Novou, právě dokončenou knížku zveřejníme s laskavým svolením autorky na pokračování postupně po jednotlivých kapitolách. Zdroj zde. Odkazy na předchozí díly najdete pod textem.
40. díl
Kopceviči, juhovýchodné Bielorusko, leto/zima 1942
,,Nad nami krúži čierny vták rozbitých snov a puklých váz a na fialky prší mráz… Čas slaný kvapká na rany a všetky oči poraní. Drž silne básnik opraty, Ty päsťou svojou rozbúš tíš, Ty vylieč zlý svet z narkotík, Ty v presýpacích hodinách ukáž čos videl v dlhých snách….“1
,,Nie!“ bratovražednému krviprelievaniu
V auguste 1942, keď bol 101. peší pluk prezieravo preložený z Ovruče do Kopceviči (Kopcjeviči) v Bielorusku, Ján Nálepka nezaháľal a svojským osvedčeným spôsobom z Ukrajiny nadviazal spojenie s bieloruskými partizánmi. Sprísnenie vyššie uvedených opatrení zo strany pronacistického velenia divízie viedlo slovenských vojakov k ešte intenzívnejšej spolupráci s obyvateľstvom, s partizánmi, ale aj prechodom k nim. Protivojnová nálada veľkej väčšiny mužstva pluku začali nadobúdať svojských rozmerov od druhej polovice roku 1942, keď sa činnosť ilegálnych sovietskych organizácií a partizánskych oddielov zaktivizovala po výzve hlavného velenia sovietskej armády k obyvateľstvu Nemcami okupovaného územia, aby sa v lone tohto územia premenilo protifašistické hnutie na partizánske hnutie a celonárodnú vojnu.
Slovenské klérofašistické velenie na čele s F. Čatlošom v prvom roku vojny držalo svoju armádu v ilúzii skorého návratu do domoviny. Táto ilúzia bola silnou zbraňou proti dezercii jednotlivcov, či hromadným prechodom slovenských vojakov na stranu sovietskych partizánov či armády. Minister Čatloš vo februári 1942 vydal rozkaz, podľa ktorého do skončenia zimy bolo treba všetkých vojakov vymeniť a na základe tohto rozkazu mali byť aj vojaci ZD vymenení už v zimných mesiacoch. Je pochopiteľné, že vojak, ktorý žil v ilúzii skorého návratu do rodnej zeme, ťažko sa rozhodoval pre prechod na sovietsku stranu. Podľa svedectiev bolo mnoho prípadov, keď skupiny, zorganizované na prechod k partizánom, sa rozpadli po správe, že ich čoskoro vymenia a že sa vrátia živí na Slovensko.2 Tento rozkaz a iné Čatlošove sľuby rozširovala cielene fašistická propaganda aj medzi mužstvom ZD, pochopiteľne, že vždy nasledovalo vytriezvenie. Avšak ilúzia o návrate domov bola rôznymi spôsobmi neustále živená i naďalej, čo spôsobovalo protifašistickému odboju nemalé škody.
Množili sa prípady sebapoškodzovania. Keď sa mužstvo nemohlo dočkať splnenia sľubov, niektorí vojaci sa snažili vyhnúť bojovému stretnutiu ústupom alebo sebazranením, lebo zranení vojaci mali nádej dostať sa do zázemia a potom na Slovensko. Tento spôsob odmietania účasti na boji vyvrcholil koncom roku 1942, kedy veliteľstvo ZD dňa 2. novembra 1942 podalo nasledovné hlásenie :
,,Denne sa opakujú prípady, keď príslušník pluku je ranený za veľmi podozrivých okolností, priamo dokazujúcich, že ide o úmyselné zranenie…“3
Prekročenie rubikonu v jednotkách Zaisťovacej divízie
Proces politickej diferenciácie a následného rozhodovania sa v extrémnych podmienkach nacistickej okupácie Sovietskeho zväzu nebol pre slovenských vojakov vždy priamočiary, ale naopak – mimoriadne kľukatý a zložitý. Hoci sa s barbarským vyčíňaním Nemcov Slováci oboznámili už cestou na východný front a vyslovene odmietali mať účasť na vyvražďovaní detí, žien a starcov, dôstojníci v ZD prevažne nemeckého pôvodu nútili slovenských vojakov podieľať sa aj na trestných výpravách. Jeden z takýchto barbarských činov sa odohral 2. augusta 1942 v obci Maloduš, kedy na trestnej výprave s nemeckými jednotkami veliteľ roty 102. pešieho pluku kpt. Kleinert prepadol obec za súčinnosti nemeckých lietadiel, ktoré ostreľovali obec zápalnými strelivami. Mala to byť odveta za prepad a zabitie ôsmych slovenských vojakov, čo sa však stalo inde, 10 km západne od Riečice. V obci boli ranení, horeli obytné domy, a aby toho nebolo málo, Kleinert dal povraždiť asi 15 domácich – prevažne žien a detí.4
Svedkami týchto popráv boli príslušníci cyklistickej eskadróny, ktorú vyslal na pomoc obci aj s požiarnou jednotkou veliteľ zmiešaného prieskumného oddielu pplk. Jaroslav Kmickievič. Absurdnosť situácie vystihuje skutočnosť, že príslušníci jednej armády – v tom istom čase, na tom istom mieste a voči tomu istému objektu – postupujú a konajú úplne protikladne. Dôstojníci od cyklistickej eskadróny napísali o udalosti v Maloduši podrobné hlásenie, v ktorom priamočiaro vraždu nazvali vraždou a sadizmus sadizmom. Otrasený bol aj sám pplk. Kmickievič, ktorý poslal hlásenie s ostrým prípisom na veliteľstvo ZD:
,,Prosím, aby hlásenie mojich dôstojníkov od cykl. eskadróny bolo predložené MNO, aby sa vysvetlilo raz a navždy poslanie ZD, že je strážnym oddielom a nie trestnou inkvizíciou so stredovekými spôsobmi, lebo keby sa mali tieto prípady opakovať, nemôžem veliť útvaru u ZD, ktorá takéto činy mlčky trpí, lebo som vojakom a nie katom.“5
Protivojnové nálady v Rýchlej divízii
Neochota bojovať, sebapoškodzovanie, individuálne i skupinové prechody na stranu Červenej armády boli jasným dôkazom rozširujúceho sa protifašistického hnutia medzi slovenskými vojakmi. Na tejto skutočnosti mala leví podiel aj agitačná práca politického vedenia Červenej armády, v ktorej za československú stranu pracoval Marek Čulen a ďalší. Mimoriadny úspech mala agitácia Mareka Čulena práve v jednotkách na východnom fronte po jeho výzve Slovenskí vojaci, nespojujte svoj osud s Hitlerom!, z ktorej uvádzame fragment, adresovaný slovenskej armáde na Ukrajine a v Bielorusku:
