Články / Dějiny / Fašismus / Historická literatura / Literatura faktu / Obrana / Výchova a vzdělávání / Životopisná literatura

Knížka na pokračování: Sonka Valovič Sazama: BOJ NIE JE UKONČENÝ: kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam – 22., 23. a 24. díl

- by Yveta - Leave a Comment 569

Novou, právě dokončenou knížku zveřejníme s laskavým svolením autorky na pokračování postupně po jednotlivých kapitolách. Zdroj zde. 1. díl zde. 2. díl zde. 3.díl zde, 4.-6. díl zde. 7.-9. díl zde, 10.-12. díl zde, 13.-15. díl zde, 16.-18. díl zde, 19.-21. díl zde.

22. díl

Učiteľské roky – Nemecká Poruba, 1939

,,Národy klesli v prach a ríše zrútili sa, on ako podmaniteľ nad brázdami chodí, po hrsti seje hrsť a to je jeho múdrosť, že semä zasiate zas vzklíči do úrody…“1

Ján Nálepka bol preložený do Nemeckej Poruby vo februári 1939. Po pôsobení na stupavskej škole, kde boli predsa len prijateľnejšie podmienky, opäť sa ocitol v malej chalupe s hlinenou dlážkou, ktorú spolu so žiakmi každú sobotu zatieral a vyrovnával podlahu. Nálepkovu situáciu a atmosféru vyjadrujú jeho priatelia, českí učitelia Zaorálek a Ramcák:

,,Milý Jano! Na svoji dobrou povahu máš veľmi smutný úděl. Ale co zbývá? Zatnout zuby a doufat. Dum spiro, spero! Snad se pamatuješ, jak jsem Ti psal do Lučence. To je snad jediné, co nám zůstává a na co nám nemohou sáhnout. To je ta víra v lepší zítřek, to je to staré římské Dokud dýcham, doufám. My dear Ivi! Myslím, že horší díru Ti vyhledat nemohli!… Ve Stupave celkem nic nového. Ludákům plán zdá se, už zamrzne…“2

             Poruba pod Vihorlatom (okres Michalovce) v Košickom kraji Zemplínskeho regiónu mala v príchode nového učiteľa asi 800 obyvateľov a trojtriednu triedu s dvoma miestnosťami, v ktorých sa striedalo vyše 100 žiakov v nižších a vyšších ročníkoch. Ján Nálepka vyučoval vyššie ročníky, kde uplatnil svoje pedagogické skúsenosti z predchádzajúcich pôsobísk. Žiakov a ich rodičov si získal svojimi názormi a verejnoprospešnou prácou. Až do mobilizácie býval u občana Ihnata, odkiaľ často chodil do blízkej obce Remut, kde počúval rozhlasové správy, ktoré boli jediným zdrojom informácií o svetových a domácich udalostiach.3 Tu ho zastihli aj ohromujúce konzekvencie zániku Československej republiky – zriadenie protektorátu Čechy a Morava a ustanovenie Slovenského štátu. Tieto udalosti sa nedotkli len jeho osobnej existencie, ale aj otrasne zapôsobili na jeho československé vlastenecké zmýšľanie.

            Ján Nálepka učil vo vyšších ročníkoch  približne 30 žiakov. Rovnako ako všade predtým, aj tuná si deti okamžite získal svojim ľudským prístupom a hoci trpel za krivdy, ktoré ľudáci na ňom spáchali, neuzavrel sa do seba a neizoloval sa od ľudí, naopak – bol s nimi v neustálom styku. Vybavenie školy bolo rovnaké ako v Marikovej či v Bielych Vodách, deti nemali učebné pomôcky, v rodinách žiakov vládli otrasné sociálne pomery. Ján Nálepka za ten krátky čas urobil aspoň to, čo ako tak stihol – spolu so žiakmi sa pustil do úpravy a vyrovnávania plotov a cesty, aby ulica ako-tak vyzerala, keďže bola rozbitá, plná blata a výmoľov. Za krátky čas svojho pôsobenia si svojim úprimným vzťahom k ľuďom a ochotou im pomáhať, učiť, vychovávať získal povesť obľúbeného učiteľa a človeka, ktorý sa spriatelil s celou dedinou, chudobnou a zanedbanou, o ktorú sa nestaral ani okres, ani krajina, ani štát…

            Hlinkovci, ktorí sa dostali k moci, hoci na krátky čas preložili nepohodlného učiteľa na to najzapadnutejšie miesto Slovenska, ako politicky nespoľahlivého ho na jar 1939 definitívne pozbavili učiteľského miesta. Ján Nálepka takto zostal bez zamestnania až dovtedy, kým ho nepovolali do vojenskej služby.

Rešpektovaný rodičmi i žiakmi

(Zo spomienok Márie Lukáčovej)

            ,,MŠNO v Bratislave ustanovilo Jána Nálepku vo februári roku 1939 za správcu trojtriednej Štátnej ľudovej školy v Nemeckej Porube, teraz Poruba pod Vihorlatom, 20 km od Sobraniec. Na autobus bolo treba ísť hodinu peši na hradskú do Hámrov. Keď som na túto školu v októbri 1938 nastúpila, učil tam už učiteľ Malina, veľmi obetavý a obľúbený, hovoril peknou slovenčinou a len po jeho odchode sa ľudia dozvedeli, že to bol Čech. On učil 6. – 8., ja 4. – 5. ročník, učiteľka Anna Hromjaková 1. – 3. ročník. Namiesto prepusteného učiteľa Malinu bol na školu menovaný Ján Nálepka. Bolo to práve na fašiangy, keď za nami pricestoval na učiteľskú zábavu do Sobraniec. Na zábavu nešiel, vravel, že je unavený. O pár dní sme sa dozvedeli pravdu – bol bez peňazí, lebo plat mu ešte nebol poukázaný. Býval u vtedajšieho starostu Ihnáta a stravoval sa u nás. Varili sme raz ja, raz kolegyňa. Naša škola v Porube – to bol obyčajný dom s hlinenou dlážkou, ktorú žiaci každý týždeň vymazali. Boli tam dve miestnosti a predsieň, bývalá kuchyňa. Tam sa striedalo vyše 100 detí. Janko učil vyššie ročníky, kde bolo 30 žiakov, ktorých si hneď získal. Najmä chlapcov, ktorí mu s veľkou ochotou pomáhali pri oprave cesty. Pamätám sa, ako bol u mňa raz na gramatike a hospitácii. Mala som väčšiu trému ako žiaci. Ján Nálepka kládol dôraz na pravopis, slovné a písomné vyjadrovanie. Sám ako spišský rodák, kde tiež hovorili nárečím, bol v tomto ohľade náročný voči sebe aj žiakom. Ako učiteľ bol veľmi svedomitý a náročný. Spomínam si, ako naša domáca prišla celá zdesená z rodičovskej schôdze. Rozprávala mi, ako Ján Nálepka rodičom dohováral o povinnostiach rodičov voči deťom, lebo sa o nich poriadne nestarajú, neposielajú ich riadne do školy. Ba vravela, že hoci ich tak hrešil, nenahnevali sa za to naňho. Tak si získal veľký rešpekt v obci. Občania začali k nemu chodiť, radiť sa. Tak sa aj stalo, že úpravu cesty, čo nevedel dosiahnuť ani notár Bednárik z Jovše, chcejúci zaplatiť aj za povozy, dosiahol Ján Nálepka v dobrovoľnej práci občanov v spolupráci so starostom Ihnátom, ktorý ho vo všetkom poslúchol. Nielenže občania urobili prácu zdarma, ale privolili obetovať aj kúsok zo svojich záhrad. Ján Nálepka sám so svojimi žiakmi vymeriaval cestu. V Porube ako správca školy pôsobil krátko: 16. 3. 1939 bol opäť povolaný do vojenskej služby. Slúžil u pešieho pluku 20 v Michalovciach, odkiaľ sa k nám do Poruby častejšie vracal.“4

V skromných podmienkach

(Zo spomienok obecného richtára Michala Ihnáta- Mikulu)

,,Roku 1938 som bol v našej obci obecným richtárom. Pamätám sa, ako začiatkom februára 1939 prišli do môjho dvora sánky, na ktorých sa priviezol mne neznámy človek. Predstavil sa mi ako budúci učiteľ Ján Nálepka. V tom roku bola u nás tuhá zima, veľa snehu. Ján Nálepka bol dobre oblečený, ale bez čapice a celý zasnežený. Hovoril, že sa vezie z Orechovej, prišiel si pozrieť nové pôsobisko. Zaujímal sa o ubytovanie a stravovanie. Keďže aj predošlí učitelia bývali u mňa, ponúkol som to aj jemu. Ponuku prijal a na tretí deň sa prisťahoval. Doniesol so sebou šaty, topánky, bielizeň a dva kufre kníh. Ubytoval som ho v prednej izbe, ktorá mala rozmery 5 x 5 m. V izbe boli dve postele s perinami, skriňa, stôl, dve stoličky a dve truhly šafarne. Dlážka nebola hlinená, ale drevená. Svietilo sa petrolejovou lampou. Večerami sa do môjho domu schádzali susedia na posedenie, na večurky. Ján Nálepka sa často s nami rozprával do neskorých nočných hodín. Prišla do reči aj úprava dediny, ktorá Nálepku hneď zo začiatku trápila. Naša dedina – pravda je – bola neusporiadaná. Záhrady a ploty boli v ceste a okrem toho aj jedna studňa stála uprostred cesty. Cesta nemala vôbec priekopy. Jedného dňa Ján Nálepka spolu so školákmi rozhádzal ploty, ktoré boli v ceste, natiahol špagát a rozkázal podľa neho robiť ploty rovno. Kázal aj studňu zahádzať. Tak dedina dostala celkom iný vzhľad, celá cesta sa upravila, aj priekopy sa vyhĺbili. Pri týchto večerných posedeniach rozprával občanom o tom, ako treba budovať hnojiská, aby močovka netiekla po dedine. Radil, ako zlepšovať pôdu a ošetrovať dobytok. Ján Nálepka do krčmy nechodieval. Dlho do noci sedával nad knihami. Občania si ho veľmi obľúbili a dodnes naňho spomínajú.

