajine. Ešte dávno predtým bola totiž v rámci tzv. Monroovej doktríny roku 1903 maličká Panama odtrhnutá od veľkej, zdrojovo stabilnejšej (politicky mocnejšej) Kolumbie, aby sa strategický prieplav mohol ľahšie stať vlastníctvom USA.
Podobná bola z pohľadu USA aj príčina a príprava podmienok na vojnu v Perzskom zálive v rokoch 1990 – 1991: Tzn., udržanie monopolne nízkej, dumpingovej ceny za ropu na úrovni 6 USD za barel. Za týmto účelom bol plánovane vopred, hneď po zavŕšení prvej svetovej vojny 20. storočia, vo dvoch etapách od tureckého panstva oslobodený Irak. V prvej etape „oslobodili“ región Iraku – Kuvajt a dosadili tam bábkový režim. V druhej etape „oslobodili“ aj Irak v jeho súčasných hraniciach. Zjednotenie krajiny pod vedením Saddáma Husajna viedlo k zvýšeniu monopolne nízkych cien ropy, čo sa nepáčilo USA, ktoré spotrebovávali až 40% zo svetovej ťažby ropy pri 5% podiele na svetovej populácii.
V tom spočíva aj odpoveď na otázku, prečo si Japonsko, keď sa podľa jeho vlastného hodnotenia stalo samostatnou veľmocou číslo 1, udržuje iba jadro svojich ozbrojených síl, ktoré však môže byť počas menej ako 10 rokov rozvinuté do plnohodnotných ozbrojených síl, ktoré budú na kvalitatívne vyššej úrovni ako ozbrojené sily USA. USA sú totiž týmto spôsobom nútené sa prakticky sami (s pomocou niektorých starých koloniálnych spojencov) vysporaduvávať s problémom udržovania nízkych cien surovín, čo Japonsku plne politicky dlhodobo vyhovuje (hrá do kariet). A USA sa s tým musia zmieriť, pretože ich požiadavka voči Japonsku, aby zväčšili svoje ozbrojené sily, by znova viac-menej nevyhnutne vyústila do situácie, v mnohom podobnej tej, ktorá tu už bola pred udalosťami v Perlovom Prístave (Pearl Harbor) 7.12. r.1941.
Vedenie spojených štátov vie, že ZSSR sa nechystalo ani v minulosti, ani v prítomnosti a ani v budúcnosti napadnúť Európu a USA. Navyše toho býv. ZSSR počas, ale hlavne po deformách – po perestrojke realizovanej podľa Direktívy Rady Národnej Bezpečnosti (NSA) USA 20/1 z 18.08. z r. 1948 už ani z vojenského hľadiska proste nebol schopný.
Tento pohľad na situáciu sa opakovane prejavuje aj v príslušných dokumentoch CIA a NSA, týkajúcich sa danej témy. To však nijako neprekáža tomu, že v konglomeráte po desaťročia vládne mýtus o sovietskej vojenskej hrozbe.
Je tomu tak hlavne preto, že zbrojárstvo je najziskovejšie súkromné odvetvie priemyslu viacerých krajín západného konglomerátu. Ak teda existuje tak potrebný mýtus o hrozbe, je ľahko možné prinútiť dav, aby platil za ochranu pred touto hrozbou. Takým spôsobom môže byť cena za toaletnú misu na krížniku morských síl USA (US Navy) neporovnateľne vyššia ako za také isté umývadlo pre nemocnicu.
Okrem toho je projektovanie a výroba zbraní a vojenskej techniky v podmienkach davo- „elitarizmu“ v jeho kapitalistickom podaní, priestorom (polygónom) na rozpracovávanie konštruktérskych a technologických nápadov, na ktorých nemožno prerobiť, či dokonca vyjsť na mizinu.
Rozpracovávanie rovnakých výskumných úloh, avšak v rámci civilných programov vývoja, je spojené s omnoho väčším komerčným rizikom, pretože príslušník davu (stáda), ovca – daňový poplatník je ochotný zaplatiť akékoľvek výdaje na ochranu jeho súčasného stavu nasýtenia (životného štandardu) vojenskou cestou. Pričom ale nesúhlasí so zaplatením tých istých výskumov na úkor jeho terajšej takmer bezmiernej sýtosti (konzumu) a pre lepší život „neplnohodnotných“ národov „druhej kategórie“, otrokov tzv. tretieho sveta, či na principiálne konštruktívne riešenia globálnych problémov, ktoré sú zatiaľ často iba v počiatočnom štádiu vývoja, lebo podľa neho jeho okamžité nasýtenie, úroveň západného konzumu bezprostredne z hodiny na hodinu neohrozujú. T.j., ide znova, ako žiaľ už toľko krát v dejinách, o kultúru myslenia typu „A po nás potopa“.
Keďže sa veľká väčšina výsledkov výskumov, analýz, prognóz a štúdií, ktoré sú hradené vojenským rozpočtom, v praxi použije aj v civilných odvetviach, sú skutočné výdavky USA na „obranu“ podstatne nižšie, ako je ich vojenský rozpočet. Teda, ak by sme vzali do úvahy návrat zbrojných prostriedkov do iných odvetví, pomocou paralelného využitia vyvinutých technológii aj v civile.
Pre akúkoľvek krajinu nie je ožobračujúce vytvorenie „Concord“-u, TU-144, “Buran“-a, vlaku TGV, Shinkanzenu, či ER-200.