,,Slovenskí chlapci! Slovenskí vojaci! Nedajte sa mobilizovať! Dezertujte z armády so zbraňou v ruke! Staňte si do prvých radov národného boja! Prepadávajte nemecké vojenské vlaky a oddiely! Bite Nemcov na každom kroku! So zbraňou v ruke prechádzajte k Rusom, kde budete prijatí ako bratia! Slovenská inteligencia! Pamätaj, že si vyšla z ľudu a jemu máš slúžiť. Sabotuj všetky rozkazy Nemcov! Nemá Nemec čo rozkazovať na Slovensku! Na Slovensku Slovák nech je pánom! Slovania! Hor sa všetci do svätého boja! Blíži sa hodina účtovania, blíži sa hodina oslobodenia!“6
Prejavy nespokojnosti sa čoskoro odrazili v organizovaných prechodoch väčších skupín slovenských vojakov. Už koncom roku 1942 npor. Gustáv Donoval vyjednával s Červenou armádou plán prechodu Rýchlej divízie, tieto predbežné zmluvy boli potvrdené aj písomne:
,,My splnomocnení velitelia Červenej armády ZSSR plk. Dolganov, plk. Jemeľjanov, kpt. 2. stupňa Cvetkov z jednej strany a splnomocnení velitelia Prvej slovenskej motorizovanej divízie gen. Jurech a npor. Gustáv Donoval z druhej strany, naplnení pocitom a prianím príslušníkov Prvej motorizovanej divízie zastaviť bratovražednú vojnu, nanútenú hitlerovským Nemeckom proti veľkému ruskému národu, dohodli sme sa na nižšie uvedenej zmluve…“7
Na prechod boli určené dva termíny: 23. január 1943 po trase Saratovskaja – Krasnodar, ktorú mali obsadiť sovietske jednotky, alebo večer 24. januára. RD sa mala presunúť na stranu ZSSR v plnom stave a so všetkými pomocnými útvarmi! Plán sa však neuskutočnil, lebo gen. Jurech dostal náhly príkaz stiahnuť sa s celou divíziou z kaukazského frontu. Na stranu Červenej armády prešli iba niektoré jednotky RD, čo však nijak nezmenšuje význam tejto akcie.8
Podobne sa antifašistické hnutie rozvíjalo aj v jednotkách ZD, kde pôsobil Ján Nálepka. Priestor pôsobenia jednotiek ZD bol na okupovanom území Bieloruska, kde mali chrániť komunikačné spoje a iné dôležité objekty. ZD bola počtom takmer rovnako veľká ako RD, ktorej úlohou bolo plniť voči civilnému obyvateľstvu úlohu žandára a prioritne kryť chrbát nemeckým okupantom, čo už samo osebe vylučovalo priamy styk s Červenou armádou a prechod na jej stranu, ale v tyle frontu existovala druhá dôležitá ozbrojená sila Sovietskeho zväzu – rozsiahle partizánske hnutie na Ukrajine a v Bielorusku. Antifašistické hnutie v jednotkách divízie upriamilo svoju činnosť najmä na rozsiahlu spoluprácu s partizánskymi jednotkami a na organizovanie prechodov slovenských vojakov na ich stranu.
Bite Nemcov vo dne v noci, nebudeme vám brániť!
Bieloruskí partizáni a obyvatelia Polesia poznali Jána Nálepku pod konšpiratívnou prezývkou kpt. Repkin (resp. Ivan Rjepkin). Prvý list od Repkina prišiel 13. augusta 1942:
,,Súdruhovia partizáni! Veľmi dobre vyhadzujete nemecké vlaky a transporty. Ničte ich vo dne v noci. Nebudeme vám brániť! Nezabíjajte našich vojakov, prejdeme na Vašu stranu a s Vami budeme biť Nemcov!“9
Toho istého dňa poslali partizáni prostredníctvom partizánskej spojky odpoveď. Požiadali Slovákov, aby im pomáhali pri vyhadzovaní nemeckých transportov a železničných mostov, aby ich informovali o pohybe nemeckých vojsk, o ich výzbroji, vyzývali ich, aby odstraňovali nemeckých dôstojníkov a aby nemali obavu prechádzať na ich stranu. 20. augusta priniesla partizánska spojka list od Repkina, v ktorom žiadal o nadviazanie osobného styku. A tak sa 26. augusta 1942 uskutočnilo tak dlho očakávané stretnutie. Presne o 10. hodine ráno sa objavili štyria jazdci… Dôstojník Repkin nemohol prísť, pretože ho nemecké velenie predvolalo do Petrikova. Podľa zúčastnených všetci Slováci hovorili pekne po rusky.10
Spoluprácu s partizánmi nezávisle od Jána Nálepku, nadviazali aj iné slovenské posádky a stráže. Priamy styk slovenských jednotiek s partizánmi umožňoval hladkú realizáciu diverzných akcií na železničných a cestných spojoch, a pokiaľ sa sabotáží z akýchkoľvek dôvodov slovenskí vojaci nemohli zúčastniť, vždy dali včas echo partizánom.11 Samuel Falťan spomína napr. že
,,úsek strážený slovenskými jednotkami stál na cintorínoch hitlerovských a maďarských vojenských transportov. Bola to prvá aktívna spolupráca slovenských vojakov s partizánmi, ktorá potom často končila prechodom k partizánom.“12
Jednou z hlavných úloh ilegálnej skupiny bola agitačná práca v pluku, ktorej organizačné podmienky boli dobré vzhľadom na protivojnovú náladu slovenských jednotiek. Gestapo a jeho dôverníci, hlavne na veliteľstve divízie, veľmi pozorne sledovali situáciu a pomery v slovenských jednotkách, napriek tomu sa prechody na sovietsku stranu neustále množili. Pri nadväzovaní kontaktu s partizánmi volil Ján Nálepka, ako môžeme vidieť, rôzne formy, ktoré zo svojej hodnosti a funkcie mohol použiť. Ako dôstojník štábu pluku mal možnosť chrániť podozrivé osoby, o ktorých sa dozvedel od Nemcov a miestnych policajtov, rovnako chrániť aj slovenských vojakov, ktorých spravodajské orgány a zradcovia udali za priateľské styky s miestnym obyvateľstvom. Vo svojom úsilí byť partizánom čo najviac nablízku, vymohol si vypočúvanie zajatých sovietskych vlastencov, a keď videl, že ich osud je v jeho rukách, postaral sa o ich prepustenie.
