Knížka na pokračování: Sonka Valovič Sazama: BOJ NIE JE UKONČENÝ: kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam – 13., 14. a 15. díl

Novou, právě dokončenou knížku zveřejníme s laskavým svolením autorky na pokračování postupně po jednotlivých kapitolách. Zdroj zde. 1. díl zde. 2. díl zde. 3.díl zde, 4.-6. díl zde. 7.-9. díl zde, 10.-12. díl zde.

13. díl

Formovanie Nálepkovho mladíckeho charakteru na pozadí politickej rapsódie v rokoch 1932 – 1933 (kultúrno-historický kontext)

Hospodárska kríza, nezamestnanosť, vysoké daňové zaťaženie či katastrofálna neúroda sa začali prejavovať vo svojich sociálnych účinkoch a kormidlo dejín po prehlásení pápežského nuncia ,,o požívaní plnej dôvery k HSĽS vysokými cirkevnými kruhmi“¹ sa začalo ot+áčať k blízkej pohrome.

1932

Začiatkom roka 1932 sa vo svete čoraz viac začína skloňovať termín Tretia ríša, tzv. Nové Nemecko, ktoré má byť vybudované podobne ako fašistické Taliansko na základe národného bezohľadného sebavedomia a ničím neobmedzenej štátnej moci. Všetci tí, ktorí sú nemeckej krvi (čiže aj Česi) majú byť zjednotení v jednej nemeckej ríši. Československá vláda apelovala na svojich občanov, aby nepodporovali hitlerizmus, ktorý má svoje nekalé úmysly aj s Československom, lebo podporovaním tejto myšlienky sa zapredávajú nebezpečne aj vlastní občania, vidiac v tom dokonca národnú cnosť.² Po víťazstve Hitlera v aprílových prezidentských voľbách³ na javisku dejín bujnie Hitlerova národno-socialistická strana a stáva sa výstrahou nielen v Nemecku, ale aj v celej Európe…

Protičeský šovinizmus  gniavi všetko, čoho dosiahli Česi a Slováci za posledných 15 rokov Československej republiky a agitáciou slovenských autonomistov doslova trhá trupy tých, ktorí položili základy jej existencie, alebo sa pričinili akýmkoľvek pozitívnym spôsobom k bratskému spolunažívaniu oboch národov… Životaschopnosť slovenského nacionalizmu padá na úrodnú pôdu, lebo

,,sú tu starí, nezúčtovavší ešte so životom národa a je tu mládež, ktorá vie ešte zahorieť plameňom idealizmu za celoslovenskú vec…“⁴

Keď sa rozhliadneme okolo seba, vidíme všade navôkol prenikavé politické zmeny, nastoľujú sa nové vládne režimy, mení sa mentalita širokých más, lebo v dobe kvasu a prerodov je ťažká životná borba v hospodárskom rozvrate živnou pôdou agitácií a vedie prirodzene k myšlienkovým obratom. Je to akýsi myšlienkový chaos, ktorý sa pripína o chaos hospodársky. V takomto chorom ovzduší sa prirodzene dobre darí extrémom. Československo v srdci Európy vníma tento extrémizmus dvojnásobne, lebo najviac pociťuje zmenu odohrávajúcu sa v susednom Nemecku, kde sa nastoľuje režim junkerský a vojenský. Na opačnej strane – v sovietskom Rusku – je strašiak menom boľševizmus. Za politický chaos západu (nacizmus) je obviňovaný východ (komunizmus) a otázka znie, kto koho viac obviní alebo sa vyviní.

Československo, oslabené vnútornými rozpormi, čoraz menej udržiavalo sebareflexiu, ktorú mu dávalo bratské spojenie oboch národov a keď na severe Čiech začínal silnieť nemecký teror (hanobenie cedúľ s označením Země česká, zákaz používania českého jazyka, vyhadzovanie Čechov z verejných priestranstiev,…) časť prívržencov Slovenska (autonomisti) namiesto pomocnej ruky doslova škodoradostne začali obviňovať Čecha zo zbabelosti, ktorý sa ,,bojí silnejšieho Nemca“.⁵

Časť mladej slovenskej inteligencie však hľadala východiská pre zdravý vývoj verejného života a pomerov na Slovensku a tiež správny pomer k bratom Čechom i k štátnemu celku, čoho dôkazom boli početné stretnutia mládeže oboch národov a veľmi obľúbené stretnutia s prezidentom republiky, ktorému vysokoškolská a stredoškolská mládež pozorne načúvala.⁶ Možno povedať, že v tomto čase nastáva zlom – nielen generačný boj medzi starinou a omladinou, ale aj politický boj o slovenskú mládež, ktorá si však musí uvedomiť, že v prvom rade je potrebné debatovať vecne a vedieť presne, komu čo právom vytknúť, inak hrozí, že sa mladá inteligencia prepožičia na ciele straníckej agitácie.

1933

Ľudová strana slovami Jozefa Tisa (toho času poslanca Národného zhromaždenia a podpredsedu strany HSĽS) ,,založená a inšpirovaná katolicizmom je jedinou nositeľkou života slovenského národa, ktorá po prevrate (vzniku Československej republiky) znovu ožila povedomým životom“ a preto ,,katolíkov možno pohnúť k politike iba katolicizmom, pričom treba mať na pamäti katolícku výchovu národa v snahách a prácach za jednotné autonómne Slovensko.“⁷

V čase, keď v Nemecku dozreli udalosti predchádzajúcich mesiacov a Hitler sa stal ríšskym kancelárom⁸, v Československu sa nebezpečne manévruje zo strany biskupov (Čársky, Vojtaššák) s ďalším podkopávaním demokratickej vlády. Katolícka cirkev, ktorá mala v republike výsostné postavenie, apelovala svojimi rezolúciami a pastierskymi listami na veriacich pri bohoslužbách, aby nepodliehali iným názorom ako tým, ktoré vychádzajú od katolíckych pastierov, chránili sa neznabožstva odborných tém zavádzaných v štátnom školstve, lebo podľa biskupa Čárskeho nesmie sa pripustiť, aby ,,naše katolícke deti boli znásilňované vo svojom svedomí“⁹, čim nadviazal na slová maďarského iredentistu F. Jehličku, ktorý svojho času, v historicky prvom čísle Hlinkovho periodika Slovák prehlásil:

,,Nikdy nepristaneme na štátny školský monopol. V cirkevných školách rozhoduje cirkev a nie štát. Maďarský štát ctil práva Cirkve a nehabal jej školy. Dúfame, že náš československý štát nebude v tomto ohľade horší, než bol štát maďarský.“¹⁰

Spoločný front s katolíkmi a Hlinkom viedla evanjelická cirkev na čele s Martinom Rázusom, ktorý sa pasuje do jej čela – prirodzene k blahu národa. Paradoxom je iba Hlinkovo niekdajšie krédo:

,,Alebo bude táto republika katolíckou, alebo nebude!“¹¹ 

A tak Hlinka v politickom ringu hádže pomyslené kocky a vyzýva do boja veriac, že pod jeho

,,bojové prápory sa postaví celý národ (proti novým školským reformám) – katolíci i evanjelici – lebo útok je vedený za náš spoločný poklad: na náboženskú výchovu slovenských detí a na naše cirkevné školstvo.“¹²

