Novou, právě dokončenou knížku zveřejníme s laskavým svolením autorky na pokračování postupně po jednotlivých kapitolách. Zdroj zde. 1. díl zde. 2. díl zde. 3.díl zde, 4.-6. díl zde. 7.-9. díl zde, 10.-12. díl zde, 13.-15. díl zde.
16. díl
Učiteľské roky – Stupava, 1934 – 1938 (3)
Povinná dvojročná prezenčná vojenská služba, 1934 – 1936
Učiteľská dráha Jána Nálepku bola dočasne prerušená vojenskou základnou službou, ktorú nastúpil v letných mesiacoch 16. júla 1934. V tento deň bol pridelený k 1. rote 37. pešieho pluku v Levoči, kde bola škola pre dôstojníkov v zálohe. Zápisy v kmeňovom liste z tohto obdobia sú veľmi stručné. K vojenskej službe a k vojenským náukám mal od samého začiatku veľmi kladný pomer, už k 28. októbru bol povýšený do hodnosti slobodníka ašpiranta, ďalšie povýšenia tiež nasledovali pomerne rýchlo, a tak ešte počas základnej vojenskej služby bol menovaný do dôstojníckej hodnosti podporučíka pechoty prezenčnej služby a po dvoch rokoch vojenskej služby bol 16. júla 1936 prepustený a preložený do zálohy.
37. peší pluk, Levoča, 1934 – 1935
Jozef Nálepka spomína, že po príchode domov bol Ján ako vždy v dobrej nálade a o svojich sporoch a nepravdivých obvineniach v Stupave nič nehovoril. Vravel len, že musel prerušiť vyučovanie v škole a nastúpiť do vojenskej služby, ktorá ho vtedy veľmi nelákala:
,,Keď bol pri odvode uznaný za schopného vykonávať vojenskú službu, z odvodu prišiel domov nahnevaný, nechcel byť vojakom, čas strávený na vojne považoval za stratený. Stále dúfal, že sa mu podarí pokračovať v štúdiu a do cesty sa mu postavila dvojročná prezentačná služba. Po večeri s nikým nerozprával a ráno z domu ihneď odcestoval.“1
Podľa slov veliteľa roty npor. J. Beneša, Ján Nálepka mu utkvel v pamäti ako
,,mladý ašpirant máva zástavkami a učí jednotku morzeovke. Robil zároveň trubača a rád si sem tam zatrúbil aj kuchár, čo sa prejavilo vo väčších porciách jedla. Rád chodil na cvičák a pozoruhodné výsledky dosahoval v streľbe.“2
Jozef Nálepka pokračuje:
,,Pri jednej zo svojich ciest do Levoče počkala naša mama na rotu vracajúcu sa z cvičenia, lenže svojho syna, zablateného, spoteného, nemohla ani spoznať. Poľutovala ho až doma medzi nami. Janova družná a priateľská povaha mu nedovoľovala uzatvárať sa do seba a stáť bokom od spoločenského a kultúrneho diania v armáde, organizoval vojenské kultúrne večierky, koncerty, a vojaci s civilnými kultúrnymi pracovníkmi hrávali divadelné predstavenia. Pri návšteve doma sa raz posťažoval, že sa im stratil zapožičaný frak, ako sa to ale skončilo – neviem.“3
Povýšenie na hodnosť čatára ašpiranta
Podľa hodnotenia nadriadených bol dobrým frekventantom kurzu a 1. augusta 1934 sa mu dostalo povýšenia – čatár ašpirant. Všetko nasvedčovalo tomu, že napriek nechuti absolvovať prezenčnú službu, sa mu na vojne zapáčilo. Jeho húževnatosť však nepoľavovala a pozorne sledujúc veci verejné, kritizuje veci, ktoré ho vyrušovali.
Pokračovanie v publikačnej činnosti
V časopise Podtatranský kraj č. 26/34 pod pseudonymom Rectus uverejnil článok pod nadpisom Zo záchodov škola .. nuž, kde inde – ako v Smižanoch. História naskutku zaujímavá. Obžalobný spis Krajského súdu v Košiciach uviedol, že tento článok je urážkou na cti namierenou proti pánovi Štefanovi Babíkovi (učiteľovi katolíckej cirkevnej školy) a Matúšovi Pajdušákovi (rímsko-katolícky dekanovi, farárovi v Smižanoch). V článku plnom kritiky ich Ján Nálepka obvinil z pomsty republike a to tým, že
,,chcú ubiť slovenské deti v smrade, aby zostali hlupákmi podľa vzoru starého maďarského plánu“.4 (Nižšie uvádzame jeho plné znenie.)