Keď potom 23. 3. 1939 bol povolaný do armády, nastúpil v Michalovciach. Aj vtedy sa dvakrát prišiel pozrieť k nám do obce. Prišiel vždy na koni. Vtedy si aj svoje veci, ktoré u nás zostali, pobalil a ja som mu ich odviezol na voze do Michaloviec.“5

Protifašistická ilegálna činnosť Jána Nálepku na území Slovenska

            Zo spomienok Ľudovíta Šestáka sa dozvedáme:

,,Začiatkom februára 1939 ma v mojom byte navštívil tuším dvadsaťšesťročný mladý muž a predstavil sa ako Jano Nálepka, učiteľ z Nemeckej Poruby. Bol veľmi zdvorilý. Ako zaujímavosť uvádzam, že v tej dobe býval som v dome v ulici, ktorá sa teraz volá ulica kpt. Jána Nálepku (Michalovce). Je to pekná, pár sto metrov dlhá ulica.  Hovoril, že na svojich predošlých pôsobiskách ako učiteľ aktívne sa zapájal do práce s roľníckou mládežou ako aj s mládežou sociálnodemokratickej strany, hájil záujmy chudobného ľudu, písal o tom aj články do novín a za túto jeho činnosť ho miestni potentáti prenasledovali, udali ho aj na súde a bol odsúdený aj na stratu slobody a nakoniec ho z trestu preložili do Nemeckej Poruby. Na smrť nenávidí fašistov, je veľkým priateľom ruského národa i keď sám nie je komunista.

Ján Nálepka od februára 1939 sa aktívne zapájal do protinacistického a protifašistického hnutia. V tom období v Michalovciach bolo už 5 odbojových organizácií. Najprv sa stal členom ilegálnej straníckej odbojovej organizácie protifašistického zväzu Solidarita. (Organizácia pracovala prísne konšpiratívne – neorganizovala tzv. trojky, ale každý člen poznal len ďalšieho jedného, s ktorým spolupracoval. Letáky sa nerozhadzovali, ale posielali poštou. Ďalší záujemca si ich mohol ďalej rozmnožovať.6) Onedlho aktívne spolupracoval so spravodajskou službou MUDr. Hauptlorenzovej (neskôr bola umučená v koncentračnom tábore) a krátko nato aj s občianskou odbojovou skupinou Obrana národa(Organizácia zabezpečovala prepravu osôb českej a poľskej národnosti do zahraničia tzv. južnou cestou.7) Mal styky aj s protinacistickou skupinou vnútri Deutsche Partei ako aj s niektorými členmi ilegálnej KSČ v Michalovciach (kam nastúpil na povolávací lístok 16. marca 1939 k 4. rote Pešieho pluku.8)

Raz som mu prezradil, že od jeho poslednej návštevy u mňa nadviazal som priame styky s vedením Solidarity a som ochotný sprostredkovať jeho zapojenie do tejto činnosti, ale len s tou podmienkou, že mi dá svoje čestné slovo, a o jeho členstve ani o práci Solidarity nikomu ani len nemukne a to ani vlastnej materi. Nálepka mi sväto-sväte prisľúbil, že tieto konšpiračné pravidlá prísne a za každých okolností dodrží, podal mi aj ruku. Po tomto jeho sľube som mu povedal, že tajomníka Solidarity má pred sebou! Jeho žiadosť o prijatie za člena – samozrejme ústnu – predložím vedeniu Solidarity. Nálepka bol zvedavý aj na ostatných členov Solidarity, na jej predsedu atď. Oznámil som mu, že Solidarita asi o dva týždne hodlá vydať leták, ktorý mu zašlem poštou do Nemeckej Poruby. Nálepka ma požiadal, aby som mu dovolil tento leták skoncipovať. Súhlasil som s ním, bol som zvedavý na jeho štýl. Ihneď sa dal do práce a za krátky čas bol aj hotový. Rozišli sme sa s tým, že začiatkom apríla podľa možnosti ma zasa navštívi, aby som mu do tej doby zohnal ďalšiu komunistickú literatúru.

Na Nálepku som nemusel čakať až do apríla, lebo už 18. marca 1939 ma navštívil v rovnošate poručíka slovenskej armády, dostal povolávací rozkaz a poslali ho na front proti Maďarom.“9

Zo spomienok Jozefa Nálepku o perzekúciách a mníchovskej zrade

Tragické následky mníchovského diktátu prežíval Ján Nálepka osobne veľmi ťažko. Stupavskí gardisti ho do slova a do písmena vyhodili zo školy a po prechodnom krátkom pôsobení v Nemeckej Porube navždy opúšťa svoje milované povolanie učiteľa. Pre jeho nekompromisný postoj k vedúcemu pôsobeniu cirkvi na školskej pôde, to bolo logickým vyústeným, lebo samotná predstava pocirkevnenia nižšieho školstva, ktoré sa od samého vzniku tzv. slovenského štátu pripravovalo, hlásalo a neustále hrozilo, bola pre pokrokového Nálepku neprijateľná. Preto privítal možnosť uchýliť sa do formujúcej sa slovenskej armády, kde bol povolaný ako záložník, v ktorej sa už výrazne antifašisticky orientovaný inteligent dokázal uplatniť ,,po svojom“.

Po piatich desaťročiach od vzniku daných udalosti spomína Jozef Nálepka na perzekúcie, ktorým bol vystavený brat Ján za svoje pokrokové postoje, kvôli ktorým mal toľko nepríjemností s úradmi, zastavený učiteľský postup, a bol prekladaný zo školy na školu:

,,Jeho pokrokovosť nosili ťažko hlavne gardisti. Jano sa totiž rozišiel s náboženstvom a zakázal, aby sa deti pred vyučovaním modlili (*zaužívanú modlitbu). Reakčný denník Slovák ho za to už v roku 1934 v ohováračskom článku skritizoval. A keď cirkevní predstavitelia žiadali, aby učitelia pri každej procesii sprevádzali svojich žiakov, napísal Jano ironicky v roku 1937 do novín: Aby učitelia zvonili, kopali hroby a vo voľných chvíľach sa s obecným pastierom podieľali na pasení dobytka, potom už by to, myslím, bolo všetko. Ako ,boľševikaʻ nepustili Jana stupavská gardisti do školy, keď sa vracal v roku 1939 z mobilizácie; musel opustiť Stupavu a čoskoro aj učiteľské miesto. Koniec republiky bol pre neho zlý. Mal síce výhrady, predovšetkým k jej sociálnym a národnostným pomerom, ale rozbitie po Mníchove prežíval veľmi ťažko. Vždy bojoval proti separatistom a rozbíjačom jednoty štátu, bol zástancom spolužitia Čechov a Slovákov.“10

23. díl

Formovanie Nálepkovho charakteru na pozadí mníchovského diktátu od októbra 1938 – do marca 1939 (kultúrno-historický kontext)

Násilný pohyb hraníc obetovaného Československa (od októbra 1938 Česko-Slovenska) nedoliehal na všetkých rovnako rýchlo a silne. Tí, cez územie a majetok ktorých sa prevalila vlna nemeckého, poľského či maďarského záboru, dívali sa na udalosti pochopiteľne inak, ako tí, čo ich prežívali v bezpečí vnútrozemia alebo nedotknutých krajov. Česi a Slováci stojaci sa rázcestí vlastných dejín, museli znova rozhodovať o práve tak vážnej a osudovo zodpovednej ceste ako za svetovej vojny spred 20. rokov. Naše národy nebolo treba učiť vlastenectvu, potrebné bolo usmerniť iba ich nacionalizmy, dať im zmysel a cieľ, ako ich pri zachovaní samobytnosti čo najúčinnejšie zoskupiť, keďže išlo o podmienku holej, skromnej a triezvej existencie…

1939

V novoročnom príhovore šéfredaktor denníka Slovák K. Sidor skonštatoval, že hoci starý štát zahynul, národy žijú ďalej a v duchu A. Hlinku ide sa budovať nové autonómne Slovensko, ktoré postaví ,,národ nad štát“.11 Aký osud však čakal Slovákov v pohraničných a zabratých oblastiach, ktorých sa tieto udalosti priamo dotýkali?

Pre Maďarsko sa začal nový rok pomerne úspešne a zároveň chaoticky, revizionistická snaha nového Felvidéku sa naplnila za výdatnej dlhoročnej pomoci ľudákov, ktorí boli zadobre s esterházyovcami a do ich maďarských záležitostí (slovami Hlinku) ,,sa nemiešali“. Žandársky duch v Maďarsku nepripustil, aby k nim pripojení Slováci našli si cestu k spokojnému spolunažívaniu, rovnako ako Maďari, ktorí prišli zo Slovenska, kde boli vychovaní v inom duchu, nevedeli sa prispôsobiť tomu Maďarsku, na ktoré po dvadsať rokov zabudli a ktoré poznali len zo skreslených legiend.

K Maďarsku podľa arbitráže pripadli okrem Maďarov aj menšiny, ktorým poskytovať protislužby, na aké boli zvyknuté v Československu, bol viac ako problém. Maďari nikdy neboli privyknutí na takéto ústupky, lebo svätoštefanská koruna razila len jednu cestu… A teraz pripadli Maďarsku cca: 600 000 Nemcov, 600 000 Slovákov a podľa nových židovských zákonov aj 900 000 Židov a Položidov, čo znamená že takmer štvrtina maďarského obyvateľstva (z celkového počtu 10 mil.) už nebola  maďarskej národnosti. Za túto priateľskú protislužbu (Nemcom a Talianom) však bolo treba platiť rovnakou mincou, preto germanizované Maďarsko oprávnene začínalo kolísať medzi dvoma prúdmi: medzi nezávislou politikou alebo ústretovou, plne závislou od vôle führera… Prvé ,,nedorozumenie“ vzniklo po slovách opozičného poslanca T. Eckhardta, ktorý sebavedome vyhlásil, že ,,Maďarsko nikdy nebolo služobníkom Nemecka a nikdy ním nebude. Nie sme veľkou cestou pre podniky iných národov. Sme proti politike podľa hesla Rozdeľuj a panuj!“, a čo sa týka menšinovej otázky, tam ,,jednotný maďarský národ nemôže uznať teóriu, podľa ktorej sa národ delí na národnostné skupiny a tým sa štátne-politicky rozkladá“. Nemci si však v Maďarsku zažiadali o autonómiu, a to bola situácia, o ktorej sa Maďarsku ani len neprisnilo…12

Košice, ktoré pripadli chudobnému Maďarsku, zostali zo dňa na deň mŕtve. Podľa  domácich ,,polovica Košíc sa už vysťahovala (*január 1939), niet domu, v ktorom by nebol aspoň jeden voľný byt. Drahota je veľká, obchody sú prázdne, nik nenakupuje, maďarské úrady sa o nič nestarajú. To, čo sa tu stalo v novembri, to sa ani opísať nedá. To bolo sťahovanie národov. Vo dne v noci sa sťahovali a ešte ani dnes tomu nie je koniec. Teraz sa sťahujú tí, ktorých Maďari vypovedali. Do Košíc chcú totiž nazvážať všetkých pozbieraných maďarských penzistov. Už vyše 30 000 rodín odišlo z Košíc. Večer o ôsmej niet živej duše na ulici, ako by všetko bolo prázdne, akoby všetko bolo pomrelo…“13 

Maďari v zabratom území zo dňa na deň zavreli 1800 slovenských tried a vypovedali 1400 slovenských učiteľov, v slovenských školách s maďarskými zástavami sú deti nútené učiť sa maďarsky…14

Na protiľahlej strane Slovenska, na Orave, nebola je situácia o nič lepšia. Tvrdosť germanizovaných poľských úradov mienila odnárodniť Slovákov od rodnej hliny,

,,berie žiakom slovenské učebnice, ktoré nahrádza poľskými, trestá deti za slovenské piesne15“.