Hrozba nastupujúceho taliansko-nemecko-maďarského fašizmu prinútila štáty Malej dohody podpísať organizačný pakt (Rumunsko, Juhoslávia, Československo)¹³ na posilnenie svojich pozícií po Hitlerovom a Mussoliniho čistkách, ohýbaní práva a najnovšom pašovaní zbraní a jedovatých plynov do Maďarska.¹⁴ Mier v strednej Európe sa zakolísal, ,,vešteckou guľou“ sa stali žeravé plamene nad budovou Ríšskeho snemu v Berlíne, ku ktorým sa prihlásil holandský ľavicový aktivista a komunista Marinus van der Lübbe (za úmyselné podpaľačstvo dostal trest smrti a v roku 1934 bol popravený gilotínou a pochovaný v neznámom hrobe). Požiar berlínskeho ríšskeho snemu, ktorým Lübbe upútal pozornosť sveta k Nemecku pred jeho najväčšou drámou, bol predobrazom toho, čo sa v blízkej budúcnosti stane. (Požiarom nastáva aj generálne účtovanie medzi pravicou a ľavicou v Nemecku.)¹⁵

Slovenská akademická mládež vedená jedným z predstaviteľov HSĽS Jánom Ďurčanským (pochádzal zo zemianskeho rodu, otec Juraj D. bol poslancom Uhorského snemu, brat Ferdinand D. – minister zahraničných vecí a minister vnútra Slovenského štátu v rokoch 1939 – 1940) spustila počas týchto otrasov v apríli 1933 autonómny mládežnícky časopis Nástup novej slovenskej autonomistickej generácie, kde začala mediálna propaganda s jediným cieľom – usmerňovať a vychovávať (manipulovať) mladých prívržencov Andreja Hlinku, lebo ,,prichádza svetová vojna, tlak sa stupňuje, ale voľnejšie sa dýcha…“¹⁶  Ešte mnohí nie sú schopní chápať dosah nastavenej zmeny, ešte  mnohí nie sú ochotní veriť v život, silu a budúcnosť vzkrieseného národa… Tam, kde sme mali byť doma, sme trpenými hosťami. Zo štátu Čechov a Slovákov vznikol útvar, ktorý sa nášmu národu stával cudzím….

Stupňujúci sa nacizmus predostiera mládeži paralely s myšlienkou slovenskej autonómie.“¹⁷ Proti porobe politickej, hospodárskej a kultúrnej je jedinou cestou autonómia po vzore národného socializmu a boja na troch stranách: na poli politickom proti centralizmu, na poli hospodársko-sociálnom proti kapitalizmu a komunizmu, a na poli kultúrnom proti mravnej a estetickej anarchii a vzrastajúcemu ateizmu, lebo

,,slovenský národ je politicky obchádzaný; na poli hospodárskom a sociálnom trpíme bezohľadnosťou vykorisťujúceho kapitalizmu a deštruktívnym komunizmom; a rozvrat kultúry búra a prevracia hodnoty, povrchný materializmus a židovsko-slobodomurársky amerikanizmus berie ľudu a inteligencii zdravú kresťanskú mravnosť a spokojnosť duše… Mladá slovenská generácia berie na seba ťažký úkol… Bojujeme v podstate za tie isté méty ako nemecký národný socializmus a v tomto nám môže byť vzorom.“¹⁸

V Nemecku medzitým Heinrich Himmler predkladá návrh prvého koncentračného tábora v Dachau (asi 20 km od Mníchova) s miestom pre 5000 ľudí k umiestneniu politických zajatcov¹⁹; Hitler vymenoval Hermanna Göringa za šéfa tajnej polície Geheime Staatspolizei (inak Gestapo, 16. apríl 1933) slúžiacej ako nástroj na prenasledovanie odporcov nacizmu; minister propagandy Göbbels za účasti univerzitnej mládeže s horiacimi fakľami rozkladá vatru, v ktorej horia slovanské a pokrokové knihy ako smola, až je rozžiarený celý Berlín (vyše 20 000 ks)²⁰; a ku koncu roku 1933 vodca ukrajinských separatistov Konovalec dostáva od Hitlera ponuku na vytvorenie samostatnej ,,Veľkej Ukrajiny“ odtrhnutím sa od sovietskeho Ruska.²¹ Víťazstvo teroru je dokončené, každý herec stojí na svojom mieste…

---

14. díl

Učiteľské roky – Stupava, 1934 – 1938 (1)

,,Chlieb ste nám s rečou od úst odtŕhali, bili ste mečom rabov otrhaných. I Boh nás opustil, opustil zemský druh… Po vekoch naším ústim začal sa vzpínať – duch!“²²

Z Bielych Vôd sa Ján Nálepka dostáva na iný koniec Slovenska, tentoraz na západné Slovensko do Stupavy na Záhorí, ktorá z východnej strany susedí s pohorím Malých Karpát a na západe s hraničnou riekou Morava. Bližšie k Bratislave mal opäť nádej, že sa mu podarí v novom a kultúrnejšom prostredí zrealizovať svoj zámer – vyštudovať hudbu. V Stupave na obecnej ľudovej škole nastúpil 1. januára 1934.

V poschodovej budove naproti kostola, s veľkým dvorom, na konci ktorého tečie i potok, sa začalo vyučovať prvýkrát už v septembri 1884, po jej založení obyvatelia Stupavy mnoho rokov platili 23% dane na jej prevádzku a zriadenie. Sedliaci, ktorí mali v dedine vedúce slovo sa natoľko oduševňovali pre obecnú školu, že boli schopní bez ťažkostí okamžite venovať škole hocijakú sumu, ak si to situácia vyžadovala. Prvým správcom Obecnej ľudovej školy v Stupave bol Jozef Grátzer, druhým Bartolomej Gažo. Od roku 1930 bol už jej tretím správcom Jozef Krištoffy, ako učitelia tu pôsobili okrem Jána Nálepku – Móric Poláček, Gitta Ambróz, Vilma Pottmanová st., Vilma Pottmanová ml., František Belázsi, Viktor Hollý, Jolana Malatinská, Irena Hosnedlová, Mária Frončková, Ján Cselényi, Krištof Rudolf, Vladimír Šiler, Karol Menšík, Jozef Benca, Kristoň Rudolf, Hermína Krišštofyová, náboženstvo vyučoval  rím.-kat. kaplan Cyril Dudáš, organistom bol František Bubík. Obecná ľudová škola v Stupave bola spočiatku 6-triedna, nakoľko sa však počet detí zvýšil na 456, v rokoch 1934 bola utvorená len 5-triedna škola s desiatimi triedami (učebňami).²³

V Stupave bola od roku 1910 tiež židovská škola, do tejto doby chodili židovské deti do katolíckej školy, kde na čelnej stene boli vyvesené dva kríže, aby deťom pripomínali vierovyznanie. Viacerí židovskí občania – veľkoobchodníci si školu vydržiavali sami, nakoľko štátna podpora židovskej školy bola iba do času. Na tejto škole vyučoval len jeden učiteľ. Od roku 1920 bola v Stupave vytvorená  tiež štátna meštianska škola, ktorá mala tri triedy  a do ktorej chodili deti z Borinky, Marianky, Mástu a Záhorskej Bystrice. Nachádzala sa v bývalom Žižkovom dome, dávnejšej kláštornej dievčenskej škole, neskôr niesla meno kpt. Jána Nálepku.²⁴