Ožobračujúcim je ale vytvorenie takýchto objektov vo vyslovene ojedinelých, ďalej nepoužívaných a nerozvíjaných exemplároch, ktoré predstavujú konzerváciu a blokovanie vedecko-technických výdobytkov, získaných na týchto kolbištiach (polygónoch) ideí vo veľmi špecifických-úzkych medziach vedomostí, ktorými boli vytvorené. (A to či už formou zlej štátnej dotačno-ideovej politiky až do formy nadnárodnej sabotáže, alebo blokovaním rozvoja formou šialenej dezinterpretácie tzv. autorského práva, či teórie zďaleka prehnaného tzv. „duševného vlastníctva).
Svoju vojensko-technickú politiku realizujú predstavitelia USA s vedomím toho, že vo vzťahu k býv. Východnému Bloku je
„Politika jadrového zastrašovania (akože zadržiavania býv. ZSSR) vo svojej podstate politikou POSTUPNÉHO DONUCOVANIA“.
V tejto téze sa odráža uvedomovanie si vlastného úsilia formovania mýtov, týkajúcich sa vytvárania «sovietskej (dnes ruskej) vojenskej hrozby». Tzn., že politikou tohto systematicky umelo vytváraného mýtu Západ v podstate núti „nepriateľské“ národy (Západom nedostatočne ovládnuté, kolonizované, t.j., krajiny, kde je ešte nejaký „potenciál vyťažiteľnosti zdrojov“) vzdať sa vlastnej cesty rozvoja a tlačí ich k podriadeniu sa svojmu konglomerátu všetkými metódami univerzálnych prostriedkov riadenia.
Z tohto dôvodu generálne štáby NATO hodnotili vojenské možnosti býv. Východnému Bloku REÁLNE. Pričom toto hodnotenie slúžilo NATO ako podklad uskutočňovania politiky diktátu voči Východným krajinám (* a nie len Východným..), alebo politiky nepriameho vyhrážania (jasných náznakov) voči týmto krajinám.
V prípade, že by vojenský rejting (hodnotenie) býv. Východného Bloku (a neskôr Ruska) padol z pohľadu NATO dostatočne nízko, uvažovalo sa aj o priamom vojenskom zasahovaní do vnútorných záležitostí týchto krajín (*viď Vietnam, Juhoslávia, neskôr Irak, Lýbia, Sýria, atď.).
Napr. o možnej zmysluplnosti vojenského zasahovania NATO v Pobaltských krajinách sa začali v západnej tlači objavovať zmienky už v marci r.1991 („Pravda“ 16.03.1991 „Operácia «Štít v stepiach?»“). * A to napriek medzinárodným dohodám o odzbrojení a nešírení NATO na Východ.
Od polovice XX. storočia vojenské letectvo USA narúšalo vzdušný priestor býv. ZSSR viac ako 500 krát. Z toho 10-krát ich lietadlá vtrhli na územie Varšavskej zmluvy na stovky kilometrov hlboko. V roku 1954 sa americké bombardéry dostávali až na líniu Leningrad-Kiev-Minsk. V tom čase vojská PVO (Protivzdušnej obrany) nemali prostriedky na ničenie výškových lietadiel a tieto nálety zostávali nepotrestané. Úlohu faktora, ktorý zadržiaval USA, sa stali iné zložky ozbrojených síl ZSSR. Do ´80-tich rokov 20.stor. sa však žiaľ ani v tomto toho moc nezmenilo..
4. Apríla 1983 lietadlá USA, ktoré vzlietli z lietadlových lodí USA „MIDWAY“ a „ENTERPRISE“ zaleteli na 30 km do vzdušného priestoru ZSSR a vykonali tam cvičné zhodenie bômb a niekoľko náletov na pozemné ciele (Noviny „Krasnaja zvjezda“, správa zo dňa 13 -15. 03.1991). Zo strany ZSSR neboli vykonané žiadne protiakcie z «obavy, nevyvolať vojnu». 1. septembra 1983 sa juhokórejský Boing-747 linka KAL-007 pretlačil do vzdušného priestoru býv. ZSSR, dlhodobo drzo ignorujúc pokusy PVO (Protivzdušnej obrany krajiny[1]) primäť ho používať vzdušný priestor býv. ZSSR v súlade s jeho zákonmi. Lietadlo bolo zostrelené nad Sachalinom a nie nad Kamčatkou (AKO SA TO MALO SPRAVIŤ) kde vtrhol do vzdušného priestoru býv. ZSSR. Let „Boingu“ v sovietskom vzdušnom priestore bol synchronizovaný s pohybom amerického špionážneho satelitu „Ferret-S“. PVO (Protivzdušná obrana) krajiny rozhodne proste nevykonáva „voľný lov“ na dopravné lietadla a zodpovednosť za to, čo sa udialo, má tá strana, ktorá poslala civilnú linku na jednoznačne vyslovene ŠPIONÁŽNY LET.
Krížnik USA „USS Yorktown“ a torpédoborec „USS Caron“ vplávali vo februári r. 1988 do sovietskych teritoriálnych vôd v oblasti Sevastopoľa, hlavnej základne Čiernomorskej flotily a odmietali z nich vyplávať napriek žiadostiam sovietskej lode pobrežnej stráže. Zbrane použité neboli, avšak Američania odplávali do neutrálnych vôd až potom, keď sovietska loď «Bezzavetnyj» kotvami rozpárala trup lode «Yorktown» a lode «Yorktown» a «Caron» do seba narazili pri pokuse rozdláviť svojimi trupmi pomerne malú loď »Bezzavetnyj».
Pri tom pokiaľ sa SSSR podľa platnej dohody s USA a ďalšími krajinami hral na moratórium (zákaz) testovania jadrových zbraní, USA vo svojich pokusoch veselo pokračovali. Všetky nové druhy zbraní a prostriedkov ich donesenia do cieľa (hlavne rakiet) boli od konca druhej svetovej vojny najprv vyvinuté v USA a až potom v ZSSR.
Bývalý Východný Blok prakticky nikdy a v ničom reálne Západ neprovokoval.