Knížka na pokračování: Sonka Valovič Sazama: BOJ NIE JE UKONČENÝ: kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam – 19., 20. a 21. díl

Novou, právě dokončenou knížku zveřejníme s laskavým svolením autorky na pokračování postupně po jednotlivých kapitolách. Zdroj zde. 1. díl zde. 2. díl zde. 3.díl zde, 4.-6. díl zde. 7.-9. díl zde, 10.-12. díl zde, 13.-15. díl zde, 16.-18. díl zde.

19. díl

Formovanie Nálepkovho charakteru na pozadí politickej elégie v rokoch 1937 – 1938 (kultúrno-historický kontext, 1. časť)

Ľudovej strane veľmi záležalo na tom, aby sa ľud udržiaval v nespokojnosti a v zahraničnej politike otvorene sympatizovala s fašistickými diktatúrami, napriek skutočnosti, že to bol práve Hitler, ktorý viedol bezohľadný boj proti cirkvi a pápežovi, že práve vo fašistickom Nemecku bola katolícka cirkev potláčaná ako nikde inde na svete, zatiaľ čo v boľševickom Rusku sa boj proti náboženstvu zastavil.  Aký následok malo toto nezodpovedné štvanie sa ukázalo čoskoro…

1937

Denná tlač Hlinkovej ľudovej strany neprinášala nič pozitívneho, ľudí otravovala, znepokojovala a demoralizovala. Kto čítal toho času len ľudácke plátky, ľahko nadobudol presvedčenie, že v Československej republike je všetko len zlé a nepoctivé (bol kritizovaný obilný monopol, československá vzájomnosť¹, nespomínalo sa zlepšenie hospodárstva², útočilo sa na štátne školy³ a mladú slovenskú inteligenciu⁴, silná obranyschopnosť štátu bola tabu⁵). Na dennej báze sa odohrávali negatívne útoky ľudákov na predstaviteľov československej vlády⁶, naopak – živilo sa podhubie nového martýrstva v osobe uväzneného na Pankráci Vojtecha Tuku⁷, silné palcové titulky prinášali pogrom komunistického ,,moru“ po celej Európe⁸, pozitívny ohlas mali nacionalistické víťazstvá⁹.

1938

20. februára 1938 po trojhodinovom prejave Adolfa Hitlera, v ktorom  Nemecko už viac ,,nestrpí príkorie páchané na zahraničných Nemcoch“, sa začína písať nová kapitola sily nemeckého hákového kríža. Hlinkovci, nadšení jeho prejavom, kde Hitler ,,hovoril viac mierumilovne“ písali, že národný socializmus slúži ,,k stabilizácii faktického stavu a k utvrdeniu nemeckého národa“ a preto ,,všetko čo podniká, je v jeho záujme“.¹⁰

Politická tvárnosť Európy sa zmenila zo dňa na deň a Československo stálo uprostred tohto vlnobitia. Tento čas bol snáď najnevhodnejší na to, aby sa medzi sebou bili Slováci a Česi pre nevyriešený slovenský problém a aby podnety zo zahraničia v naratívoch

,Dajte Slovákom čo im patrí!ʻ¹¹,

gradovali. Československo stálo na rozhraní časov a prežívalo svoje historické chvíle.

Andrej Hlinka ako hlavný iniciátor autonómie (a následného oslabenia Československa), aj vo svojom vysokom veku politicky aktívny, neskrýval radosť, lebo ,,sejba naša prináša dobrú úrodu“ a ,,myšlienka jednotného frontu všetkých autonomistov dozrela už natoľko, že sa k nám hlásia Nemci, Maďari i Rusíni. Konrád Henlein (*vodca sudetsko-nemeckej strany v ČSR, pozn. autorky) uznáva našu veľkú úlohu katolicizmu v boji proti boľševizmu, ktorý ohrozuje kresťanskú kultúru. Súhlasí s nami, čo sa týka otázky práv samobytných národov, ktorým sa má ako celku priznať právna osobnosť. Ján Esterházy (*aktívny maďarský iredentista, pozn. autorky) za Maďarov osvedčil sa, že uznáva vedúcu úlohu a vedúce postavenie Slovákov v prípade uskutočnenia autonómie. Takisto Ivan Plejščák (*pravidelná kooperácia s ľudáckymi poslancami, pozn. autorky) za Rusínov osvedčuje sa za autonómiu a práva Slovákov, tak aj Rusínov. My tieto osvedčenia vítame a podobne sa osvedčujeme, že sa budeme držať zásady – Každému, čo mu patrí! Len na tomto kresťanskom a spravodlivom základe bude možno skonsolidovať republiku a pomery, ktoré československé strany skonsolidovať nevedeli. Skonsolidujeme ich my!“¹²

V tomto pohnutom čase, keď sa dovŕšila nezávislosť Rakúska, ktoré bolo obsadené Hitlerom a začlenené do Tretej ríše, celý svet zostal zdesený nad fašistickou agresiou, okrem slovenských ľudákov, ktorí privítali tento krok s nadšením, lebo

,,za pokoj a poriadok v Rakúsku ručia Hitlerove vojská. Každý národ má právo, aby sa spravoval režimom, ktorý mu zabezpečuje istejšiu a krajšiu budúcnosť“.¹³

Istejšiu a krajšiu budúcnosť obsadeného Rakúska, ktoré zabezpečili hitlerovské vojská, opisuje anglický Times nasledovne: ,

,Britská tlač jednomyseľne odsudzuje čo najostrejšie a najenergickejšie postup Nemecka. V celom Anglicku, nevynímajúc tentoraz ani tie kruhy, ktoré sa inokedy zasadzujú vždy za britsko-nemecké dorozumenie, zavládla ostrá protinemecká nálada.¹⁴ 

Československý rozhlas zahájil ranné vysielanie citátom z Daily Expressu:

,,Rakúsko už nejestvuje a stalo sa nemeckou provinciou“ a hlásateľ v rakúskom rozhlase v rovnakej rannej hodine: ,,Nacionálno-socialistické Rakúsko zdraví vodcu“, po ktorom zaznela pieseň Deutschland, Deutschland über alles.¹⁵

Týmito hláseniami bola vystihnutá situácia.

Silné kresťanské cítenie hlinkovcov sa odzrkadlilo behom prvých 24 hodín vstupu SS do napadnutej krajiny a zatýkania, v prvom rade občanov a žurnalistov židovského pôvodu (cca 10 000 len vo Viedni), ďalej množstva kňazov a osôb na čiernych listinách. Za jeden deň prišlo o zamestnanie tisíce Židov (židovskí lekári, právnici, advokáti), ktorí boli doslova bez grajciara vyhodení na dlažbu zo všetkých verejných inštitúcii.¹⁶ Ľudácky Slovák vyvinil tieto udalosti nasledovne:

,,Ako je známe, Viedeň bola doteraz práve takým eldorádom kadejakých boľševických deštruktívnych žurnalistov a agentov, akým sú, bohužiaľ, aj Praha, Brno, Bratislava. Títo sú teraz alebo v rukách Gestapo, alebo utiekli do ČSR. Podľa správ národno-socialistická polícia pozbierala doteraz 400 takých medzinárodných kaviarenských povaľačov a internovala ich. Desaťtisíce miest sa vyprázdňuje pre mladú kresťanskú rakúsku inteligenciu. Veľké obchodné domy prechádzajú do kresťanských rúk…“¹⁷

Ľudáci jasajú, keď nemecká armáda okupuje Rakúsko, pričom sa nadšene dívajú na obraz Pittsburskej dohody. Nemecko sa zjednocuje, predvádza centralizáciu štátu aká nemá v histórii obdoby a katolícke kruhy v Rakúsku čakajú s neistotou, čo bude ďalej nasledovať (Vatikán zatiaľ mlčal¹⁸). Katolícka cirkev na Slovensku však nie je jediná, ktorá mlčí pred pošliapavaním základných ľudských práv, či hromadnými samovraždami (niekedy i celých rodín¹⁹) zo zúfalstva a strachu z nového režimu. Viedenský kardinál, arcibiskup Innitzer zablahoželal Hitlerovi k ,,nekrvavému uskutočneniu prevratu“ a ubezpečil ho, že rakúski katolíci chcú súčinne spolupracovať na výstavbe svojho nového štátu.²⁰ Vernosť cirkvi k veľkonemeckej ríši bola vyvinená ako križiacka výprava proti nevercom s božím požehnaním, a to doslova.“²¹