Oproti predchádzajúcim dvom pôsobiskám je to obec väčšia i bohatšia, zastúpená z veľkej časti robotníctvom. V Stupave sa dal s chuťou do práce, chcel, aby deti získali čo najviac vedomostí. Ku každému žiakovi sa snažil pristupovať individuálne, všetkých žiakov poznal do špiku kostí a robil si poznámky o ich charakterových vlastnostiach. Učitelia, ktorí učili v Stupave už nejaký čas, hovorili, že jeho charakteristiky žiakov boli ako ušité, ich dochádzka aj prospech sa zlepšili, nesnažil sa odučiť svoje hodiny, ale naučiť,²⁵ a kedykoľvek boli deti rozptýlené alebo ich premáhala únava, Ján Nálepka začal spievať, rozveseľoval ich a vracal im chuť do práce. Podporoval ich v súťaživosti, sám zo svojho vreckového im dával odmeny, kupoval im knihy, zošity, školské potreby, deti ho milovali, mal ich okolo seba na každom kroku.²⁶

Podľa žiačky Antónie Škovranovej, Ján Nálepka ,,sa zdal zo začiatku prísny, ale neskoršie si získal ich srdcia. Vedeli, že je prísny, ale dobrý, a že ich má rád. Ona patrila k tým chudobným. Jej otec bol sluhom u grófa Kárdyho. Keď ťažko ochorela, poprosila otca, aby mohla napísať list na rozlúčku pánu učiteľovi a spolužiakom. Ešte v ten deň prišiel pán učiteľ Nálepka do nemocnice s troma žiačkami a doniesol jej banány a jablká. Keď odchádzal, všimla si, ako si dal dole okuliare a utieral si ich…“²⁷

Učiteľka Anna Matejíčková učila pri Stupave a na učiteľských schôdzach sa zoznámila s mladým učiteľom Jánom Nálepkom:

,,Zostal mi v pamäti jeho zjav dodnes: štíhla postava, vždy veľmi upravený zovňajšok, stále pripravený k úsmevu, pohľad bystrý, smelý, hlas zamatový. Inak obyčajný, dobrý, a predsa čímsi podmaňujúci. Bližšie som ho poznávala v diskusiách, do ktorých sa vždy prihlasoval. Budil medzi mladým i starým učiteľstvom rozruch a obdiv tým, že vedel vždy ku všetkému zaujať stanovisko, a to pevné, kritické a čo bolo hlavné, svoje stanovisko vedel vždy odôvodniť, obhájiť. Pri svojej družnej povahe mal vždy aj veľa priateľov. Vídala som ho nielen v spoločnosti učiteľov, ale aj vysokoškolákov, aj v družnom rozhovore s robotníkmi. Myslím, že určitá skupina priateľov sa sústreďovala okolo neho aj kvôli jeho neobyčajnému nadaniu a vzťahu k hudbe. Neraz sme ho počúvali spievať, hrať. Bol to, slovom, majster – hral na každom hudobnom nástroji, čo mu prišiel pod ruky. Jeho krásny, precítený hlas, ktorým spieval či už ľudové, národné alebo umelé piesne, árie z opier, počujem ešte aj dnes. Takže aj dnes, keď počujem vysloviť meno Jána Nálepku, vybaví sa mi nielen predstava o ňom, ale počujem aj jeho hlas. Ján Nálepka zostal aj v mojej spomienke ako človek nezvyčajný, hlboko ľudský. Spieval, hrával divadlo, cvičil. Bol všade, kde bola mládež, kde boli učitelia, kde boli ľudia.“²⁸

Z kroniky obce – Príchod Jána Nálepku do Stupavy

,,Jano Nálepka bol prísnym a dôsledným učiteľom. Napriek tomu deti i rodičia mali ho radi. Stal sa obľúbeným preto, že bol prísny a pritom vždy veselý. Nepoznal rozdiely medzi chudobnými a bohatými a takto si získal sympatie u všetkých občanov. V škole vynakladal a plne venoval výchove detí svoje schopnosti, vedomosti a učiteľské umenie. Preukazoval plnú zodpovednosť za výchovu detí. Deti ho mali radi, lebo si vždy vedel nájsť k nim cestu. I tu je možné poučiť sa z porekadla, že koho majú deti radi, to je dobrý človek. Toto porekadlo sa tu potvrdilo. Často organizoval a uskutočňoval výlety s deťmi do okolitých hôr a na pajštúnsky zámok. Výlety sa poriadali zvyčajne v nedeľu a zúčastňovali sa ich aj niektorí rodičia detí – žiakov.

Jano Nálepka rád spieval slovenské ľudové piesne, jak v škole s deťmi, tak aj na výletoch alebo niekedy aj na veselici, ako napríklad v deň 1. mája.

Po príchode do Stupavy už v prvých dňoch prejavil spoluprácu a pomoc RTJ. Táto pomoc v RTJ nemala dovtedy žiadneho intelektuála. Ako učiteľ plne sa venoval  mimoškolskej výchove detí v RTJ, v ktorej bolo v tej dobe vedených v zoznamoch približne jednosto detí a dorastu. RTJ v rokoch jeho pôsobenia v Stupave vykazovala najaktívnejšiu činnosť.“²⁹

Zápasy na životnom rozhraní

Stupava bola svojou rozlohou jedným zo stredísk Záhoria, kde miestni činitelia úzko spolupracovali s dedinskými boháčmi a s predstaviteľmi cirkvi. Už v roku 1903 tu založili robotníci a roľníci, pracujúci na grófskych majetkoch, organizáciu sociálnodemokratickej strany, ktorá v priebehu svetovej vojny zanikla, ale od roku 1920 (pod silným vplyvom Ivana Dérera, ktorý pochádzal zo Záhoria) obnovila svoju činnosť.³⁰ Bola tu aj organizáciu KSČ, ktorú za účinnej pomoci Marka Čulena a Štefana Majora založili členovia strany – priami svedkovia VOSR, ale v čase, keď v Stupave pôsobil Ján Nálepka, organizácia vykazovala pomerne slabú aktivitu.³¹

Iniciatívny mladý učiteľ neunikol pozornosti sociálnych demokratov, ktorí sa ho snažili získať pre svoju činnosť v RTJ (Robotnícka telovýchovná jednota). Ján Nálepka so silným sociálnym cítením a zahrocujúcim sa ľavicovým presvedčením, plný energie začína s RTJ spolupracovať, čoskoro sa stáva jej funkcionárom, organizuje divadelné predstavenia v robotníckych ochotníckych krúžkoch, pracuje v pokrokových učiteľských združeniach, publikuje v periodikách. Vo svojich kritických článkoch v Učiteľských novinách Zděnka Nejedlého vyzýva predovšetkým k zoštátneniu cirkevných škôl a ostrým perom vyzýva svojich kolegov, aby sa nebáli hájiť

,,slobodu školy a učiteľa“ a nestali sa ,,sluhami, ktorí napchávajú fajku pánu farárovi“.

Jeho články plné temperamentu odhaľujú aj iné nedostatky verejného života, pohľad má jasný a postoj uvedomelo zahrotený. Stavia sa na stranu chudoby a nebojí sa pomenovať príčiny, ktoré ľudí vháňajú do kolien. Niet sa čomu diviť, že medzi farármi, maďarónmi a statkármi si narobil veľa nepriateľov, o čom svedčia početné žaloby a súdne procesy, ktoré pochopiteľne prehrával. Po nástupe do školy v Stupave Ján Nálepka uskutočnil a previedol v triede niektoré úpravy bez toho, aby o tom informoval nadriadeného. Postupoval samostatne tak, ako bol zvyknutý konať v Marikovej alebo v Bielych Vodách.