Kpt. Ján Nálepka v bieloruskej obci Kopceviči. rok 1942, zdroj: Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi
41. díl
Nadviazanie spojenia s bieloruskými partizánmi, august 1942
O nadviazaní spojenia s bieloruskými partizánmi zanechal vzácne svedectvo Imrich Lysák-Jacko:
,,Naši chlapci sa čoskoro zoznámili s partizánmi, ktorí prichádzali klásť míny na trať. Po čase sa vyvinuli medzi nimi kamarátske styky… Partizánom sme dodávali potrebné informácie pri bojových operáciách. Koncom roku 1942 sme pripravili prechod väčšej jednotky, ktorý sa pre zradu neuskutočnil. Od prvej chvíle činnosti ZD uvedomelá časť dôstojníkov videla, že má robiť policajné služby rozličným nemeckým gebietskomisárom a chrániť ich pred spravodlivým hnevom Bielorusov a Ukrajincov. A práve táto uvedomelá časť slovenských dôstojníkov nadviazala spojenie s partizánmi už v auguste 1942.“13
Stretnutie, na ktoré spomína I. Lysák-Jacko, sa zrealizovalo koncom augusta 1942 neďaleko obce Kopceviči, kde sa schôdzky zúčastnili okrem neho aj M. Petro-Katin, O. Hovanec, M. Kušnier a K. Fraňo. Zo strany sovietskych partizánov boli prítomní niektorí velitelia oddielov, stranícki a komsomolskí funkcionári, medzi nimi aj A. A. Žigar, veliteľ partizánskeho oddielu v Kopatkeviči, I. Sambuk, pomocník komisára pre Komsomol a iní. Prítomní stretnutie charakterizovali takto:
,,Žiaľ, nebol medzi nimi (*Slovákmi – pozn. autorky) Repkin, ktorý bol najhorlivejším iniciátorom tohto veľmi potrebného a skutočne opodstatneného stretnutia… Slováci ospravedlnili Repkina, ktorý nemohol prísť osobne, lebo ho v ten deň predvolali do Petrikova na Gestapo. Rozprúdila sa beseda. Prvé chvíle sme sa správali navzájom zdržanlivo. Aj my, Slováci, sme sa navzájom skúmali, hľadali sme kľúč, ktorý by nám pomohol zblížiť sa a pochopiť navzájom. Ale čoskoro mal náš rozhovor dobrý, ľudský, priateľský tón, hovorilo sa otvorene a srdečne… Slováci nám v to ráno povedali mnoho významných údajov o Nemcoch, o ich plánoch. Vysoko ocenili naše diverzie na železnici a prisľúbili, že budú partizánom všemožne pomáhať. Navrhli sme Slovákom, aby prešli medzi ľudových pomstiteľov. Slováci ten návrh prijali a sľúbili zabezpečiť medzi vojakmi prechod. Dohovorili sme sa, že Slováci vypracujú plán na prechod celého pluku a že im partizáni poskytnú ozbrojenú pomoc na zničenie Nemcov, ktorí boli so Slovákmi v jednej posádke…“14
Úlohy, ktoré teraz plním, vyžadujú celého človeka
Veľkou zásluhou k zrealizovaniu bezprostredného kontaktu Slovákov s ruskými partizánmi prispeli aj K. T. Mazurov a M. V. Zimjanin, ktorí stáli na čele ilegálnej bieloruskej organizácie. Prítomnosť predstaviteľov ilegálnej organizácie Komsomolu na tomto stretnutí dokazuje, akú mimoriadnu pozornosť venovalo vedenie Komsomolu politickej práci medzi Slovákmi. Zástupcovia 101. pešieho pluku sa zaviazali, že budú pravidelne získavať a odovzdávať partizánskemu štábu správy o sile nepriateľských vojsk, o presunoch železničných transportoch a autokolónach, ako aj o možnostiach ich zničenia. Prijala sa zásada, že slovenské jednotky nebudú bojovať proti partizánom a naopak – partizáni proti nim. Zároveň bol vyslovený prísľub budúceho organizovaného prechodu slovenských vojakov k partizánom.15
Na základe tejto dohody bola poskytovaná pravidelná potravinová a lieková pomoc miestnemu obyvateľstvu. Zásluhou ilegálnej Nálepkovej skupiny bolo najmä v októbri 1942 podmínovaných a zničených niekoľko vlakov na úseku trate, ktoré mali chrániť jednotky 101. pešieho pluku. Zo zničených ešalónov si partizáni a miestni obyvatelia rozoberali vzácne potraviny ako cukor, soľ, múku a iné…16 Toto obdobie Nálepkovej činnosti charakterizuje vyššie uvedený list na rozlúčku priateľke Márii Korchňákovej z 22. augusta 1942, tesne pred odsunom z Ovruče do Kopceviči:
,, Úlohy, ktoré plníme teraz vyžadujú celého človeka, všetky jeho nervy a pozornosť. Bol som vždy dôsledný v plnení povinností a som aj teraz. Prestal som už dávno myslieť na to, že aj mne patrí nejaké to šťastie v živote vtedy, keď ide o viac než o šťastie moje – jedinca..“17
Ján Nálepka v Poleskej a Minskej oblasti pomáhal partizánom čerstvými správami, aktuálnymi informáciami o presunoch a sile fašistických jednotiek, možných útokoch a podobne, bez toho, aby bol v kontakte s oficiálnymi predstaviteľmi ilegálnej komunistickej strany alebo partizánskeho hnutia. Práve takáto spolupráca bola nesmierne náročná, lebo musel byť vynachádzavý a maximálne opatrný, musel hľadať spôsoby, aby sa ním posunuté správy dostali na určené miesto, a pritom nemal spojku, ani inú, vopred dohovorenú možnosť spojenia. Na Ukrajine a v Bielorusku pracovali okrem tisícov partizánov tisícky ilegálnych členov komunistickej strany mimo partizánskych oddielov, ďalej zvláštne organizácie tzv. sebaobrany (domobrany) zložené z miestnych obyvateľov. Tí okrem iného výdatne pomáhali partizánom správami, získavali kontakty s vojakmi slovenskej armády, robili im spojky, ale i sprievodcov pri úteku k partizánom.18 Správy, ktoré vychádzali z ilegálnej skupiny Jána Nálepku, sovietske stranícke a partizánske orgány neraz vysoko oceňovali, najmä v čase nástupu fašistických armád na Stalingrad, nemenej dôležité boli aj správy týkajúce sa prechodu nepriateľských jednotiek a presunu munície po tratiach a cestách, ktoré v týchto oblastiach strážili slovenské jednotky, lebo tie neboli aktívne pri ich ochrane, a tak sa viac darilo diverzným akciám partizánov.19
Fingované zrážky s ,,nepriateľom“ a prázdne výstrely do vzduchu
Slovenská ZD, ktorá mala chrániť na Ukrajine a v Bielorusku nemecký tyl pred partizánmi, bola rozmiestnená v priestore, kde slovenskí vojaci a nižší velitelia sa vždy rýchlo spriatelili s miestnym obyvateľstvom, hoci to nacisti prísne zakazovali. Vplyv ruského obyvateľstva na slovenských vojakov sa prejavil v plnej miere, a napriek zákazom bolo nadväzovanie stykov s partizánmi a prebehnutia na dennom poriadku. Koordinácia bola výborná. Ján Nálepka organizoval odvážne akcie, ktoré nacistom nesmierne škodili, napr. na vopred určené miesta dodával partizánom zo skladov slovenskej armády (ako sme už spomenuli) lieky, potraviny, zbrane, upozorňoval partizánov na akcie, ktoré sa proti nimi chystajú, uvedomoval ich o postaveniach a presunoch nemeckých jednotiek, dokonca priamo napádal rôzne časti nemeckej armády.