20. díl

Formovanie Nálepkovho charakteru na pozadí politickej elégie v rokoch 1937 – 1938 (kultúrno-historický kontext, 2. časť)

Nezmeniteľným plánom Hitlera bolo v čo najbližšej budúcnosti rozbitie Československa vojenskou akciou. Úlohou vojenského velenia bolo vyčkať vhodného politického a vojenského okamihu. Mala to byť blesková akcia vyvolaná incidentom, na základe ktorého by uznala istá časť svetovej verejnosti vojenskú akciu za morálne oprávnenú (a to za pomoci henleinovcov). Pre vlastnú vojnu je vždy dôležitý moment prekvapenia. Bolo preto nutné už v prvých dňoch vytvoriť takú situáciu, ktorá by ukázala štátom ochotným intervenovať beznádejnosť československej vojenskej situácie a zároveň podnietila Maďarsko a Poľsko uplatňujúce si svoje územné požiadavky voči Československu, aby proti nemu vystúpili. Počítalo sa aj s tým, že Rusko poskytne Československu vojenskú pomoc, hlavne leteckú.

Podľa gen. Becka neexistovala možnosť rozbiť v blízkej budúcnosti Československo a nevyprovokovať tým Anglicko a Francúzsko. Nemecké jednotky by už protivníka neprekvapili, ale by ho našli pripraveného k obrane. Preto bolo nevyhnutné vyvodiť hneď v prvých dňoch pre československú obranu beznádejnú situáciu. Porady o zabezpečení Československa, ktoré sa konali už 16. marca v Londýne, skúmali všetky eventuality, ktoré by nastali, keby Francúzsko bolo nútené splniť svoj záväzok a hájiť nezávislosť Československa. Francúzska vláda svojim diplomatickým zástupcom v Londýne, Varšave, Belehrade a Bukurešti uložila, aby ubezpečili svoje vlády, u ktorých boli akreditovaní, že Francúzsko je rozhodnuté – zvonku i zvnútra – ako spojenec v prípade napadnutia hitlerovským Nemeckom, prísť Československu okamžite na pomoc.²²

Opatrenia na ochranu Československa organizoval aj Sovietsky zväz, kde ľudový komisár pre zahraničné veci M. M. Litvinov zdôraznil, že jeho krajina je  v rámci štátov Malej dohody okamžite pripravená poskytnúť svoju pomoc v prípade napadnutia Československa.²³ Reakcia ľudovej strany:

,,Celú iniciatívu boľševického zväzu posudzovať možno len ako dobrý vtip.“²⁴ 

Druhá svetová veľmoc, USA, taktiež odsúdila porušovanie zmlúv a rozhodnutie učiniť koniec ďalšej útočnosti, lebo ,,izolácia USA by zavinila vo svete stredoveký chaos“.²⁵

Začiatkom apríla 1938 je vyvrátená spolupráca Vatikánu s hitlerizmom, ktorú v marci predikoval viedenský arcibiskup. Vatikánsky časopis Osservatore Romano vydal úradné vyhlásenie, kde známe vyhlásenia rakúskeho episkopátu dementoval:

,,Sme splnomocnení oznámiť, že toto vyhlásenie bolo formované bez akejkoľvek predbežnej dohody so svätou Stolicou, že toto vyhlásenie ani dodatočne svätá Stolica neschválila, a že zaň zodpovedá len rakúsky episkopát.“²⁶ 

Toto stanovisko vzbudilo i v Československu veľký záujem, nakoľko ľudáci už rozširovali, že svätý Otec sa zmieril s intervenciou, že schválil postup rakúskych biskupov²⁷, ba dokonca, že kardinál Innitzer povedie Hitlera k svätému Otcovi na audienciu, ,,kde prijme svätý Otec Hitlera ako hlavu nemeckého štátu“²⁸.

25. apríla 1938 na zjazde v Karlovych Varoch sa Henleinova strana za účasti sfanatizovaných sudetských Nemcov pod vyvesenými zástavami vlastnej strany a zástav s hákovým krížom oficiálne prihlásila k hitlerizmu s heslami ,,Ein Volk, ein Reich, ein Führer“ (Jeden národ, jedna ríša, jeden vodca).²⁹

V máji na sviatok pracujúcich telocvičné spolky československého Orla, Sokola a RTJ pod vplyvom škodlivých udalostí, vydali spoločný manifest k národu:

,,Spojení nerozlučne spoločnými osudmi a verní svojej vlasti na život a na smrť, stojíme v jedinom ukáznenom šíku k obrane hraníc i ústavy samostatného československého štátu za všetkých okolností a do všetkých dôsledkov. Jeden a pol milióna našich odhodlaných príslušníkov je pripravených dať oddane a nebojazlivo svoju telesnú silu i mravnú zdatnosť do služieb republiky. V znamení pravdy, práva a spravodlivosti budeme brániť celistvosť našej pôdy, demokratickú slobodu a štátnu samostatnosť. Život neslobodný je horší ako smrť. Nijakej obete pre Československú republiku sa neľakáme! V chvíľach, do ktorých sa dívajú dejiny, dôverujeme sebe, spoliehame sa na seba a činne uplatňujeme nezlomiteľnú vôľu žiť ako slobodný národ a štát. Nebude a niet v tom smere medzi nami rozdielu. To vyznávame v časoch dobrých i zlých prácou a činmi. Sme jeden duch a jedna vôľa!“

České Lidové listy k tomuto zaujímavému a z hľadiska národnej svornosti potešiteľnému prejavu dodali:

,,Je to prvý raz v dejinách našich, čo sa tri najväčšie telovýchovné československé korporácie obracajú k národu so spoločným vyhlásením. Vítame tento prejav, ktorý je naozaj činom, lebo zodpovedá plne našim názorom, že najmä organizácie, ktoré sú cele vybudované na dobrovoľnej disciplíne a službe národu, dávajú ostatným príklad v týchto vážnych časoch taký potrebný. Kiež je tento čin všade správne pochopený, ocenená a nasledovaný!“³⁰ 

Prvého mája roku 1938 vyšli do ulíc všetky telovýchovné spolky aj robotnícke organizácie. Provládny Slovenský denník napísal:

,,Tohto roku na prvého mája manifestuje celý národ… Nebezpečie nás učí súdržnosti. Nebezpečie olamuje hroty straníckej neznášanlivosti… Mládež roľnícka hlási sa k týmto manifestáciám. V deň sviatku práce hlási, že je pripravená pre prácu každodennú, pre prácu mierovú, ale že je tiež pripravená k nástupu, ak by sa niekto odvážil siahnuť na to, čo je nám najdrahšie.“³¹

Teraz bol tej najlepší čas, aby Československá republika poznala svojich priateľov. Pravicová nacionalistická strana Konrada Henleina sa urputne pridržiavala požiadavky, aby Československo rozviazalo ochrannú zmluvu s Ruskom (ústami Henleina išlo o priamu požiadavku Berlína³²). Štát tak mal byť cielene oslabený po stránke medzinárodnej pozície.