A samozrejme, aj Poľsku treba platiť protislužbou, čo predikovala v prvom týždni nového roka náhla senzácia – cesta J. Becka k Hitlerovi ohľadom menšinovej otázky, šuškalo sa o priestore východného mora a budovania autostrády cez poľský koridor (podľa vzoru autostrády cez Česko-Slovensko).16

Zaujímavá situácia nastáva v Podkarpatskej Rusi, s ktorou majú Nemci svoje vlastné plány. Zavedenie definitívneho názvu Karpatská Ukrajina vzbudilo veľkú pozornosť na celom svete, začali sa objavovať rôzne senzačné (zatiaľ neoverené) správy… Hejtman P. Skoropadský, berlínsky spravodajca belehradského časopisu Vreme tvrdil, že až 45 mil. Ukrajincov je roztrúsených po celom svete, najviac v Rusku a v Poľsku a preto ,,nezávislá Ukrajina, veľká a slobodná, je sen všetkých Ukrajincov, nech sú kdekoľvek“. Proti nebezpečnej autonómii Podkarpatskej Rusi sa stavalo Poľsko aj Maďarsko, lebo ,,na ukrajinskú otázku treba pozerať i z hľadiska plánov Nemecka vo východnej Európe. Príznačné je, že najmä nemecká menšina v Karpatskej Ukrajine vyvíja obzvlášť intenzívnu činnosť… a zo sovietskeho Ruska prichádzajú zvesti, že na území sovietskej Ukrajiny sa pripravovalo sprisahanie…“ Svet ešte neverí, že by Hitler v tejto chvíli bol ochotný začať vojnu proti slovanským národom, aj keď ,,od mníchovského diktátu, keď Česko-Slovensko po jeho zmenšení previedli do služby pomocnej, má teraz Berlín na východe voľné a dlhšie ruky“17.

Zlikvidovať samostatný štát Čechov a Slovákov sa stalo opäť aktuálnym, keď nacisti zistili, že poľská vláda nie je ochotná podrobiť sa podobnému útlaku ako Československo, lebo tvrdošijne odmietala nemecké požiadavky – odstúpiť slobodné mesto Gdansk Nemecku, a vybudovať železnicu a autostrádu cez Poľsko do Východného Pruska. Ako protihodnotu ponúklo Nemecko Poľsku garanciu hraníc, prípadné odškodné na úkor ZSSR, dokonca – J. Ribbentrop ponúkol Poľsku ako časť kompenzácie za Gdansk – Slovensko!18 Lenže plány nevychádzali ako mali, Poľsko sa začalo vierolomne obracať na Sovietsky zväz, navyše podpísalo so Sovietmi pakt o vzájomnej pomoci, lebo slovami Becka ,,Poľsko musí udržať rovnováhu medzi Nemeckom a Ruskom“.19

12. február 1939, Berlín. V rozhovore Hitlera s V. Tukom sa führer oboznamuje s predstavami pronacistickej skupiny radikálneho krídla HSĽS (V. Tuka, F. Ďurčanský, A. Mach) vytvoriť samostatné Slovensko, ktorého osud by bol plne v jeho rukách. V priebehu týchto rozhovorov dal führer po prvýkrát oficiálne prísľub, že nacistické Nemecko poskytne vnútropolitické a medzinárodné garancie novému štátnemu útvaru na Slovensku. Súčasne dal najavo, že je možná aj iná alternatíva vývoja, pričom spomenul aj prípadné rozdelenie Slovenska medzi susedov (hoci požiadavka horthyovského Maďarska na utvorenie spoločných hraníc s Poľskom rozdelením Slovenska, sa vojenskými záujmami zásadne odmietala z dôvodu, že bola prekážkou nacistickému prenikaniu na východ).20 Tak vyvinul tlak na ľudákov, aby štátne osamostatnenie pripravili rýchlo a v úplnom súlade s požiadavkami nacistického Nemecka a nie prirodzenou evolučnou cestou, ktorú razilo umiernené krídlo HSĽS (J. Tiso, K. Sidor).

Marcové udalosti v Česko-Slovensku priviedli spoločnú republiku k úplnému rozbitiu, ktorému predchádzala návšteva náhle zosadeného J. Tisa u Hitlera, keď česká vláda zakročila na zlomenie separatistického hnutia. Dôvodom vtrhnutia českých vojsk na Slovensko bola správa z Bratislavy, že Slovensko pripravuje politický puč pod Tukových a Machovým vodcovstvom za úplné odtrhnutie sa Slovenska a jeho pripojenie sa k Nemecku. J. Tiso a slovenská vláda boli okamžite centralistickou českou vládou pozbavení svojich úradov, na Slovensku bolo vyhlásené stanné právo a české vojsko v nočných hodinách vtiahlo na Slovensko, ako prvé obsadiac Bratislavu. Tisovi bolo nariadené, aby sa odobral do jezuitského kláštora a tam zostal v samoväzbe, ostatným ministrom bolo nariadené zdržať sa vo svojich bytoch. Minister F. Ďurčanský utiekol do Viedne, odkiaľ vyzýval rádioprijímačom Hlinkovu gardu, aby nepustili české vojsko hlbšie na Slovensko, vyzýval Slovákov

,,aby sa nebáli smrti a postavili sa Čechom na odpor, lebo skoro udrie hodina, na ktorú čakajú“.

Na túto plemennú výzvu zareagoval okamžite slovenský poslanec R. Čavojský, ktorý schladil Ďurčanského slovami:

,,Nie je žiadne hrdinstvo, keď niekto utečie za hranice a z bezpečného miesta vyzýva neozbrojených Slovákov, aby sa postavili proti ozbrojenej štátnej moci!“

Na Slovákov apeloval z Viedne aj K. Murgaš, ktorý ich  povzbudzoval, že sú pod ochranou Hitlera a nemusia sa ničoho obávať. Generál Viest, veliteľ bratislavskej posádky, dostal plnú moc udržiavať poriadok, väčšina českých vojsk sa stiahla nazad na Moravu. Od Slovenskej ligy v Amerike prichádza urýchlený apel čerstvému predsedovi vlády K. Sidorovi:

,,Nabádame vás, aby ste zaujali silné stanovisko proti akémukoľvek odtrhnutiu Slovenska od republiky. My sme za federáciu s Čechmi na základe rovnosti.“

V londýnskych rádioprijímačoch počuť, že hranice Česko-Slovenska obkľúčili nacistické vojská, hoci z Berlína vychádza úradné vyhlásenie, že sú tieto informácie bezpodstatné,  a keď nastali krvavé strety medzi Nemcami a Čechmi, Berlín ich rovnako dementoval…“21

Zbabelý útek K. Murgaša do Viedne nezostal bez následkov – bol odvolaný s okamžitou platnosťou z funkcie šéfa politického štábu HG K. Sidorom: ,,Karol Murgaš porušil prísahu, ktorú zložil do mojich rúk, sľubujúc vernosť mne, ako hlavnému veliteľovi HG a slovenskému národu.“ (Nahradený bol P. Čarnogurským.)22

Keď sa potvrdilo, že Nemecko i Deutsche Partei podporujú separatistický smer, vojenský puč doslova odumrel, vojsko sa stiahlo do kasární, bratislavské ulice ovládla HG a jednotky Deutsche Partei – Freiwillige Schutzstaffel (FS). Hitlerovi zmocnenci horúčkovito hľadali niekoho, kto sa podujme urobiť posledný krok – vyhlásenie samostatnosti Slovenska. Keďže K. Sidor odmietol (nesúhlasil s pronacistickou závislosťou), nakoniec voľba padla na zosadeného ministerského predsedu J. Tisu. V tejto atmosfére doručili J. Tisovi pozvanie A. Hitlera, ktorý nemeckým lietadlom odletel do Berlína, kde ho prijali so všetkými poctami hlavy štátu.23 Na ministerstve zahraničných vecí mu J. Ribbentrop oznámil, čo sa od neho očakáva – A. Hitler je rozhodnutý likvidovať Československo a Maďarsko dokáže zadržať iba to, ak bude Slovensko samostatné. V tomto duchu prebiehal aj rozhovor u Hitlera (13. marca 1939 v pracovni vodcu v Novej ríšskej kancelárii v čase od 18:40 hod. do 19:15 hod.), kde ako v režírovanom divadle vo vhodnej chvíli predložili Hitlerovi ,,práve došlú“ správu o údajných pohyboch maďarských vojsk na slovenských hraniciach.24 Táto ,,maďarská hrozba“ bola dôvodom toho, že J. Tiso nakoniec súhlasil s konečným odtrhnutím sa Slovenska od republiky.