Zo sabotáží, ktorých Ján Nálepka realizoval nespočetné množstvo, bol tzv. útok na partizánov, vždy v určitom priestore, kde podľa dohody s partizánmi dochádzalo pravidelne k fingovaným zrážkam, pri ktorých sa nešetrilo hrmotom, treskotom, strieľaním do vzduchu z pušiek i guľometov. Slovenské jednotky sa potom vyčerpane vracali naspäť a Ján Nálepka podával hlásenie o úspešnej akcii proti partizánom, kde boli straty len na strane partizánov, a občas pár nezvestných na strane slovenských vojakov… Na základe takýchto hlásení pokladalo veliteľstvo ZD Jána Nálepku za jedného z najúspešnejších dôstojníkov.
Ján Nálepka mal príležitosť pomáhať partizánom aj priamo, a to ako zástupca veliteľa pluku, keď si vymohol, že bude všetkých pochytaných partizánov, ktorí sa dostali do rúk slovenským jednotkám na tomto mieste, osobne vypočúvať. Dôkazy hovoria, že naozaj všetci partizáni, pochytaní na tomto mieste, boli odovzdaní na vypočutie Jánovi Nálepkovi a po ich vypočúvaní tajne prepúšťaní na slobodu s dodatkom o ich poprave.20
Repkin: Nechceme bojovať proti Rusom!
Zo spomienok náčelníka štábu a bieloruského partizána Alexandra Pavloviča Kornejčika sa dozvedáme:
,,Narodil som sa v roku 1915 v obci Bobrin v Petrikovskom okrese v Gomeľskej oblasti. Moji rodičia boli roľníci. Náš oddiel, ktorý začínal s 57 mužmi, začal svoju činnosť 15. júla 1941. Kládli sme míny, pripravovali pasce, ničili nepriateľské skladiská potravín a zbraní. K dispozícii sme mali jediný staručký rádioprijímač, na ktorom sme počúvali Moskvu. To bol náš jediný kontakt s Veľkou zemou. V priebehu prvej vojnovej zimy začal nepriateľ s opravami železničnej magistrály, ktorá je významnou dopravnou tepnou v smere západ-východ. Robili sme, prirodzene, všetko, čo bolo v našich silách, aby sme im túto prácu sťažili.
V lete r. 1942 bola ochrana železnice zverená jednotke, s ktorou do našich končín prišiel i kapitán Nálepka. My sme však naďalej podmínovavali koľaje a vyhadzovali vlaky do vzduchu. Obyčajne na nás niekto strieľal, ale veľmi nás neprekvapovalo, keď bola tá streľba nepresná, nemali sme vôbec žiadne straty – tí vojaci pálili do vzduchu. Keď sme zistili, že sú to Slováci, začal sa náš prieskum pokúšať o kontakt s ich velením. Ako náčelník štábu nášho oddielu som rozviedku riadil. A potom, jedného krásneho dňa, zadržali chlapci neznámeho muža (*Sagadinského – pozn. autorky), ktorý hľadal partizánsky oddiel, že vraj potrebuje hovoriť s niekým zo štábu. Keď som mu povedal, že ja som náčelník štábu, sňal si čiapku, odtrhol podšívku, vytiahol z úkrytu obálku a podal mi ju. Na obálke bolo napísané: Veliteľovi partizánskeho oddielu. List obsahoval pomerne stručný odkaz: Som slovenský dôstojník, ktorý nechce bojovať proti Rusom, rád by som sa s vami stretol a dohovoril na ďalšom. Kapitán Repkin.
Nás v oddiele čakalo neľahké rozhodovanie – čo teraz? Zašiel som na štáb minského partizánskeho zväzku, ktorého veliteľom bol vtedy R. N. Mačuľskij. Ten mi poradil, aby sme s Repkinom ďalej udržiavali styk prostredníctvom spojok a pokúsili sa pripraviť osobnú schôdzku. Upozornil ma, aby sme boli opatrní, i keď súdil, že Slováci proti nám nič zlého nechystajú. Krátko na to sme si vymenili ešte niekoľko listov a dohovorili sme si schôdzku na koniec septembra (dátum si už nepamätám), na jedenástu hodinu dopoludnia. Miesto schôdzky sme určili na jednej lesnej ceste, asi dva či tri kilometre od obce Kopceviči. Tam bolo vtedy sídlo slovenskej posádky.