V polovici mája 1938 prichádza do Československa delegácia americkej Slovenskej ligy (100 členov)³³ na čele s krajným prívržencom autonómie Petrom Hletkom ľudáckeho zmýšľania:

,,Prinášame originál Pittsburskej dohody. Navštívime celé Slovensko. Nech žije Slovensko, slovenský národ a dohoda.“³⁴ 

A kým jeden tábor hlasno kričal Hlinka – Hletko, dá nám všetko!, druhý tábor kričal ešte hlasnejšie Hlinka – Hletko, skazia všetko!³⁵ Roztrhnutiu republiky už nič nebránilo, hoci sa spočiatku mohlo zdať všetko inak…

S Hlinkovým postojom, nadŕžajúcim Henleinovi a Esterházymu, nesúhlasila absolútna väčšina Slovenska³⁶ (napr. desaťtisícové zástupy v turičný pondelok pochodovali Bratislavou a hlásali vernosť československému štátu až na smrť³⁷; desaťtisíce Slovákov v Prahe³⁸; dvojtisícová manifestácia v Belehrade³⁹). Hlinkovci pod záštitou Za Boha za národ! zavádzali dualizmus a trieštili národ na dva tábory, hoci ešte neutíchlo vlnobitie zvonku, ktoré si vyžiadalo mobilizáciu časti národných síl. Mas⁴⁰ívnou propagandou a doslovným divadlom pre verejnosť bolo v zákulisí trieštenie síl štátu a jeho oslabovanie v zmysle Divide et impera!⁴¹ Andrej Hlinka sa vedome či nevedome postavil do služieb tohto cudzieho podmanivého elementu s návrhom delenia štátnej moci, naštrbeniu ústavy⁴² za asistencie americkej ligy (na kongrese autonomistov, kde slovami Hletka:,,Pomýliť sme sa nedali!“, skandovali ováciami Henleinovi Nemci, Esterházyho Maďari, germanizovaní Poliaci aj Rusíni)⁴³ skrytým útokom na demokratické základy štátu a na budúcnosť slovenského národa, i za cenu republiky!

V dňoch, keď v anektovanom Hornom Rakúsku bol založený koncentračný tábor Mauthausen-Gusen spočiatku určený pre politických väzňov – odporcov hitlerovského nacizmu a tým aj zradcov režimu, zo Slovenka odchádza ,,nestranná“ americká delegácia na čele s Hletkom so slovami:

,,Ďakujem Bohu, že mi dal možnosť podať ruku vodcovi slovenského národa a vidieť ho tu milovaného každým Slovákom i Slovenskou. Ďakujem nášmu vodcovi Hlinkovi za jeho veľký boj, za jeho martýriá, obetované na oltár národa, a ďakujem mu za lásku, ktorú chová aj k nám americkým Slovákom…“⁴⁴ 

Ďalej ubezpečil Hlinku, že ,,slovenská Amerika v prevažnej miere stojí na podklade nacionálnom, reprezentovanom práve Hlinkovým hnutím.“⁴⁵ Neautonomistické protesty a názory slovenskej verejnosti odbavil nasledovne: ,,Keď sa zastávame slovenskej pravdy, cítime sme sa ako obri proti malým, bezvýznamným trpaslíkom.“⁴⁶

V Sudetách medzitým boli organizované masívne fakľové pochody za výkrikov hitlerovských hesiel a pozdravov, štvania ríšskonemeckej tlače o sondovaní pohraničia československými lietadlami ako odveta za ,,neúmyselné“ prelety nemeckých lietadiel na našom území, atď.“⁴⁷

V týchto dňoch vyšiel článok v poľskej katovickej Polonii s názvom Československý problém, ktorý kládol dôraz na nebezpečné tendencie sudetských Nemcov rozdeliť Československú republiku, po ktorom by nastalo rýchle zabratie Čiech pripojením k Nemecku a následným legálnym vkročením na české územie. Preto ,,keby to Česi dovolili, bola by to od nich samovražedná pokora“, lebo Nemci by svojich ,,utláčaných“ bratov prišli akoby oslobodiť a toto územie by zachvátili. Česká armáda ,,nemala by už žiadnych základní odporu a bola by obkľúčená zo všetkých strán (od juhu by sa hrnuli Maďari)“, preto

,,my Poliaci, ktorí sme temer všetci presvedčení, že Československo musí zostať celé a samostatné. Československá otázka nebola v Poľsku premyslená ani z hľadiska poľskej politiky. Rozdelenie Československa, podľa národnostnej zásady by bolo nebezpečným precedensom, zabratie Čiech, ku ktorému by nutne viedlo ich rozdelenie, bolo by úvodom k podobným zámerom voči Poľsku. Čechoslováci sa chcú brániť a táto vôľa ďalej trvať je v československej otázke jediné, s čím môžu Poliaci sympatizovať a solidarovať sa. Poľsko musí všetko posudzovať z tohto hľadiska, že nesmie zostať samotné tvárou v tvár zväčšenej nemeckej moci na troskách bratského národa.“⁴⁸

V Československu prebiehali masívne, ale pokojné manifestácie na obranu svojej vlasti, český a slovenský národ sa spojil ako jeden celok, pripravený brániť svoju zem so zbraňou v ruke, námestiami viali československé vlajky a všade znela československá hymna. Republika sa opierala o každé verné srdce, ktoré boli pripravené chrániť jej život za cenu najvyššiu…

21. díl

Formovanie Nálepkovho charakteru na pozadí politickej elégie v rokoch 1937 – 1938 (kultúrno-historický kontext, 3. časť)

13. septembra 1938 zaznela z Norimbergu Hitlerova reč plná urážok a hrozieb smerom k Československu:

,,Pomery v Československu sú neznesiteľné. Sudetskí Nemci boli ozbíjaní o svoje samourčovacie právo, boli hospodársky zničení, aby tak mohli byť plánovite vyhubení… Nemeckí ľudia sú tam potlačovaní, lebo spievajú svoje piesne, ktoré sa Čechom nehodia, sú do krvi bití, lebo nosia biele pančuchy, ktoré sa Čechom nepáčia, sú týraní, lebo zdravia podľa svojho spôsobu… Ozbíjanie týchto ľudí musí mať svoj koniec…“⁴⁹

Po odznení Hitlerovej norimberskej reči situácia v sudetonemeckých krajoch začínala byť kritická. Československou vládou bolo rozšírené stanné právo v desiatich  sudetonemeckých okresoch so zákazom všetkých verejných zhromaždení⁵⁰ a na Henleina, ktorý utiekol za hranice, vydaný zatykač.⁵¹ Útoky na česko-nemeckom pohraničí zo strany sudetských Nemcov sa už nedali zastaviť bez obetí na civilných českých životoch. Henleinovci vykrikovali protištátne heslá, rozbíjali okná verejných budov, bezdôvodne strieľali do Čechov…⁵² Aby sa zakamufloval únik informácií o statočnom bránení civilistov českými četníkmi zemského veliteľstva, nemecký rozhlas vypúšťal rôzne provokačné informácie, ktoré mali za cieľ naštrbiť aj povesť slovenských vojakov, ktorí odhodlane bránili pohraničie a tak z nemeckého rozhlasu vyšli dezinformácie o prvých zbehnutých slovenských vojakoch, ktorí vraj odmietli zo solidarity strieľať na sudetských Nemcov, čo bola vyslovená lož.“⁵³

Česko-nemecká otázka bola pre Nemcov iba zámienkou k novej vojne  a novým výbojom. To, čo cisár Wilhelm nedokončil, to chcel dokončiť Hitler. Išlo o nadvládu v Európe, o rozšírenie nemeckej moci na celú strednú Európu, o úplné zničenie Československa, v ďalších etapách Poľska, Ruska a nakoniec o hegemóniu nad Európou a tým i nad ostatným svetom. Kto čítal Mein Kampf, kde sa s brutálnou otvorenosťou píše, v čom spočíva nové rasové ,,náboženstvo“ Nemcov, ten nemohol zostať na pochybách. Táto nová viera bola omnoho nebezpečnejšia ako taliansky fašizmus, lebo pôsobila mysticky na široké masy svojou jednoduchosťou ,,krvi a hmotnej sily“ – plemenná vláda, telesná sila, bojová odhodlanosť. Podľa Hitlera iba nemecká kultúra mohla spasiť svet. Po veľkom boji, ktorí vraj museli Nemci podstúpiť, mala prísť zlatá doba šťastia a vysokej civilizácie. Hitler sa považoval za božieho proroka, ktorý po spôsobe Mohameda ovládne a vyničí všetky menejcenné plemená, t. j. predovšetkým Židov, potom Slovanov a iných, ktorí sa mu postavia do cesty.