Ďalšie udalosti nabrali veľmi rýchly spád. Na Hitlerov rozkaz prezident Česko-Slovenska E. Hácha zvolal zasadanie slovenského snemu, ktorý mal rozhodnúť, či sa má Slovensko odtrhnúť od českých zemí a vyhlásiť štátnu samostatnosť. Večer pred snemom Bratislava hučala nepokojom pod usporiadanou ohromnou demonštráciou na oslavu prepustenia A. Macha, ktorý bol zadržaný na Morave. Námestie Slobody za zaplnilo davom napriek tomu, že bolo políciou zakázané. Zástup sa zhromaždil pred divadlom na širokom priestranstve, kde už stáli četníci s nasadenými bodákmi.  A. Mach, keď sa nemohol dostať na balkón divadla, vystúpil na balkón Carlton hotelu a začal rečniť. Nezašiel vo svojej reči ďaleko, keď četnícky dôstojník prikázal nabiť pušky. Z postranných ulíc sa vyrútili so šabľami v rukách četníci na koňoch a z tlačiaceho sa zástupu zazneli výkriky. Niektorí demonštrujúci hodili plynové bomby a ozvali sa výstrely z pištolí. A. Mach a iní vodcovia sa utiahli do hotela, nasledovali telefonické jednania a polícia konečne povolila zhromaždenie. A. Mach potom pokračoval vo svojej reči. Pomenoval Čechov ,,banditmi“ a vyzýval Slovákov, aby sa postavili proti ich prenasledovaniu. Vo svoje reči vyhlásil:

,,Slovensko je teraz spravované Slovákmi – Česi nemajú viac slova! Osud Slovenska rozhodovaný je v tejto chvíli. Možno o pol hodiny počujeme správy ohromnej dôležitosti z Berlína!“25

Hneď po vyhlásení odtrhnutia republiky obsadila Hlinkova garda hranice a neprepúšťala nikoho zo Slovenska s viac peniazmi, ako 500 korunami. Ministerský kabinet nového štátu rozhodol o okamžitom zatvorení a strážení všetkých bánk na Slovensku na jeden týždeň (kvôli bezpečnosti). Medzitým Maďari, nečakajúc na odpoveď svojho ultimáta v Prahe, v ktorom požadovali vytiahnutie českého vojska z Podkarpatskej Ukrajiny, vtrhli na toto územie a na niekoľkých miestach postúpili až k poľským hraniciam (s indíciami, že išlo o tichý súhlas Hitlera). Rumuni okupovali niektoré pohraničné obce s rumunským obyvateľstvom. Nemecké vojsko rýchlo tiahlo na východ Slovenska, premiér A. Vološin vyhlásil autonómiu Podkarpatskej Rusi ako protest proti vtrhnutia Maďarov na Podkarpatskú Ukrajinu, vyhlásil jej samostatnosť a nariadil mobilizáciu všetkých do 40-ročných vojnových záložníkov, na vyhnanie Maďarov. České vojsko, nachodiace sa v Podkarpatskej Ukrajine plne kooperovalo s Vološinom a Maďarov z viacerých miest spolu vytlačili.26

V deň pochodu nemeckých oddielov do Čiech a Moravy vydal A. Hitler  tento rozkaz nemeckej armáde:

,,Česko-Slovensko sa nachodí v rozklade. V Čechách a na Morave panuje neznesiteľný teror proti našim nemeckým druhom. Počnúc 15. marcom 1939 budú preto postupovať jednotky nemeckej armády a nemeckého letectva do českého štátneho územia, aby tam zaistili životy a majetok všetkých obyvateľov zeme bez rozdielu. Očakávam od všetkých nemeckých vojakov, že sa nebudú pokladať za nepriateľov obyvateľov obsadeného územia, ale len za nositeľov vôle nemeckej ríšskej vlády: zaistiť na tomto území znesiteľný poriadok. Kde by sa pochodu kládol odpor, bude hneď všetkými prostriedkami zlomený. Buďte si ostatne vedomí, že vstupujete na českú pôdu ako zástupcovia Veľkého Nemecka. Pražská vláda dala rozkaz, aby sa postupu nemeckých oddielov nekládol nijaký odpor, aby nariadenia nemeckých vojsk boli v každom prípade splnené. (Podpísaný A. Hitler, vodca a najvyšší veliteľ brannej moci).“27

Udalosti okolo pádu Česko-Slovenska sa odohrali tak rýchlo, že európska verejná mienka sa sotva mala kedy vykryštalizovať. Tragické chvíle rozbitia republiky a následnej okupácie Čiech a Moravy sprostredkúva americkým Slovákom v Pensylvánii objektívnejšie Slovenská obrana:

,,V mene dr. Háchu bolo vyhlásené všade v Čechách a na Morave, aby sa obyvateľstvo neprotivilo nemeckému vojsku, aby sa chovalo pokojne a dôstojne a aby české vojsko napomáhalo hladké prevedenie okupácie. V stredu bolo už nemecké vojsko v Prahe. Nemecké vojsko v Prahe bolo hlučne vítané pražskými Nemcami, ale zjavne nepriateľsky Čechmi, ktorí akoby nemohli uveriť, že je to skutočne pravda, čo sa robí, že Prahu obsadzujú Nemci bez jediného výstrelu, bez akýchkoľvek prekážok! Ženy i dospelí chlapi bez hanby plakali na uliciach, ktorými ozýval sa dunivý dupot čižiem nemeckého vojska a rachot nemeckých pancierových áut a tankov. Nemci vtiahli do Prahy v hustej sňahovici. Zo špalieru Pražákov  na ulici do nemeckých výkrikov Heil Hitler a Sieg ozývalo sa syčanie Čechov a výkriky fuj. Niektorí vo svojom bezmocnom hneve hádzali do nemeckých vojakov snehové gule. Ale Nemci akoby si toho vôbec neboli všímali. Miestami, kde zo zástupu ozývalo sa silnejšie syčanie a bučanie, namierili na zástup pušky, ale nevystrelili. Miestami zasa Česi stáli pokojne a spievali Kde domov můj. Len osem hodín od vtiahnutia prvých nemeckých vojakov do Prahy bol tam už aj sám Adolf Hitler. Prišiel po inšpekcii svojej okupačnej armády na rozličných miestach v Čechách a na Morave neskoro odpoludnia v stredu. Pražáci ani nevedeli, že je Hitler už v Prahe, lebo udávalo sa, že príde len v piatok, keď náležite postarané bude o jeho budúcnosť. Ale Hitler nevtiahol do Prahy verejne. Jeho čierna limuzína, sprevádzaná 800 chlapmi jeho elitnej gardy, šla na Hradčany bočnými ulicami. Čo sa vlastne stalo, to obyvateľstvo Čiech a Moravy doznalo len v stredu ráno, keď mu rádio donieslo zvesť, že má sa pokojne podrobiť nemeckej okupácii. Politická budúcnosť Čiech a Moravy je neistá…“28

Háchovci, ktorí boli ochotní kolaborovať za každých okolností v zmysle:

,,budeme (*Nemci) s vami hovoriť, ak budete robiť to, čo my chceme“29,

pre každý prípad ešte udržiavali kontakty aj s benešovskou emigráciou, keby náhodou plán tisícročnej tretej ríše predsa len skončil o čosi skôr. Pre tieto odbojové alibi založili Národné súručenstvo, zlepenec, ktorý si zachovával chrabré politické pozície pre každú eventualitu: víťazstvom Nemcov vo vojne Národné súrečenstvo sa postará o zachovanie pokoja v prospech okupantov, prehrou Nemcov – Národné súrečenstvo ako vyvolená koalícia so skúsenosťami uchváti politickú moc.30 Okupanti sledovali toto pechorenie s posvätnou zhovievavosťou, keďže nijako neboli ohrozené ich pozície, práve naopak, užitočnou servilnosťou sa vytváralo zdanie akéhosi českého ,,autonomizmu“. A ak niekto predsa len posunul latku trocha vyššie ako by bolo žiadúce, nacisti ho jednoducho zlikvidovali.

 Aktivita háchovcov počas okupácie v prenasledovaní odporcov nacizmu a komunistov, či Židov sa zapísala do českých dejín čiernymi písmenami. Svoju podlú zradu a svoje služby Hitlerovi drzo nazývali českou reálnou politikou. Nikdy by Nemci nedostali z Čiech toľko zbraní, toľko surovín a toľko potravín, keby museli celú štátnu a hospodársku administratívu vykonávať sami a keby to nerobili háchovci ,,za Nemcov a pre Nemcov“.31 Na fašistický teror reagovali českí obyvatelia revoltou, ale i demonštratívnym siahnutím si na život ako vyjadrenie odporu proti nacistickej okupácii.32 Prvým z nich bol známy český spisovateľ Jiří Mahen, (†22. máj 1939, Brno), autor zdramatizovaného diela Jánošík, ktorého umučený a znepokojený duch nestačil sa viac udržať pri živote…33


BOLA SI TEPLOU HVIEZDOU (Ján Kostra, 1939)

Hľadám ťa slovo vykúpenia
vymodlievam ťa v kŕčoch zániku
Bez dychu padám na schod pokorenia
pre peniaz žobrácky a pre dýku
Vzývam vás vody zabudnutia
zaplavte v temné pamäť ukrutnú
V žeravých troskách stojím bez pohnutia
a prsty vetrov bijú na lutnu
Pahreba žhavá moje oči páli
na perách meno tvoje usýcha
Z puknutej zeme cezo mňa sa valí
dym spálenišťa v prázdno do ticha... 34

24. díl

ČAS DOSPELOSTI (1939 – 1943)

,,Máme dobrých dôstojníkov, ktorým netreba ukazovať, kto je ich nepriateľ. Oni len jednoducho nevedia, kade ísť. Netreba sa im vyhrážať smrťou. Človeku je aj tak ťažko v tom politickom pralese, keď z neho nevidí východisko. Nacizmus rozdelil náš národ na dve časti: jednu veľmi malú a druhú – veľkú. My slovenskí vojaci sa môžeme mýliť, no nezrádzame. Náš ľud má čisté srdce a veľmi by som chcel, aby ste ho pochopili a milovali. Mnohí z nás mali na začiatku vojny holubičiu povahu, ale teraz ukážeme, ako vieme bojovať! Ak ma zatknú ako Repkina, viem, že v tom prípade sa dvere väzenia tuho uzavrú, no svedkovia mojich činov budú nemí. A ilegalita bude i naďalej žiť…“

(Ján Nálepka, 1943)

IX/

Slovenský štát ako produkt Nemeckej ríše

,,Až sa zas budú čítať básne a v ľuďoch ľudí spoznáš zas, až roztopí sa v mútnych vodách jesenný sneh a jarný mráz, jak úbohý bol, povieme si, čas ostrých dní a náreku, v ktorom bol básnik nepotrebný a človek cudzí človeku.“35