Musím povedať, že sme tam boli skôr, pretože sme sa báli, aby náhodou predsa len nešlo o provokáciu. Keď sa blížila jedenásta hodina, pribehla na naše veliteľské stanovisko spojka so správou, že od obce Kopceviči sa blíži skupina asi dvadsiatich jazdcov v uniformách. Rovnošaty nie sú nemecké. Šestnásť mužov zo spomínanej desiatky zastavilo opodiaľ, pred lesom, ďalej išli iba štyria. Tí, ako bolo dopredu dohovorené, zostúpili z koní, jeden vojak zastal pri nich a ostatní zamierili k našim spojkám. Boli to kapitán Nálepka a dvaja nižší dôstojníci. Predstavili sme sa. Z našej strany sa tejto schôdzky zúčastnili veliteľ oddielu Alexander Afanasjevič Žigar, Fjodor Demjanovič Kudravec, ja ako náčelník štábu a zástupca zväzu Ivan Vasilijevič Skaloban.
Potom sme už s Nálepkom prebrali to, čo nás zaujímalo najviac: 1/ Aké vojenské objekty sa budujú na okupovanom území, o ktorom má prehľad; 2/ Aké druhy vojsk a aká technika sa presunuje na východ a či neuvažujú Nemci o nasadení bojových otravných látok; 3/Aké sú vyhliadky eventuálnej akcie, ktorej cieľom by bolo zničenie veľkého železničného mosta cez rieku Ptič; 4/ Čo súdi Nálepka o možnostiach prebehnutia svojej jednotky na našu stranu.
Výsledky tejto schôdzky boli viac než uspokojivé. Nálepka nám všetko potrebné vysvetlil, zmienil sa i o tom, ako to vyzerá u nich doma, na Slovensku. Nakoniec sľúbil, že budú partizánom pomáhať zo všetkých síl a za nejaký čas rozhodne k nim prebehnú. Neskoršie došlo ešte k jednému takému stretnutiu, znovu na obojstrannú spokojnosť. Dostávali sme pravidelné správy o pohybe nepriateľa. Dňa 2. novembra 1942 sa podarilo zničiť most cez Ptič, takže akákoľvek prevádzka na tejto dôležitej trati bola na celých 27 dní prerušená.
V priebehu jesene do nášho oddielu postupne prebehlo okolo 100 Nálepkových vojakov. Medzi nimi bol i jeden dôstojník (meno mi už vypadlo z hlavy) a toho sme na pokyn našich nadriadených orgánov poslali prvým vhodným lietadlom do Moskvy. Nálepka sa do nášho oddielu, bohužiaľ, nedostal, pretože jeho jednotka bola medzitým presunutá na stráženie trate Kalinkoviči – Ovruč. Ako sme sa neskôr dozvedeli, Nálepka prešiel k partizánom a tam hrdinsky zahynul. V našom oddiele teda bojovalo okolo 100 slovenských chlapcov, ktorí dobrovoľne prešli na našu stranu. Boli to dobrí, veselí mládenci a statoční vojaci. Jedno meno, ktoré patrilo výbornému guľometníkovi, som si predsa len zapamätal – Emil August. Veľa ich zahynulo pri oslobodzovaní Československa. Mal som ich rád pre ich kultúrnosť, poctivosť i za to, že ani v ťažkých podmienkach partizánskeho boja nestrácali humor, za to, že sa k našim chlapcom v oddiele správali, ako keby sme boli jeden národ. To isté platí i o ich vzťahu k vojnou ťažko skúšanému bieloruskému ľudu.“21
Dohody Slovákov s partizánmi v partizánskych lesoch
O stretnutí s Jánom Nálepkom a dohodách, ktoré prebehli v partizánskych lesoch, nám gen. Mačuľskij podrobnejšie vykresľuje vo svojej kapitole:
,,Slováci boli potešení a prekvapení, keď sa dozvedeli, že pred nimi stál zástupca podzemného krajského straníckeho výboru, veliteľ a komisár partizánskeho oddielu. Dôstojníci ako prví hovorili o svojej túžbe zúčastniť sa na spoločnom boji národov proti hitlerovskému fašizmu. Ale nevedia, ako to urobiť vo svojej pozícii.
‒ Ak prejdeme na stranu sovietskych partizánov, tak hitlerovci vystrieľajú naše rodiny, neušetria ani starých ľudí, ani deti. Prísne nás pred tým varovali, už keď sa divízia pripravovala na vyslanie do Ruska, — povedal Nálepka, na čo Skaloban vysvetlil: ‒ Každý Slovák, ktorý k nám príde a bude bojovať proti fašizmu po boku sovietskeho ľudu, bude naším bratom. Ale bojovať proti nepriateľovi možno aj iným spôsobom. Vytvorte vlasteneckú organizáciu, vychovajte svojich vojakov a dôstojníkov k nenávisti k hitlerizmu a zabezpečte, aby vaše jednotky neviedli aktívne operácie proti partizánom. Nebráňte nám vyhodiť do vzduchu nepriateľské ešalóny. Keď vojaci prejdú na našu stranu, informujte hitlerovcov, že ich partizáni zabili alebo zajali. — Dôstojníci súhlasne prikývli hlavami. ‒ Máme skupinu podobne zmýšľajúcich vlastencov, aj keď je stále malá. Sú to ľudia, ktorí nechcú bojovať proti bratskému národu. — Skaloban ich pochválil: ‒ Vidíte, už ste urobili sami prvé kroky. Nahlásim to nášmu ilegálnemu straníckemu výboru. A teraz by nebolo zlé dohodnúť si s vami nové stretnutia. —
Tajomníci krajského výboru strany sa stretli s Jánom Nálepkom viackrát. Počas jedného z týchto stretnutí sme ho pozvali, aby prešiel k nám. Ján Nálepka s ľútosťou odpovedal: ‒ To je zatiaľ nemožné. Fašistické velenie nás varovalo, že za dobrovoľné vydanie toho či onoho dôstojníka boľševikom bude na Slovensku okamžite popravená celá jeho rodina. Adresy našich rodín a príbuzných sú uložené v trezoroch nacistov. —
Argumenty boli presvedčivé a my sme s nimi súhlasili. Nálepka ubezpečil, že posilní pomoc partizánom, bude konať aktívnejšie. A naozaj, zatajil fakty o tom, že slovenskí vojaci prešli na našu stranu, fašistickému veleniu poskytol fašistickému veleniu nepravdivé informácie, že vojakov údajne zajali Rusi pri prieskume, pri hliadkovaní na železnici.