Ján Nálepka sa nestotožňoval s názormi Š. Babíka a M. Pajdušáka na novú Československú republiku, ktorú obidvaja neuznávali a ostro proti nej vystupovali. M. Pajdušák (ktorý sa nechával nazývať Pajsussak) sa svojho času vyjadril, že Maďarsko bolo poškodené Trianonskou zmluvou tým, že stratilo územie južného Slovenska, poctivo odoberal maďarské noviny, vyhľadával maďarskú spoločnosť a bol členom spišského maďarského historického spolku, ktorý o Slovákoch na Spiši nechcel ani počuť. Pri posviacke rozšírenej školy dňa 7. októbra 1934 na fare odznel počas hostiny i maďarský prípitok. Obidvaja menovaní boli za to, aby sa Slovensko vrátilo pod Svätoštefanskú korunu a za revíziu hraníc. Podľa osobného svedectva dcéry učiteľa V. Rychtarčíka Anny, obaja rozprávali na pedagogickej pôde maďarsky. V. Rychtarčík dával Nálepkovi podklady na vyššie uvedený článok, keď do miestnosti vstúpil biskup Vojtašák: ‒ Ste zbavený funkcie správcu školy, ale máte hodne detí, tak organovať v kostole môžete ďalej — a povýšene nadstavil ruku s prsteňom na pobozkanie.5
Vojensko-politické pomery boli v tomto čase pomerne komplikované, lebo vtedajšia budapeštianska vláda vyvíjala enormné úsilie, aby Slovensko zostalo v rámci ľudového Uhorska, sľubovala Slovákom autonómiu, odstránenie útlaku a krívd z minulosti a záplavou letákov a výrečných maďarských agitátorov strašila ľudí, že Česi Slovákov odnárodnia.6 Aké bolo stanovisko a aký návrh vo veci prestavby školy mal učiteľ Ján Nálepka? Nálepka bol predovšetkým za to, aby sa poschodie postavilo na celú prízemnú budovu, za čo bolo aj Obecné zastupiteľstvo v Smižanoch a nové triedy sa nestavali na nevhodnom mieste, kde v blízkosti boli hospodárske budovy (kravy a ošípané). Bol proti tomu, že sa toalety premiestnili asi 50 –70 m od hlavnej školskej budovy, čo bolo pre žiakov veľmi nevhodné a zdraviu škodlivé, hlavne v zimnom období. Mladý učiteľ obvinil oboch z maďarónstva, ktoré súd neuznal a spor prehral. V čase súdu bol už vojakom prezenčnej služby a ako vojak mal veľmi obmedzené možnosti riadne sa pripraviť a získať svedkov. Brat Jozef spomína:
,,Napriek tomu prišiel domov v celkom dobrej nálade s poznámkou: Ale som ukázal, kto sú obžalovaní v skutočnosti.“7
Pri otváraní nadstavby školy v Smižanoch sa zúčastnil aj biskup Vojtaššák, čo sa malo stať satisfakciou pre Pajdušáka a Babíka ich správneho počínania pri výstavbe školy. Prítomnosť biskupa v Smižanoch mala byť prostriedkom vytvorenia atmosféry proti Nálepkovi za prehru v súdnom procese. Biskupovi Vojtašákovi postavili v Smižanoch veľkú ,,slávobránu“ a smižianski mládenci na čele so Štefanom Brandoburom zaniesli ju za spevu v nočných hodinách a postavili pod oknami pri dome učiteľa Š. Babíka. Po prehratom súdnom spore Ján Nálepka ostrie svojho pera vyšperkoval a napísal satiru vyjadrenú v spišských klapanciach pod názvom Jak še Bandy s Ferim oženil (14. 2. 1936).8 Všetkým čitateľom bolo jasné o koho ide a o čo ide, najmä keď podobnými veršovankami ironizoval aj posviacku školy v Smižanoch a jej osnovateľov.
Zo záchodov – škola. Nuž kde inde – ako v Smižanoch? História naskutku zaujímavá!
(Článok Jána Nálepku publikovaný 27. júla 1934)
,,V obci je rímsko-katolícka škola, ktorá už dlhší čas pociťuje nedostatok učebných miestností. Konečne pod hrozbami sa vec rozhýbala – až sa rozhodli doterajšiu školskú budovu rozšíriť. Doteraz je tam pekná prízemná budova s tromi učebňami – a v druhej polovici býva učiteľka. Záchody sú v budove obrátené do dvora. Pri rozhodovaní o rozširovaní školy prišli niektorí páni učitelia, vedení učiteľom Babíkom a pánom farárom na historický kocúrkovský nápad: zo záchodov sa urobí jedna trieda, do dvora sa potiahne fronta – vedľa susedových chlievov, do štvrtiny starej budovy nadstaví sa poschodie a škola bude hotová.
Aký mozog, taký plán. Vec sa dostala pred školskú stolicu. Správca školy navrhol prestavbu na celú starú budovu, čím by sa získal potrebný počet miestností – ostatne aj plány a rozpočet na to je schválený školským referátom. Odôvodnil, prečo z miestnosti, kde už 30 rokov sú záchody, nemôže byť trieda, prečo sa nemôžu stavať triedy vedľa chlieva. On tam spomenul, že úrady sotva ,schvália taký plánʻ. Pán učiteľ Babík pri tom s gestom povedal: ‒ Ta s úradami še to dá robic… — tak sebavedome, ako keby československé úrady ozaj museli rešpektovať mienku učiteľa Babíka. Ostatne, o to nejde, že pán Babík má československé úrady ,v hrstiʻ. Treba skúmať pozadie plánu tých smižianskych géniov.
Pán Babík aj pán farár – dobrí starí vlastenci – maďarskí, ťažko nesú rozvoj československého školstva. Teraz sa im naskytla vzácna príležitosť, jak sa pomstiť republike za starosť o Slovensko: chcú ubiť slovenské decká v smrade, aby zostali hlupákmi dľa starého maďarského plánu. Chcú, aby slovenské decká žili od mala v hnoji a v smrade, aby nemali otvorené hlavy, lebo potom by sa v Smižanoch neudržali také kapacity. Ostatne sa ani nedivíme nápadom tých pánov. Divíme sa len vám, Smižančania, že dovolíte ešte ozývať sa pánom, ktorí zrejme chcú vašim deckám škodiť, ktorí chcú vaše decká ubíjať. Tak máte radi svoje decká? A kde máte vkus, že chcete zo záchodov školu? Predsa sa tu jedná o vaše decká, o vašu česť! Dajte pocítiť tým pánom, že vy rozhodujete o svojich deckách a vreckách! Predsa ste sa už toľko raz napálili: tí, ktorí najviac kričia, najviac rozkazujú, žiadne ťarchy znášať nechcú, ani nebudú. Aj teraz! Tí rozkazujú, čo nič neplatia! Majte teda rozum na mieste a nedajte sa obalamutiť!