Slovenský štát bol formálne vyhlásený 14. marca 1939 (od 21. júla 1939 – Slovenská republika, skrátene Slovensko). Nový slovenský kabinet bol nasledovný: premiér – J. Tiso, vicepremiér – V. Tuka, minister vnútra – K. Sidor, minister zahraničia – F. Ďurčanský, minister pravosúdia – J. Frič, minister školstva – J. Sivák, minister železníc – G. Medrický a minister národnej obrany – F. Čatloš.36 Šéf propagandy bez ministerského kresla A. Mach, familiárne nazývaný Šaňo Mach, v rannom rozhlasovom spravodajstve slávnostne informoval Slovákov o novom štátnom usporiadaní, v ktorom nám išlo o to ,,alebo zachrániť náš národný život alebo zahynúť“, lebo ,,národ nechce smrť, národ chce žiť“. Mach prirovnal Čechov k ,,mátavému tieňu“, ktorí nech si svoje veci usporiadajú, ako len chcú a na margo pochybovačov, že novovzniknutý  slovenský štát  nemôže mať zdravé hospodárske základy a bude len hračkou v hre veľkých európskych národov ubezpečil, aby nik nemal strach o nastávajúce osudy samostatného slovenského štátu, lebo ,,o slovenskú budúcnosť je, chvalabohu, už postarané!“37

Nemecké vojsko obsadilo Čechy a Moravu prakticky ihneď. Česká Háchova vláda, ktorá odovzdala vlastný národ do rúk nacistov, promptne vydala nariadenie vojsku a obyvateľstvu, aby nekládli žiaden odpor! Územie Čiech a Moravy bolo veľmi rýchlo obsadené a na druhý deň nemecký minister zahraničných vecí J. Ribbentrop vyhlásil na Hradčanoch zákon o pripojení Čiech a Moravy k nemeckej ríši, tzv. Protektorát. Slovák svojim typickým zmyslom pre objektívnosť informoval verejnosť, že Česi a Moravania sa po likvidácii starej republiky dobrovoľne začlenili ,,pod ochranu Veľkonemeckej ríše“, zatiaľ čo Slováci sa rozhodli ,,riadiť si svoje osudy sami“38, preto sa

,,lúčime s česko-slovenskou republikou my Slováci, ktorí práve dnes začali dýchať svieže, ozdravujúce a optimizmu plné ovzdušie samostatného slovenského štátu. I želáme bratom Čechom, nech sa dobre majú v svojom novom českom štáte, a hlavne želáme im, aby sa politicky poučili zo 14. marca. Nestačí byť dobrým národohospodárom – k štátnemu životu je potrebná i politická múdrosť a predvídavosť.“39

Svetový ohlas k udalostiam okolo pádu Česko-Slovenska odohrali sa tak rýchlo, že európska verejná mienka sa nemala kedy vykryštalizovať. V nemeckej tlači nezakrývali skutočnosť, že Tiso počas návštevy Berlína požiadal Hitlera o pomoc a vo Völkischer Beobachter správne predikovali, že niektoré nemecké oddiely sa dajú na pochod40, kým poľská tlač Gazeta Polska, hoci privítala nezávislosť Slovenska, pripustila aj fakt, že v ,,poľských kruhoch prevláda akýsi zmätok, lebo udalosti ešte neukázali, či Poľsko má príčinu k nepokoju, alebo k radosti.“41

Hitler v súvislosti s plánovanou okupáciou vydal nasledovné vyhlásenie:

,,Nemeckému národu! Za tým, ako bolo Nemecko len pred niekoľkými mesiacmi prinútené vziať pod ochranu svojich  národných súkmeňovcov proti neznesiteľnému teroru v Česko-Slovensku, ukázali sa v poslednom čase tie isté zjavy. To muselo viesť k neznesiteľným pomerom. Ako reakcia na tieto nové útoky proti životu a slobode národných skupín, odpútali sa tieto od Prahy. Tým prestalo Česko-Slovensko existovať…“42

Veľká časť českého a slovenského národa zostala stáť, hlboko otrasená vo svojich citoch nad tragédiou, ktorá postihla ich spoločnú domovinu. Odišlo niečo, čo mali radi, pre čo žili, v čo verili. Zrútilo sa dielo, ktoré vzniklo z krvi, z práce a z obetí obidvoch národov. Československo nebolo výtvorom chvíľkovým, nebol to pomýlený čin politikov a štátnikov z roku 1918, ako to mnohým chcela nahovoriť provládna ľudácka propaganda. Bolo to dielo, ktoré vzniklo z náporu celých generácií, bolo duchovne a ideovo pripravované storočiami, vyrástlo zo slovanskej pôdy, z duše a vôle českého a slovenského národa a posvätené bolo krvou ich najlepších synov. Po búrkach minulého leta a kritických septembrových a októbrových dňoch si mnohí mysleli, že život zmenšeného Česko-Slovenska je zabezpečený, že tým, ktorým tento malý a mladý štát stál v ceste, dosiahli svoj cieľ. No nebolo to tak. Prvá prekážka bola síce odstránená, no otvorená cesta bola iba prvou fázou pohromy. Tí, ktorí verili, že Česi a Slováci zostanú ako dva bratské národy v jednom štáte, že navzájom podržia jeden druhého pred agresiou Hitlera, 14. marcom 1939 prišli o všetky svoje nádeje. Spoločného štátu Čechov a Slovákov viac niet…

Na okupáciu Čiech a Moravy a vyhlásenie Slovenského štátu, keďže prebehli  rýchlo a nečakane, nestihli patrične zareagovať ani domáci kolaboranti. V čerstvom Protektoráte neboli napr. poruke nemecké vlajky, no tento nedostatok sa odstránil v priebehu niekoľkých hodín a  Göbbels mohol s pokojom vyzvať české a moravské obyvateľstvo, aby si svoje domy slávnostne ozdobili zástavami s hákovým krížom.43

Minister zahraničných vecí nového slovenského štátu F. Ďurčanský poslal Hitlerovi ako prejav najhlbšej vďaky telegram  v nasledovnom znení:

,,Slovenský národ plný radosti nad samostatnosťou svojho štátu pozdravuje veľkého vodcu nemeckého národa. Pociťuje k vodcovi nemeckého národa povinnosť vďačnosti, že v Mníchove umožnil uplatnením národného princípu tvoriť vlastný štát. Založenie Slovenského štátu v strednej Európe poslúži na upevnenie pokoja medzi národmi v tejto časti Európy. Slovenský národ, ktorý na tomto základe postaví svoj samostatný štát, pevne verí, že tento požehnaný princíp nájde aj v budúcnosti v nemeckom národe a jeho veľkom vodcovi ochranu a ručiteľa.“44

Po vyhlásení Slovenského štátu sa J. Tiso ako predseda vlády obrátil na vodcu a ríšskeho kancelára A. Hitlera s telegramom, v ktorom 15. marca 1939 požiadal o ochranu Slovenska:

,,V silnej dôvere vo Vás, Vodcu a ríšskeho kancelára Veľkej nemeckej ríše, podriaďuje sa Slovenský štát Vašej ochrane.“45 

K ,,upokojeniu“ mysle a rozptýleniu obáv všetkých Slovákov bola Hitlerom 16. marca 1939 odoslaná promptná odpoveď:

,,Potvrdzujem príjem Vášho včerajšieho telegramu a preberám týmto ochranu slovenského štátu.“46

Príchod nemeckých divízií na územie západného a severného Slovenska

Keď nemecká armáda, ktorá z juhu obsadzovala Moravu, prenikla 15. marca 1939 dvoma divíziami aj na západné Slovensko, ktorého značnú časť obsadila, začala sa zariaďovať na trvalejší pobyt. K pobytu nemeckého vojska na Slovensku vyhlásil maršal Hermann Göring, že

,,nemecké posádky tu budú umiestnené a ostanú len v tom prípade, ak o to požiada slovenská vláda.“47

Pravdou však je, že na území západne od rieky Váh až po Žilinu nemecké vojsko odzbrojilo slovenské posádky a ultimatívnou formou ich vykázalo z tohto územia. S armádou prišlo aj Gestapo (Geheime Staatpolizei), ktoré začalo zasahovať do civilnej správy. Z tohto obdobia je zachovaných mnoho hlásení, správ a úradných záznamov (Malacky, Piešťany, Modra, Senica, Skalica) o násilnostiach pri odzbrojovaní slovenských posádok a pri zaberaní vojnovej výzbroje.48

Je otázne, do akej miery takáto nacistická ,,interpretácia“ slovenskej štátnosti prekvapila slovenskú vládu, avšak v provládnom časopise Slovák bol slovenský národ ubezpečovaný, že ide o poplašnú správu, nakoľko ,,máme v rukách úradné potvrdenie, že takého úmyslu na nemeckej strane nikdy ani nebolo ani niet, a že každé tvrdenie, podľa ktorého by nemeckí vojaci mali obsadzovať naše územie, je falošné a zlomyseľné“49,  odvolávajúc sa na vyššie uvedené Göringovo vyhlásenie.