Koncom roka 1942 sa Nemci dozvedeli o prípadoch masového prebiehania Slovákov k partizánom. Veliteľstvo 101. pluku dostalo rozkaz okamžite naložiť jednotky do ešalónov a presunúť sa na nové miesto. Povedal nám o tom Ján Nálepka. Povedal tiež, že jeho vojaci sú pripravení pripojiť sa k partizánskym oddielom. Ako však tento prechod urobiť? Ján navrhol, aby sme zaútočili na kopcevičskú posádku, aby Slováci mohli v priebehu bitky prejsť k partizánom. Ale túto možnosť sme neprijali. Operácia si vyžadovala veľa príprav, koncentráciu partizánskych oddielov, z ktorých mnohé v tom čase plnili svoje úlohy. Bitka o veľkú posádku, posilnenú čerstvými jednotkami, by sa navyše nezaobišla bez ťažkých strát na strane partizánov aj Slovákov. Zvažovali sme aj iné riešenie. Ďaleko od Kopceviči sa podarilo vyhodiť do vzduchu železničné koľaje, zastaviť slovenské ešalóny a dať tak práporu možnosť prejsť do lesov. Ale aj od tejto myšlienky sa muselo upustiť. S miernym oneskorením výbuchu by slovenský ešalón mohol skočiť na mínu, čo by viedlo k obetiam medzi našimi priateľmi. Po dôkladnom prediskutovaní týchto možností sme dali Jánovi Nálepkovi radu: ísť s jednotkami do oblasti Jeľska – Ovruče, nadviazať tam kontakt s bieloruskými a ukrajinskými partizánmi a spolu s nimi pokračovať v boji proti fašistickým útočníkom. To je presne to, čo Ján Nálepka urobil. Keď na nové miesto dorazil 101. pluk slovenskej divízie, Ján Nálepka a jeho spoločníci okamžite kontaktovali partizánov pôsobiacich v Jeľskom a Lelčickom okrese…“22
Zástava veliteľstva partizánskej jednotky Minskej oblasti;
K.T. Mazurov a M.V. Zimianin – tajomníci Ústredného výboru Leninského zväzu mladých komunistov medzi partizánmi v tyle nepriateľa
42. díl
Partizánske zápisky gen. Romana M. Mačuľského
Generál Roman N. Mačuľskij, hrdina Sovietskeho zväzu, veliteľ Minského partizánskeho oddielu, venoval v svojich spomienkach Večný oheň kapitolu ilegálnej skupine Jána Nálepku, kde píše o snahe nadviazať kontakty so slovenskými dôstojníkmi, a to prostredníctvom partizánskej spojky, učiteľky Lidije Janovičovej a za pomoci Ivana Skalobana a Alexandra Žigara. Generál Mačuľskij pracoval ako člen minského ilegálneho výboru v nemeckom tyle, od roku 1942 pôsobil priamo v partizánskom hnutí, najprv ako zástupca veliteľa a neskôr, od septembra 1942 do konca vojny ako veliteľ partizánskeho zväzku.23 Podľa Mačuľského
,,na jar 1942 nám naša rozviedka hlásila, že k nám prisunuli akúsi novú slovenskú jednotku. Naša rozviedka dostala za úlohu získať presnejšie informácie a ukázalo sa, že ide o slovenskú divíziu. Vtedy sme im vraveli Čechoslováci…“24
Mačuľského spomienky v uvedenej kapitole citujeme v skrátenom znení:
,,V jeden z jarných dní roku 1942 takmer rovnako prišli správy od našich styčných dôstojníkov zo staníc Staruški, Kopceviči, Ptič, že z ešalónov sa vykladajú vojaci, ktorí neboli oblečení ako hitlerovci a nehovorili po nemecky. ‒ Kto by to mohol byť? — pomysleli sme si. ‒ Možno fašisti opäť chystajú nejakú odpornú provokáciu. — Vedeli sme o prípadoch, keď sa hitlerovci obliekli do uniforiem Červenej armády a pokúšali sa prekvapivo zaútočiť na partizánske oddiely. K železnici boli vyslaní prieskumníci. Zistili, že nemecké velenie prijíma opatrenia na posilnenie svojich posádok strážiacich magistrály Brest – Gomeľ a Mozyr – Ovruč – Korosteň. Na tento účel bola vytvorená slovenská divízia. V posádkach umiestnených v sektore Zitkeviči – Mozyr boli umiestnené jednotky 101. pluku tejto divízie.
‒ Takže tak — prebleslo nám hlavou, ‒ hitlerovci obsadili Československo, roztrhali jeho zem na kusy, zbavili slobodný ľud svojprávnosti, obsiali krajinu väznicami a koncentračnými tábormi, a slovenskí vojaci a dôstojníci prišli do Bieloruska, aby spolu s nemeckými fašistickými okupantmi bojovali proti svojim vlastným pokrvným bratom, Slovanom! Zabudli, že v zradnom roku 1938 bol Sovietsky zväz jedinou krajinou, ktorá bola pripravená podať Československu pomocnú ruku a postaviť sa proti fašistickému Nemecku, ktoré nasmerovalo svoje hordy proti československému ľudu, ak by bývalí vládcovia Poľska a Francúzska nezradili spoločnú vec, nezriekli sa svojich zmluvných záväzkov a neumožnili našim vojskám prejsť cez poľské územie? Nepamätajú si veľký prínos ruského ľudu k porážke Rakúsko-Uhorska, v dôsledku čoho Československo získalo dlho očakávanú nezávislosť? —
Prešlo niekoľko dní od príchodu Slovákov a začali sme dostávať správy od spojok, jednu prekvapujúcejšiu ako druhú. Slováci neobťažujú miestnych obyvateľov, ochotne sa s nimi stretávajú, pýtajú sa ich na ich bývalý život, hostia ich tabakom a cigaretami. A čoskoro k nám dorazili na veliteľstvo veliteľ oddielu Michajlovskij, komisár Žigar a náčelník štábu Kornejčik. Hlásili, že Slováci hľadajú možnosť, ako sa skontaktovať s partizánmi. ‒ Medzi príslušníkmi slovenskej divízie je bezpochyby veľa vojakov a dôstojníkov, ktorí nechcú slúžiť nacistickému Nemecku — vyhlásili sme svorne po vypočutí správy veliteľa oddielu.
O príchode Slovákov do priestoru pôsobenia našej jednotky sme informovali Ústredný výbor Komunistickej strany (boľševikov) Bieloruska, Informovali sme o ich správaní sa k miestnemu obyvateľstvu a pokusoch o nadviazanie kontaktu s partizánmi. O niekoľko dní neskôr prišiel rádiogram od P. K. Ponomarenka. Poradil vybrať spoľahlivých ľudí a prostredníctvom nich nadviazať kontakt so Slovákmi, snažiac sa ich prilákať na našu stranu. Krajský výbor na jednom zo svojich zasadnutí diskutoval o otázke, ako nadviazať kontakt s vojakmi a dôstojníkmi slovenského pluku a zapojiť ich do boja proti hitlerovcom. Na nadviazanie kontaktu so Slovákmi bol pridelený Ivan Vasiljevič Skaloban – príslušník krajského straníckeho výboru, skúsený a sebavedomý súdruh.