V spomienkach Stupavčanov za zachoval obraz Jána Nálepku, ako na dvore stupavskej školy cvičieval s robotníckymi chlapcami v RTJ. Na pažiti (okraj Stupavy) sedávali a rozprávali sa veľakrát o budúcnosti. Ján Nálepka veril v budúcnosť. Pamätala si ho aj stupavská roľnícka mládež. Mladí roľníci spomínali na Nálepku ako na dobrého priateľa a radcu, ktorý za nimi často chodieval, a ak videl, že treba v niečom poradiť, tak poradil: ‒ Kúpili ste liadok? A to na pšenicu? Je príliš vlhký máj. Uvidíte, poľahne vám. Pridajte neskôr trocha drasla… — Spočiatku mu neverili. Mysleli si, čo sa má pán starať do takejto roboty? A učiteľ je predsa pán. Všetko sa to vtedy popanštilo. Ako vravievali, mnohí sa vtedy hanbili sa svoje sedliacke gate. No Ján Nálepka sa nehanbil – učil sa poľnohospodárstvu a jeho najnovším metódam po večeroch pri lampe, aby mohol pomôcť stupavskej chudobe. Písal ľuďom žiadosti, rovnako ako na predchádzajúcich pôsobiskách, vyplňoval tlačivá, staral sa o kuríny, o chlievy, chodil k ľuďom do záhrad a čoraz užšie zrastal s chudobou…³² Stupavskí žiaci, ktorých učil v roku 1934, tiež spomínali na Jána Nálepku aj dlhé roky po skončení vojny:

,,Bol to veľmi dobrý učiteľ. Ľudia si ho obľúbili. Veľmi na nás zapôsobil, keď vstúpil do miestnej RTJ, ktorú viedli samí robotníci. S Nálepkom RTJ mohutnela. Bol to veselý mládenec a nikdy sa nenahneval. Bol taký obľúbený, že na neho nemôžeme zabudnúť…“³³

V stupavskej obecnej kronike je záznam o RTJ a Jánovi Nálepkovi nasledovný:

,,V Stupave bola dobre vybudovaná a veľmi aktívna Robotnícka telovýchovná jednota. V tejto RTJ sa zgrupovala najmä robotnícka mládež a aj dospelí robotníci… Veľký vplyv na formovanie charakteru mladých súdruhov  v RTJ malo aktívne pôsobenie v tejto organizácii učiteľa Jána Nálepku. Učiteľ Nálepka osobne viedol jednotlivé hodiny cvičenia. V jeho vystupovaní vynikali jeho dobré charakterové vlastnosti, najmä pevná disciplína, ukáznené chovanie, čestný, priamy a rovnaký vzťah ku každému členovi mládežníckej organizácie. I keď jediný v tejto dobe z radov učiteľov chodil medzi robotnícku mládež, predsa vplýval a vychovával túto mládež ku zdravému sebavedomiu a smelosti. Charakterové vlastnosti učiteľa Jána Nálepku nepochybne boli veľkým príkladom najmä medzi robotníkmi, robotníckou mládežou…“³⁴

Z kroniky obce – Boj stupavskej cirkvi proti RTJ

V roku 1930 vedúci pokrokoví činitelia Stupavy obnovili činnosť robotníckej telocvičnej jednoty, ktorá mala za úlohu zdržovať všetku mládež a venovať jej pozornosť na poli kultúrno-vzdelávacom. V telocvičnej jednote sa zgrupovali mládež aj cvičitelia  prevažne z robotníckych rodín. Vedúci činitelia v RTJ si vždy našli po celodennej práci dostatok času, aby sa vo večerných hodinách venovali telesnej výchove pre dospievajúcu mládež, ako aj pre dospelých. RTJ bola vedená v duchu ľavičiarskom, čo sa ukázalo neskôr, keď mnohí jej členovia vyrástli v aktívnych bojovníkov proti fašizmu. Telocvičná jednota mala všetky oddiely žiactva dorastu členstva vystrojené v telocvičnom úbore, ktorý sa používal na viacerých vystúpeniach – žiaci chlapci mali biele košele a červené trenírky, modrý opasok a cvičky. Samozrejme, chlapci tieto červené trenírky nosievali v letnom období aj do školy.

V roku 1930 bol v škole jedným z povinných predmetov vyučovania aj náboženstvo, a tak chlapci na toto vyučovanie chodili v letnom období oblečení tak, ako prišli do školy – čiže v červených trenírkach. Obecná kronika zaznamenáva:

,,Červená farba však rozčarovala pána farára, keď prišiel do triedy na vyučovanie, a hneď začal zisťovať, ktorí chlapci chodia cvičiť do RTJ. Začal priamo zakazovať, že deti nesmú chodiť do RTJ a keď neposlúchnu, vraj sám urobí poriadok. Prikázal všetkým, aby v budúcnosti na hodinu náboženstva v červených trenírkach nikto do triedy neprišiel. Tento príkaz sa opakoval viackrát, avšak zakazovanie nepomáhalo. Pán farár Kvasnovský na iné metódy neprišiel a začal všetkých chlapcov v červených trenírkach priamo fackať. Tento kresťanský spôsob výchovy sa rýchlo po dedine rozchýril do takej miery, že zodpovedným činiteľom bolo treba urobiť nápravu. Celou touto záležitosťou sa zaoberal aj výbor RTJ, v ktorej dobe bol starostom Uher Šebestian. Bol poverený, aby osobne celú vec prejednal s farárom, avšak žiadna domluva nepomáhala. Starosta RTJ bol poverený, aby podal trestné oznámenie na pána farára. Tak sa aj stalo a začalo sa vyšetrovanie, aké spôsoby on používa pri výchove náboženstva. Keď celá záležitosť bola v štádiu vyšetrovania, jedného večera prišiel za starostom RTJ Uhrom, člen školskej stolice obce Ľudovít Zeman, ktorý bol nahovorený od farára, aby oznámenie bolo zrušené. Menovaný omlúval pána farára, vraj on to nemyslel v zlom, ale opačne, vraj chcel, aby z detí vychoval dobrých poslušných Bohu, deti katolíkov. Starosta RTJ bol však neoblomný a trval na tom, aby pán farár, bol povolaný pred súd. Za niekoľko dní bol starosta RTJ povolaný do Bratislavy ku generálnemu tajomníkovi sociálnodemokratickej strany, a tento taktiež ho žiadal zrušiť trestné oznámenie preto, lebo farár Kvasnovský mu prisľúbil, že keď sa tak stane, potom daruje 5 000 korún na robotnícku tlač.“³⁵

A ako sa skončil tento spor s miestnym farárom? Neoblomní Záhoráci sa dočkali nápravy, a pán farár bol súdom uznaným vinným, hoci len peňažnou pokutou, za to, že v triede skutočne fackal deti za nosenie červených trenírok a chodenia do RTJ.