S príchodom nacistického Wehrmachtu obsadzujúcim západoslovenské územie, k slovenskej vláde začali prichádzať ďalšie správy, a to o ozbrojených šarvátkach na slovensko-maďarskom pohraničí.50 Vychádzajúc z nemeckých varovaní o hrozbe maďarského útoku, bola urýchlene nariadená mobilizácia odvodových záložných  ročníkov 1932 až 1936 a za veliteľa východnej skupiny bol vymenovaný pplk.gšt. A. Malár (jeden zo signatárov memoranda o nevyhlásení Slovenského štátu51) s rozkazom okamžite zabezpečiť ochranu východného územia Slovenska.52

Mobilizácia záložných ročníkov 1936 až 1932 na východnom Slovensku, 15. marec 1939)

Druhý deň Slovenského štátu (15. marca 1939) sa niesol v znamení mobilizácie dôstojníkov, rotmajstrov a mužstva slovenskej národnosti najmladších 5. ročníkov zálohy (ročníky 1936, 1935, 1934, 1933 a 1932), ktorí sa zdržiavali na východ od čiary Lipany – Spišská Nová ves – Vondrišel, sústredených v okresoch Hnúšťa, Revúca, Gelnica, Prešov, Vranov, Michalovce, Humenné, Trebišov, Medzilaborce, Stropkov, Giraltovce, Snina, Bardejov, Sabinov, Stará Ľubovňa, Levoča, Kežmarok, Spišská Nová Ves, Spišská Stará Ves, Poprad, Sobrance a s povinnosťou okamžite sa hlásiť na najbližšom veliteľstve.53 Dôvodom mobilizácie bolo vyššie uvedené pnutie na slovensko-maďarskom pohraničí. Táto mobilizácia sa vzťahovala aj na Jána Nálepku…

Slovenská verejnosť sa o mobilizácii záloh dozvedela z rádioprijímačov a provládnych denníkov, ako prvého z periodika Slovák pod titulkom Sme v pohotovosti!, publikovaného 16. marca 1939: ,,STK, Bratislava, 15. marca. Z ministerstva zahraničných vecí sa úradne oznamuje: Vzhľadom na to, že Maďari sa pokúšali na východnom Slovensku prekročiť našu hranicu, bolo povolaných 5 ročníkov záložníkov-gardistov, ktorí budú disponovaní na východné Slovensko, aby obrana a bezpečnosť slovenských hraníc bola pre každý prípad zaistená. Z úradného prameňa sa dozvedáme, že povolanie piatich ročníkov, ktoré nariadila slovenská vláda, týka sa osôb, ktoré sa zdržujú na východ od čiary Lipany – Spišská Nová Ves – Vondrišel. Päť najmladších ročníkov povinné je hlásiť sa ihneď na najbližšom posádkovom veliteľstve, ktoré dostane ďalšie rozkazy z veliteľstva dotyčného zboru. Súčasne MNO vydáva tento rozkaz všetkým posádkam na Slovensku: Novú prísaha slovenských vojakov. Ihneď zhromaždite slovenské mužstvo a gardistov a preveďte prísahu v tomto znení:

,Prisahám na živého Boha, že budem poslúchať vládu slovenského štátu a všetkých ňou ustanovených veliteľov. Prisahám, že v plnení svojich povinností obetujem aj svoj život. Tak mi Pán Boh pomáhaj!ʻ V každej posádke prevezme najstaršia vojenská osoba slovenskej národnosti ešte dnešného dňa velenie, ručí za úplný poriadok a nedopustí, aby došlo k akémukoľvek incidentu. Chod služby aj vojenského zásobovania nesmie byť ohrozený, všetky transporty západne od údolia Váhu od Žiliny po Trenčín a západne Malých a Bielych Karpát sú zakázané. (Podpis: pplk.gen. štábu Ferdinand Čatloš54, minister NO Slovenského štátu.)“55

Likvidácia československého vojska

Napriek pálčivému ohrozeniu slovenských hraníc boli na ďalší deň 17. marca 1939 ministrom národnej obrany o 18.00 hod. adresované vojakom cez slovenský rozhlas usmernenia, týkajúce sa likvidácie bývalého čs. vojska: ,,Občania, vojaci! Dnešné moje slová adresujem tým, ktorí sú povolaní likvidovať doterajší stav vo vojsku. Platí to aj pre osoby, ktoré sa tejto likvidácie aktívne a pasívne podieľajú. Do týždňa chceme mať odsunuté mužstvo českej národnosti, ktoré nastúpilo svoju vojenskú prezenčnú službu z Čiech a Moravy. Do dvoch týždňov chceme mať vyriešenú otázku mužstva českej národnosti, ktoré prišlo na vojnu na Slovensko. Do dvoch týždňov mienime odsunúť do Čiech a na Moravu vojenských gážistov českej národnosti. Kto z týchto dôstojníkov a rotmajstrov ako i civilných zamestnancov zostane na Slovensku, bude otázkou najbližšej doby. Všetci odídu za hranice Slovenska ako demobilizovaní, teda bez zbrane. Slovenské vojenské osoby odo dneška rozoznávajú sa tým, že nosia na čapiciach slovenskú trikolóru…“56

Strata Podkarpatskej Rusi

Večerom 17. marca 1939 sa odobral M. Horthy k prehliadke maďarských vojenských oddielov na územie Podkarpatskej Rusi, ktorá už bola v plnosti obsadená Maďarmi, čo trefne vystihol profašistický politický denník  Új Magyarság, že dnes v tejto historickej chvíli

,,podporou Adolfa Hitlera a Mussoliniho dosiahlo Maďarsko jeden zo svojich cieľov.“57

 Slovák v tejto súvislosti napísal:

,,Na dnešnom zasadnutí dolnej snemovne (t. j. 16. marca) vyložil ministerský predseda gróf Pavel Teleki príčiny postupu maďarskej armády na Podkarpatskej Rusi. Gróf Teleki vyhlásil, že po provokačných kúskoch na pohraničných miestach, po anarchii, ktorá zachvátila celú Podkarpatskú Rus, a konečne na želanie samotných podkarpatských Rusov rozhodla sa maďarská vláda vyzvať maďarskú brannú moc, aby obsadila Podkarpatskú Rus. Maďarská vláda vraj dá Rusínom úplnú autonómiu. Telekiho výklad vzbudil veľké nadšenie v parlamente.“58

18. marca 1939 vodca maďarskej skupiny na Slovensku, J. Esterházy odovzdal z bratislavského rozhlasu Maďarom žijúcim na Slovensku nasledovný odkaz:

,Je rozhodne treba, aby každý člen tu maďarskej žijúcej národnej skupiny v najväčšej disciplíne a v najväčšej tichosti pokojne čakal na zlepšenie nášho postavenia, lebo viem a istý som v tom, že zodpovední činitelia  slovenského štátu naplnení sú najlepšou vôľou voči nám. Úprimnou radosťou napĺňa sa nám srdce, že slovenský národ strhol zo seba nadvládu českú.“59 

A na severozápadnom Slovensku (Kysuce, Orava) sa začali rozširovať letáky s nadpismi:

,,Povedzte ľudu pravdu! Neklamte ho!“ alebo ,,Terajšie hranice nie sú definitívne!“60

Horthyovské vojská  na slovensko-maďarskom pohraničí

Uvedené maďarské presuny, ktoré sa udiali ako predohra k obsadeniu Podkarpatskej Ukrajiny, boli odobrené nemeckou vládou ešte 12. marca 1939, za necelé štyri dni prebehlo obsadenie a pred jeho dokončením Maďarsko (na úkor Slovenska) dostalo nemecký súhlas aj na korekciu hraníc smerom na západ.61

18. marca 1939 nemecký konzul von Druffel oznámil slovenskému MZV požiadavku Berlína neklásť odpor maďarskej armáde pri úprave hraníc v prospech Maďarska v oblasti rieky Uh (tzv. malé riešenie: 15 – 20 km široký pás v údolí rieky Uh, kde sa viedla železničná trať).62

23. marca 1939 v skorých ranných hodinách maďarské vojská vtrhli na toto územie, ešte v ten deň ho obsadili a zaujali obranu, čo bolo uľahčené tým, že slovenské vojsko bolo neorganizované, prebiehal odsun českých vojakov a dôstojníkov, nevycvičenosťou zmobilizovaných ročníkov, slabou výzbrojou, nedisciplinovanosťou a neorganizovanými ústupmi, trefne zhrnuté samotným Malárom:

,,Dotyk s nepriateľom nie je nikde naviazaný. Takmer nikde sa nevystrelilo… Ťažko sa dobýva to, čo sa stratilo, tak ľahko ako dneska… Neľakajte sa ohňa ani krve, aby sa napravila tá hanba, ktorá sa dnes stala…“63 

Malá vojna, maďarský front, 23 – 28. marec 1939

Po vzniku Slovenského štátu horthyovské Maďarsko, odobrené nemeckou vládou, urýchlene obsadilo Zakarpatskú Ukrajinu. 23. marca 1939 Maďari s piatimi prápormi podporovaných delostrelectvom, tankami a jazdectvom začali bojové akcie proti východnej hranici Slovenska.64 Maďarské letectvo lietadlami typu Caproni (talianskej výroby) bombardovalo Žipov a Spišskú Novú Ves65, na ktorú bolo zhodených veľké množstvo bômb. Ján Nálepka kedysi v Spišskej Novej Vsi študoval a toto mesto dôverne poznal. V čase bombových náletov slúžil u 20. pešieho pluku v Michalovciach, s ktorým sa zúčastnil na obrane slovenských hraníc. Maďarský útok prirodzene vo vojsku vyvolal vlnu vlasteneckého rozhorčenia…

Z dôvodu rýchlej obrany východných hraníc boli jednotky slovenskej armády po prvýkrát nasadené do boja. Po viedenskej arbitráži rozparcelované Slovensko malo opäť zmeniť svoje hranice a tým ešte viac zmenšiť svoju rozlohu. Sever okupovali jednotky beckovského Poľska, juh horthyovské Maďarsko. Úder, ktorý Slovensko dostalo, bol veľký. Slovensko očakávalo, že po arbitráži budú Maďari spolupracovať so Slovákmi ako susedia, lebo tým Maďarom, ktorí tu zostali, dalo také práva, aké nemala žiadna iná menšina. Oklieštení Slováci sklamaní Poľskom, ktorému museli odstúpiť nové, čisto slovenské kraje, a sklamaní Maďarmi, ktorí konečne zhodili dvadsaťročnú masku plnú pretvárok a vábivých sľubov, neupadali na duchu a rozhodli sa brániť si svoje záujmy.