Ivan Vasiljevič spolu s komisárom oddielu A. Žigarom vybrali spomedzi mladých partizánov niekoľko vyzvedačov. Tí sa prezliekli do sedliackych šiat, zbrane nechali na základni a odišli do obcí v blízkosti slovenských posádok. Čoskoro sa v dedinách začali konať večierky, kam prichádzali aj slovenskí vojaci. Mladí ľudia, ako je známe, radi spievajú a tancujú. Skaloban a jeho spoločníci sa tiež zúčastňovali jednoduchých dedinských zábav. Ale tanec bol tanec a partizáni nezabúdali na svoju misiu. Nadviazali rozhovory so Slovákmi o každodennom živote, o útrapách vojny. V priebehu týchto rozhovorov akoby mimochodom hovorili o situácii na frontoch a preberali najčerstvejšie správy Sovietskeho informačného úradu. Rozhovory boli čoraz úprimnejšie. Slovenskí vojaci začali hovoriť, že život v Československu sa výrazne zhoršil a Slováci sú nútení slúžiť hitlerovcom. Na jednom z večierkov Slováci obkľúčili I. V. Skalobana, ktorého nazvali vševedom pre jeho schopnosť inteligentne odpovedať na akúkoľvek otázku. Ivan Vasiljevič rozprával o krutých bojoch na sovietsko-nemeckom fronte a pri pohľade na vojakov, ktorí pozorne počúvali, povedal: ‒ Fašisti sú naším spoločným nepriateľom. Chcú vyhladiť slovanské národy, urobiť z nich svojich otrokov. Chcete, aby vás hitlerovci neustále poháňali? — Slovenskí vojaci jednomyseľne odpovedali: ‒ Samozrejme, že nie. Povedzte partizánom, že môžu bezpečne prísť na železnicu počas našej služby a podmínovať ju. Nebudeme zasahovať. —
Začiatkom augusta 1942 míner Viktor Sančukovskij zoznámil Skalobana s mladou učiteľkou Lidijou Janovičovou, ktorá žila v dedine Ogoliči. Lidija podrobne opísala všetko, čo vedela o nepriateľskej posádke, o nálade vojakov a dôstojníkov. A na záver dodala: ‒ Raz som sa zúčastnila na jednom z večierkov v Kopceviči. V chatrči bol tanec a hluk. Zrazu sa objavil dôstojník. Slovenskí vojaci vyskočili do pozoru zo svojich sedadiel. Pomyslela som si: pohroma. Niektoré dievčatá potichu šuchli do dvier. Usmial sa, sadol si a povedal: ,Pokračujte.ʻ Nabrala som odvahu a porozprávala som sa s dôstojníkom. Pýtal sa na všetko o tunajšom živote, nahlas premýšľal, či jeho podriadení neobťažujú obyvateľov. Zdá sa, že je to dobrý človek. — Ivan Vasiljevič sa okamžite chopil tejto príležitosti. Navrhol, aby sa Lidija opäť stretla s dôstojníkom a spýtala sa, či by nechcel nadviazať kontakt s partizánmi. Učiteľka súhlasila, hoci pochopila, že najmenšia neopatrnosť sa rovná smrti. Naša spojka dlho pozorovala Jána Nálepku a ďalších dôstojníkov, hľadajúc príležitosť nadviazať s nimi rozhovor. Nakoniec sa takáto príležitosť naskytla. Ján Nálepka prišiel do Ogoliči skontrolovať svojich vojakov. Bol s ním ešte jeden dôstojník. Zastavili sa pri jej dome a o niečom živo diskutovali. Lidija nenápadne načúvala, ale mnohým veciam nerozumela. Zachytila len meno nemeckého veliteľa a veľmi nelichotivú poznámku na jeho osobu. Na to vyšla z dvora a oslovila ich: ‒ Páni dôstojníci, poďte prosím za mnou do domu. —
Nálepka spoznal učiteľku, pozdravil ju, vošiel do domu a pozval aj svojho priateľa, pričom stále živo diskutovali. Lýdii bolo jasné, že obaja sú nespokojní s niektorými rozkazmi nemeckého veliteľa. Potom pristúpila k stolu a povedala: ‒ Môžem vám predstaviť ľudí, ktorí vám poradia, čo máte robiť. — Slováci sa na seba pozreli: ‒ S kým? — Odpovedala som im: ‒ Ešte nepoviem. Ale ak ste skutoční vlastenci Československa, milujete svojich ľudí a chcete pre nich len to najlepšie, potom sa vám budú páčiť. — Ján Nálepka sa spýtal: ‒ Ste partizánka? — Dievčina sa pousmiala: ‒ V každom sovietskom človeku vidíte partizána. Myslite si, čo chcete, ale vedzte, že vám nechcem nič zlé. — Dôstojníci sa rozlúčili a odišli.
Učiteľka nevedela, čo má robiť. Prenasledovali ma úzkostlivé myšlienky. Komu dôverovala? Sú to súdruhovia alebo nepriatelia? Má utiecť do lesa skôr, ako bude neskoro? Ale prekonala svoj strach a zostala doma. O niekoľko dní neskôr za ňou prišli známi dôstojníci, povedali, že sú pripravení stretnúť sa s Rusmi a odovzdali Lýdii list pre partizánov. Spojka okamžite odišla do dediny Bobrik, aby doručila list Skalobanovi, cestou ju však zadržali partizáni a odviedli ku komisárovi oddielu A. Žigarovi, ktorému dievča odovzdalo list od Slovákov. Žigar oboznámil listom Skalobana a spolu odišli do nášho krajského straníckeho výboru. Vypočuli sme si ich a poradili sme Ivanovi Vasiljevičovi, aby využil všetky príležitosti na nadviazanie kontaktov s dôstojníkmi.
Raz míneri z Bolotnikovovho oddielu zamínovali železnicu pri trakte Verbolki na úseku Kopceviči – Staruški. Mali v úmysle vykoľajiť nepriateľský ešalón s palivom, ktorý stál na stanici a čakal, kedy ho odpravia na front. Ale z nejakého dôvodu bola pred ešalónom spustená drezina so slovenskými vojakmi. Hitlerovci to zrejme urobili zámerne – na ich spojencoch im za mak nezáležalo. Alebo možno sami Slováci sa vypravili na nejakú cestu. Nech je to akokoľvek, drezina vyletela do vzduchu a jeho posádka s tromi vojakmi zahynula. V ten istý deň hitlerovci zatkli obyvateľa obce Kopceviči Fjodora Sagadinského pre podozrenie z podmínovania, bili ho až do bezvedomia a potom ho odovzdali Slovákom so slovami: ‒ Vaši ľudia zomreli. Podľa môjho názoru tohto treba povesiť na telegrafný stĺp. Všetci paktujú s partizánmi — povedal hitlerovský dôstojník slovenskému veliteľovi a ukázal na zbitého sedliackeho chlapca.
Zdalo sa, že Sagadinskij nemá šancu na záchranu. Na výsluch ho priviedli k Jánovi Nálepkovi. Pýtal sa ho rôzne otázky: kto položil mínu, či videl partizánov, či vie, kde sa nachádza partizánsky oddiel, či partizáni vstupujú do dediny. Sagadinskij odpovedal: ‒ Neviem. —
‒ Zachránime ti život, ak nám pomôžeš stretnúť sa s partizánmi. Choď domov a premýšľaj o tom, — povedal Nálepka a Sagadinského prepustil.
Sagadinskij strávil niekoľko dní doma, ani nevyšiel na dvor. Ján Nálepka si predvolal chlapca znova. ‒ Vidím, že si skutočný sovietsky vlastenec — povedal, keď vojaci sprevádzajúci Sagadinského vyšli z kancelárie. ‒ Dúfam, že sa s tebou môžem úprimne porozprávať. — A hneď mu povedal, že on a jeho súdruhovia sa chcú skontaktovať s partizánmi.
‒ Mám list. Odovzdaj ho partizánskemu veliteľovi — požiadal Nálepka. Sagadinskij súhlasil. List bol odovzdaný veliteľovi Bolotnikovovho oddielu Gluškovi, ktorý ho odovzdal Skalobanovi. Bolo naplánované stretnutie partizánov so Slovákmi, ktoré sa čoskoro uskutočnilo. Ivan Skaloban, Jozef Gluško a Alexander Žigar vzali so sebou 55 partizánov, aby nepadli do pasce, a neďaleko miesta údajného stretnutia pripravili zálohu. Nemuseli dlho čakať. V stanovenom čase sa objavili jazdci. Ivan Skaloban, veliteľ partizánskeho oddielu, Alexander Žigar a niekoľko ďalších ľudí z partizánskeho tábora sa stretlo s Jánom Nálepkom v lesoch, kam prišiel s ďalším dôstojníkom a na tejto porade sa navzájom dohodli, že budú šetriť ľudí na oboch stranách a v prípade potreby chrániť aj civilistov. Slováci ďalej nebudú prekážať v útokoch na železničnú magistrálu, naopak – tieto diverzie budú plne podporovať a všetkými prostriedkami v rámci utajenia budú nápomocní.“25
Generál Mačuľskij na osobné stretnutie s Jánom Nálepkom, podľa vlastných slov, často spomínal: ,,Hovorili sme predovšetkým o tom, ako sa vyhnúť boju a Ján vtedy veľmi naliehal, aby sme nestrieľali do slovenských vojakov. Dohodli sme sa, že nebudeme na seba strieľať a že si budeme navzájom poskytovať informácie. Nálepku som si obľúbil. Bol to menší štíhly chlapík, veľmi energický a pohyblivý. Mal v sebe akúsi iskru. Veľmi som si ho vážil pre jeho čestnosť. Mal som rád ľudí jeho typu. Mám totiž skúsenosť, že živí a energickí ľudia sú vždy lepší vojaci než pasívne typy.“26
Velitelia partizánskych oddielov V. E. Lobanok, R. N. Mačuľskij a I. F. Titkov, leto 1942
- ŠTÍTNICKÝ T. D. Presýpacie hodiny. In Elán. [September 1942, ročník XIII, č. 1, s. 5]. ↩︎
- ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – Učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 67 – 68. ↩︎
- ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 105. Pôvodný zdroj: VÚA – RD, I. odd. zv. č. 2 ↩︎
- ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1088 – 1089]. ↩︎
- Tamže, s. 1089]. ↩︎
- PLEVZA, V. 1984. Dejiny SNP. Zväzok III. Bratislava: Pravda, s. 114 – 115. Pôvodný zdroj: Leták s prejavom M. Čulena na II. všeslovanskom kongrese, vyzývajúci do boja proti klérofašistickému režimu na Slovensku z dňa 4 – 5. apríla 1942. AÚML ÚV KSS, f. ÚV/1, a. j. 153, č. 10 151, tlač. ↩︎
- ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 106. ↩︎
- Tamže. ↩︎
- KRAVČENKO, I. S. 1961. Ohne partizánskej družby. Bratislava: Osveta, s. 19. ↩︎
- KRAVČENKO, I. S. 1961. Ohne partizánskej družby. Bratislava: Osveta, s. 19 – 21. ↩︎
- ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – Učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 75. ↩︎
- FALŤAN, S. 1957. Slováci v partizánskych bojoch v Sovietskom zväze. Bratislava: Osveta, s. 88. ↩︎
- ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – Učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 67. Pôvodný zdroj: Československé listy II, č. 2. ↩︎
- KRAVČENKO, I. S. 1961. Ohne partizánskej družby. Bratislava: Osveta, s. 46 – 47. ↩︎
- ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 146 – 147. ↩︎
- Tamže, s. 147. ↩︎
- Zo súkromnej korešpondencie Jána Nálepku Márii Korchňákovej. Depozit Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi, por. č. 2620-2630, signatúra 29/83/772. ↩︎
- JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 34 – 35. ↩︎
- Tamže, s. 35. ↩︎
- BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 18 – 20. ↩︎
- NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 67 – 69. ↩︎
- МАЧУЛЬСКИЙ, Р. Н. 1978. Вечный огонь. Партизанские записки. Минск: Беларусь, с. 176 – 182. Preklad z bieloruského originálu: autorka. ↩︎
- NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 87. ↩︎
- Tamže. ↩︎
- МАЧУЛЬСКИЙ, Р. Н. 1978. Вечный огонь. Партизанские записки. Минск: Беларусь, с. 170 – 176. Preklad z bieloruského originálu: autorka. ↩︎
- NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 88. ↩︎