Aktívna činnosť v Roľníckom doraste a RTJ

(Zo spomienok Jozefa Maderu)

,,S Jánom Nálepkom som sa zoznámil začiatkom roka 1934, keď prišiel k nám učiť. Bol štíhly, s hustými kučeravými vlasmi, smelým a veselým pohľadom. Obliekal sa vždy veľmi vkusne, najčastejšie nosil motýlika. Čoskoro sme si dobre rozumeli a Jano začal s nami pracovať najprv v Roľníckom doraste, kde nacvičoval divadlá, ale o krátky čas prešiel do Robotníckej telocvičnej jednoty. Tam cvičil, sám bol aj cvičiteľom, tiež nacvičoval divadlá. RTJ mala vtedy u nás asi 300 členov. Práca v RTJ, ktorá sa uskutočňovala v zime – v lete, bola pre Jána Nálepku priaznivou pôdou pre jeho osvetovú činnosť. V lete sme chodili na výlety, v zime sa viac cvičilo a nacvičovali sme divadlá. To, že Ján Nálepka začal pracovať v RTJ, bolo pre nás všetkých veľkým prekvapením, lebo bol v tom čase jediným intelektuálom, ktorý medzi nás chodil. Mali sme z toho radosť, bol medzi nami robotníkmi, veľmi vítaný. Ján Nálepka rád a krásne spieval, a tak s nami nacvičoval pochodové piesne: spievali sme si po každom cvičení. Ako cvičiteľ bol veľmi prísny. Pri cvičení kládol dôraz na riadne držanie tela, vždy kričal: ‒ Hlavu hore, prsia vypnúť! —

Zúčastňoval sa s nami aj na verejných cvičeniach v okolitých obciach, aj v Bratislave. Vtedy sa išlo na vozoch a na bicykloch. Po cvičení sme išli do stupavskej krčmy, kde sme v speve pokračovali. Nikdy sme nepili tvrdý alkohol, ale iba víno alebo pivo. Raz, keď sa po cvičení začala zábava, došlo medzi mládencami k bitke. Stačilo, aby Jano zakričal a mládenci hybaj na kone, a už ich tam nebolo. RTJ patrila oficiálne pod sociálnodemokratickú stranu, preto sa aj Ján Nálepka zúčastňoval ich členských schôdzí. Pamätám sa, ako v roku 1938 rečnil na takej schôdzi v hostinci u Lackoviča. Miestnosť bola plná a Ján Nálepka tam vyše hodiny hovoril o sociálnych pomeroch v republike a o boji proti fašizmu. Hovoril bez akýchkoľvek poznámok. Mal výborný rečnícky talent. Bolo také ticho, že – ako sa vraví – aj muchu bolo počuť lietať. Bol to veľký vlastenec a veľmi nenávidel fašizmus, o čom sa otvorene vyjadroval.

Trpké boli roky 1938 – 1939 po rozbití republiky. Jána Nálepku ľudáci z našej obce vyštvali. Roku 1940 prišiel k nám do Stupavy na návštevu práve v nedeľu a na ihrisku bola nejaká slávnosť HG. A Ján Nálepka hneď: ‒ Poďme tam! — Keď sme sa priblížili k ihrisku, kde práve žiačky cvičili prostné, odrazu bolo počuť: ‒ Nálepka je tu! — Cvičiace dievčence sa rozbehli rovno k Nálepkovi: ‒ Náš učiteľ prišiel! — A veru aj mnoho dospelých mužov i žien mu bežalo v ústrety. Tak Nálepka rozbil gardistickú slávnosť.

Navždy zostanú v mojej pamäti hodiny debát, ktoré sme viedli s Jánom, prechádzajúc sa alebo sediac na lavičke v našej gaštanovej aleji. Boli to nezabudnuteľné chvíle. Jano stál vždy na strane pravdy, spravodlivosti. Jeho pravda a spravodlivosť dodnes zostali v našich srdciach, živé zostali úcta a láska k nemu v našej obci.“³⁶

Členstvo v spolkovej činnosti Matice slovenskej

7. októbra 1933 v Stupave znovu zahájil svoju činnosť miestny odbor Matice slovenskej, v jej zložke sa zgrupovali členovia najmä z radov zámožnejších rodín a inteligencie, činnosť bola zameraná najmä na divadelné predstavenia.³⁷ Jej aktívnym členom bol aj učiteľ Ján Nálepka.

15. díl

Učiteľské roky – Stupava, 1934 – 1938 (2)

Vyostrená publikačná činnosť

Z učiteľa Jána Nálepku sa čoraz viac stáva bojovník než teoretik demokratickej školskej reformy. So svojím radikálne odmietavým postojom k vplyvu cirkvi na školách a nechuťou k farárom ako k cirkevným školným dozorcom strháva na seba viac a viac pozornosti, samozrejme vo svoj neprospech. Nekompromisne sa obracia k svojim mladým pedagogickým kolegom, či rovnako politicky i adresne zahrocuje proti ľudákom:

,,Nech povedia ľudu otvorene, že im nejde o Boha a mravnosť, ale o ich kožu… Štát platí všetky školy a ľudáci by chceli v nich vládnuť? To ďalej nesmie byť, preto sa všetci smelo hláste do tábora tých, ktorí poštátnením škôl chcú pomôcť slovenskému národu.“³⁸ 

V týchto sporoch o pokrok s cirkvou a ľudákmi na pedagogickej pôde pravdepodobne korení  Nálepkova trvalá averzia ku klérofašizmu.

Rímsko-katolíkom v Spišskej Novej Vsi do pozornosti

(Článok Jána Nálepku publikovaný 9. februára 1934)

,,Na otázku čo činiť, aby som bol spasený, odpovedal Kristus: ‒ Miluj blížneho, ako seba samého!

Nože, predpokladám, že rímsko-katolíci v Spišskej Novej Vsi, počnúc pp. kňazmi až na posledného chudáka, chcú byť spasení. Predpokladám tiež, že spomenutý zákon dobre poznajú a vedia, že viera bez skutkov je mŕtva. Kde nie je lásky k blížnemu prejavenej skutkom, nie je ani pravej viery. Dúfame tiež, že ani jeden rímsko-katolík zo Spišskej Novej Vsi nechce byť zradcom Krista, nebude katolíkom len ,na okoʻ, ale svoju vieru oživí skutkom a tým dokáže pravosť svojej viery a oprávnenosť spasenia. Mnohý však nevie jak vieru a lásku k blížnemu dokázať skutkom. Nuže, pomôžme mu.

V Spišskej Novej Vsi na osade Biele Vody je 60 školských detí, ktoré nemajú školy, ale učia sa len v obyčajnej chalupe v rozmeroch 5 x 6 m. Nemajú obrazu, tabule, ničoho (len krajšie záchody ako školu), ale to by ešte tak nekričalo. Príroda sa o tie decká postarala aspoň jedným: pri vlastivednom vyučovaní o potokoch a vodopádoch nemusia deti chodiť von pozerať sa na vodopády, lebo ich majú po ruke hneď v škole: steny učebne podobajú sa vodopádom, lebo miestnosť je taká vlhká, že jednostaj sa dolu stenami leje voda. A tak učebňa je aj mapou aj prírodnou zároveň. A v tejto miestnosti sedí celý deň 50 detí. Deti sú všetky rímskokatolíckeho vyznania. Škola je štátna.

Rodičia (ináč všetci rímski katolíci) márne už 8 rokov sa domáhajú postavenia školy mestom. Síce vec už natoľko pokročila, že neviem po ktorý raz prišla komisia našla vhodný pozemok pre stavbu školy. No to ale len preto, aby sa vraj myslelo, že sa dačo robí. (Keď rodičia zas márne čakali na nejaké známky života zrodiť sa majúcej školy, vyslali minulé dni do mesta 4-člennú deputáciu na radnicu, aby táto stavba posúrila. Kategorická odpoveď mestských pánov znela: ‒ Nie! Nemáme peňazí! —

Ono predtým za bývalého režimu bolo toľko peňazí, že sa robili cesty, výlety atď. A tak osada, hoci doteraz dosť dlho čakala – málo čakala, lebo zdá sa, len teraz ešte bude čakať. Boli by sme ochotní uveriť, že v mestskej pokladnici nie je peňazí. Všimnime si však rozpočtu na rok 1934. Pozrime sa na položku rok  školy v Spišskej Novej Vsi. Táto škola dostane z mestských peňazí ročne 224 947 Kč! (Iné školy z celého mesta spolu toľko nedostanú!)

Tu sa teda obraciame na všetkých pravých a verných rímskokatolíkov v Spišskej Novej Vsi: pozrite sa na svojich spolublížnych, na osadu Biele Vody, pozrite sa na ich 50 detí, ktoré hynú vo vlhkej búde, pozrite sa: rímskokatolícka škola v meste poberá z mozoľov týchto chudákov veľké peniaze ročne, kým deti tých bedárov, zatiaľ čo z mozoľov ich otcov  vydržiava sa rímskokatolícka škola v meste – hynú! Kresťania, nie je vám ľúto tých 50 hynúcich detí? Jestli ste skutočnými kresťanmi katolíkmi, zrieknite sa tohto roku tých 224 947 Kč a nech sa za tie peniaze vystaví škola v Bielych Vodách. Tak diktuje zákon Kristov a jestli sú rímskokatolíci v Spišskej Novej Vsi ozaj rímskokatolíkmi, prepustia spomenutý obnos z lásky k blížnemu. Sme teda právom zvedaví na rozhodnutie tých, ktorých sa to týka!“³⁹

(Ďalší dôkaz, prečo Ján Nálepka žiadal prezidenta republiky o zoštátnenie všetkých škôl.) Ján Nálepka, hoci už pôsobil druhý mesiac v Stupave, nesebecky žiadal lepšie podmienky pre deti z predchádzajúceho pôsobiska. Nálepkov nie práve najlepší vzťah k cirkvi je pochopiteľný. Otec ho vychovával tak, aby sa nebál pánov, ktorí nepracujú, ale nikdy nehladujú a pán farár kázal o chudobe a mal najväčšie a najlepšie polia v dedine. Navyše z cirkvi vzišli ľudáci. Podľa slov Jozefa Nálepku,

,,keď vyštudoval učiteľský ústav, jedného dňa prišiel domov a vyhlásil: ‒ Mamička, ja vystúpim z cirkvi. — Matka mu však dohovárala: ‒ Pokiaľ si doma, syn môj, nevystupuj z cirkvi, veď by sme s farárom nevydržali… — až nakoniec rezignoval.“ ⁴⁰

Bola to pravda, farár mal v tom čase v dedine najväčšiu moc a jeho kresťanské cítenie sa naplno prejavilo po smrti Jána Nálepku, ktorému odmietol odslúžiť omšu, hoci ho nešťastná Jánova matka po tom, akonáhle sa dozvedela  o smrti svojho syna z rádia, prosila.

O tých trhových poplatkoch v Spišskej Novej Vsi

(Článok Jána Nálepku publikovaný 9. februára 1934)

            ,,Je každému v ústach ,sedliacka pažravosťʻ – vraj sedliak nemá porozumenia a pochopenia pre potreby iného stavu. A bubnuje sa do sveta: treba sedliakom remene na bruchách posťahovať, aby neboli takí pažraví, aby dopriali aj iným. Hej bisťu bohu, bodaj boli len iní tak nenásytní ako sedliaci. Ku príkladu, keby vo Spišskej Novej Vsi boli trochu ľudskejší pri vyberaní trhových poplatkov. Je až príslovečná pažravosť vyberajúcich! Bezočivo každému sedliakovi siahajú do košíka, či do voza! A potom sú vraj sedliaci pažraví! No, o spôsobe vyberania by sme ešte trochu pomlčali – ide o inú vec!

Mestská hospodársko-tržná komisia určila trhové poplatky za gbol čohokoľvek 40 hal. Každú sobotu sú však scény pri vyberaní týchto poplatkov: vyberajúci žiadajú 50 hal za každý gbol, ačkoľvek komisiou bol stanovený 40 hal. Pýtam sa policajných orgánov, či vedia o tomto postupe? Pýtam sa, čo sú ochotní napraviť a obmedziť parazitskú činnosť niektorých nie sedliackych nenásytníkov? Sú ochotní vinníkov potrestať? No, na to by sme sa pozreli! Keď behom niekoľkých dní nebudeme mať správu, jak bola vec vyšetrená a napravená, sami si potom zjednáme nápravu! Mladí sedliaci ukážu, že vedia jak a čo sa patrí a čo sa nepatrí! Teraz iba toľko! Za mladých sedliakov Jano Nka.“⁴¹

Svojvoľné spôsoby pána výpomocného učiteľa Nálepku v Stupave

(Článok publikovaný v časopise Slovák 16. marca 1934)

K periodiku Slovák uviedli článok pod nadpisom Svojvoľné spôsoby pána výpomocného učiteľa Nálepku v Stupave: 

,,Obyvateľstvo Stupavy je v posledných časoch rozrušené nemiestnymi spôsobmi dočasného učiteľa obecnej ľudovej školy Jána Nálepku. Tento mladý učiteľ začal svoje účinkovanie tým, že keď aj v 9 triedach školy sa deti vždy modlili, on vo svojej triede modlenie zakázal. Nestačili upomínania správy školy, aby sa pán učiteľ zriekol svojich extravagantných spôsobov. I samotný školský inšpektorát musel mu to dobromyseľne i priateľsky pripomenúť. Ale pán učiteľ odpovedal, že vraj 90 percent rodičov ním povolaných súhlasilo s tým, aby sa deti v škole nemodlili. Pravda je opačná. Ani to percento rodičov nesúhlasí s pokračovaním učiteľa Nálepku. Učiteľ Nálepka svojimi netaktnými a celej obci sa protiviacimi spôsobmi i v iných veciach núti rodičov, aby sa verejne museli naň sťažovať a tak vyzvali naň pozornosť nadriadených školských úradov. Je na čase, aby tieto úrady urobili koniec jeho extravagantným kúskom a nespôsobom, lebo terajšie ťažké časy nehodia sa k tomu, aby mladý výpomocný učiteľ strpčoval život beztak ustarosteným slovenským rodičom.“⁴²

Úradné predvolanie na školský inšpektorát

Ján Nálepka bol úradne predvolaný 3. mája 1934 na Školský inšpektorát II. v Bratislave. Školský inšpektor prečítal prítomnému učiteľovi, obsah článku časopisu Slovák a oznámenie obvodného notariátu v Stupave č. 1358/34, ďalej prípis katolíckych spolkov v Stupave. Vyzval ho, aby sa k sťažnostiam vyjadril. Nálepka potom odpovedal na obvinenie takto:

,,Nie je pravda, že celá obec stavia sa proti môjmu pôsobeniu, sú to iba jednotlivci, ktorí z politických dôvodov začínajú útočiť proti mne… Nie je pravda, že sa proti mne javí všeobecný odpor. Je to odpor vládnucej osoby z dôvodov agitačne-politických. Na obvinenie katolíckych miestnych spolkov v Stupave, že mávam protináboženské prednášky, som nemal čo povedať. Prednášal som iba v miestnej skupine sociálno-demokratickej strany v Stupave na tému ,Socializmus a kresťanstvoʻ. Prednáška mala za cieľ objasniť rozpory medzi obidvoma smermi a nebola útokom proti náboženskému cíteniu stupavského občianstva.

Nie je pravda, že som zakázal v triede modlenie. Nahradil som Otčenáš modlitbou ,Bože za vyučovanieʻ a ,V mene tvojomʻ. Deti sa pritom viac modlili ako pri otčenáši. Keď sme odchádzali zo školy, zaviedol som pozdrav ,Zdar Bohʻ, čo je tiež pozdrav náboženský, a odporúčal ho aj katechizmus pre ľudové školy. 

Pódium zo školy som odstránil, pretože vŕzgalo, čo rušilo pri vyučovaní. A napokon – chcel som mať triedu demokratickejšiu, chcel som odstrániť povýšenectvo učiteľa tak, ako nám radili na kurze v Zlíne. Zaviedol som prezúvanie do cvičiek, čo tiež nebolo na škodu deťom, ani školskej budove a nábytku.

Nie je pravda, že som zriadil hudobnú školu, ale pravdou je, že som zriadil detský hudobný krúžok. Účasť žiakov meštianskej školy povolilo riaditeľstvo školy. Vyučovanie je bezplatné. Nie je pravda, že som učil žiakov nemravné piesne. Cvičil som ľahko prístupné melódie zo zbierky Škola mladých houslistú, vydanej Frant. Kovaříkom. Vyučovanie spevu a hudby mi bolo úradne zakázané a zastavené. A ktoré piesne sa pokladali za nemravné? Nuž pekné ľudové piesne – Orala, orala, Slovenské mamičky, Pásol Jano tri voly. Možno sa im nepáčila pieseň Ty falošná falošnica…

Pravda, moje dôvody neuznal školský inšpektor a bolo mi nariadené modliť sa Otčenáš a prerušiť všetky ,novostiʻ v triede zavedené. Súčasne mi pri písaní protokolu p. inšpektor povedal, že všetko to bude mať vplyv na zhoršenie mojej kvalifikácie. Neskôr, keďže mám záľubu v pestovaní hudby a spevu, pokúsil som sa zostaviť žiacky spevácky zbor, ktorý dosiahol pekné úspechy na koncertoch v Púchove, Štubnianskych Tepliciach a Turčianskom Sv. Martine. Správca školy mi oznámil, že vyučujem súkromne hudbu a spev. Pri písaní protokolu na školskom inšpektoráte som sa bránil tým, že za ,súkromnéʻ vyučovanie treba považovať také vyučovanie, ktoré je honorované. A moje vyučovanie bolo bezplatné. Pán školský inšpektor Joska mi na to povedal: ,Ja sa tých rodičov pýtať nepôjdem, či vám platia alebo nie…ʻ  Vyučovanie spevu a hudby mi bolo úradne zakázané a zastavené.“⁴³

Školský inšpektor poslal o štyri dni po vypočúvaní Jána Nálepku zápisnicu z výsluchu referátu MŠANO do Bratislavy pod číslom 2253/34 zo dňa 7. 5. 1934. V sprievodnom liste sa okrem iného uvádza:

,,Školský inšpektorát predkladá odpis úradných zakročení a menovaný učiteľ obdrží v dôsledku svojho jednania kvalifikáciu menej uspokojivú… Tým, že mu bude zadržaný platový postup, bude primerane potrestaný. Školský inšpektorát žiada preto vziať jeho správu na vedomie.“⁴⁴

Hlinkovci takto napokon presadili svoje, ich demagogická, šovinistická politika, profašistické tendencie ho utvrdili v tom, že toto je práve tá strana, od ktorej hrozí veľké nebezpečenstvo slovenskému národu, ale i celistvosti štátu. Takéto zložité podmienky a ohrozenie ďalšieho štúdia, po ktorom túžil,  by nejedného človeka odradili od ďalšej verejnej činnosti, bol by sa možno dočasne (ak nie úplne) stiahol, aby si život nekomplikoval, nie však Ján Nálepka. Práve naopak – pokračoval ďalej a pustil sa do ešte ostrejších a vyhrotenejších článkov.

Učitelia v službe výchovy

(Článok Jána Nálepku publikovaný 29. júna 1934)

,,Svojho času začala sa vo verejnosti aj v kruhoch učiteľských pretriasať veľmi naliehavá otázka výchovy mládeže v dobe poškolskej. Ale ako veľmi mnoho dobrých a naliehavých otázok sa začalo pretriasať – tak sa aj pretriasť prestali. Zostalo len pri slovíčkach – nakoniec aj tie ustali. Tak odzvonili aj tejto otázke. Celý ten dôležitý problém výchovy štátoobčianskej a ľudskej bol odbavený púhym pohovorením. Ako obyčajne! Reči a zas reči –  skutky nech niekto iný koná, však my sme sa už dosť nahovorili! Ide tu však o vážnu vec.

Deti opúšťajú školu, prichádzajú do prostredia, hoc tratia takmer všetko to, čo im škola dala. Prestanú kráčať po ceste výchovy, na ktorej boli vedené a celá školská výchovná práca príde na zmar. Okrem toho žiaci vychádzajú zo školy, stávajú sa už akýmisi skutočnými občanmi – nepoučenými.  Súc dospelejšími, lepšie chápu život, povinnosti občanov voči štátu a naopak. Práve v najpríhodnejšej dobe, keby sa mali z nich vychovávať riadni občania, sú ponechaní prostrediu a okoliu, prijímajú náhľady a názory o štáte a ľudstve od, okolia, A buďme si úprimní, názory tie nie sú často také, ako to myšlienka štátoobčianska a ľudská vyžaduje, Vyrastá teda generácia od 14 – 20 rokov bez vedenia, a často sa zvrhá! Zodpovednosť má – ?

Lepšie je s mládežou živnostníckou. Tá v učňovských školách má predsa výchovu. Mládež roľnícka a robotnícka zostáva však tu úplne štátom nepovšimnutá a štát si na tú generáciu spomenie až vtedy, keď ona má splniť prvú povinnosť voči nemu. Mládež roľnícka, ponechaná svojmu osudu, dokázala však svoju životnosť, postarala sa sama o výchovu svojich kamarátov a vybudovala si mohutnú organizáciu Roľníckeho dorastu – dnes to je akási pokračovacia škola roľníckych chlapcov a dievčat.

Program roľníckeho dorastu obsahuje všetko to, čo výchova štátoobčianska, ľudská a stavovská vyžaduje! Potrebné je sa pozrieť na dediny, ako Roľnícky dorast pracuje. Lepšie rečeno, ako sa stavia dedinská inteligencia voči práci, snahám a programu roľníckeho dorastu. Pomer chladný, nevšímavý, ba veľmi často odmietavý a krajne nepriateľský. Veľmi žalostné je pozorovať pomer kolegov učiteľov proti Roľníckemu dorastu. Vo veľkej väčšine prípadov učiteľ priamo znemožňuje prácu Roľníckeho dorastu, miesto, aby túto prácu podporoval, keď už sa jej sám nezúčastní. Ako som hovoril, Roľnícky dorast uzákoňuje mravné zásady, oboznamuje členov s povinnosťami budúcich občanov a ľudí a vedie členov osvetou k slobode ducha a  slobode hospodárskej. Teda cestou osvety.

Povinnosťou učiteľa na dedine je šíriť osvetu, pracovať v osvetových spolkoch. Má pracovať mimo školu. Pravdu si však musíme povedať, že príliš mnoho toho spočíva na bedrách učiteľa. Práve preto snáď, že toľko toho pracovať má, často mnohý nepracuje nič! A jak ľahko by každý dedinský učiteľ dostál svojmu úkolu, pracovať osvete a ľudovýchovne: prácou v Roľníckom doraste. Jeho práca sa tým koncentruje, dosahuje konkrétnejších výsledkov a plní svoju učiteľskú a ľudskú povinnosť voči dedine, ľudu a štátu. Je generačný boj, boj mladých proti starým, čí naopak. Mladí volajú po uplatnení vo verejnom živote. Tu je cesta pre mladých učiteľov!

Chyťte opraty verejného života do svojich rúk zdola už teraz! Nechcite začínať budovať od strechy. Vhĺbme sa do práce v Roľníckom doraste! Vytrhnime opraty z rúk tým, ktorí ich majú, ale o ne nestoja, hoviac len svojim bublinovým nezaslúženým, za nič sa skvejúcim autoritám, Chopme sa, kolegovia, práce a veďme roľnícku mládež k vyšším metám, my mladí! Keď sa dostane roľnícka mládež vyššie bez našej pomoci, je existencia učiteľa po tej stránke otázna, tratíme pôdu pod nohami a verejná mienka bude proti nám. Budeme ignorovaní ešte viac, staneme sa remeselníkmi a nenávideným i platenými (z našich peňazí) figúrkami, súc okolím, a prostredím oprávnene pranierovaní pre bezcennosť na poli verejného života.

Je na nás mladých učiteľoch, ako bude generácia dneška vyzerať a aký pomer sa utvorí medzi nami a ňou. Je na čase, aby každý kolega, apelujem najmä na mladých, chytil sa práce v Roľníckom doraste. Či mladé učiteľstvo má kamenné srdcia voči generácii, ktorá po nich vystiera prosebnú ruku? Budeme hodnými synmi našich byrokratických otcov?“⁴⁵

1. Prejav pápežského nuncia o Hlinkovej slovenskej ľudovej strane. In Slovák. [16. október 1931, ročník XIII, č. 234, s. 1]. ↩︎
2. Štátnopolitické zásady hitlerizmu. In Slovenský denník. [12. január 1932, ročník XV, č. 8, s. 1 – 2] ↩︎
3. Hitler zvíťazil v Prusku. In Slovenský denník. [26. apríl 1932, ročník XV, č. 97, s. 1]. ↩︎
4. Idea autonómie Slovenska napreduje. In Slovák. [31. máj 1932, ročník XIV, č. 122, s. 1]. ↩︎
5. Nastávajú časy, keď česká reč v Čechách je považovaná  za pohoršujúcu. In Slovák. [11. jún 1932, ročník XIV, č. 132, s. 2]. ↩︎
6. Slová pána prezidenta k mladým. In Slovenský denník. [26. jún 1932, ročník XV, č. 147, s. 2]. ↩︎
7. Naša stranícka disciplinovanosť službou národu a cirkvi. In Slovenská Pravda. [8. január 1933, ročník XIV, č. 2, s. 1]. ↩︎
8. Hitler ríšskym kancelárom. In Slovák. [31. január 1933, ročník XV, č. 23, s. 1]. ↩︎
9. Keď budú katolíci jednotní, netreba sa obávať ničoho. In Slovák. [26. január 1933, ročník XV, č. 21, s. 1]. ↩︎
10. Naše cirkevné školy. In Slovák. [16. január 1919, ročník I, č. 1, s. 3]. ↩︎
11. Evanjelická epištola. In Slovenský denník. [31. január 1933, ročník XVI, č. 25, s. 3]. ↩︎
12. Alea iacta est – ideme do boja! In Slovák. [12. február 1933, ročník XVI,  č. 35, s. 1]. ↩︎
13. Prekvapení Pešťania zúria proti novej organizácii malodohodových štátov. In Slovenský denník. [18. február 1933, ročník XVI, č. 41, s. 1]. ↩︎
14. Nielen zbrane, ale aj otravné plyny. In Slovenský denník. [1. marec 1933, ročník XVI, č. 50, s. 2]. ↩︎
15. Dosiaľ tisíc zatknutých v Berlíne. In Slovenský denník. [1. marec 1933, ročník XVI, č. 50, s. 2]. ↩︎
16. Nástup. In Nástup. [15. apríl 1933, ročník I, č. 1, s. 1]. ↩︎
17. Hitlerovo národné hnutie a slovenské aktuality. In Nástup. [15. apríl 1933, ročník I, č. 1, s. 2]. ↩︎
18. Hitlerovo národné hnutie a slovenské aktuality. In Nástup. [1. máj 1933, ročník I, č. 2, s. 16]. ↩︎
19. Duševná tma nad Nemeckom. In Slovenský denník. [24. marec 1933, ročník XVI, č. 70, s. 3]. ↩︎
20. V Nemecku spálili Marxove a neverecké knihy. In Tatranský Slovák. [18. máj 1933, ročník III, č. 20, s. 2]. ↩︎
21. Hitler sníva o ,,Veľkej Ukrajine“ závislej od Nemecka. In Národná Jednota. [30. december 1933, ročník XIV, č. 52. s. 3]. ↩︎
22. MEČIAR, S. Chlieb, meč a duch. In Elán. [Január 1934, ročník V, č. 5, s. 4]. ↩︎
23. Obecná kronika  I. Stupava. In Kroniky obce mesta Stupava. [online]. Dostupné z: https://www.stupava.sk/o-meste/kroniky-mesta-stupava/?page=3 ↩︎
24. Tamže. ↩︎
25. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 19. ↩︎
26. BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 16. ↩︎
27. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 34. ↩︎
28. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 34 – 35. ↩︎
29. Obecná kronika  I. Stupava. In Kroniky obce mesta Stupava. [online]. Dostupné z: https://www.stupava.sk/o-meste/kroniky-mesta-stupava/?page=3 ↩︎
30. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 47 – 48. ↩︎
31. Tamže, s. 48. ↩︎
32. Ján Nálepka. In Československý voják. [11. júl 1952, ročník I, č. 14, s. 23]. ↩︎
33. K vzniku partizánskeho oddielu J. Nálepky. In Obrana lidu. [16. máj 1970, ročník XXIX, č. 96, s. 5]. ↩︎
34. Obecná kronika  I. Stupava. In Kroniky obce mesta Stupava. [online]. Dostupné z: https://www.stupava.sk/o-meste/kroniky-mesta-stupava/?page=3   ↩︎
35. Obecná kronika  II. Stupava. In Kroniky obce mesta Stupava. [online]. Dostupné z: https://www.stupava.sk/o-meste/kroniky-mesta-stupava/?page=3  ↩︎
36. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 33 – 34. ↩︎
37. Obecná kronika  II. Stupava. In Kroniky obce mesta Stupava. [online]. Dostupné z: https://www.stupava.sk/o-meste/kroniky-mesta-stupava/?page=3    ↩︎
38. ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [Október 1973, ročník XXII, č. 5. s. 865]. Pôvodný zdroj: Podtatranská Slovač, 1937, ročník XI, č. 19, s. 3. ↩︎
39. Rímsko-katolíkom v Spišskej Novej Vsi do pozornosti. In Podtatranský kraj. [9. február 1934, ročník I, č. 2, s. 4]. Článok bol publikovaný pod pseudonymom Jano Nka. ↩︎
40. BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 14. ↩︎
41. O tých trhových poplatkov v Spišskej Novej Vsi. In Podtatranský kraj. [9. február 1934, ročník I, č. 2, s. 4]. Článok bol publikovaný pod pseudonymom Jano Nka. ↩︎
42. Svojvoľné spôsoby pána výpomocného učiteľa Nálepku v Stupave. In Slovák. [16. marec 1934, ročník XVI, č. 62, s. 5]. ↩︎
43. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 35 – 37. ↩︎
44. ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 23. (Archív Ústavu dejín KSČ, č. 19 126.) ↩︎
45. Učitelia v službe výchovy. In Podtatranský kraj. [29. jún 1934, ročník I, č. 22, s. 3]. Článok je publikovaný pod pseudonymom Jano Nka. ↩︎