Poneváč správca školy nesúhlasil s plánom tých tátošov, útočí teraz na neho pán farár so svojím partnerom. Správca školy bol nútený vzdať sa vedenia školy – lebo pán Babík si už dávno ťukli s pánom farárom na správcovstvo pána Babíka. Nuž páni – z toho nebude nič! Pán Babík nech je rád, že je z milosti učiteľom. Ostatne, k tomu sa ešte v krátkej budúcnosti vrátime. Oboznámime verejnosť s činnosťou pána Babíka, pána farára a iných smižianskych učiteľov. Upozorňujeme zároveň nadriadené školské orgány na činnosť rozvratníka pána Babíka, ktorému sú dobré československé peniaze, pri tom hanobí všetko české a slovenské, ktorý veselo maďarčí ešte v 16. roku trvania republiky. Školské úrady činíme zodpovednými za vývoj školských pomerov vo Smižanoch! Žiadame, aby zmizol ten hnoj zo školy a to rodinkárstvo, ktoré ešte verejnosti objasníme. Dúfame, že dotyční páni budú náležite poučení o tom, čo sa má a čo nemá – a pán farár tiež! Nakoniec súhlasíme so správcom školy a stojíme plne za ním – a Smižančania tiež!“9
Zo záchodov – škola. Nuž kde inde – ako v Smižanoch? História naskutku zaujímavá! (Reakcia poškodených)
,,Podpísaní v zmysle tlačového zákona § 11. zák. 126/933 žiadame uverejniť túto opravu. Oprava sa týka článku v čísle 26 zo dňa 27. júla 1934 uverejneného pod názvom Zo záchodov – škola. Nuž kde inde ako v Smižanoch.
Nie je pravda, že smižianska školská stolica pod hrozbami sa rozhodla rozšíriť terajšiu školskú budovu, ale pravda je, že školská stolica už dávno bez vládneho napomenutia rozmýšľala o primeranom rozšírení svojej budovy.
Nie je pravda, že zo záchodov sa robí jedna trieda, pravda je, že záchody boli v školskej budove, tie upotrebovalo 150 žiakov, čo zo zdravotných dôvodov nebolo možné trpieť, a preto sú záchody odstránené a postavené na vhodnom, od školskej budovy vzdialenom mieste, dľa predpisov stavebných.
Nie je pravda, že potiahnutá fronta je vedľa susedových chlievov, ale pravda je, že nie fronta, ale prístavba jednej triedy je v predpísanej vzdialenosti od susednej bočnej budovy, ináč stavebná komisia by nebola schválila plán.
Nie je pravda, že pán učiteľ Babík povedal: ,s úradmi sa to dá robiťʻ, ale pravda je, že bolo povedané, že úrady s radosťou pôjdu nám v ústrety.
Nie je pravda, že pán dekan, M. Pajdušák a pán učiteľ ,dobrí starí vlastenci maďarskí ťažko nesú rozvoj československého školstvaʻ, ale pravda je, že pán dekan venuje na rozšírenie školy pätnásť tisíc Kč a pán Babík ako kurátor školy prináša značné hmotné obete, a teraz riadi správny chod práce.
Nie je pravda, že pán dekan ,chce ubiť slovenské decká v smrade, aby zostali hlúpymi dľa starého maďarského plánuʻ, ale pravda je, že pán dekan ako slovenský spisovateľ a historik v slovenskej literatúre zaujal poctivé miesto už pred prevratom. Pán učiteľ Babík z lásky k domovu prišiel z Maďarska po prevrate.
Nie je pravda, že ,smižianski občania súhlasia so správcom školy a stoja plne za nímʻ, ale pravda je, že tak školská stolica ako i celá cirkevná obec jednohlasne prijala terajší plán na nadstavbu a prístavbu školy a všetci veriaci s najväčšou ochotou vykonávajú dobrovoľné, ustálené práce a prívozy, a že až na výnimky zcela nepatrné, nikto nestojí za správcom školy. Smižany, dňa 30. júla 1934. Matúš Pajdušák (dekan-farár), Štefan Babík (učiteľ).“10
32. peší pluk, Košice, 1935 – 1936
V roku 1935 bol Ján Nálepka preložený do Košíc a povýšený na hodnosť podporučíka. V osobnom výkaze Jána Nálepku stálo: ,,Konal vojenskú prezenčnú službu v Levoči a u Pešieho pluku 32 Gardský v Košiciach od 16. 7. 1934 do 16. 7. 1936.“11
V tomto čase sa v Košiciach konali veľké manévre a v jednotke, v ktorej slúžil, mohol navštevovať les a okolie Košíc počas svojho voľna. Nálepka okolie veľmi dobre poznal, v lese sa vedel dobre orientovať. Pri jednom takom pochode upozornil veliteľa na nesprávny smer, navrhol kadiaľ ísť a jednotka sa dostala z problémov. Brat Jozef spomína:
,,Domov z Košíc pricestoval rýchlikom do Spišskej Novej Vsi a zašiel do blízkych kasární, dal osedlať dva kone a spolu s istým vojakom priklusali do Smižian. Ani tu sa nezaprel, že kone mal veľmi rád. Zahliadol som len, ako dal vojakovi bankovku. Bol som prekvapený hodnosťou podporučíka a hneď som sa ho opýtal, či boli záverečné skúšky ťažké. A on: ‒ Ako sa to vezme. Pri skúške mi zaviazali oči a mal som rozobrať ťažký guľomet. Potom so zaviazanými očami som ho mal zložiť. — Doma sa dlho nezdržal a hneď odcestoval do Stupavy, kde pokračoval v práci učiteľa.“12
O Jánovi Nálepkovi bolo známe, že bol dobrým vojakom a v záložnej dôstojníckej škole, ktorú s úspechom absolvoval, snažil sa čo najlepšie osvojiť si vojenské umenie. Často neskôr rozprával, že ,,akosi inštinktívne predvídal nutnosť osvojiť si vojenské a veliteľské schopnosti“. História to potvrdila!13
17. díl
Učiteľské roky – Stupava, 1934 – 1938 (4)
Znova v Stupave
V tejto dobe sa už nad Európou začali zaťahovať mraky hroziacej svetovej vojny. V Nemecku sa vyhrážal Hitler a v Československu domáci fašisti. Nálepka sa najčastejšie dostával do sporu s miestnymi ľudákmi, lebo otváral oči mládeži, aby nepodľahli klérofašistickej ideológii. V čase návratu do civilu sa zdvihla nová vlna hospodárskych bojov, v politickej oblasti sa výrazne začali aktivizovať pravicové sily v Nemcami osídlenom českom pohraničí (kde sa už otvorene začali prejavovať fašistické tendencie) a na Slovensku sa prehĺbilo nacionalistické hnutie do takej miery (najmä po zjazde HSĽS v septembri 1936 v Piešťanoch), že návrat späť už nebol možný. V zahraničnej politike sa udalosti valili jedna za druhou – nemeckí fašisti obsadili v roku 1935 Sársko, talianski fašisti anektovali Abesíniu, v Španielsku sa aktivizoval Franco a jeho falangy proti Španielskemu ľudovému frontu, aktívne sa prejavila i rakúska pravica…
Dva roky dozrievania otvorilo Jánovi Nálepkovi oči, udalosti, ktoré sledoval, vnímal s obavou. Veľmi rýchlo mohlo dôjsť k politickému zvratu aj v Československu, lebo hlinkovci dosiahli svoju politickú prevahu a moc, ktorú im zaručovali svetové udalosti. V tomto čase sa v Žiline (11. – 12. júl 1936) zišlo slovenské vedenie KSČ, ktoré zhodnotilo zložitú vnútropolitickú i zahraničnopolitickú situáciu a dospelo k záveru, že do boja proti hroziacemu fašizmu a vojne treba zjednotiť všetkých, ktorí nestoja na strane ľudákov.14
Apel na slovenské učiteľstvo
(Článok Jána Nálepku publikovaný 1. februára 1937)
,,V jednom z predošlých čísel konštatuje pán kolega Mikolaj, že nám priťahujú. Tedy áno, priťahujú, resp. priťahujú im. Lebo veď týka sa to kolegov na cirkevných školách. Trúfajú si páni síce zaloviť sem tam aj mimo ich revíru. Doteraz však ešte len pytliačia. (Dokedy?) Čakali by sme, že sa cirkevní kolegovia ozvú, postavia sa na obranu svojich práv a budú hájiť svoju slobodu. Lebo vidieť krivdu, ba čo viac, cítiť ju a neozvať sa proti nej, nielenže hraničí so zbabelosťou, ale zbabelosťou už je! A čo si máme teda myslieť, jesliže sme dosiaľ nepočuli žiadneho protestu proti tým krivdám? Alebo že by sa im snáď krivdy nediali? Ó, áno. Lebo poznáme trúfalosť pánov a skromnosť učiteľov. Posúďte však podľa faktov: Istá školská stolica dostala tento prípis od miestneho farára dekana a jemu verných matiek a žien: ,Stalo sa v…, že učiteľ X triedy dietky naše trestal preto, poneváč ony na procesii 25. 4. na deň sv. Marka, účasť brali. Táto udalosť naše materinské a náboženské cítenie natoľko pobúrila, že mlčať nemôžeme a obraciame sa na vás, na našich manželov a otcov, aby ste toto bezbožné a zlostné zachádzanie s našimi dietkami prekazili. Žiadame od vás ako od predstavených našich škôl, aby ste učiteľom a učiteľkám rozkázali: 1) Aby oni pri každej procesii so školskou mládežou účasť brali. 2) Aby sa s našimi dietkami každodenne pred a po vyučovaní prežehnávali a s nimi katolícke modlitby modlili. 3) Svätý kríž na to máme v škole, aby dietky pri modlení na Spasiteľa hľadeli, aby ten svätý kríž na svoje predošlé miesto pred oči dietkam postavený bol. My sme porodili dietky na obraz boží stvorené, my si ich od nejakého bezbožného učiteľa spotvoriť nedovolíme, a preto žiadame náboženské vyučovanie dietok nielen od kňazov, ale aj od učiteľov, lebo náboženstvo je nielen pre kňazov, ale pre každého, na obraz boží stvoreného človeka. Kto náboženstvo nepotrebuje, nech si hľadá bezbožný kraj, ale naše katolícke a slovenské dietky nech nekazí. Preto aj to žiadame od vás, aby ste v našich školách nijakého odpadlíka, inoverca alebo bezbožného katolíka učiteľa alebo učiteľku netrpeli, Postavte sa na päty, aby sa vám jednúc dietky naše za vašu nedbalosť, neodplácali. Toto žiadajú od vás matky, manželky a ženy. XX dekan farár.ʻ
Tak teda! Ešte hádam zabudli pripísať: ,Aby učitelia zvonili, hrob kopali a vo voľných chvíľach s obecným pastierom pri pasení dobytka účasť brali.ʻ Bolo by to hádam už aj úplné.
Toto bolo zaslané školskej stolici obecnej ľudovej školy. Podľa toho si vieme predstaviť, ako vládne pán farár na cirkevnej škole. A vy na toto všetko, kolegovia, mlčíte?! Kde ste…? Kde ste vy, ktorí ste vedeli posudzovať činnosť a chovanie sa starších cirkevných kolegov? Kde ste vy, z nás mladých, v ktorých je ešte čerstvý ideál našej školy, vy, ktorí ste si predstavovali svoju činnosť a školu slobodnú, keď ste snili uplatniť svoju snahu a individualitu? Kde sú vaše sny o vštepovaní demokracie a ľudskosti, ktoré vám samým bolo vštiepené za vašich štúdií? Či ste skutočne tak zbabelí, že sa bojíte vystúpiť na obranu duchovných hodnôt človeka učiteľa?…. Prečo nám nepodáte ruku k spoločnej práci za slobodu školy a učiteľa? Čakáme, poďte a pomôžte nám i sebe!“15
Úmrtie prvého čs. prezidenta T. G. Masaryka
Dňa 14. septembra 1937 o 3.29 hod. zomrel prezident prvej Československej republiky – T. G. Masaryk. Okresný osvetový zbor v Stupave usporiadal na počesť úmrtia prezidenta širokú pietnu spomienkovú slávnosť, za účasti veľkého počtu obyvateľov obce.16 Na tejto piete sa zúčastnil aj Ján Nálepka so svojimi žiakmi.
Rok 1938 – prudký vzostup slovenského fašizmu
V apríli 1938 zakázali hlinkovci konať všetky prejavy, schôdze a všetky akcie politických strán a organizácií. Tento zákaz bol jasne namierený hlavne proti komunistickej strane a ľudovému hnutiu, aby podlomili ich silu a rozhodnosť. Robotníci organizovaní v sociálnodemokratickej strane a členovia komunistickej strany si vynútili povolenie konať oslavy 1. mája, ktoré mali byť zakázané. V sprievode 1. mája 1938 sa tak preukázala a rozhodnosť pracujúceho stupavského robotníctva za boj proti fašizmu, ktoré čoskoro narukuje v dňoch čiastočnej mobilizácie, 21. mája 1938. Stupavská obecná kronika zaznamenáva slová tých, ktorí sa nezdráhali pred mobilizáciou na obranu hraníc k rieke Morava, nasledovné:
,,Trebárs žitie robotníka je povážlivé, ale keď nás volajú na hranice, vieme kam patríme a vieme čo máme robiť a vieme čo urobiť s tými tam, za hranicou, ktorí chcú rozbiť republiku.“17 (Za hranicou mysleli hitlerovské vojská.)
Prvomájová manifestácia – jediný intelektuál v stupavskom robotníckom sprievode
Ján Nálepka sa veľmi rýchlo vracia k svojim povinnostiam v škole, usiluje sa o zjednotenie robotníckej mládeže v telovýchovnom hnutí (hoci v sociálnodemokratickom), publikuje články za práva robotníckeho ľudu, kritizuje nespravodlivosť, vystupuje za školskú reformu v zmysle poštátnenia škôl, aby sa školstvo vymanilo nielen spod vplyvu cirkvi, ale už aj HSĽS. Práve v tomto boji si uvedomuje jeden dôležitý fakt – na čelo sociálneho boja a hnutia proti fašizmu sa postavili do prvých línií komunisti, hoci boli v tomto čase najviac perzekvovaní. Jeho vnútorné rozhodovanie sa vyhrotilo natoľko, že v roku 1938 ako jediný z radov miestnej inteligencie s červeným karafiátom na kabáte (hoci nie medzi komunistami), ale so stupavskými robotníkmi sa zúčastňuje prvomájového sprievodu. Ján Nálepka nebol iba pozorovateľom, ale priamym účastníkom týchto udalostí. Ako sa píše v stupavskej kronike:
,,Treba podčiarknuť i to, že aj keď nie pod zástavou komunistov, ale predsa v radoch robotníkov v deň 1. mája 1938 pochodoval v stupavskom sprievode jediný intelektuál – učiteľ Ján Nálepka.“18
Prítomnosť učiteľa na robotníckom sprievode ľavicového spektra pochopila ľudácka reakcia ako otvorenú výzvu a čakala už iba na odvetu. V tomto čase totiž išlo o samotnú existenciu Československej republiky ako štátu, a KSČ na čele s robotníckou triedou priamo ukazovala na HSĽS ako poskokov Hitlera a zradcov oboch bratských slovanských národov. V tejto súvislosti spomína Nálepkov súčasník dr. Vojtech Mader, že
,,pri príležitosti prvomájovej manifestácie roku 1938 nacvičoval Nálepka s robotníkmi a mládežou z RTJ Pieseň práce a komsomolské pochody nie v miestnosti, ako bolo zvykom, ale verejne na námestí, čo vyvolalo odpor miestnych ľudákov“.19
Vojtech Mader zároveň dodáva, že Ján Nálepka
,,vyvinul mimoriadnu aktivitu v čase, keď španielsky ľud hrdinsky bojoval proti fašistickej agresii, organizoval manifestačné schôdze a finančnú zbierku na pomoc španielskym antifašistickým bojovníkom.“20
Na jednej z týchto schôdzí (v hostinci u Lackoviča) svojim rečníckym talentom vyše hodiny nebojácne hovoril o sociálnych pomeroch v republike a o boji proti fašizmu, a to bez akýchkoľvek poznámok.21
V čom spočíva sloboda výchovy?
(Článok Jána Nálepku publikovaný v roku 1938)
,,Senátor Hancko tvrdí, že štátny monopol nezabezpečuje slobodu výchovy. V čom spočíva sloboda výchovy? Sloboda výchovy spočíva v slobode učiteľa. Zo života vidíme, že slobodný učiteľ je len a len na škole štátnej, kým na všetkých iných a menovite na cirkevných je dokonca zotročený. Nemá ani toľko slobody ako slúžka. Lebo aj slúžky sa môžu organizovať, kde chcú, kým cirkevnému učiteľstvu to nie je dovolené. Ten má slobodu len vtedy, ak bezpodmienečne vyplňuje vôľu pána farára. Otrok slobodne vychovávať nemôže.
Áno, chceme aj my zabezpečenie slobodnej výchovy, a to sa nám dostane len na školách štátnych a nikdy nie na cirkevných. Súhlasíme so senátorom Hanckom a chceme aj my, aby v našich školách bola pestovaná vernosť k štátu, náboženská a národnostná tolerancia, atď. atď. Naprosto však neveríme, že by cirkevné školy pod vedením a za dozoru často zmaďarizovaných farárov, stúpencov tukizmu, vychovávali v duchu vlasteneckom, aký potrebuje naša republika. Máme ešte v dobrej pamäti prípady, ako sa niektorí farári chovali a chovajú voči slovenskej škole a slovenskému občianstvu. Vlasteneckú výchovu tiež chceme a tú nám zabezpečí len škola štátna. S náboženskou a občianskou znášanlivosťou je to ešte smutnejšie. Chodil som niekoľko rokov do rím.-kat. ľudovej školy a teda viem, ako sa v nej vychováva k náboženskej znášanlivosti. Ináč som v škole nepočul hovoriť o evanjelikoch iba ako o kacíroch, luteránoch, odpadlíkoch, a ako sa hovorilo o Židoch, ktorí zabili Krista, to veru už ani nejdem písať. Dosť na tom, že som bol tak vychovaný v rím -kat. ľudovej škole, že som myslel, že tí luteráni sú vyvrheli ľudskej spoločnosti. Až pozdejšie život ma poučil, že to nebola pravda, lebo tak ako som našiel medzi evanjelikmi mnohých dobrých priateľov, tak som poznal aj medzi katolíkmi mnohých nepoctivých a zlých ľudí. Akým spôsobom vychovávajú školy evanjelické a židovské svoje žiactvo, to neviem, ale mám zato, že ani tam sa tým najkrajším spôsobom o inovercoch nehovorí. Čo z toho nasleduje? To, že cirkevné školy svoje žiactvo nikdy k náboženskej znášanlivosti nevychovávajú, ale naopak, v cirkevných školách pestujú úmyselne a vedome náboženskú neznášanlivosť. Kto pestuje náboženskú neznášanlivosť, ten pestuje aj občiansku neznášanlivosť, poneváč, kto nenávidí človeka luterána, ten ho nenávidí aj ako občana. Áno, voláme s pánom senátorom Hanckom aj my všetci zväzisti a radíme našim zákonodarcom, aby čo najskôr unifikovali slovenské národné školstvo v tom zmysle, aby vo všetkých školách bola prísne pestovaná vernosť štátu, občianska znášanlivosť, náboženská tolerancia, atď. Takáto výchova môže byť na Slovensku zabezpečená výhradne v školách štátnych a nikdy nie cirkevných.“22
Obľúbený medzi chudobou
(Zo spomienok kolegyne Vilmy Potmanovej-Boleschovej)
Učiteľka Vilma Potmanová-Boleschová spomína na Jána Nálepku (s ktorým sa zoznámila v roku 1938) ako na dobrého pedagóga, ktorý
,,mal rád deti a ony ľúbili jeho. Jeho žiaci boli z celej školy najdisciplinovanejší. Vedeli krásne spievať a cvičiť. No pritom všetkom, že mal rád žiakov, bol k nim aj prísny a veľa vyžadoval. Hovorilo sa o ňom, že bol dobrý učiteľ. Veselý. Iba nemal nikdy peniaze. Medzi chudobou bol obľúbený… Jano Nálepka bol zhovorčivý, kolegiálny, veselý človek. Rád spieval. Nacvičoval ľudové piesne a často vystupoval so žiakmi na slávnostiach. V učiteľskom zbore bol obľúbený, zábavný. Jeho vystupovanie v škole aj mimo školy bolo priateľské. V dochádzke do školy bol presný a dochvíľny. Videla som ho už, ako vystupuje prísne, po vojensky. Okrem spevu mal Ján Nálepka rád telesnú výchovu, hry, cvičenia so žiakmi. Stal sa tiež cvičiteľom v miestnej RTJ v Stupave. Mládež sa okolo neho zgrupovala, deti ho mali rady. So žiakmi chodil cvičiť do blízkeho lesíka Borník. Vracajúc sa, žiaci pochodovali a spievali pochodové piesne: Na stupavskom moste, Slovenské mamičky. Tá druhá pieseň bola jeho obľúbená“23
Mladí, volám vás!
(Článok Jána Nálepku publikovaný v júni 1938)
,,S pohnutím beriem pero do ruky, aby som sa prihovoril vám, kamaráti pod Tatrami, s ktorými som kedysi spolupracoval a ktorých vás stále v srdci nosím. Obraciam sa na vás s pohnutím po dvoch bratislavských manifestáciách. Bol som 5. júna svedkom sprievodu tých Slovákov, ktorí sa dosiaľ nevedeli prihlásiť k plodnej práci, ktorí po celých dvadsať tokov trvania republiky len zďaleka okukávali a hanobili prácu iných. Bol som svedkom toho, že títo ľudia i naďalej mienia zostať vo svojej hriešnej nečinnosti. Ba idú ďalej! Idú búrať a rúcať to, za čo vykrvácali tisíce Slovákov a Čechov, idú búrať a podkopávať základy štátu, ktorý je náš, Búrajú to, čo máme, a ženú nás v neistú budúcnosť, ktorú nám chcú zaistiť pod vládou toho nemeckého ,krížaʻ a v koncentračnom tábore! Bol som svedkom sprievodu a zhromaždenia tých ľudí, ktorým nie je nič sväté, ani pamiatka mŕtvych, ani práca živých, ktorí nemajú srdca, oči a rozum, ktorí nevidia iných, len seba! Bol som svedkom toho, že títo mladí ľudia odhodili alebo zneužili slovenskosť a opičia sa podľa tých, ktorí nám prikladajú nôž na hrdlo. Bol som svedkom zhromaždenia ľudí, o ktorých si dnes dovolíme vážne pochybovať, že im zostalo v ich hlavách trocha zdravého rozumu. 5. jún – manifestácia autonomistov – vryl mi do pamäte poznanie, že je na slovenskom národnom tele vred, ktorý musíme rozrezať a zahojiť! Dojatý tou vážnou chvíľou slovenských dejín,
obraciam sa na vás, kamaráti pod Tatrami, a volám k vám: Spojte sa na našich dedinách s každým, kto má snahu a zmysel pre poriadok, disciplínu a pokoj i mier. Spojenými silami duste plameň nenávisti a štvavosti tej vrstvy občianstva, ktorá ani v dnešných ťažkých časoch nevedela zabudnúť na svoju sebeckosť a nenašla pochopenie pre potrebu obcí a štátu. Spojte sa s každým úprimným demokratom, pestujte úctu a pochopenie pre politické presvedčenie iného, lámte hroty nenávisti a demagógie, buďte rozvážni, mierni, ale svoje politické presvedčenie, úctu k štátu pestujte a neustupujte!“24
Nálepkova výzva k vlastencom a rodákom prichádza v pravý čas. Západní spojenci zradili Československo a v septembri 1938 podpísali mníchovský diktát. Fašizmus už nebol iba hrozbou na dosah ruky, ale neodvrátiteľnou a nezadržateľnou katastrofou…
18.díl
Formovanie Nálepkovho charakteru na pozadí politickej elégie v rokoch 1937 – 1938 (kultúrno-historický kontext, 1. časť)
Ľudovej strane veľmi záležalo na tom, aby sa ľud udržiaval v nespokojnosti a v zahraničnej politike otvorene sympatizovala s fašistickými diktatúrami, napriek skutočnosti, že to bol práve Hitler, ktorý viedol bezohľadný boj proti cirkvi a pápežovi, že práve vo fašistickom Nemecku bola katolícka cirkev potláčaná ako nikde inde na svete, zatiaľ čo v boľševickom Rusku sa boj proti náboženstvu zastavil. Aký následok malo toto nezodpovedné štvanie sa ukázalo čoskoro…
1937
Denná tlač Hlinkovej ľudovej strany neprinášala nič pozitívneho, ľudí otravovala, znepokojovala a demoralizovala. Kto čítal toho času len ľudácke plátky, ľahko nadobudol presvedčenie, že v Československej republike je všetko len zlé a nepoctivé (bol kritizovaný obilný monopol, československá vzájomnosť25, nespomínalo sa zlepšenie hospodárstva26, útočilo sa na štátne školy27 a mladú slovenskú inteligenciu28, silná obranyschopnosť štátu bola tabu29). Na dennej báze sa odohrávali negatívne útoky ľudákov na predstaviteľov československej vlády30, naopak – živilo sa podhubie nového martýrstva v osobe uväzneného na Pankráci Vojtecha Tuku31, silné palcové titulky prinášali pogrom komunistického ,,moru“ po celej Európe32, pozitívny ohlas mali nacionalistické víťazstvá33.
1938
20. februára 1938 po trojhodinovom prejave Adolfa Hitlera, v ktorom Nemecko už viac
,,nestrpí príkorie páchané na zahraničných Nemcoch“,
sa začína písať nová kapitola sily nemeckého hákového kríža. Hlinkovci, nadšení jeho prejavom, kde Hitler ,,hovoril viac mierumilovne“ písali, že národný socializmus slúži
,,k stabilizácii faktického stavu a k utvrdeniu nemeckého národa“ a preto ,,všetko čo podniká, je v jeho záujme“.34
Politická tvárnosť Európy sa zmenila zo dňa na deň a Československo stálo uprostred tohto vlnobitia. Tento čas bol snáď najnevhodnejší na to, aby sa medzi sebou bili Slováci a Česi pre nevyriešený slovenský problém a aby podnety zo zahraničia v naratívoch
,Dajte Slovákom čo im patrí!ʻ35,
gradovali. Československo stálo na rozhraní časov a prežívalo svoje historické chvíle.
Andrej Hlinka ako hlavný iniciátor autonómie (a následného oslabenia Československa), aj vo svojom vysokom veku politicky aktívny, neskrýval radosť, lebo
,,sejba naša prináša dobrú úrodu“ a ,,myšlienka jednotného frontu všetkých autonomistov dozrela už natoľko, že sa k nám hlásia Nemci, Maďari i Rusíni. Konrád Henlein (*vodca sudetsko-nemeckej strany v ČSR, pozn. autorky) uznáva našu veľkú úlohu katolicizmu v boji proti boľševizmu, ktorý ohrozuje kresťanskú kultúru. Súhlasí s nami, čo sa týka otázky práv samobytných národov, ktorým sa má ako celku priznať právna osobnosť. Ján Esterházy (*aktívny maďarský iredentista, pozn. autorky) za Maďarov osvedčil sa, že uznáva vedúcu úlohu a vedúce postavenie Slovákov v prípade uskutočnenia autonómie. Takisto Ivan Plejščák (*pravidelná kooperácia s ľudáckymi poslancami, pozn. autorky) za Rusínov osvedčuje sa za autonómiu a práva Slovákov, tak aj Rusínov. My tieto osvedčenia vítame a podobne sa osvedčujeme, že sa budeme držať zásady – Každému, čo mu patrí! Len na tomto kresťanskom a spravodlivom základe bude možno skonsolidovať republiku a pomery, ktoré československé strany skonsolidovať nevedeli. Skonsolidujeme ich my!“36
V tomto pohnutom čase, keď sa dovŕšila nezávislosť Rakúska, ktoré bolo obsadené Hitlerom a začlenené do Tretej ríše, celý svet zostal zdesený nad fašistickou agresiou, okrem slovenských ľudákov, ktorí privítali tento krok s nadšením, lebo
,,za pokoj a poriadok v Rakúsku ručia Hitlerove vojská. Každý národ má právo, aby sa spravoval režimom, ktorý mu zabezpečuje istejšiu a krajšiu budúcnosť“.37
Istejšiu a krajšiu budúcnosť obsadeného Rakúska, ktoré zabezpečili hitlerovské vojská, opisuje anglický Times nasledovne:
,,Britská tlač jednomyseľne odsudzuje čo najostrejšie a najenergickejšie postup Nemecka. V celom Anglicku, nevynímajúc tentoraz ani tie kruhy, ktoré sa inokedy zasadzujú vždy za britsko-nemecké dorozumenie, zavládla ostrá protinemecká nálada.“38
Československý rozhlas zahájil ranné vysielanie citátom z Daily Expressu:
,,Rakúsko už nejestvuje a stalo sa nemeckou provinciou“ a hlásateľ v rakúskom rozhlase v rovnakej rannej hodine: ,,Nacionálno-socialistické Rakúsko zdraví vodcu“,
po ktorom zaznela pieseň Deutschland, Deutschland über alles.39 Týmito hláseniami bola vystihnutá situácia.
Silné kresťanské cítenie hlinkovcov sa odzrkadlilo behom prvých 24 hodín vstupu SS do napadnutej krajiny a zatýkania, v prvom rade občanov a žurnalistov židovského pôvodu (cca 10 000 len vo Viedni), ďalej množstva kňazov a osôb na čiernych listinách. Za jeden deň prišlo o zamestnanie tisíce Židov (židovskí lekári, právnici, advokáti), ktorí boli doslova bez grajciara vyhodení na dlažbu zo všetkých verejných inštitúcii.40 Ľudácky Slovák vyvinil tieto udalosti nasledovne:
,,Ako je známe, Viedeň bola doteraz práve takým eldorádom kadejakých boľševických deštruktívnych žurnalistov a agentov, akým sú, bohužiaľ, aj Praha, Brno, Bratislava. Títo sú teraz alebo v rukách Gestapo, alebo utiekli do ČSR. Podľa správ národno-socialistická polícia pozbierala doteraz 400 takých medzinárodných kaviarenských povaľačov a internovala ich. Desaťtisíce miest sa vyprázdňuje pre mladú kresťanskú rakúsku inteligenciu. Veľké obchodné domy prechádzajú do kresťanských rúk…“41
Ľudáci jasajú, keď nemecká armáda okupuje Rakúsko, pričom sa nadšene dívajú na obraz Pittsburskej dohody. Nemecko sa zjednocuje, predvádza centralizáciu štátu aká nemá v histórii obdoby a katolícke kruhy v Rakúsku čakajú s neistotou, čo bude ďalej nasledovať (Vatikán zatiaľ mlčal42). Katolícka cirkev na Slovensku však nie je jediná, ktorá mlčí pred pošliapavaním základných ľudských práv, či hromadnými samovraždami (niekedy i celých rodín43) zo zúfalstva a strachu z nového režimu. Viedenský kardinál, arcibiskup Innitzer zablahoželal Hitlerovi k ,,nekrvavému uskutočneniu prevratu“ a ubezpečil ho, že rakúski katolíci chcú súčinne spolupracovať na výstavbe svojho nového štátu.44 Vernosť cirkvi k veľkonemeckej ríši bola vyvinená ako križiacka výprava proti nevercom s božím požehnaním, a to doslova.“45
- NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 39. ↩︎
- Tamže. ↩︎
- NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 39. ↩︎
- Tamže, s. 39 – 40. ↩︎
- Tamže, s. 40 . ↩︎
- NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 40. ↩︎
- Tamže, s. 40 – 41. ↩︎
- Tamže, s. 41. ↩︎
- Zo záchodov škola. Nuž kde inde – ako v Smižanoch? História naskutku zaujímavá. In Podtatranský kraj. [27. júl 1934, ročník I, č. 26, s. 4]. Článok bol publikovaný pod pseudonymom Rectus. ↩︎
- Tlačová oprava. Zo záchodov škola. Nuž kde inde – ako v Smižanoch? História naskutku zaujímavá. In Podtatranský kraj. [10. august 1934, ročník I, č. 28, s. 4]. ↩︎
- NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 41. ↩︎
- Tamže, s. 41 – 42. ↩︎
- ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 33. ↩︎
- AKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 22. ↩︎
- ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 41 – 43. (Národná škola slovenská, ročník XV, číslo 1, z dňa 1. 2. 1937). ↩︎
- Obecná kronika II. Stupava. In Kroniky obce mesta Stupava. [online]. Dostupné z: https://www.stupava.sk/o-meste/kroniky-mesta-stupava/?page=3 ↩︎
- Tamže. ↩︎
- ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 55. (Podkladové materiály k regionálnym dejinám O vzniku a založení ÚV KSČ v Stupave, s. 15.) ↩︎
- Tamže, s. 67 – 68. ↩︎
- Tamže, s. 68. ↩︎
- NÁLEPKA, J. 1995. Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK International, s. 156. ↩︎
- ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 43 – 44. (Archív ústavu dejín KSS, 19127) ↩︎
- NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 33 – 34. ↩︎
- JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 23 – 24. (Podtatranský kraj, 1938, č. 25). Článok je publikovaný pod pseudonymom Jano Nka. ↩︎
- Vzdali sme sa všetkých nádejí. In Slovák. [16. marec 1937, ročník XIX, č. 61, s. 1]. ↩︎
- Agrárny teror. In Slovák. [14. marec 1937, ročník XIX, č. 60, s. 1]. ↩︎
- Jozef Sivák: Starosti s ľudovými univerzitami. In Slovák. [18. marec 1937, ročník XIX, č. 63, s. 1]. ↩︎
- Karol Sidor: Problém inteligencie. In Slovák. [19. marec 1937, ročník XIX, č. 64, s. 1]. ↩︎
- Obrana štátu nie je len vecou vojenskou. In Slovák. [14. marec 1937, ročník XIX, č. 60, s. 2]. ↩︎
- Expozé ministra zemedelstva neuspokojuje Slovákov. In Slovák. [7. marec 1937, ročník XIX, č. 54, s. 3]. ↩︎
- Cesta k amnestovaniu univerzitného profesora dr, Tuku. In Slovák. [16. marec 1937, ročník XIX, č. 61, s. 1]. ↩︎
- Krvavé demonštrácie boľševikov v Paríži. In Slovák. [18. marec 1937, ročník XIX, č. 63, s. 1]. ↩︎
- Franco na madridskom fronte. In Slovák. [17. marec 1937, ročník XIX, č. 62, s. 1]. ↩︎
- Hitler hovoril viac mierumilovne. In Ľudová politika. [22. február 1938. ročník XIV, č. 43, s. 1]. ↩︎
- Memento zo zahraničia. In Slovák. [23. február 1938, ročník XX, č. 44, s. 1]. ↩︎
- Hlinka o bloku autonomistov. In Slovák. [1. marec 1938, ročník XX, č. 49, s. 1]. ↩︎
- Slovensko hraničí s Veľkonemeckom. In Slovák. [13. marec 1938, ročník XX, č. 60. s. 1]. ↩︎
- Times: Rakúska vláda bola povalená násilím. In Slovenský denník. [13. marec 1938, ročník XXI, č. 61, s. 1 ]. ↩︎
- Finis Austriae. In Slovenský denník. [13. marec 1938, ročník XXI, č. 61, s. 1 – 2]. ↩︎
- Himmler pripravil triumfálny vjazd Hitlerovi. In Robotnícke noviny. [16. marec 1938, ročník XXXV, č. 62, s. 1]. ↩︎
- Pohroma pre židovských žurnalistov. In Slovák. [16. marec 1938, ročník XX, č. 62, s. 2]. ↩︎
- Adolf Hitler a Vatikán. In Slovák. [17. marec 1938, ročník XX, č. 63, s. 1]. ↩︎
- Séria samovrážd bývalých vodcov Rakúska. In Slovák. [17. marec 1938, ročník XX, č. 63, s. 3]. ↩︎
- Katolíci v Rakúsku a nový režim. In Slovák. [17. marec 1938, ročník XX, č. 63, s. 3]. ↩︎
- Cirkev nebude ľutovať svoju vernosť k veľkonemeckému štátu! In Slovák. [22. marec 1938, ročník XX, č. 67, s. 1]. ↩︎