Hoci sa udalosti valili ohromnou rýchlosťou, 19. septembra prichádzali iba kusé informácie o údajnom návrhu, v ktorom rozhodli vlády Anglicka a Francúzska, aby československá vláda podstúpila pohraničné oblasti s viac než 50% nemeckého obyvateľstva Nemecku. Na verejnosť prenikli informácie z anglickej tlačovej agentúry Reuter, ktoré boli vzápätí dementované a na obsah dohody sa uvalilo embargo. Londýnsky Havas uviedol iba slová francúzskeho predsedu vlády E. Daladiera novinárom: ,

,Ľutujem, že vám môžem iba veľmi málo povedať. Nemôžem vám sdeliť, čo sa dnes stalo, lebo som Chamberlainovi zaviazaný slovom.“ 

Robotnícke noviny v tento deň uviedli svoje domnienky, zatiaľ nezaručených informácií:

,Akýkoľvek je tento návrh, musíme si aj teraz znova a znova uvedomovať, že predovšetkým nesmieme podľahnúť… To by chcel predsa Hitler, aby sme stratili pokoj, vnútornú istotu a dokázali tak slabosť. Slabí však nesmieme byť a musíme za každých okolností ostať verní najmä sebe a svojej vlasti. Pevní, jednotní, rozvážni, ale i odhodlaní musíme tu stáť, aby sme nakoniec mohli zvíťaziť.“⁵⁴

K národu sa prihovoril ministerský predseda dr. Hodža:

,,Nejde len o mier, ide nám o dôstojnú budúcnosť celistvej republiky. Plebiscit v Československu nie je prijateľný. Nepodarí sa nás rozdvojiť. Nemá právo snívať o mieri, kto nie je schopný boja. Uhájime sa, nech sa deje, čo sa deje, pretože sme verní sebe. Chceme mier a slobodu a slobodu a mier. Máme silnú odvahu a silné srdcia! Odkazu prezidenta Osloboditeľa, ktorý vložil do našich rúk, zostaneme verní!“⁵⁵

20. septembra ešte stále neboli známe oficiálne výsledky z Londýna. Pridlhé čakanie na výsledky rokovania Chamberlaina a Hitlera začali hlodať anglickú a francúzsku tlač – opozičnú i koaličnú. Prichádzajú s ospravedlnením, hoci o výsledkoch sa zatiaľ iba špekuluje. Podľa nich sa Anglicko len vyhovára a hanbí za návrhy dané Československu, ktoré zvýšia maximálne chuť Nemecka.⁵⁶ Na krajnom krídle ospravedlňovania stojí Times, Daily Mail, Daily Express: ,

,Veľká Británia nepopiera právo Francúzska dodržať spojeneckú zmluvu voči Československu, ale dodatočne dáva najavo, že sa nezaväzuje k vojenskej podpore Francúzska…“, či ,,máme pocit zahanbenia a istotu, že ani obetovaním Československa nebude mier vykúpený. Naopak, zvýši sa len honba nacistov za ďalšou korisťou“;

konzervatívne Figaro: 

,,Ak sú informácie o londýnskej konferencii presné, treba konštatovať, že ústupky, ktoré ponúkajú Francia a Anglia, sú ohromné. Presahujú všetko, čo sa mohlo predpokladať“; 

L’Oevure:

,,Pod dojmov prvých správ o uznesení londýnskej konferencie sa javí druhá cesta Chamberlainova do Nemecka zbytočnou, pretože londýnska konferencia britských a francúzskych ministrov vlastne úplne vyhovela všetkým Hitlerovým požiadavkám“;

komunistický Humanité: 

,,Povinnosťou Francúzska je zachrániť mier a nie obetovať nezávislosť Československa“.⁵⁷

Všetky tieto slová prezrádzajú, prečo príslušné úrady tak dlho mlčali…

21. septembra po 16. 00 hod. prišli prvé správy, ktoré prenikli oficiálne na verejnosť a ktoré bohužiaľ predstihli aj tie najpesimistickejšie očakávania. Vyslanci Veľkej Británie a Francúzska predložili Československu ultimatívne požiadavky. Toto rozhodnutie však vyvolalo v Československu demonštrácie, ktoré požadovali, aby bol zvolaný parlament a aby bola ustanovená vláda skutočnej obrany štátu. Tohto dňa vystúpil na obranu Československa v Spoločnosti národov v Ženeve sovietsky minister zahraničných vecí Litvinov, ktorý podrobil nátlak na Československo obrovskej kritike.⁵⁸

Osudné dni sa blížia, spojenci nás opustili v tých najkritickejších chvíľach. Nikto nechcel vojnu, ale nikto ani nechcel ponižujúci a potupný mier.

22. septembra 1938 vo vládnom posolstve pre československý národ sa Česi a Slováci dozvedajú, že

,,opustení všetkými, prijali sme návrh veľmocí…“⁵⁹

V tento deň podal predseda vlády dr. Hodža demisiu (nahradil ho generál J. Syrový⁶⁰), aby nová úradnícka vláda na čo najširšom základe z predstaviteľov všetkých zložiek československého národa a odborníkov prispela k upevneniu národa.⁶¹ Pražské robotníctvo v tento deň zastavilo stroje a vyšlo do ulíc v mohutnej manifestácii,  kde pred poslaneckou snemovňou prehovoril K. Gottwald:

,,V tejto chvíli sa tvorí nová vláda, ktorá sa opiera o ľud, armádu, o poctivých demokratov všetkých politických strán. Republika je v nebezpečenstve, ale ľud, ktorý si vynútil novú vládu, sa postará aj o to, že dobyvateľ republiku nedostane. Ľud Londýna a Paríža rovnako ako aj Červená armáda Sovietskeho zväzu sú s nami a celý demokratický svet nám odkazuje: Držte sa a nedajte sa!“⁶²

Keď nám vlastní spojenci začali diktovať ako porazeným, 23. septembra bola novou vládou vyhlásená všeobecná mobilizácia československej brannej moci na ochranu svojich hraníc.

 Oznámenie mobilizácie bolo prijaté všetkým obyvateľstvom pokojne, bez rozrušenia a ako samozrejmosť, na mnohých miestach s prejavmi nadšenia. Už hodinu po vyhlásení lúčili sa mnohí záložníci so svojimi rodinami a domovom. Vo väčšine obcí nastúpila bezodkladne a disciplinovane do služby pohotovosť CPO. U dôležitých objektov nastupovali hliadky národných gárd, a po výzve k zatemňovaciemu cvičeniu, zakrátko zhasli svetlá v krajine. Rady automobilov stlmili svetlá a ľudia v mestách sa potichu pohybovali podľa pokynov hliadok CPO.⁶³ Po budovách sa hromadili popísané nápisy – 

Nedáme sa! 

Nastali miliónové vlastenecké  manifestácie po celom štáte, pred parlamentom sa hromadili ženy a volali: ‒

Dáme vám svojich synov, dajte im zbrane! —

Všade ľud spieval štátnu hymnu, zvolával heslá ako 

Chráňte hranice!, Hanba Anglii!, Hanba Francii! 

Nikde nebol nikto napadnutý, nebolo použité násilie, nikde nebol ohrozený majetok a nebolo dôvodu, aby orgány štátnej moci okrem výzvy k pokoju, proti zástupom vystúpili. Z celej krajiny boli vláde zasielané telegramy, v ktorých sa tlmočil nesúhlas s prijatím požiadaviek západných mocností. Národ mobilizáciu privítal, aj keď to znamenalo koniec mieru. Ešte stále veril v svojich spojencov. Zmobilizovaných bolo 1 250 000 Čechoslovákov, bolo pripravených 350 tankov, 5000 diel a 900 lietadiel, nehovoriac o opevnení, ktoré bolo najmodernejšie na svete. Československí muži išli do vojny a ešte stále čakali, že im pomôžu tí, ktorí to sľúbili, bojovať s najkrutejšou veľmocou, pretože čakali, že nebudú bojovať sami a boli ochotní zomrieť za slobodu svojich detí. Československo malo dobre vyzbrojenú armádu, veď sa 20 rokov pripravovala k obrane. Sympatizovali s nami USA a celý antifašistický svet, aj časť Nemcov, ktorí sa stavali proti agresii.⁶⁴

V týchto rozhodujúcich chvíľach sa 28. septembra k československej verejnosti prihovoril aj Spolok slovenských spisovateľov:

,,Československý štát nám, Slovákom, otvoril cesty k slobodnému národnému dejstvovaniu. V ňom začali sme život, ktorá nás ako rovných mal uviesť do kultúrnej spoločnosti slobodných národov. Tento štát je dnes ohrozovaný zákernými nepriateľmi. Tým v mnohých srdciach vznikajú obavy, že by sa započatý vývoj mohol zlomiť v drieku. My, slovenskí spisovatelia, ujímame sa slova v plnom vedomí vážnosti chvíľ, ktoré nás stavajú na temnú križovatku dejín pred tvár celého kultúrneho sveta, aby sme jasne prehlásili: Slováci v Československej republike povstali k novému životu, s ňou žijú a padajú. Cítime osudovú naliehavosť najužšej spolupráce s Čechmi pri diele obrany nášho spoločného štátu, ktorý je uskutočnením najvrelších túžob našich predkov a v ktorej si dúfame vybudovať svoj lepší zajtrajšok. Ako malý národ, ktorý bol po stáročia vydaný nepriazni nevoľného osudu, hlboko preciťujeme pravdivosť stanoviska našich básnikov a odkazujeme to našim nepriateľom: že ‚otrokom byť je hanba, ale ešte väčšia hanba je byť otrokárom‘. A voláme všetkým Slovákom a Čechom:

‚Voľte radšej nebyť, ako byť otrokmi!‘

Veríme, že uhájime svoj štát, že spolu s bratmi Čechmi uhájime svoj národný život. Sme presvedčení, že najlepšie sily ľudstva budú stáť po našom boku, ak svoje práva na život budeme musieť hájiť so zbraňou v ruke. Naši najlepší nezúfali ani v najťažších chvíľach, borili sa o svoje ľudské a národné práva aj za tých najhorších podmienok. Nezabúdajme, že sme národom, ktorého ľud o svojom hrdinovi báji, že si zatancoval aj pod šibenicou. Dnes sme silnejší, než sme kedykoľvek boli. Nepodľahnime nepriateľskej propagande, ktorá nás chce zastrašiť ešte pred bojom, nepoddajme sa malomyseľnosti! Buďme pevní, ako naša armáda, – a zvíťazíme!

Podpísaní: Ján Jesenský, Emil Boleslav Lukáč, Gregor-Tajovský, Fraňo Kráľ, Ján Poničan, Milan Pišút, Elo Śánror, Andrej Žarnov, Tido Gašpar.“⁶⁵

K národu sa prihovorila a morálne povzbudila aj Štefánikova spoločnosť:

,,V tejto chvíli niet času na škriepky – to si sami medzi sebou vybavíme v pokojnejších dobách. Nebudeme sa hádať, či sme jeden alebo dva národy. O tom nám hovoria revolučné manifesty z roku 1918 a ústavná listina. Dnes ide o bytie či nebytie tohto štátu, ktorý sme si svojou krvou a svojimi útrapami vybojovali a ktorý si spoločnou prácou budujeme. V jednote je sila! Preč s nesvornosťou! Naša je republika. Bráňme ju spoločne prácou i zbraňou! Hrozná odpoveď leží na nás, ak dedičstvo otcov neodovzdáme neporušené svojim potomkom. Prestaňme sa deliť. Je dosť na tom, že nás naši odvekí nepriatelia rozdvojujú, aby nás znovu dostali pod svoje jarmo: Čechov Nemci, Slovákov Maďari a Poliaci. Poznajme sa, milujme sa! Pravda zvíťazí!“⁶⁶

Komunistická strana Československa tesne pred mníchovským diktátom na stránkach Rudého práva tvrdo odsudzovala nešťastné pokusy vládnucej moci hazardovať s vlastným národom:

,,Máme skvelú armádu a národ je jednotný. Veď by nás ostatný svet nemohol nechať osamotených. Ešte teraz by sa mala ukázať naša sila. Ešte nie je neskoro.“ Ľudový komisár zahraničných vecí Litvinov vyhlásil po tieto dni, že ,,keďže neprípustné Hitlerove podmienky priviedli Anglicko a Francúzsko v prípade nemeckého útoku na pomoc Československu, je sovietska vláda sama odhodlaná dodržať svoje záväzky. Pripomínajú, že svet stojí bezprostredne pred vojnou a iba energia a úzka spolupráca mierumilovných veľmocí ju môže odvrátiť.“ Rusko v tomto zmysle podniklo aj oprávnené kroky a ,,mnoho desaťtisíc  mladých robotníkov, ktorí sú sústredení v plukoch a divíziách všetkých zbraní sa zúčastnilo v poslednom čase manévrov na všetkých častiach sovietskeho územia za spolupráce pravidelného vojska.“⁶⁷

29. septembra 1938 sa v Mníchove zišla konferencia šéfov vlád Nemecka, Veľkej Británie, Francúzska a Talianska.⁶⁸ Československo ešte stále malo nádej, že ,,konferencia v Mníchove bude voči nemu spravodlivá“.⁶⁹ Bez účasti zástupcov Československa prijali rozhodnutie, v ktorom sa republika mala vzdať rozsiahlych pohraničných oblastí v českých krajinách v prospech fašistického Nemecka. Pod zámienkou, že ide o oblasti obývané nemeckou menšinou, Československo malo odstúpiť územie, na ktorom boli životne dôležité surovinové zdroje, obrovský ekonomický potenciál, hustá dopravná sieť a významné pohraničné opevnenia. De facto išlo o úplné podlomenie hospodárskeho života republiky a znemožnenie jej obranyschopnosti. Československá vláda bola povinná ďalej do troch mesiacov splniť požiadavky aj maďarskej a poľskej menšiny v Československu.

V predpoludňajších hodinách. 30. septembra 1938 prezident republiky Eduard Beneš a československá vláda mníchovský diktát oficiálne prijala.⁷⁰ Udialo sa tak bez vedomia národa, ktorý sa o kapitulácii dozvedel až po piatej hodine popoludní. Tento bezprecedentný postoj signatárov mníchovského diktátu demonštroval vierolomnosť predstaviteľov európskeho fašizmu – nacistického Nemecka a fašistického Talianska, ako aj vlád demokratických veľmocí – Francúzska a Veľkej Británie, uspokojiť agresivitu Hitlera obetovaním životne dôležitých záujmov svojho spojenca.  Naša zem bola pripravená na vojnu, namiesto toho sa dočkala zrady! Československo malo od roku 1924 podpísanú spojeneckú zmluvu s Francúzskom, ktoré garantovalo územnú nedotknuteľnosť republiky predovšetkým proti prípadnému útoku zo strany Maďarska. Ďalšia rana prišla v podobe agresie zo strany Poľska, ktoré využito kritickú situáciu našej zeme a začalo si taktiež nárokovať územie Tešínska, ktoré mu po zrade pripadlo. Francúzsko nás zradilo, Anglicko zapredalo a pomoc Sovietskeho zväzu, ktoré ako jediné zo spojencov stálo pri nás, odmietla československá vláda.

Mníchovský diktát povzbudil všetky reakčné sily, posilnil fašistické hnutie vo svete a dal ťažký úder protivojnovému hnutiu. Umocnil politický vplyv nacistického Nemecka a utvoril priestor pre jeho ďalšiu expanziu. Zlikvidoval Československo, diplomaticky ho izoloval a ponechal v postavení priameho bezprostredného objektu hitlerovskej agresie a pod hrozbou násilia utvoril podmienky pre jeho nacistickú okupáciu. Za mníchovskú parceláciu a zradu Československa sa svet predháňal v ováciách na Chamberlaina⁷¹ a Mussolinioho⁷², akoby záchrancov mieru, v Berlíne sa uvažuje o účasti britskej légie pri odovzdávaní sudetského územia Nemcom, ak by sa Československo rozhodlo veci akokoľvek sabotovať.⁷³ Ováciami bol zahrnutý aj Daladier za ,,vlasteneckú odvahu a chúlostivý úkol“.⁷⁴ Politická krátkozrakosť vysokých vládnych dejateľov bola v každom prípade absurdná…

Mníchovská zrada sa začala napĺňať behom niekoľkých hodín. Potupené Československo sa muselo ticho prizerať ako nemecké vojská a ozbrojené Henleinove povstalecké tlupy, ktoré do diktátu vraždili české civilné obyvateľstvo, sebavedome napochodovali na české územie s vlajkami zobrazujúcimi hákový kríž. Tisíce a tisíce drobných českých, ale aj nemeckých obyvateľov, oddaných našej demokratickej republike, nenachádzalo útočišťa. Nad právom zvíťazila moc, právo pästí a násilia. To všetko vraj v záujme mieru. Pre ,,záchrancov“ tohto mieru sa chystali vysoké štátne vyznamenania, rozprávalo sa o Nobelovej cene za mier.

Ťažká kríza, ktorou sme prechádzali, bola dôležitým medzníkom nášho národného vývoja. Ešte nebolo vidieť dosť zreteľne obrysy nového usporiadania vecí, ku ktorým onedlho dôjde. To, čo však bolo viditeľné, bolo zrútenie sústavy spojeneckých zmlúv medzi Československom, Francúzskom a Sovietskym zväzom. Najhoršie na tom zostávalo Francúzsko (hádam viac ako my), lebo vlastnou vinou zostalo bez akýchkoľvek spojencov, odkázané len na vypočítavé Anglicko, ktoré malo vždy iba svoje vlastné záujmy. Oslabenie Francúzska sa naplno ukázalo čoskoro pri jeho obsadení Hitlerom, ktoré bolo najkratším dobytím iného štátu v histórii.

Z druhého pohľadu možno vnímať Rumunsko. Tu sa spojenectvo Malej dohody vcelku osvedčilo, lebo Rumunsko ako malodohodový štát pochopilo, že naša samostatnosť je aj ich samostatnosťou. Rumunsko nám v určitých veciach vyšlo v ústrety nad rámec svojej dohody, rovnako ako juhoslovanský ľud (ktorý taktiež nemohol za kroky svojej vlády) a plne Československo podporoval. Do úžasu nás však dáva postoj Poľska, ktoré akoby si ani neuvedomovalo, že je ješitnosťou  udržiavať umele vypätý pomer so susedom, s ktorým mali najmenej sporných bodov, vyžadujúcich vybavenia. Poľsko uznalo dobrovoľne uzatvorenou zmluvou naše hranice s Tešínskom, Oravou a Spišom, kde sa Poliakom ako menšine (okolo 80 000) darilo oveľa lepšie ako v domovine a ich životná úroveň tu bola na oveľa vyššej úrovni ako v Poľsku. Skutočné nebezpečenstvo však striehlo na jeho západnej hranici, a táto krátkozrakosť bola už nevysvetliteľná. Nemci si mohli kedykoľvek vzniesť nárok na územie obývané nemeckou menšinou, a to s väčším dôrazom ako pri Československu. Poľsko sa však chovalo k Nemecku tak vtieravo, ako k Československu nevľúdne. Táto krátkozrakosť prinesie poľskému národu zo strany Nemcov do roka veľa utrpenia… Práve tak je tomu s Maďarskom, ktorému sa nikdy nepodarilo Slovákov podrobiť, iba ak by si chceli znova vylámať zuby. Tak sú v tomto čase dané reálne predpoklady pre blok štátov, ležiacich medzi Nemeckom a Sovietskym Ruskom. O tom, prečo Londýn a Paríž darovali Viedeň a Prahu Nemcom budú historici ešte dlho medzi sebou polemizovať, pokiaľ sa nezačne prekrúcať história ad absurdum. Potom sa už všetky fakty budú zdať nepohodlné a zbytočné…

Pod vplyvom medzinárodných udalostí ľudáci nezodpovedne vystupňovali svoje požiadavky, rozširujúc ich obsah a neuvážiac, aké by to mohlo mať dôsledky pre samotné Slovensko. Hovorili v mene ,,celého“ slovenského národa, hoci vedeli, že sú len menšou časťou, ktorí dlhé roky osočovali Československú republiku, doslova nenávideli a urážali Čechov, nepovedali krivého slova k rozpínavosti a zradnej politike henleinovcov a esterházyovcov, a fanaticky sa rozpisovali o Hitlerových úspechoch. Slovami Hitlerovho obdivovateľa Tisa:

,,Národ slovenský jedine v zástupcoch HSĽS vidí svojich reprezentantov, ktorých politický program a postup bol udalosťami ospravedlnený a preto sa jedine na nich spolieha a do ich rúk vkladá svoj osud“, predikovala sa svetlá  budúcnosť klérofašistického štátu, lebo ,,očistíme slovenskú krajinu od cudzích živlov, upevníme si svoju národnú svätyňu, aby žil a spokojne sa v nej rozvíjal národ slovenský“.⁷⁵

Nacistické Nemecko sa zmocnilo značnej časti ekonomicky a vojensko-strategicky významného československého územia (univerzity, školy, tlač, knižnice, textilný priemysel, železiarsky priemysel, papiernicky priemysel, chemický priemysel, karlovarský porcelán, obľúbené kúpeľné mestá, atď.).⁷⁶ Likvidujúc jeho dovtedajší systém spojeneckých zmlúv a podporou vnútorných fašistických síl vytvorilo predpoklady pre úspešné zrealizovanie plánu úplnej likvidácie Československej republiky. Všetko sa začalo uskutočňovať podporovaním cudzej štvavej propagandy⁷⁷, protežovaním ľudáctva v republike⁷⁸, podporovaním agresie autonomistov v židovskej otázke⁷⁹, zostrovaním vnútropolitického napätia⁸⁰ a rýchlym územným okliešťovaním republiky⁸¹. Hitlerovské Nemecko odvolávajúc sa na mníchovské dohody podporilo požiadavky poľského štátu na odstúpenie Tešínska (nóta poľskej vlády z 30. septembra⁸²) a nároky horthyovského Maďarska na južné časti Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny na sudetský spôsob:

,,…nás Maďarov predovšetkým zaujíma maďarská otázka. Výsledok mníchovskej konferencie znamená pre nás úspech. Zástupcovia štyroch mocností podpísali slávnostný dohovor, že oprávnené nároky Maďarov v Československu musia sa uplatniť.“⁸³ 

Československá vláda tak po vyriešení hraničného problému s Poľskom, podľa mníchovskej parcelácie začala upravovať československo-maďarskú hranicu.

5. októbra podal prezident oklieštenej Československej republiky Edvard Beneš demisiu s odôvodnením, že

,,pomery sa zmenili tak, že by moja osoba , ako osoba politika, mohla byť prípadnou prekážkou vývinu, ktorému sa musí teraz náš štát prispôsobiť, najmä z medzinárodného hľadiska a vzhľadom na potrebu získať rýchle pokoj v celom našom okolí a dobrý pomer a spoluprácu so susedmi.“⁸⁴ 

Bolesť Československa vidno v aktuálnom rozpoložení Čechov a Slovákov:

,,Vydobytie našej samostatnosti stalo sa na frontoch svetovej vojny, ktorá nemá páru v dejinách. Aj keby Československo zmizlo z mapy Európy, ostanú svetu navždy slávne dejiny nášho zahraničného odboja. To, čo sa s naším štátom deje od 21. septembra 1938, je zasa niečo takého, čo dosiaľ dejiny sveta nepoznajú. Nedá sa nájsť výraz, ktorým by bolo možno uľaviť si bôľ. Drsnosť doby, ktorá si na nás sadla, je tak krutá, že nám ostáva len prázdnota. Zrada nemôže nechať nič iného v človeku.“⁸⁵

9. októbra (Komárno) prebehlo rokovanie delegácií⁸⁶, vedeným Kányom, maďarským ministrom zahraničných vecí a Tisom, predsedom novovzniknutej autonómnej vlády, ktorej jedným z prvých krokov bolo zakázanie komunistickej strany reprezentujúcej desaťtisíce slovenských robotníkov.⁸⁷ Maďarské požiadavky prevýšili najhoršie očakávania – k Maďarsku mala byť pripojená Bratislava, Nitra, Košice, vyše 400 000 Slovákov.⁸⁸

Hitler rozkazom z 21. októbra 1938, nazvanom Prípravy na likvidáciu zvyšku Československa zdôraznil, že cieľ treba vidieť v bleskovej okupácii Čiech a Moravy a v izolovaní Slovenska. Rozbitie Československa sa pred medzinárodnou verejnosťou reprezentovalo ako dôsledok vnútropolitického rozkladu a rozpadu štátu, neschopnosti vlády vyriešiť základné vnútropolitické a zahraničnopolitické otázky. Akt agresie sa zastrel vyvolaním dojmu, že dochádza k utvoreniu samostatného slovenského štátu, ako aj formálnou dohodou medzi obeťou a agresorom.⁸⁹

Dňa 2. novembra 1938 vo Viedni v podobe arbitrážneho nemecko-talianskeho rozsudku bola vytýčená československo-maďarská hranica. Maďarsko okupovalo Senec, Galantu, Nové Zámky, Levice, Komárno, Lučenec, Rimavskú Sobotu, Rožňavu, Košice, Užhorod, Mukačevo, Berehovo. Od konca septembra tak Československo stratilo územie v celkovej rozlohe 41 098 km² s celkovým počtom 4 879 000 obyvateľov, z ktorých bolo 1 250 000 Čechov a Slovákov.⁹⁰ Mníchovský diktát a jeho dôsledky radikálne zmenili politické, diplomatické a hospodárske postavenie Československa v strednej Európe. Stali sme sa satelitom hitlerovského Nemecka. Bola ohrozená nielen naša samostatná politická a hospodárska existencia, ale vylúčená aj akákoľvek účinná vojenská obrana.

Triumf Adolfa Hitlera – dostať sa do čela krajiny, bez boja získať stratené územia, od Veľkej Británie a Francúzska dostať súhlas na okupáciu (čiže prezbrojenie) – to všetko sa podarilo v pomerne krátkom časovom období. Najväčšia úloha však ešte len čakala svojho naplnenia – útok na ZSSR. Nacistické Nemecko potrebovalo pre svoju agresiu priestor, na ktorom by sústredilo armády pripravené k útoku. Bez tohto priestoru by bol útok Nemecka na Rusko nemožný z faktického dôvodu – Nemecko s Ruskom nemajú spoločnú hranicu. Keďže ešte neexistovali nadzvukové lietadlá či moderné rakety, takýto útok si vyžadoval starý spôsob – vojská pritiahnuť k hraniciam. Riešenie bolo jednoduché – zariadiť všetko tak, aby nárazníkové štáty zanikli.

1. Vzdali sme sa všetkých nádejí. In Slovák. [16. marec 1937, ročník XIX, č. 61, s. 1]. ↩︎
2. Agrárny teror. In Slovák. [14. marec 1937, ročník XIX, č. 60, s. 1]. ↩︎
3. Jozef Sivák: Starosti s ľudovými univerzitami. In Slovák. [18. marec 1937, ročník XIX, č. 63, s. 1]. ↩︎
4.  Karol Sidor: Problém inteligencie. In Slovák. [19. marec 1937, ročník XIX, č. 64, s. 1]. ↩︎
5. Obrana štátu nie je len vecou vojenskou. In Slovák. [14. marec 1937, ročník XIX, č. 60, s. 2] ↩︎
6. Expozé ministra zemedelstva neuspokojuje Slovákov. In Slovák. [7. marec 1937, ročník XIX, č. 54, s. 3] ↩︎
7. Cesta k amnestovaniu univerzitného profesora dr, Tuku. In Slovák. [16. marec 1937, ročník XIX, č. 61, s. 1] ↩︎
8. Krvavé demonštrácie boľševikov v Paríži. In Slovák. [18. marec 1937, ročník XIX, č. 63, s. 1] ↩︎
9. Franco na madridskom fronte. In Slovák. [17. marec 1937, ročník XIX, č. 62, s. 1] ↩︎
10. Hitler hovoril viac mierumilovne. In Ľudová politika. [22. február 1938. ročník XIV, č. 43, s. 1] ↩︎
11. Memento zo zahraničia. In Slovák. [23. február 1938, ročník XX, č. 44, s. 1] ↩︎
12. Hlinka o bloku autonomistov. In Slovák. [1. marec 1938, ročník XX, č. 49, s. 1] ↩︎
13. Slovensko hraničí s Veľkonemeckom. In Slovák. [13. marec 1938, ročník XX, č. 60. s. 1] ↩︎
14. Times: Rakúska vláda bola povalená násilím. In Slovenský denník. [13. marec 1938, ročník XXI, č. 61, s. 1 ] ↩︎
15. Finis Austriae. In Slovenský denník. [13. marec 1938, ročník XXI, č. 61, s. 1 – 2] ↩︎
16. Himmler pripravil triumfálny vjazd Hitlerovi. In Robotnícke noviny. [16. marec 1938, ročník XXXV, č. 62, s. 1] ↩︎
17. Pohroma pre židovských žurnalistov. In Slovák. [16. marec 1938, ročník XX, č. 62, s. 2] ↩︎
18. Adolf Hitler a Vatikán. In Slovák. [17. marec 1938, ročník XX, č. 63, s. 1] ↩︎
19. Séria samovrážd bývalých vodcov Rakúska. In Slovák. [17. marec 1938, ročník XX, č. 63, s. 3] ↩︎
20. Katolíci v Rakúsku a nový režim. In Slovák. [17. marec 1938, ročník XX, č. 63, s. 3] ↩︎
21. Cirkev nebude ľutovať svoju vernosť k veľkonemeckému štátu! In Slovák. [22. marec 1938, ročník XX, č. 67, s. 1] ↩︎
22. Porady o zabezpečení Československa. In Slovenský denník. [17. marec 1938. ročník XXI, č. 64, s. 2] ↩︎
23. ZSSR stojí za nami. In Robotnícke noviny. [19. marec 1938, ročník XXXV, č. 65, s. 1]. ↩︎
24. Dobrý vtip: Boľševici chcú zachraňovať pokoj. In Slovák. [19. marec 1938, ročník XX, č. 65, s. 2] ↩︎
25. USA a ZSSR na obranu mieru a proti útočnosti. In Slovenský denník. [19. marec 1938, ročník XXI, č. 66, s. 2] ↩︎
26. Vatikán neschvaľuje postup rakúskych biskupov. In Ľudová politika. [3. apríl 1938, ročník XIV, č. 78, s. 1] ↩︎
27. Kňazi budú spolupracovať s národnými socialistami. In Slovák. [29. marec 1938, ročník XX, č. 73, s. 2] ↩︎
28. Innitzer sprostredkuje medzi Hitlerom a svätou Stolicou. In Slovák. [1. apríl 1938, ročník XX, č. 76, s. 2] ↩︎
29. Henlein sa otvorene prihlásil k hitlerizmu. In Robotnícke noviny. [26. apríl 1938, ročník XXXV, č. 95, s. 1 ↩︎
30. V jednote je naša sila! In Ľudová politika. [1. máj 1938, ročník XIV, č. 100, s. 2] ↩︎
31. Roľnícka mládež je pripravená. In Slovenský denník. [1.máj 1938, ročník XXI, č. 102, s. 4 ] ↩︎
32. Prečo im vadí pakt s Ruskom. In Ľudová politika. [19. máj 1938, ročník XIV, č. 115, s. 1] ↩︎
33. Celé Slovensko uvíta amerických krajanov. In Slovenský denník. [19. máj 1938, ročník XXI, č. 117, s. 1] ↩︎
34. Americká delegácia Slovákov Andrejovi Hlinkovi. In Slovák. [21. máj 1938, ročník XX, č. 117, s. 1] ↩︎
35. Toto je vôľa národa! In Slovák. [8. jún 1938, ročník XX, č. 150, s. 1] ↩︎
36. Protestujeme! In Ľudová politika. [8. jún 1938, ročník XIV, č. 130, s. 1] ↩︎
37. Všetci Slováci boli naprosto oddaní Československému štátu. In Slovenský denník. [8. jún 1938, ročník XXI, č. 132, s. 1] ↩︎
38. Boli sme a budeme! Za československú jednotu, za Republiku a demokraciu.  In Robotnícke noviny. [8. jún 1938, ročník XXXV, č. 35, s. 1 ↩︎
39. Manifestácia vernosti Československu v Belehrade. In Slovenský denník. [9. jún 1938, ročník XXI, č. 133, s. 2] ↩︎
40. Jeden ročník zálohy a náhradnej zálohy povolaný. In Slovenský hlas. [22. máj 1938. ročník I, č. 118, s. 1] ↩︎
41. Strana rozhodla. Predsedníctvo strany prijalo nový návrh na autonómiu Slovenska. In Slovák. [5. jún 1938, ročník XX, č. 129, s. 4] ↩︎
42. Za revíziu ústavnej listiny. Návrh Andreja Hlinku, Karola Sidora, Martina Sokola, Jozefa Tisu a spol. na vydanie ústavného zákona o autonómii Slovenska. In Slovák. [5. jún 1938, ročník XX, č. 129, s. 2] ↩︎
43. Uzákoniť Pittsburskú dohodu za prítomnosti amerických Slovákov! In Slovák. [5. jún 1938, ročník XX, č. 129, s. 5] ↩︎
44. Zostrite boj! In Slovák. [9. august 1938, ročník XX, č. 178, s. 1] ↩︎
45. Vodca delegácie amerických Slovákov, dr. Hletko sa rozlúčil so Slovenskom. In Slovenský hlas. [9. august 1938, ročník I, č. 179, s. 2] ↩︎
46. Takto sa rozlúčil dr. Hletko s verejnosťou a novinármi. In Slovenský denník. [10. august 1938, ročník XXI, č. 183, s. 2] ↩︎
47. Zachovať pokoj a rozvahu. In Slovenský denník. [5. august 1938, ročník XXI, č. 179, s. 1] ↩︎
48. Po Československu – Poľsko. In Slovenský denník. [9. august 1938, ročník XXI, č. 182, s. 3] ↩︎
49. Hitlerov prejav o Československu. In Slovenský denník. [14. september 1938, ročník XXI, č. 212, s. 2] ↩︎
50.  Vláda robí poriadok. In Robotnícke noviny. [14. september 1938, ročník XXXV, č. 208, s. 1] ↩︎
51. Henlein po úteku do Nemecka završuje svoju vlastizradu. In Robotnícke noviny. [17. september 1938. ročník XXXV, č. 211, s. 2] ↩︎
52. Pravda o pohraničných udalostiach. In Slovenský denník. [16. september 1938, ročník XXI, č. 214, s. 2 ↩︎
53. Lži nemeckého rozhlasu o zbehnutých vojakoch. In Slovenský denník. [17. september 1938, ročník XXI, č. 215, s. 1] ↩︎
54. V nadchádzajúcich chvíľach osudových stojíme za prezidentom a vládou o obrane Republiky. In Robotnícke noviny. [20. september 1938, ročník XXXV, č. 213, s. 1] ↩︎
55. Československo sa bude brániť. In Slovenský denník. [20. september 1938, ročník XXI, č. 217, s. 1] ↩︎
56. Anglia sa vyhovára a hanbí. In Robotnícke noviny. [21. september 1938, ročník XXXV, č. 214, s. 2] ↩︎
57.  Anglické a francúzske hlasy o londýnskom ,,pláne“. In Slovenský denník. [21. september 1938, ročník XXI, č. 218. s. 2] ↩︎
58. Ženeva pod dojmom zbabelej zrady západných veľmocí. In Robotnícke noviny. [23. september 1938, ročník XXXV, č. 216, s. 4]; ↩︎
59. Posolstvo vlády národu. In Ľudová politika. [23. september 1938, ročník XIV, č. 216, s. 2] ↩︎
60. Nový československý premiér: generál Syrový. In Slovenský hlas. [23. september 1938, ročník I, č. 217, s. 1] ↩︎
61. Tvorí sa nová vláda národnej jednoty. In Robotnícke noviny. [23. september 1938, ročník XXXV, č. 216, s. 1] ↩︎
62.  GOTTWALD, K. 1971. Praha vyšla do ulíc. Výber z diela I. 1925 – 1938. Bratislava: Pravda, s. 481 ↩︎
63. Všade vzorný priebeh mobilizácie. In Robotnícke noviny. [25. september 1938, ročník XXXV, č. 218, s. 2] ↩︎
64. Vlastenecké manifestácie po celom štáte. In Robotnícke noviny. [23. september 1938. ročník XXXV, č. 216, s. 3] ↩︎
65.  Slovenskí spisovatelia prehovorili! In Robotnícke noviny. [28. september 1938, ročník XXXV, č. 220, s. 3] ↩︎
66. Prejav Štefánikovej spoločnosti: Bratia Slováci a Česi! In Ľudová politika. [28. september 1938, ročník I, č. 220, s. 3] ↩︎
67. Aj Rusko sa zapojuje. In Slovenský hlas. [28. september 1938, ročník I, č. 221, s. 2] ↩︎
68. Konferencia štyroch v Mníchove. In Robotnícke noviny. [29. september 1938, ročník XXXV, č. 221, s. 1] ↩︎
69. Zjednotení a pripravení na všetko. In Ľudová politika. [29. september 1938, ročník XIV, č. 221, s. 1] ↩︎
70. Vláda prijala uznesenie mníchovskej konferencie. In Ľudová politika. [2. október 1938, ročník XIV, č. 223, s. 1]. ↩︎
71. Francúzska vďaka Chamberlainovi. In Slovenský denník. [2. október 1938, ročník XXI, č. 228. s. 1] ↩︎
72. Ovácie Mussolinimu. In Slovenský denník. [2. október 1938, ročník XXI, č. 228. s. 1] ↩︎
73. Britská légia do Československa? In Slovenský denník. [2. október 1938, ročník XXI, č. 228. s. 4] ↩︎
74. Prezident Lebrun ďakuje Daladierovi. In Slovenský denník. [2. október 1938, ročník XXI, č. 228. s. 4] ↩︎
75. Jozef Tiso: Padlo rozhodnutie. In Slovák. [2. október 1938, ročník XX, č. 224, s. 1] ↩︎
76. Následky nového anšlusu. In Slovenský hlas. [2. október 1938, ročník I, č. 225, s. 2]. ↩︎
77. Proti zámernej propagande. In Ľudová politika. [2. október 1938, ročník XIV, č. 223, s. 1 ] ↩︎
78. Ľudáci sa v Prahe nedohodli. In Robotnícke noviny. [2. október 1938, ročník XXXV, č. 223, s. 1 ] ↩︎
79. Nech sa viac nevracajú! In Slovák. [2. október 1938, ročník XX, č. 224, s. 5] ↩︎
80. Minister Černák u prezidenta republiky žiadal za 24 hodín vydať celú výkonnú moc na Slovensku Slovákom. In Slovák. [4. október 1938, ročník XX, č. 225, s. 1] ↩︎
81. Ktoré územia a kedy musíme vyprázdniť. In Robotnícke noviny. [2. október 1938, ročník XXXV, č. 223, s. 1 ] ↩︎
82. Tešínsko postupujeme Poľsku. In Slovenský hlas. [2. október 1938, ročník I, č. 225, s. 1] ↩︎
83.  Irmédy: Mníchov znamená úspech, ale nie sme spokojní. In Slovenský hlas. [2. október 1938, ročník I, č. 225, s. 1] ↩︎
84. Dr. Edvard Beneš odstúpil. In Slovenský hlas. [6. október 1938, ročník I. č. 228, s. 1] ↩︎
85. Podívajme sa dobre sami na seba. In Robotnícke noviny. [6. október 1938, ročník XXXV, č. 226, s. 1] ↩︎
86. O južné hranice Slovenska. In Slovenský hlas. [11. október 1938, ročník I, č. 232, s. 3]. ↩︎
87. Slovenská vláda zakázala činnosť komunistom. In Slovenský hlas. [11. október 1938, ročník I, č. 232, s. 2] ↩︎
88. Petržalku už obsadili. In Slovenský hlas. [11. október 1938, ročník I, č. 232, s. 3] ↩︎
89. HÁJEK, J. Mníchov v dokumentoch. Zväzok I.  1958. Praha: Pravda. s. 278 – 279 ↩︎
90. Rozhodnuté! In Slovenský denník. [3. november 1938, ročník XXI, č. 254, s. 1] ↩︎