Maďari, využijúc zaneprázdnenosť Hitlera (v baltickom prístave Memeli, ktorý vzali Nemci Litve66) a vojenskú nepripravenosť Slovenska, vtrhli troma prúdmi na východné Slovensko, smerom na Michalovce, Sobrance a Stakčín. Sformované vojenské oddiely a nepripravené Hlinkove gardy, udržujúce pohraničnú službu, najprv ustúpili, takže Maďari zašli na slovenské územie v hĺbke asi 12 míľ, ale potom po obdržaní rozkazu z Bratislavy, postavili sa na odpor a Maďari boli nielen zastavení, ale miestami aj vytisnutí nazad.67

V tomto smere veliteľ východného Slovenska pplk.gšt. A. Malár68 dostal inštrukcie priamo od ministra obrany, aby ihneď zrána 24. marca uskutočnil protiútok:

,,Ide nám o to, aby sme každopádne dokázali, že chceme a vieme si samostatne obhájiť svoje územie. Preto musíš stoj čo stoj zajtra, t. j. 24. marca, vytvoriť si na výhodnom mieste relatívnu prevahu síl a zahnať Maďarov až za hranice. Použi na to všetky zálohy a sústreď ich len na smere Michalovce – Užhorod. Rekvíruj dopravné prostriedky a zariaď potrebné prevozy. Zázemiu nevenuj zbytočnú pozornosť, aby sa netrieštili sily, a dosiahol sa úspech na hlavnom smere. Pre zaistenie juhu prídu ďalšie posily zo západu.“69 

Boje boli veľmi ostré, hoci na oboch stranách nebojovalo veľa vojska. Slovenská vláda opätovne protestovala proti Budapešti, ale maďarská vláda sa tvárila, akoby nemala vedomia o celej situácii a vtrhnutie na Slovensko označila za obyčajné pohraničné zrážky, zapríčinené tým, že vraj východná hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Ukrajinou ešte nebola vyznačená. Slovenská vláda, odvolávajúc sa na podpísanú čerstvú zmluvu z 23. marca (Berlínska dohoda), obrátila sa s apelom na nemeckú vládu. Boje boli zastavené, ale Maďari z tých miest, ktoré sa im podarilo okupovať, neustúpili. (Tento spor mala rozriešiť až pohraničná komisia v Budapešti.70) Maďari požadovali železničnú čiaru, tiahnucu hore údolím Uhu a spájajúcu Maďarsko s Poľskom. Na zaistenie bezpečnosti  tejto železničnej čiary Maďari preto požadovali aj zhruba 15 míľ hlboký pás západne od tejto železnice. Pretože staré jednotky československého vojska, nachodiace sa na Slovensku, boli demobilizované a Slováci ešte nemali v plnosti zorganizovanú svoju armádu, s Maďarmi bojovali hlavne Hlinkove gardy a narýchlo zmobilizovaná časť vojska vyššie uvedených záložných ročníkov, zložená prevažne z nepohodlnej pokrokovej inteligencie. V tomto obojstrannom bombardovaní zomierali civilisti. Najostrejšie boje boli v Michalovciach, do ktorých sa Maďari chceli prebiť, ale boli Slovákmi odrazení.71

Slovensko pod ,,ochranou“ Hitlera

Prvé kroky k predikovanej závislosti Slovenska od Nemeckej ríše sa udiali ešte počas návštevy J. Tisu a F. Ďurčanského v noci z 13. na 14. marca 1939, keď ľudácki predstavitelia dostali z Berlína text telegramu, ktorým mali požiadať o ochranu svojich hraníc ihneď po roztrhnutí Československej republiky  a vyhlásení Slovenského štátu.72 15. marca 1939 J. Tiso požiadal A. Hitlera o ochranu Slovenského štátu, lebo ,,slovenský národ chce v budúcnosti nájsť v nemeckom národe a jeho veľkom vodcovi čestného ochrancu a ručiteľa.73 Tzv. ochranná zmluva bola podpísaná 23. marca 1939 v Berlíne a v Slovenskom zákonníku publikovaná v roku 1940.74

Samostatnosť Slovenského štátu sa podpisom Berlínskej dohody opierala o vrtkavé základy Hitlerových garancií, lebo v prípade potreby bol Hitler ochotný kedykoľvek obetovať Slovensko svojim plánom a rozdeliť ho medzi Maďarsko a Poľsko. Táto tzv. samostatnosť (čiže vôľa nacistického Nemecka) sa ukázala na udalostiach, ktoré predchádzali vojne s Poľskom, kedy  nacisti na základe podpísanej Berlínskej dohody už voľne disponovali so slovenským územím, ktoré slúžilo ako nástupište pre útok na Poľsko a neskôr tiež na Sovietsky zväz. Ľudácka vláda však nadšene  prežívala ,,spojenie osudu svojho slovenského štátu s osudom Veľkonemeckej ríše“, ktorého význam nikto nemôže podceňovať , lebo

,,vieme veľmi dobre, že silné štáty s veľkou tradíciou by boli šťastné, keby mohli utvoriť s Nemeckom takú zmluvu, ako má náš slovenský štát stojaci pod Hitlerovou ochranou.“75

BERLÍNSKA DOHODA76

o politickej nezávislosti slovenského štátu, integrity jeho územia a hospodárskej spolupráci slovensko-nemeckej.

Nemecká vláda a slovenská vláda, keďže Slovenský štát postavil sa pod ochranu Nemeckej ríše, dohodli sa zmluvne upraviť z tejto skutočnosti vyplývajúce dôsledky. Za týmto cieľom sa podpísaní zmocnenci oboch vlád dohodli na nasledujúcich ustanoveniach:

Článok I./ Nemecká ríša prevezme ochranu nad politickou nezávislosťou slovenského štátu a nad integritou jeho územia.

Článok II./ K uskutočneniu Nemeckou ríšou prevzatej ochrany má nemecká armáda kedykoľvek právo v oblasti ohraničenej na západ hranicou slovenského štátu a na východ všeobecnou čiarou východného okraju Malých Karpát, východného okraji Bielych Karpát a východného okraju Javorníka zriadiť vojenské stavby a držať obsadené silou, ktorú pokladá za potrebnú. Slovenská vláda učiní opatrenia, aby nemeckej armáde boli pre tieto stavby potrebné pozemky dané k dispozícii. Ďalej dá slovenská vláda súhlas k bezcolnému zaopatreniu nemeckých trúp a bezcolným dodávkam z ríše, potrebným pre vojenské stavby. V oblasti opísanej v predošlom odstavci vykonáva vojenské výsostné práva nemecká armáda. Osoby nemeckej štátnej príslušnosti, ktoré sú zamestnané na základe súkromnoprávneho zmluvného pomeru pri stavbách vojenských v oblasti, v ktorej sa stavebné práce vykonávajú, podliehajú nemeckému súdnictvu.

Článok III./ Slovenská vláda bude svoju armádu organizovať v úzkej dohode s nemeckou brannou mocou.

Článok IV./ Slovenská vláda bude svoju zahraničnú politiku dohodnutému ochrannému pomeru zodpovedne viesť vždy v zhode s nemeckou vládou.

Článok V./ Táto zmluva vstupuje jej podpísaním v okamžitú platnosť a platí 25 rokov. Obe vlády sa dorozumejú pred uplynutím tejto dohody o včasnom predĺžení tejto zmluvy.

            Na dôkaz toho podpísali splnomocnení oboch strán vo dvojitom vyhotovení. Berlín, 23. marca 1939.  (Podpisy zahraničných ministrov Joachima von Ribbentropa a dr. Ďurčanského.)

Záväzky slovenskej vlády plynúce z Berlínskej dohody

Ochrannou zmluvou podpísanou vo Viedni 18. marca 1939 a v Berlíne 23. marca 1939 sa Slovensko zaviazalo uskutočňovať vnútornú i zahraničnú politiku v súlade s politikou hitlerovského Nemecka. Taktiež v jej súlade mala byť budovaná slovenská armáda. V ochrannej zmluve si Nemecko vymienilo pre seba časť slovenského územia, tzv. Schutzzone. Išlo o pásmo územia západného Slovenska ohraničené na západe hranicou Slovenského štátu, na východe okrajom Malých a Bielych Karpát a Javorníkov, na ktorom dostala nemecká armáda v zmysle zmluvy z 18. marca 1939 právo kedykoľvek zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené. V tomto pásme vykonávala nemecká armáda svoju výsostnú právomoc.77

Pre rodiacu sa armádu Slovenského štátu bol slovensko-maďarský konflikt prvou vážnou skúškou. Dňa 24. marca 1939 maďarská vláda navrhla slovenskej vláde prímerie, ktorá ho na nemecký nátlak prijala a F. Čatloš ešte v ten deň vydal Malárovi rozkaz zastaviť bojové akcie, zároveň mu však nariadil udržať dosiahnuté pozície: ,,Keby maďarské vojská útočili na vaše postavenie, prestáva dohoda platiť a treba ich odraziť novým bojom.“78 Dohodnuté prímerie malo vstúpiť do platnosti o dva dni, dovtedy i potom však pokračovali incidenty miestneho významu. 1. apríla 1939 MNO nariadilo demobilizáciu a 8. apríla 1939 boli zrušené mimoriadne opatrenia. Upokojeniu situácie predchádzal podpis dohody v Budapešti 4. apríla 1939, na základe ktorej Slovensko stratilo ďalších 74 obcí s viac ako 40 000 obyvateľmi. 14. apríla 1939 bol F. Čatloš povýšený na divízneho generála.79

Zásluhou F. Čatloša je, že v oklieštenom stave dôstojníckeho zboru a relatívne krátkom čase dokázal postaviť slovenské vojenské jednotky a zmobilizovať armádu na princípe všeobecnej brannej povinnosti na maďarskom pohraničí. Avšak už na začiatku druhej polovice roku 1939 sa budú nemecké vojenské orgány usilovať presmerovať ťažisko slovenskej armády na sever…

Na propagáciu klérofašizmu boli zneužívané deti a mládež, zdroj: archív autorky.
Fragment z provládneho politického denníka (ústredného tlačového orgánu HSĽS) z 25. marca 1939., zdroj: Berlínska dohoda. In Slovák. [25. marec 1939, ročník XXI, č. 71, s. 1].
  1. NOVOMESKÝ, L. Slovenská jar. In Elán. [Marec/apríl 1939, ročník IX, č. 7 – 8, s. 4]. ↩︎
  2. Dokud dýchám, doufám. In Obrana lidu. [30. november 1968, ročník XXVII, č. 47/48, s. 5]. ↩︎
  3. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 87. ↩︎
  4. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 38 – 39. ↩︎
  5. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s.39. ↩︎
  6. NÁLEPKA, J. 1995. Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK International, s. 159 – 160. ↩︎
  7. Tamže, s. 160. ↩︎
  8. Tamže. ↩︎
  9. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 40. ↩︎
  10. Můj brat a přítel Ján. In Hlas revoluce. [25. september 1982, ročník XXXV, č. 38, s. 7]. ↩︎
  11. Do nového roku ideme vyrovnaní a skonsolidovaní. In Slovák. [3. január 1939, ročník XXI, č. 2, s. 3]. ↩︎
  12. Pomýlená iredenta? In Slovenský hlas. [5. január 1939, ročník II, č. 4, s. 4]. ↩︎
  13. Košice, mŕtve mesto. In Slovák. [5. január 1939, ročník XXI, č. 4, s. 4]. ↩︎
  14. Maďarský barbarizmus. In Národná Jednota. [6. január 1939. ročník XX, č. 1, s. 2]. ↩︎
  15. Odrezaná Orava trpí. In Slovák [3. január 1939, ročník XXI, č. 2, s. 4]. ↩︎
  16. Plukovník Beck u Hitlera. In Slovenský hlas. [5. január 1939, ročník II, č. 4, s. 1]. ↩︎
  17. Ukrajinská otázka znova v popredí. In Slovenský hlas. [5. január 1939, ročník II, č. 4, s. 3]. ↩︎
  18. Čo sľúbil Hitler Poliakom? In Slovenská obrana. [17. január 1939, ročník XXIV, č. 5, s. 1 ]. ↩︎
  19. Nemecký zahraničný minister von Ribbentrop vo Varšave. In Národná Jednota. [28. január 1939, ročník XX, č. 4, s. 1]. ↩︎
  20.  PLEVZA, V. a kol. 1984. Mníchovský diktát a jeho dôsledky. Dejiny SNP 1944. Zväzok I. Bratislava: Pravda, s. 33. Pôvodný zdroj: Akten zur Deutschen Auswärtigen Politik 1918 – 1945, Baden-Baden 1950 – 1953, Serie D, I – IV, dokument č. 69. ↩︎
  21. Dr. Tiso odstránený prezidentom Háchom, Sidor premiérom nového kabinetu. In Slovenská obrana. [14. marec 1939, ročník XXIV, č. 21, s. 1]. ↩︎
  22. Karol Murgaš zbavený funkcie. In Gardista. [11. marec 1939, ročník I, č. 8, s. 2 ]. ↩︎
  23. Dr. Tiso pozvaný k Adolfovi Hitlerovi. In Slovák. [14. marec 1939, ročník XXI, č. 61, s. 1]. ↩︎
  24. PLEVZA, V. a kol. 1984. Záznam rozhovoru A. Hitlera s J. Tisom o vývine v Československu s návrhmi A. Hitlera riešiť otázku Slovenska v priebehu niekoľkých hodín. Dejiny SNP 1944. Zväzok III. Bratislava: Pravda, s. 15 – 16. Pôvodný zdroj: AÚML ÚV KSS, Zbierka Slovensko, s. j. 140/23/4, fotokópia strojopisu, originálu, nemecky. ↩︎
  25. Slovensko samostatné pod ,,ochranou“ Nemecka. Dr. Tiso prvý prezident. In Slovenská obrana. [17. marec 1939, ročník XXIV, č. 22, s. 1]. ↩︎
  26. Tamže. ↩︎
  27. Slovensko samostatné pod ,,ochranou“ Nemecka. Dr. Tiso prvý prezident. In Slovenská obrana. [17. marec 1939, ročník XXIV, č. 22, s. 1]. ↩︎
  28. Čechy a Morava obsadené nemeckým vojskom, Hitler v Prahe, nocoval na Hradčanoch. In Slovenská obrana. [17. marec 1939, ročník XXIV, č. 22, s. 1]. ↩︎
  29. Nemecký protektor diktátorom Čechov. In Slovenská obrana. [30. jún 1939, ročník XXIV, č. 52, s. 1]. ↩︎
  30.  PLEVZA, V. a kol. 1984. Po rozbití Československa. Dejiny SNP 1944. Zväzok I. Bratislava: Pravda, s. 38. ↩︎
  31. Nemci budú regrutovať Čechov. In Slovenská obrana. [27. jún 1939, ročník XXIV, č. 51, s. 1]. ↩︎
  32. Českí fašisti robia výtržnosti. In Slovenská obrana. [26. máj 1939, ročník XXIV, č. 42, s. 1]. ↩︎
  33. Pavel Havran: Za J. Mahanem, autorom drámy o Jánošíkovi. In Elán. [Máj/jún 1939, ročník IX, č. 9 – 10, s. 9]. ↩︎
  34. KOSTRA, J. Bola si teplou hviezdou. In Elán.[Január/február 1939. ročník IX, č. 5 – 6, s. 4]. ↩︎
  35. NOVOMESKÝ, L. Povzdych. In Elán. [Marec/apríl 1939, ročník IX, č. 7 – 8. s. 3]. ↩︎
  36. Zákon o slovenskom štáte. In Slovák. [15. marec 1939, ročník XXI, č. 62, s. 2]. ↩︎
  37. Hlinkov sen skutočnosťou: Slovenský štát! In Slovák. [15. marec 1939, ročník XXI, č. 62, s. 1]. ↩︎
  38. Čechy a Morava dobrovoľnou súčiastkou Veľkého Nemecka. In Slovák. [16. marec 1939, ročník XXI, č. 63, s. 1]. ↩︎
  39. Hlinkov sen skutočnosťou: Slovenský štát! In Slovák. [15. marec 1939, ročník XXI, č. 62, s. 1]. ↩︎
  40. Berlínsky názor. In Slovák. [16. marec 1939, ročník XXI, č. 63, s. 1]. ↩︎
  41. Poľská tlač. In Slovák. [16. marec 1939, ročník XXI, č. 63, s. 2]. ↩︎
  42. Čechy a Morava dobrovoľnou súčiastkou Veľkého Nemecka. In Slovák. [16. marec 1939, ročník XXI, č. 63, s. 1]. ↩︎
  43. Zástavy v Nemecku. In Slovák. [16. marec 1939, ročník XXI, č. 63, s. 1]. ↩︎
  44. Slovenský štát pozdravuje Adolfa Hitlera. In Slovák. [16. marec 1939, ročník XXI, č. 63, s. 2]. ↩︎
  45. Medzinárodné postavenie slovenského štátu posilnené. In Slovák. [18. marec 1939, ročník XXI, č.65, s.1]. ↩︎
  46. Tamže. ↩︎
  47. Významné vyhlásenie maršala Göringa. In Slovák. [18. marec 1939, ročník XXI, č.65, s.1]. ↩︎
  48. ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [Október 1973, ročník XXII, č. 5, s. 867 – 868]. ↩︎
  49. Čo je pravda o pobyte nemeckého vojska na Slovensku. [18. marec 1939, ročník XXI, č.65, s.1]. ↩︎
  50. CSÉFALVAY, F. a kol. 2008. Vojenské dejiny Slovenska V (1939 – 1945). Bratislava: Magnet Press, s. 9. ↩︎
  51. BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 18. ↩︎
  52. HRNKO, A. 1988. Politický vývin a protifašistický odboj na Slovensku (1939 – 1941). Bratislava: Veda, s. 39. ↩︎
  53. BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 137]. Pôvodný zdroj: Vojenský historický archív (VHA) Bratislava, f. KVV Bratislava, šk. č. 6, č. 22558/dopl. 1939. ↩︎
  54. F. Čatloš – podplukovník: od 1. 1. 1935; divízny generál: od 14. 4. 1939; generál I. triedy: od 15 (17). 5. 1939. ↩︎
  55. Sme v pohotovosti. In Slovák. [16. marec 1939, ročník XXI, č. 63, s. 1]. ↩︎
  56. Poriadok do slovenského vojska. In Slovák. [18. marec 1939, ročník XXI, č. 65, s. 1]. ↩︎
  57. Podkarpatská Rus celá obsadená. In Slovák. [19. marec 1939, ročník XXI, č. 66, s. 1]. ↩︎
  58. Maďari vraj dajú Rusínom úplnú autonómiu. . In Slovák. [17. marec 1939, ročník XXI, č. 64, s. 2]. ↩︎
  59. Maďari sa hlásia k spolupráci v slovenskom štáte. In Slovák. [19. marec 1939, ročník XXI, č. 66, s. 2]. ↩︎
  60. Neslovenské kruhy chcú šíriť paniku. In Slovák. [19. marec 1939, ročník XXI, č. 66, s. 3]. ↩︎
  61. HRNKO, A. 1988. Politický vývin a protifašistický odboj na Slovensku (1939 – 1941). Bratislava: Veda, s. 39. ↩︎
  62. Tamže. ↩︎
  63. BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 23. ↩︎
  64. Maďari vtrhli na východné Slovensko. In Národná jednota. [25. marec 1939, ročník XX, č. 12, s. 1]. ↩︎
  65. Maďarsko sa so svojimi akciami zdiskreditovalo. In Slovák. [26. marec 1939, ročník XXI, č. 72, s. 1]. ↩︎
  66. Memel boj pripojený k Nemecku. In Národná jednota. [25. marec 1939, ročník XX, č. 12, s. 1]. ↩︎
  67. Maďari vtrhli na východné Slovensko – žiadajú územie po údolie Uhu. In Slovenská obrana. [28. marec 1939, ročník XXIV, č. 25, s. 1]. ↩︎
  68. A. Malár – podplukovník: od 1. 1. 1937; plukovník od 17. 5. 1939; generál II. triedy od 1. 1. 1942. ↩︎
  69. BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 24. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. F. Čatloš, kar. č. 6. ↩︎
  70. Maďarsko odovzdalo svoj návrh na riešenie hraničného incidentu. In Slovák. [29. marec 1939, ročník XXI, č. 74, s. 1]. ↩︎
  71. Maďari vtrhli na východné Slovensko – žiadajú územie po údolie Uhu. In Slovenská obrana. [28. marec 1939, ročník XXIV, č. 25, s. 1]. ↩︎
  72. HRNKO, A. 1988. Politický vývin a protifašistický odboj na Slovensku (1939 – 1941). Bratislava: Veda, s. 21 – 22. ↩︎
  73. Tamže, s. 16 – 17. ↩︎
  74. Tamže, s. 17. ↩︎
  75. Istota. In Slovák. [25. marec 1939, ročník XXI, č. 71, s. 1]. ↩︎
  76. Berlínska dohoda. In Slovák. [25. marec 1939, ročník XXI, č. 71, s. 1]. ↩︎
  77. ŠTEFANSKÝ, V. 1998. Generál Ferdinand Čatloš. Bratislava: Ministerstvo obrany SR, s. 54. ↩︎
  78. Tamže, s. 40. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. F. Čatloš, kar. č. 6. ↩︎
  79. Tamže. ↩︎

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *