Články / Fašismus / Historická literatura / Literatura faktu / Obrana / Životopisná literatura

Knížka na pokračování: Sonka Valovič Sazama: BOJ NIE JE UKONČENÝ: kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam – 28., 29. a 30. díl

- by Yveta - Leave a Comment 77

Novou, právě dokončenou knížku zveřejníme s laskavým svolením autorky na pokračování postupně po jednotlivých kapitolách. Zdroj zde. Odkazy na předchozí díly najdete pod textem.

28. díl

Zoceľovanie Nálepkovho charakteru pod vlajkami rovnoramenného dvojkríža, rok 1939 (kultúrno-historický kontext)

Hoci spočiatku bolo zahranično-politické postavenie Slovenska po 14. marci 1939 labilné, svoje postavenie v nemeckej sfére si upevnilo v súvislosti s aktívnou účasťou na vojne proti Poľsku, keďže slovenská vláda dala k dispozícii nacistickej agresii to najcennejšie – slovenských vojakov a slovenské územie, ktoré hitlerovci mohli využívať ako nástupný priestor pre svoju armádu. S prípravou teritória na území zóny pre nástup nemeckých vojsk do vojny proti Poľsku Nemci začali už koncom júna 1939 (o čom oficiálne informovalo Oberkommando der Wehrmacht – Zahraničný úrad)1, a hoci o tomto zámere minister obrany veľmi dobre vedel2, na verejnosti všemožne popieral svojím ,,čestným slovom“ presuny nemeckých oddielov či akýkoľvek vojnový šum.3 Vo svojej servilnosti k Tretej ríši sa nakoniec slovenská vláda zaviazala prerušiť akékoľvek vzťahy s Poľskom, ktoré by odporovali nemeckému záujmu, zostriť ochranu hraníc v snahe o zamedzenie prechodu vojakov do čs. jednotky formujúcej sa v Poľsku a maximálne eliminovať poľskú špionáž.4

Tesne pred septembrovým napadnutím Poľska sa minister obrany aktívne zúčastňoval viacerých manifestácií, ktoré boli v posledných augustových dňoch zorganizované v snahe deklarovať pred verejnosťou a tiež pred zahraničím, že Slovensko je krajinou pokoja a politickej jednoty, a to aj napriek rastúcej vojnovej psychóze v okolitom svete. Rovnako tesne pred vypuknutím vojny F. Čatloš slávnostne odhalil pamätnú tabuľu M. R. Štefánika, ktorého politický odkaz ľudácka propaganda od začiatku krivo zneužívala na proslovenské záujmy, hoci išlo o stúpenca československej jednoty a vzájomnosti, a verejne vyhlásil, že

,,keby Štefánik dnes žil, iste by volil túto cestu (priateľstva s Treťou ríšou), lebo takto prikazuje záujem národa.“5

27. augusta 1939 nasledovala cesta F. Čatloša po boku J. Tisa do Šaštína, kde na posvätnom mieste medzi množstvom veriacich pútnikov (pútnicke miesta, kostoly, odpusty a pod. boli vždy zneužívané na politické agitácie HSĽS) boli deklarované  Tisom nasledujúce slová:

,,Svoju armádu má Slovenský štát nie preto, aby na niekoho útočila a chcela niekomu niečo brať, ale Slovenský štát potrebuje svoju armádu na to, aby si vrátil svoje a nedal si brať, čo je jeho. Ak bude treba urobiť nejaké opatrenia na obranu štátu, teda ich urobíme. Sme si istí svojím právom a presvedčení, že naše právo zvíťazí. Ak by na nás chcel niekto útočiť, nech si je istý, že slovenskú armádu nájde tam, kde bude chcieť útočiť… My v tomto ohľade ideme ruka v ruke s Veľkonemeckou ríšou, budeme sa doplňovať a už dnes Veľkonemecká ríša drží nad nami ochranu. Keď ale vláda usúdi, že prišiel okamih, aby Slováci nastúpili na svoju obranu, som presvedčený, že žiaden Slovák nebude sa zdráhať, ale pôjde s radosťou a oduševnenosťou na ochranu našich hraníc…“6

Cesta k napadnutiu Poľska a vypuknutiu druhej svetovej vojny sa otvorila, hoci postoje vládnych politikov k otázke prípadnej účasti Slovenska v ťažení na Poľsko boli rôzne. K predsedovi vlády J. Tisovi sa za účasť vo vojne prikláňal okrem F. Čatloša aj hlavný veliteľ HG A. Mach, za neutralitu sa prikláňala skupina okolo ministra zahraničných vecí F. Ďurčanského7, a proti vojne sa otvorene postavil (už toho času) slovenský vyslanec vo Vatikáne polonofil K. Sidor, ktorý s niektorými slovenskými politikmi a vojakmi zvažoval spoločnú vojenskú akciu Slovákov s Poliakmi proti Nemecku, dokonca bol pripravený plán vystúpenia slovenskej armády po boku poľskej v prípade jej vojnového konfliktu s Nemeckom, na čele s plk. A. Malárom.8

Revízia severnej hranice bola veľkým lákadlom nielen pre slovenskú vládu, preto ju tak úspešne na verejnosti prezentovala ako prvý krok o odčineniu krivdy spáchanej na slovenskom národe. F. Čatloš po vojne pred Národným súdom otvorene priznal manipulovanie s verejnou mienkou zo strany vlády pred útokom na Poľsko:

,,Celá slovenská vláda na rozkaz ríše začala sledovať dôslednú protipoľskú orientáciu. Verejné mienenie bolo spracovávané v tom zmysle, že slovenský štát môže očakávať akciu zo strany Poľska… V auguste 1939 začala politická kampaň proti Poľsku usmernená na spôsob nemeckej protipoľskej kampane, ktorú viedol hlavne Mach.“9

Štvanie proti Poľsku bolo prenechané radikálom z HG, ktorým medzivojnové Poľsko prilialo vodu na mlyn, keď v rokoch 1920, 1924 a 1938 anektovalo pohraničné územia s prevalenciou obyvateľstva slovenskej národnosti, na ktorom boli hrubo porušované základné ľudské práva národnostných menšín. Bola to veľmi citlivá téma a preto v mnohom ,,ospravedlňovala“ nemeckú agresiu, ktorú ľudáci naplno využili, ako dokumentuje dobová tlač citujúc F. Čatloša v deň napadnutia Poľska:

,,Dôstojníci, rotmajstri, vojaci! Znovu nastala dejinná skúška slovenského národa, slovenského vojska. Naše záujmy spojili nás s nemeckou armádou a postavili do nepriateľského pomeru s Poľskom. Nepriateľstvo sa započalo už dnes! Podľa toho, ako sa naše vojsko v boji zachová, budú nás posudzovať teraz i v budúcnosti. Na našej odhodlanosti, disciplíne a rozvahe spočíva teda aj životná otázka nášho jestvovania ako štátu a národa…. Odhodlané Nemecko potrebuje odhodlaného spojenca. Spoločnú túžbu oslobodiť ujarmených bratov v Poľsku, splníme spoločným úsilím. Vyplňme svoje dejinné poslanie s vernosťou, svedomitosťou i bezpodmienečnou poslušnosťou, privteľme odtrhnuté kraje k nášmu Slovensku. Je to šťastný údel terajšej našej generácie. Svojimi obeťami zaslúžime si vďaku našich potomkov. Národ musí byť pyšný a hrdý na svoje slovenské vojsko, po ktorom veky túžil. Alebo zvíťazíme, alebo padneme…!“10

Napriek apelovaniu ministra obrany na poslušnosť každého vojaka11, glorifikáciou nemecko-slovenského spojenectva, ktoré malo byť zárukou budúcnosti slovenského národa12, či osloboditeľskej misii slovenského vojska13, keď sa slovenskí vojaci dostali na územie, ktoré so Slovenskom historicky ani etnicky nemalo nič spoločné, prehovorila slovanská krv – v mnohých posádkach prišlo k vzburám a demonštráciám, zvlášť záložníci odmietli zúčastniť sa vojny proti Poľsku. Dôstojníci a vojaci, ktorí odmietali bojovať na strane nacistickej agresie v rámci poľného ťaženia slovenských vojsk, začali prebiehať k poľskej armáde a vstupovali do légií tvorených Čechmi a Slovákmi (Legion Czechów i Słowaków), organizovaných na poľskom území (Krakow) už od jari 1939.14 V tomto formujúcom sa útvare na území Poľska bolo  množstvo Slovákov, ktorí prešli zo Slovenska a bojovali po boku Poliakov, bombardujúc pozície nemeckého vojska, čo je pravým obrazom zmýšľania širokých vrstiev nášho národa, ktoré sa so zradou Tisovej vlády nikdy nestotožňovali, ale zostali verné Československej republike, rovnako ako k ideám demokratických slobôd.

V roku 1939 tak na území Tisovou vládou nenávideného Poľska išlo o prvý zahraničný odboj Čechov a Slovákov proti hitlerizmu a to nasledovne:

,,Pod dohľadom čs. konzulátu v Krakove boli v dobe od 15. 8. do 30. 8 1939 zriadené dve čs. odvodné komisie, a to jedna priamo na konzuláte v Krakove, druhá v tábore Malé Bronovice u Krakova, ktoré vykonávali odvody pre Prvý čs. legion v Poľsku, ktorého veliteľom bol pplk.pech. Ludvik Svoboda. Tento čs. legion pozostával z 870 vojakov a dôstojníkov, z ktorého počtu  bolo 430 Slovákov a to 30 letcov, ktorí prileteli zo slovenskej armády a 400 vojenských prebehlých osôb od ostatných druhov zbraní.

Legion dňa 8. septembra 1939 v Lešnej v tábore pechoty u Baranoviča dostal od poľskej armády: 12 ľahkých, 24 ťažkých guľometov a 60 pušiek. Od 13. septembra 1939 bol legion zasadený v priestore Tarnapol, v dedine Hluboček-Vielky, kde bola z neho tiež zriadená protiletecká obrana z miestnej železničnej stanice. Z časti legionu bol vytvorený oddiel KOPL na ochranu Tarnapolu, ktorého veliteľom bol por. Pavel Styk – Slovák. Pri odchode do Tarnapolu lúčil sa s týmto oddielom pplk.pech. Svoboda týmito slovami: ‒

Závidím Vám, pretože budete prví skutočne bojovať za Republiku. — 

Keď veliteľ 1. poľského legionu videl, že v krátkej dobe bude celé Poľsko obsadené Nemcami, rozhodol sa so súhlasom vyslanca J. Skávika a po prejedaní so sovietskymi zastupiteľskými úradmi pre prechod do Sovietskeho zväzu.“15

Keďže v týchto légiách bolo aj množstvo prebehnutých Slovákov, možno povedať, že práve tu –  udalosťami roku 1939  je začiatok rozkladných tendencií v armáde Slovenského štátu, ktoré vyvrcholia v roku 1943 masívnym prebiehaním slovenských vojakov na stranu Sovietskeho zväzu. Slovenská armáda, ktorá odmietala nacistickú ideológiu Novej Európy bola totiž zložená z veľkého množstva vlastenecky cítiacich vojakov československej orientácie, ktorí predtým boli vycvičení v československej armáde, ktorí prežili tragické dni kapitulácie roku 1938 v pohraničných opevneniach, a ktorí zažívali pravdu o fašizme a zrade dennodenne na vlastnej koži…

Fragment z dobovej tlače ilustrovaného spoločenského týždenníka Nový svet z mája 1939

29. díl

Spustenie operácie Fall Weiss (Útok na Poľsko)

,,Dopíš svoj verš, rozlúč sa ešte s nami

a potom odíď navždy, básnik ihravý.

Hodina odbila a čas je okovaný

a my v ňom chabí, tápaví.

S tŕpkami v hrdle zdržaného vzlyku

nás zdraví tento neúprosný vek.

Všetko je stratené?

Mám slovo na jazyku.

Na bolesť myslel som

a našiel na ňu liek…“16

Jozef Tiso o princípe völkisch

V piatok 1. septembra 1939 predseda vlády Jozef Tiso vydáva stanovisko k udalostiam, ktoré začínajú meniť nielen tvár Európy, ale aj celého sveta, nasledovným vyhlásením pre slovenský národ:

,,Hlásime sa k boju, aby sme mali právo hlásiť sa aj k všetkému, čo nám patrí.“17 

Týmto vyhlásením je obhájený útok na Poľsko zo strany Slovenského štátu, ktorý sa pridal k nacistickej Tretej ríši, lebo

,,svoj národný a štátny život iba bránime a podľa mravouky sa ho vzdať nesmieme, a nech veci dopadnú ako chcú, my si len svoje budeme brániť. Na nikoho útočiť nebudeme, ale cez svoje hranice nikomu prejsť nedovolíme, aby sa naše územie nestalo bojiskom! Stojíme pred usporiadaním strednej Európy, po ktorej sa volá od roku 1919 stále. Definitívne riešenie Európy nemôže byť založené na inom základe, než predstavuje zásada národnostného vyhranenia politického. Princíp völkisch je zásadou kresťanskou, praktické prevedenie, ktorej musí byť smernicou pre usporiadanie Európy, aby prestali hádky a rekriminácie pre krivdy páchané na príslušníkoch inej národnosti. Veríme, že toto usporiadanie Európy bude sa diať na základe zásady národnej rovnoprávnosti a národnej integrity. Túto zásadu ako príkaz prirodzeného práva prízvukujeme vo vrave vojnového rinčania ako našu najväčšiu silu…“18

Postaviť sa Hitlerovi na odpor zo strany slovenskej vlády zrejme neprichádzalo do úvahy, lebo

,,kto triezvym rozumom, statočnou slovenskou dušou a s odhodlaným srdcom skúma vojnové položenie Slovenska, musí skloniť hlavu pred Bohom, že takto riadi osudy slovenského národa a musí vzdať vďaku hlave štátu Dr. Jozefovi Tisovi, jeho zástupcovi Dr. Vojtechovi Tukovi a všetkým jeho spolupracovníkom za čin, ktorý vykonali, keď 13. marca dohodli sa s Füfherom a dali Slovensko už ako samostatný štát pod jeho ochranu.“19

,,Nerobí nám dobrú reklamu táto slovenská vláda“, však protestujú zahraniční Slováci deň po útoku slovenskej armády na Poľsko,

,,meno slovenský sa stáva smutne slávnym. Veríme, že slovenský národ veľmi skoro zmyje tú hanbu, ktorú naň uvalili zradcovia.“20

Podľa neskorších vlastných slov gen. F. Čatloš, ktorý bol priamo podriadený nemeckému veleniu, vraj nerátal s tým, že Nemci vydajú rozkaz slovenským jednotkám prekročiť hranice, a na svoju obhajobu tvrdil, že tento rozkaz prišiel 1. septembra od gen. W. Lista, ktorým nariaďoval, aby slovenské vojsko útočilo v smere aj za Javorinou až k Nowemu Targu. Týmto sa dostal do sporu s nemeckým gen. Engelbrechtom, náčelníkom nemeckého styčného štábu pri slovenskej poľnej armáde, už v prvý deň ťaženia:

,,Von Engelbrechtovi som pokoje oznámil, že na takéto spôsoby nie sme zvyknutí a moji dôstojníci smú poslúchať iba mňa a on je predsa nemeckým generálom. Ja, ako podriadený gen. Listovi musím rozkaz poslúchnuť, ale ide o medzištátnu vec a prekročenie hraníc môžem nariadiť iba so zvolením Dr. Tisa, ktorý je najvyšší veliteľ slovenskej brannej moci…“21 

O tejto situácii upovedomil aj J. Tisa s tým, že ak nezareaguje záporne, bude sa to pokladať za slepú poslušnosť a servilnosť nemeckej vláde. J. Tiso však mlčal a ozval sa až po oslobodení Javoriny s príkazom, aby

,,sme sa vyhýbali konfliktom s Nemcami v týchto pre Slovensko osudných dňoch a poslúchali ich rozkazy bez odporu.“22

Ťaženie slovenskej armády proti Poľsku, september 1939

V skorých ranných hodinách 1. septembra 1939 nemecké nacistické vojská zaútočili na Poľsko. V rovnakom čase, bez predchádzajúceho vypovedania vojny, vstúpili na poľské územie aj jednotky slovenskej armády. V súlade s nemeckými požiadavkami veliteľstvo Bernolák vydalo rozkaz, aby 1. divízia začala postup na Spišská Belá – Nowy Targ s cieľom dosiahnuť cestu Nowy Targ – Krościenko a 3. divízia Rázus aktívnou obranou viazala čo najviac poľských síl.23 Ťaženia proti Poľsku sa por. Ján Nálepka zúčastnil v rámci 3. pešej divízie, zasadenej v priestore severovýchodnej hranice Slovenska pod velením plk.gšt. Augustína Malára. 3. divízia, ktorá spočiatku viazala  poľské sily na hraniciach na východe Slovenska, zažila najtvrdšie boje pri Czeremche, Čertižnom, Duklianskom a Lupkovskom priesmyku…24

Zaistenie severných štátnych hraníc

Jednotky 1. pešej divízie Jánošík prekročili poľské hranice súčasne so začatím útoku vojsk nemeckej 14. armády na smere Dolný Kubín – Nowy Targ. Po vstupe na územie Poľska nenarazili na vážnejší odpor a do večera 1. septembra dosiahli čiaru Javorina – Jurgów – Niedzica, a keďže ako prvý prápor pešieho pluku obsadili Javorinu, rozhodnutím gen. Čatloša bol im udelený názov Javorinský, (Javorinský prápor I. pešieho pluku). Do 3. septembra jednotky 1. divízie obsadili Zakopané a dosiahli cestu Nowy Targ – Krościenko. Dňa 5. septembra sa zmocnili priestoru Kamenica – Bludza – Zalesie, kde bol ich postup zastavený. Veliteľ divízie gen. II. tr. A. Pulanich potom ponechal jeden prápor v Zakopanom a menšie jednotky v Javorine Jurgówe, Nowom Targu, Czarnom Dunajci a Nowej Bialej, zatiaľ čo ostatné jednotky divízie sa do 9. septembra vrátili späť na Slovensko.25

8. septembra vyšiel Čatlošom dôverný rozkaz, v ktorom zdôraznil, že Slovenský štát bol v tomto čase jediným nemeckým vojenským spojencom, čo dáva záruku budúcnosti slovenského národa, lebo

,,správny inštinkt a rozumné vývody nášho národa a jeho vedúcich činiteľov nás nielen zachránia, ale poistia i zveľadia našu budúcnosť. Deľba Slovenska už nenastane, ale nastane jeho spojovanie: Tomu slúžite, preto bojujete a pre dosaženie tohto musíte i spoluvíťaziť s nemeckým vojskom a s ním i zvíťaziť!“26

Na druhý deň novopečený stotník (kpt) Alexander Mach27 ako hlavný veliteľ HG vydal nasledovný príkaz:

,,Gardisti, máte nielen právo, ale i povinnosť vykonať všetko na obranu štátu! Vašou povinnosťou je každého, kto rozbíja a štve ešte i dnes – a to aj v dnešných časoch boja, keď naši hrdinsky vydobyli slobodu a vrátili odtrhnutých bratov vlasti – každého, kto šíri poplach alebo zdražuje, každého, kto útočí proti našej vláde, armáde alebo proti nášmu nemeckému spojencovi, každého takého zločinca ihneď odovzdať patričným orgánom (polícii alebo četníctvu). Hlavnému veliteľstvu súčasne zahláste, koho, prečo, kedy a ktorému orgánu (meno) ste oznámili alebo odovzdali. Hlavné veliteľstvo sa postará o ďalšie. Túto povinnosť ba rozkaz musíte vykonať nielen vtedy, keď ide o ľudí drobných, ktorí azda z hlúposti alebo v opilstve tárajú… Dávajte pozor najmä na bývalých čechoslovákov, polonofilov, židov, maďarofilov. Všímajte si bedlivo ľudí, ktorí si v minulosti nenechali ujsť príležitosť demonštrovať proti nášmu gardistickému smeru, proti Dr. Tisovi, Dr. Tukovi alebo iným reprezentantom samostatnosti. Netrpte medzi sebou zradcov, zbabelcov a nepriateľov Slovenského štátu. Kto ich trpí, je zločinec…“28

Po slávnostnom turné vysokých vládnych činiteľov čerstvo vydobytým slovenským územím, vystúpil F. Čatloš v slovenskom rozhlase (Prešov, 16. september 1939), kde ako príčinu účasti Slovenského štátu vo vojne v súlade s dobovou propagandou uviedol, že

,,slovenské vojsko vykonalo úlohu zaistenia severných štátnych hraníc“,

Poľsko označil za nebezpečného agresora a preto

,,slovenské vojsko v spoločnej operácii so susediacim nemeckým vojskom zahnalo protivníka od našich hraníc…“29

Obhajoba nacistického vpádu do Poľska a spolupráca slovenskej vlády s Hitlerom sa stáva v parole Rež a rúbaj! nedotknuteľným naratívom…

Operačný smer Medzilaborce – Sanok (3. pešia divízia Rázus)

Po ústupe poľských síl (od 10. septembra) postupovala 3. pešia divízia Rázus na všeobecnom operačnom smere Medzilaborce – Sanok, pričom prejavila vlastnú iniciatívu a neskôr v rámci ,,očisťovania“ poľského územia s jednotkami vyčlenenými z Rýchlej skupiny (pplk. J. Imra) operovala až po čiaru Krosno – Sanok – Lesko. Pri bojoch bolo nasadené v obmedzenom rozsahu aj slovenské letectvo, stíhacie lietadlá typu Avia B-534 robili doprovod nemeckým bombardérom (operujúcim zo slovenských letísk) a chránili územie Slovenska pred poľským prieskumným letectvom. Tento prieskum vykonávali lietadlá typu Letov Š-328. Slovenské letectvo prišlo o dve stíhačky, jedno poľské lietadlo slovenskí stíhači zostrelili nad územím Slovenska a nemožno vylúčiť ani ďalšie zostrely, nakoľko údaje o stratách sa rôznia. Podľa oficiálnych údajov straty do ťaženia zasadených slovenských poľných jednotiek zahrňovali 18 mŕtvych, 46 ranených a 11 nezvestných osôb, iné zdroje však hovoria o 20 až 24 mŕtvych (vrátane nebojových úmrtí).30

Odrazenie poľských útokov v obci Czeremcha

Por. Ján Nálepka dňa 2. septembra 1939, ako veliteľ úderného oddielu na pohraničnú obec Czeremcha, v ktorej sa v nočných hodinách usadila poľská domobrana, sa napriek ich silnému odporu zmocnil južného okraju tejto dediny a v hustej hmle šikovným manévrom, bojujúc proti presile, ustúpil bez strát do svojho obranného postavenia. Tu potom odrazil so svojim úderným oddielom v počte 40 mužov útok ,,nepriateľskej“ stotiny na pohraničný hrebeň. Z poľskej strany bol útok podporovaný jednou čatou ťažkých guľometov a jednou čatou mínometov. V ten istý deň, pri opakovaní poľského útoku za veľmi silnej guľometnej paľby na vlastné zákopy, povzbudzoval Ján Nálepka morálku vlastného oddielu a svojim osobným príkladom dosiahol toho, že útok bol na vzdialenosť 300 m zastavený a poľské jednotky boli nútené ustúpiť a odniesť značný počet ranených. Dňa 3. septembra 1939 v skorých ranných hodinách odrazil Ján Nálepka prepad poľskej výpadovej jednotky tým, že sa ujal osobne obsluhy guľometu, keďže strelec bol ranený. Toho samého dňa sa priblížil k ,,nepriateľskému“ guľometu, pôsobiacemu bočne na vlastnú obrannú čiaru a umlčal ho ručnými granátmi.31

Na základe tejto osobnej iniciatívy bol Ján Nálepka ako poručík v zálohe navrhnutý A. Malárom na povýšenie do hodnosti titulu nadporučík pechoty a vyznamenanie medailou za chrabrosť. Dôvody uvedené Malárom boli nasledovné:

,,Dňa 2. t. m. v 03.00 hod. podnikol (*por. Ján Nálepka) ako veliteľ úderného oddielu na obec Czeremcha, v ktorej sa behom noci usadil nepriateľ, výpad a vzdor silnému odporu zmocnil sa južného okraju tejto dediny a v hustej hmle šikovným manévrom bojujúc proti presile ustúpil bez strát do svojho obranného postavenia; 05.00 hod. odrazil menovaný so svojim úderným oddielom v počte 40 mužov útok nepriateľskej stotiny na pohraničný hrebeň. Tento útok trval do 11.00 hod. Nepriateľský útok bol podporovaný jednou čatou ťažkých guľometov a jednou čatou mínometov; o 13.00 hod. pri opakovaní nepriateľského útoku za veľmi silnej guľometnej paľby na vlastné zákopy, povzbudzoval por. Nálepka morálku vlastného oddielu a svojím osobným príkladom dosiahol toho, že útok bol na vzdialenosť 300 m zastavený a nepriateľské jednotky boli nútené ustúpiť a odniesť sebou značný počet ranených, útok končil v 18.00 hod. Chovanie por. Nálepku bolo jedinečné a hrdinské a jedine jeho zásluhou boli obidva útoky odrazené. Pri tomto priplížil sa por. Nálepka s niekoľkými vojakmi k nepriateľskému guľometu, ktorý ručnými granátmi umlčal. Dňa 3. t. m. v 03.00 hod. odrazil por. Nálepka prepad poľskej výpadovej jednotky tým, že sa ujal osobitne obsluhy guľometu, keďže strelec bol ranený. Toho samého dňa priblížil sa k nepriateľskému guľometu, pôsobiacemu bočne na vlastnú obrannú čiaru a umlčal ho ručnými granátmi.“32

O pomoci Poliakom (Zo spomienok pplk. J. Kamenického)

,,V septembri 1939 odvelili náš pluk na krytie poľských hraníc. Ja som bol poverený velením 3. roty a Jano Nálepka velením 4. guľometnej roty. Po krátkom pobyte na hraniciach nadviazal Nálepka spojenie s poľskými dôstojníkmi, ktoré vyústilo v priateľstvo a tajné vzájomné navštevovanie sa. Jednej noci, keď sme hostili istého poľského kapitán a jedného poručíka, uskutočnil sa na naše postavenia prepad a pri prestrelke bol poľský poručík pri úteku zabitý. Na našej strane bol zranený por. Palkech i Jano. O pár dní Nemci prepadli Poľsko a naše jednotky dostali príkaz preniknúť na poľské územie. Predvoj pluku robila moja rota s Janovou guľometnou rotou ako palebnou posilou. Náš postup bol veľmi rýchly, lebo na odpor sme nikde nenarazili. Našou úlohou bolo dostať mestečko Bukovsko, ktoré ležalo niekoľko km pred Sanokom. Keď sme prišli do mesta, bez výstrelu, už nás tu očakávalo predstavenstvo mesta. To nás na naše prekvapenie požiadalo, aby sme mesto i s dobytým územím považovali za súčasť nášho štátu. Jano vedel dosť obstojne po poľsky a keď im vysvetlil, že budú patriť pod nemeckú nadvládu, boli zúfalo sklamaní. Po tejto epizódke nás pozval miestny farár na obed. Počas tejto udalosti sme sa ocitli pred školou. Učitelia priniesli rebrík a začali snímať štátny znak. Keď to Jano zbadal, išiel k učiteľom a nariadil im, aby znak nechali na svojom mieste. Povedal im ďalej, že i on je učiteľ a za žiadnych okolností by toto neurobil. Dodal ďalej, že my sme ich neprišli pokoriť a tento nútený pobyt na ich území z našej strany považujeme za bratskú návštevu. Táto epizóda sa potom nezaobišla bez sĺz a objímania.“33

Čo predchádzalo vyznamenaniu (Zo spomienok por. Imricha Popoviča)

,,Po vstupe na územie Poľska por. Jano Nálepka nadviazal priateľský vzťah so starostom obce. Starosta videl, že prišli vlastne priatelia a bol rád, že ich neobsadili nenávidení Nemci. Po čase sa obrátil k Janovi a z jeho preľaknutej tváre sa dalo vyčítať veľké tajomstvo. ,Pán dôstojník, v lese je veľká poľská vojenská jednotka. To viete, nálada medzi vojakmi nie je práve najlepšia. Aj dôstojníci vidia, že už nemá ďalej cenu bojovať. Nemec postupuje k nám na východ a vieme, čo nás čaká. Začnite s nimi vyjednávať, aby sa k vám pridali.ʻ Starosta potom ochotne sprostredkoval stretnutie. Po dohode  Poliaci odovzdali plnú výstroj a sami sa rozišli do svojich domovov, aby sa vyhli nemeckým zajateckým táborom. Zbrane potom defilovali na prehliadke v Medzilaborciach ako ukoristenú trofej od poľskej armády. Za účasť na poľskom ťažení bol potom poručík Ján Nálepka vyznamenaný priamo generálom F. Čatlošom ešte na poľskom území.“34

Medaila Za hrdinstvo III. stupňa, Karlików, 13. september 1939

Počas ťaženia proti Poľsku sa F. Čatloš zúčastnil viacerých verejných akcií s cieľom heroizovania slovenskej armády ako ,,osloboditeľky ujarmených Slovákov“35, či ,,diskriminovaných národností medzivojnového Poľska.“36 3. septembra 1939 navštívil F. Čatloš oslobodenú Javorinu, kde bol vrelo privítaný slovenským obyvateľstvom za veľkého nadšenia a prejavov nekonečnej lásky k slovenskej vlasti37, čoho sa veľmi dobre chytila dobová propaganda, ktorá však neskôr už taktne mlčala nad skutočnosťou, že v týchto oslobodených dedinách, namiesto slovenských vlajok viali zástavy s hákovým krížom a vládlo v nich neobmedzene nemecké vojsko.38

13. septembra 1939 podnikol Čatloš v sprievode A. Macha a K. Murgaša cestu po obsadenom území na severovýchode frontu, pričom sa zastavil v obciach s ukrajinským obyvateľstvom, ktoré vzhľadom na predchádzajúcu diskrimináciu zo strany poľského režimu vítalo slovenských vojakov ako osloboditeľov. Čo však slovenská armáda robila na území mimo svojich predchádzajúcich avizovaných rozhodnutí nevstupovať na cudzie poľské územie, sa už nevysvetľovalo, avšak v plnej zhode s propagandou, keď poľský rozhlas vyzýval civilné obyvateľstvo k ďalšiemu odporu nad fašistickou okupáciou, sa nezabudlo zdôrazniť, že domobrana nazvaná poľskými teroristami ,,znepokojuje civilné obyvateľstvo a vraždí ženy a deti.“39 Rovnakú ,,osloboditeľskú“ propagandu bude čoskoro počuť aj zo sovietskeho územia…

V tento deň F. Čatloš navštívil slovenských vojakov v obci Karlików, ktorým poďakoval v mene slovenského národa za ,,zaistenie hraníc“, pričom vyznamenal ôsmich vojakov, ktorí ,,preukázali zvláštnu udatnosť“. Jedným z týchto vojakov bol por. Ján Nálepka.

 K poľským udalostiam (Zo spomienok Jozefa Nálepku)

,,Keď sa Jano vrátil z poľského frontu, v jedno nedeľňajšie odpoludnie sa rozhovoril o svojich zážitkoch, čo nebolo jeho zvykom. V izbe boli len rodičia, Ondro a ja. V takúto slávnostnú chvíľu matka položila na stôl jablkový koláč. Zapíjali sme ho čajom. Jano mal veľmi dobrú náladu. Rozhovoril sa o frontových peripetiách a o ich šťastnom konci. Hovoril ľahko, bez vzrušenia: ‒ Len jednému som rád, Nemcov sme predbehli a zaskočili a Poliakom sme pomohli. Veľmi nám ďakovali. —

Jano vtedy privítal postup Sovietov na západnú Ukrajinu a povedal:

‒ Sovieti nie nadarmo, ako my vojaci hovoríme, vysunuli svoje pozície na západ. Pozri sa na mapu Európy a uvidíš, že to tak nemôže zostať, že musí dôjsť k stretnutiu medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. Jožo, ešte si zabojujeme, uvidíš. —

Priateľstvo, ktoré nadviazali s Poliakmi, pokračovalo aj po kapitulácii. Desiatky poľských dôstojníkov i radových vojakov opúšťali krajinu a južným kanálom cez Slovensko, Maďarsko a Juhosláviu sa zaraďovali do armád vo Francúzsku, Anglicku alebo na Blízkom východe. Na tejto ceste sa zastavovali v meste a Kamenický, Jano a ďalší priatelia im zabezpečovali stravu, ubytovanie, ako aj sprievod na ďalšej strane. A aby neupadli do podozrenia, ubytovali ich v kasárňach, kde boli skutočne dobre chránení…“40

            Ako vidíme, aj keď bol Ján Nálepka v Poľsku ako príslušník nepriateľskej armády, nadviazal osobný kontakt s poľskými dôstojníkmi. Za pozornosť stojí mnoho udalostí, ktoré dokresľujú Nálepkov charakter, napríklad malá epizóda z Poľska, zachovaná veliteľom pluku Zverinom, keď Nálepka náhodou natrafil na padlého poručíka poľskej armády, s ktorým mal predtým spojenie. Okamžite sa rozhodol ho pochovať, a to všetkými vojenskými poctami, ale zabránil mu v tom spomenutý veliteľ.41 (Mjr. Zverin neskôr aktívne bojoval v ZSSR po boku fašistov v slovenských jednotkách; v roku 1944 padol v boji proti partizánom v Banskej Bystrici.)

Oslobodené obce ďakujú našej armáde (Článok publikovaný v časopise Slovák 19. septembra 1939)

,,Hlavný veliteľ slovenskej brannej moci, minister národnej obrany, generál Čatloš, podnikol v stredu so svojim štábom, v ktorom sa nachodil inž. Karmasin a šéfredaktor npor. Karol Murgaš, cestu obsadeným územím na severovýchodnom fronte. V obci Radošice, kde Poliaci vyhodili do vzduchu železničný most, rozprával sa generál Čatloš s miestnym obyvateľstvom ukrajinskej národnosti, ktoré hovorí o Poliakoch nenávistne, ako o utláčateľoch. V obci Komanca, ktorú potom gen. Čatloš navštívil, postavili pri vchode do dediny slávobránu, ozdobenú slovenskými, nemeckými a ukrajinskými zástavkami. Predstavitelia obce vyhlásili v rozhovore so slovenským ministrom národnej obrany svoju radosť nad oslobodením od poľského teroru a svoje želanie, žiť nabudúce pod ukrajinskou správou. V Karlikove navštívil minister národnej obrany slovenských vojakov a vo svojom predslove k nim vyhlásil, že dnes stojí celý slovenský národ s láskou za svojou brannou mocou, na ktorú je hrdý, lebo dnes aj pochybovači sa presvedčili, že slovenské vojsko vie obraňovať svoju vydobytú slobodu a samostatnosť. Dnes, keď slovenská branná moc plní svoju úlohu a zaisťuje hranice, celý národ jej za to ďakuje. Minister vyznamenal potom, aby symbolizoval túto vďaku národa, niekoľkých dôstojníkov a vojakov, ktorí preukázali zvláštnu udatnosť v boji za zabezpečenie hraníc. Vyznamenaní boli: veliteľ zástavy Ondrej Zverín, ktorý bol hlavným veliteľom slovenskej brannej moci, poverený za vynikajúce vedenie svojho oddielu, veliteľstvom pluku, poručík Ján Nálepka, poručík Ján Baláž, zranený veliteľ stotiny Ján Palkouch, vojak Jozef Segeč z Vysokej nad Kysucou, vojak Matej Ondrušek z Nesluše, vojak Jozef Fuják a vojak Michal Lepeták z Bačkovej pri Sečoviciach.

Po ministrovi prehovoril k vojakom nakrátko šéfredaktor nadporučík Murgaš, ktorý hovoril m. i.: Svojou vernou službou a svojím obetavým bojom ste zaručili národu česť, právo a poriadok, svojou hruďou ste uchránili národ od povíchrice vojny. Pri ďalšej ceste vzdal gen. Čatloš so svojím štábom v obci Bukovská, poctu pred pomníkom maršala Pilsudského. Napokon navštívil generál so svojím štábom ešte Sanok a Zagorz.“42

Por. Ján Nálepka ako dôstojník slovenskej armády na jeseň 1939, zdroj: Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi

30. díl

Ilegálna činnosť Jána Nálepku na území Slovenského štátu v rokoch 1939 – 1941

,,Tak posadajte. Páni na prestol.

Ba, hrdý dub.

Len nepresoľ si jedlo, nepresoľ,

hej Belzebub!

Necítiš slanosť z kostí zomletých?

Na slávu dejín! Ber z tej omlety!“43

Por. Ján Nálepka bol 1. októbra 1939 prijatý do skupiny dôstojníkov pechoty z povolania. Po skončení ťaženia proti Poľsku pokračoval v službe v Michalovciach vo funkcii veliteľa 4. roty pešieho pluku 8. (1. 10. 1940 premenovaný na 5. peší pluk). Tu bol 22. decembra 1939 vyznamenaný Pamätnou medailou so štítkom Javorina a 31. januára 1940 medailou Za hrdinstvo 2. stupňa.44

Z armádneho rozkazu z 10. októbra 1939 J. Tisom (slovenským prezidentom od 26. októbra 1939) sa dozvedáme, že poľské ťaženie

,,vzbudilo uznanie veľkého vodcu nemeckého národa Adolfa Hitlera, upevnilo a zvrúcnilo spojenecké zväzky medzi Veľkonemeckou ríšou a našou republikou v nerozborné priateľstvo krvou posvätené…“45

Toto ,,nerozborné priateľstvo krvou posvätené“ mala slovenská armáda čoskoro hlbšie spečatiť na východnom fronte proti vtedajšiemu Sovietskemu zväzu…

Úsilie o zjednotenie všetkých antifašistov

Počas krátkeho doliečovania zo zranenia (poľské ťaženie) mal Ján Nálepka dosť času na to, aby zhodnotil celú situáciu. Hľadal a nachádzal množstvo kontaktov s antifašistami. V tomto období mal na Nálepku veľký vplyv učiteľ Ján Kotoč, ktorý pôsobil v Poprade:

,,Jána som dobre poznal. Vedel som o ňom, že je vlastenec, že nenávidí ľudákov a fašistov. Zmýšľali sme rovnako. Rozdiel bol iba v tom, že – hoci som ešte nebol komunistom, presnejšie členom KSČ, mal som styky s komunistami, oni mi ,rozšírili obzorʻ marxistickou literatúrou a častými besedami, čo ma veľmi skoro priviedlo k marxistickej ideológii a politickej orientácii a podľa toho som hodnotil udalosti, podľa toho som konal. Jánov temperament a odhodlanie bojovať proti fašizmu, za slobodu našich národov a obnovenie Československa, boli strhujúce. Bolo treba urobiť len jedno: tak ako pred časom mne, dal som vtedy Jánovi ja komunistickú tlač a literatúru. Taký rozumný človek po preštudovaní základných diel marxizmu-leninizmu nemohol zmýšľať a konať inak, ako to robil Nálepka. Pri každej príležitosti, keď sme mali možnosť stretnúť sa, zaujímal sa Ján o protifašistické hnutie na Slovensku a zákonite ho už hodnotil iným pohľadom. Pohľadom človeka, ktorý pochopil, že boj proti fašizmu nemôže viesť osamotene skupinka ľudí, že je treba zjednotiť všetkých antifašistov a že práve o to sa usiluje komunistická strana. Pamätám sa, ako vzrušene hovoril o tom, že na Slovensku sa budujú vojenské objekty a komunikácie, ako z toho dedukoval zámer fašistov – udrieť na Sovietsky zväz. Rozhorčovalo ho to a poburovalo. Bolo jasné, až k tomu dôjde, zo všetkých síl sa bude snažiť zapojiť sa do boja proti nim, čo neskôr, vo veľmi ťažkých, zložitých a nebezpečných podmienkach uskutočnil…“46

Záujem o ilegálnu tlač komunistického odboja

V čase, keď sa dostali Nálepkovi do rúk komunistické letáky a správy, v ktorých strana zdôrazňovala nevyhnutnosť boja proti hitlerovskému fašizmu, za demokratickú Československú republiku, pochopil, že na Slovensku je ilegálna tlač nielen dôkazom trpezlivého ideologického zápasu, ale aj reálnym odporom a hrdinstvom tých, ktorí ju rozširujú, aj keď sa za to väzní, mučí a popravuje. O túto tlač, ako to uvádza Ján Kotoč, začal sa Ján Nálepka intenzívnejšie zaujímať po prepade Poľska, usilovne ju zbieral a jej obsah rozširoval najmä v radoch mladších dôstojníkov a mužstva.

K radovým vojakom mal Nálepka vždy mimoriadne ľudský pomer a nikdy pred nimi netajil svoje protifašistické zmýšľanie. Takticky, ale pritom čo najzrozumiteľnejšie im vysvetľoval, že Hitler chystá vojnu proti Sovietskemu zväzu, a naznačoval, aké bude poslanie slovenských vojakov v tejto vojne. Slovami Viliama Šalgoviča,

,,ako som sa neskôr osobne presvedčil, Nálepka sústavne počúval vysielanie moskovského rozhlasu a jeho výzvami sa riadil aj v ilegálnej protifašistickej práci, ktorej začiatky vidno hneď po prepade Poľska a ktoré nadobudli veľmi konkrétne formy v Zaisťovacej divízii.“47

Fašistický moloch si tvrdo privlastňoval svoj podiel zrady a prekrýval ho kutňou štátnej samostatnosti. Ľudácka vláda otvorene vstúpila do služieb Hitlera a záujmy Slovenska obetovala na oltár fašizmu. Mohla donekonečna rozprávať o sociálnej spravodlivosti, rovnosti a absolútnej slobode, keď na druhej strane uplatňovala rasový a opozičný teror (viac v kultúrno-historickom kontexte). Klamala a podvádzala slovenský ľud, ktorý mal podľa svojej historickej tradície opäť zohnúť chrbát, no národ, ktorý za posledných 20. rokov žil v demokratickej republike vedel rozoznať, že fašizmus nie je sloboda, ale ten najkrutejší útlak a bezprávie.

Ján Nálepka si veľmi dobre uvedomoval (rovnako ako veľká časť záložníkov), že tzv. samostatnosť Slovenského štátu pod 25-ročným dobrovoľným patronátom Hitlera je iba taktickým manévrom na oklamanie a dezorientovanie svetovej verejnosti. Niet divu, že pred norimberským tribunálom Hermann Göring  naduto a posmešne vyhlásil, že Nemci nikdy nepokladali Slovensko za suverénny štát, a v prípade napadnutia Poľska by územie okliešteného Slovenska využili ako odrazové letisko aj kedy Tisova vláda nesúhlasila.48 Tisova vláda však súhlasila, Slovákom nanucovala propagandisticky na dennej báze nemecké priateľstvo, (ktoré tu vraj nepretržite existovalo od čias Veľkomoravskej ríše, lebo ,,Pribina a Rastislav môžu len Nemcom ďakovať, že sa stali vodcami nad Slovákmi“ a ktorých priateľstvo ocenil aj Hlinka, keďže si ,,sympatie k Nemcov nevedel dostatočne prechváliť“49), nechala vyrabovať sklady s vojenským materiálom a urýchlene zriadila operačné základne proti Poľsku (a zároveň proti ZSSR). Úpravy komunikačných spojov, ktoré sa vykonali v rokoch 1939 – 1941, uskutočnili sa pre potreby útočných armád na Poľsko a ZSSR, na príkaz nemeckého vedenia sa zrealizovala rýchla úprava ciest, budovanie výhybiek, zosilňovanie mostov, a to všetko na sever alebo k severovýchodným hraniciam Slovenska.50

Kontakty s komunistickou ilegalitou

K ilegalite Jána Nálepku na území Slovenského štátu dopĺňame ešte pár slov od pplk. J. Kamenického:

,,O niekoľko dní sa naše poslanie v Poľsku skončilo a vrátili sme sa naspäť do mierovej posádky v Michalovciach. Tu sme opäť nadviazali spojenie s ilegálnymi organizáciami a pokračovali v započatom úmyslu. Najmä po tom, keď po poľských udalostiach sa ruské hranice priblížili k našim. Počas pobytu na poľských hraniciach sme sa zoznámili v Olšinkove s istým starým komunistom Kudzejom. V roku 1940 sme sa dozvedeli, že sa stýka s ruskou pohraničnou strážou, ku ktorej z času na čas dochádzal. Navštevovali sme ho a požiadali o sprostredkovanie prechodu cez hranice. Dohodli sme sa, aby to v kladnom prípade dohodol na Turičné sviatky. Na tieto sviatky sme ho znova navštívili a oznámil nám, že prechod cez hranice dohodol, ale aby sme si to dobre rozmysleli, lebo podľa sovietskych zákonov by to nebolo bez následkov a odporučil nám zapojiť sa do domáceho odboja. Pred vypuknutím nemecko-ruskej vojny navštívili sme menovaného ešte raz, ale sme sa už s ním nestretli, lebo odišiel do Sovietskeho zväzu, odkiaľ sa už nevrátil. Takto nám ostal zatiaľ len domáci odboj.“51

Reorganizácia slovenskej armády podľa nemeckého vzoru

Na základe rozkazu MNO z 15. septembra 1940 a s účinnosťou od 1. októbra 1940 sa uskutočnila základná reorganizácia slovenskej armády podľa nemeckého vzoru, modifikovaného snahou gen. Čatloša, inšpirovaného hlbokými dojmami z vyspelosti nemeckej armády a jej neporaziteľnosti, ktoré nadobudol počas 15-dňovej študijnej cesty 70-tich slovenských dôstojníkov (august/september 1940) Nemecka, na pozvanie nemeckého veliteľstva, s cieľom prezrieť si najvýznamnejšie výcvikové strediská nemeckej brannej moci, historické mestá i západné bojište v oblasti t. č. už dobytej ,,neporaziteľnej“ Maginotovej línie (systému opevnení na francúzsko-nemeckej hranici proti útokom Nemcov, pozostávajúcej z betónových opevnení, prekážok, guľometných hniezd a pod.)52 Gen. Čatloša na tejto ceste sprevádzali o. i. mladí dôstojníci, absolventi bratislavskej vysokej vojenskej školy a vojenskej akadémie, ktorí mali na vlastné oči vidieť to,

,,čo budú budúce generácie môcť čítať len v knihách, vrátia sa do svojich posádok a ponesú v sebe nezmazateľný obraz nemeckej sily a šťastia, že sa môžu pokladať za kamarátov tejto brannej moci.“53

Podľa gen. Čatloša bol rozvoj vojenskej výchovy a vzdelávania predpokladom  ďalšej výstavby a zvyšovania kvality dôstojníckeho zboru, kde maximálnym úsilím sa malo dosiahnuť, aby ,,slovenský dôstojník svojou prácou, svojím vzdelaním, spoločenským taktom, ale i tvrdou neústupnosťou priblížil sa k typu nemeckého dôstojníka“, ktorý si vzápätí sám vychová svojich podriadených, rotmajstrov, poddôstojníkov a mužstvo v duchu, ktorý slovenskú reputáciu udrží a povznesie.54

V tomto systéme na najvyššom stupni stála Vysoká vojenská škola v Bratislave s trojročnou výučbou o dvoch študijných smeroch – generálneho štábu a intendantstva. Vyššou strednou školou  bola dvojročná Vojenská akadémia (VAK) v Bratislave, kde sa vychovával dorast dôstojníkov pechoty, delostrelectva, letectva, jazdectva, protilietadlového delostrelectva, ženijného a spojovacieho vojska. Typickou strednou školou bola Vojenská reálka v Martine, ktorá sa končila maturitou poslucháčov, resp. uchádzačov pre VAK  a Vojenský vysokoškolský internát. Ďalšími vojenskými strednými školami boli školy na prípravu  nižších dôstojníkov zbraní a správy v zálohe. Do štruktúry armádneho školstva v rokoch 1939 – 1940 patrili aj nižšie vojenské školy. Vo vojskových jednotkách sa pravidelne zriaďovali aj osobitné školy pre hodnosti (slobodník, desiatnik) v prvom polroku prezenčnej služby, keď už výcvik pokročil trval cca 5 mesiacov. Celý systém výcviku a výchovy na vojenských školách bol doplnený o rozličné vojenské kurzy (veliteľské kurzy pre vyšších veliteľov, kurzy pre veliteľov vojskových jednotiek, kurzy pre veliteľov oddielov a stotín, rôzne odborné kurzy pre dôstojníkov zbraní a správy z povolania a v zálohe, kurzy pre rotmajstrov, kurzy pre poddôstojníkov z povolania pre mužstvo), pričom mnohí z nich boli vysielaní do Nemecka (dôstojníci, rotmajstri a poddôstojníci z povolania), kde sa v rôznych kurzoch oboznamovali s nemeckým výcvikom.55

Doškoľovací kurz pre dôstojníkov, Pezinok, jún/júl 1940

V roku 1940 bol Ján Nálepka preložený z Michaloviec na veliteľstvo divízie do Prešova, odkiaľ absolvoval aplikačný kurz pre aktivovaných dôstojníkov pechoty v Pezinku (od 15. júna do 6. júla 1940).56 Na tieto chvíle za zachovalo niekoľko spomienok u frekventantov, ktorí spoločne prechádzali kurzom.

Ondrej Štefík, učiteľ z Bytče spomína:

,,Roku 1940 som bol zaradený do doškoľovacieho kurzu pre poddôstojníkov – záložníkov, ktorí mali predpoklady stať sa dôstojníkmi. V tom čase som bol čatár-ašpirant. Ján Nálepka prišiel do Pezinka ako poručík, bol o ročník starší. Zoznámili sme sa srdečne, lebo sa ukázalo, že sme obidvaja Špišaci. Janko bol stále veselý, optimisticky naladený, neznášal okolo seba zamračených, smutných ľudí a vojenský dril. Usiloval sa vniesť do svojho okolia dobrú náladu či už vtipom, priliehavou poznámkou, ale najčastejšie spevom. Počas každej prestávky na cvičisku vedel združiť všetkých účastníkov (bolo to okolo 200 chlapcov). Hneď sa spievalo, pravda, za Jankovho dirigovania. Zvlášť mal rád výhodňarské a tie naučil všetkých frekventantov. Rád spieval Uzka dražka pri valale… V Pezinku bolo po rozkaze každý deň voľno. Išlo sa teda do mesta. Chodievali sme pod viechu… Pretriasali sa rozličné témy. Jankovou obľúbenou bol Východ. Pre neho toto slovo znamenalo strašne veľa – všetko. My sme to vycítili ihneď. Raz v takej položartovnej-polovážnej slovnej potýčke na tému ,východniari-západniariʻ sa rozohnil a vykričal pred všetkými: ‒ A čo vy západniari? Čo vy máte? Nič! No my, východniari, máme všetko: veď z východu prichádza slnce, z východu prišli naši praotcovia, z východu prišli naši vierozvestovia Cyril a Metod, z východu prídu… — Zháčil sa, nedokončil. Ale potom pokračoval: ‒ …takže vy západniari, nemáte, čím by ste sa mohli pochváliť, — a na to vybuchol hurónsky smiech východniarov aj západniarov a všetci sme mu dobre rozumeli. Všetci sme ho mali radi pre jeho úprimný vzťah k človeku. Vedel si získať srdcia všetkých, hoci medzi nami boli aj oveľa starší chlapi.“57

O tom, ako Ján Nálepka pôsobil na mladých vojakov, ktorí namiesto vojnových útrap mali prežívať ničím nerušenú mladosť, ako im dodával odvahy a aký ľudský prístup k nim prechovával, svedčia aj listy ašpirantov Jozefa Šimčiska (z 2. novembra 1940) či Jána Nemčíka (z 15. decembra 1940), v ktorých sa odráža silné ovzdušie dôvery.

Jozef Šimčisko:

,,…Pri odchode z Pezinka som nemal možnosť sa s Vami rozlúčiť a poďakovať sa Vám ako svojmu učiteľovi a prosím Vás, aby ste prijali touto cestou vďaku za všetku prácu a námahu, ktorú ste nám všetkým venovali – môžem povedať, že Vašou zásluhou dostalo sa nám a mne zvlášť, okrem iných vedomostí tiež najlepších skúseností a najlepšieho zažitia látky. Vedeli ste podať látku najpochopiteľnejšie a najúčelnejšie. Pre Vaše osobné vlastnosti a vedomosti sme si Vás vážili, ale tiež sme mali voľajaký bližší vzťah k Vám. Odchádzal som z kurzu s najlepšími pocitmi… Tešilo by ma, keby ste si len v dobrom spomínali na mňa a vlastne na nás všetkých, veď sme boli kolektívom, kde jednotlivec nie je nič… Rád spomínam a budem spomínať na tých šesť týždňov, ktoré som pod Vašim vedením v Pezinku prežil, bolo to aj pri tej veľkej telesnej námahe krásne…“58

Ján Nemčík:

,,…Ani si neviete predstaviť, ako sme sa cítili opustení, keď sme prišli do Mikuláša na dvor kasární. Cítili sme, že naša milá rota je už preč a náš veliteľ, ktorého každý miloval ako otca, už nie je tu. Každý sa díval do diaľok a myslel na Vás. Súdim to podľa toho, že kde sa rozviazal voľajaký rozhovor, to stále a stále len tá veta: Kde je náš pán poručík Nálepka?“59

Ako vidno z týchto ukážok osobnej korešpondencie, Ján Nálepka je už koncom roka 1940 známou osobnosťou medzi vojakmi, ktorí si ho vážia, a bez neho sa cítia opustení. Je otázkou, koľkým ľuďom Ján Nálepka v rokoch vojny pomáhal. Žiadali od neho odbornú literatúru, pomoc na úradoch, poskytoval finančnú výpomoc mladším súrodencom… Pomáhal ako mohol, hoci on sám vnútorne veľmi strádal.  Vnútorné rozpoloženie, ktoré prežíval za posledné mesiace, zachytil v listoch priateľke z detstva Oľgy Ďurdiakovej (bývalej platonickej lásky zo študentských čias) počas svojho letného doškoľovacieho pobytu v Pezinku.

Lebo nechcem zradiť sám seba… (Z korešpondencie priateľke z detstva Oľge Ďurdiakovej)

,,…Veľmi rád by som bol v tých horách. Obdivovať sa každému kvietku, potôčku, poskákať, vybehať sa. Tak si to kreslím… Boli sme síce deti, ale bolo to najkrajšie obdobie môjho života, kedy som žil citu a pre cit. Že sa od tej doby čosi zmenilo, je len logické. Údery, nezdary, pády ideové a pod. dušu vyrvali z rozcitlivenosti… Chceš, aby som bol veselý – to už asi sotva kedy budem – veď sa mi zrútil celý predpokladaný život, všetko, v čo som veril, pre čo som pracoval a žil. Dnes žijem len ako robot bez duše, myseľ je vždy inde. Nehnevaj sa preto – ale posledné politické otrasy zasadili mojej duši smrteľnú ranu, z ktorej sa hádam nespamätám, lebo nechcem zradiť sám seba…

…Ver, že niekedy sú chvíle, že človek nemyslí a snáď ani nesmie myslieť na budúcnosť, lebo by sa potom nemohol v prítomnosti ani pohnúť. Zmena pomerov bola pre mňa smrteľným úderom. Vieš dobre, že by som sa bol za svoje zásady bil a vytrpel všetko. Preorientovanie je proste nemožné.  Že pracujem a žijem tu i dnes, je len príkazom rozumu a živočíšnym pudom, ktorý káže žiť…“60

Vojenská hodnosť: nadporučík, august 1940

Ján Nálepka skončil doškoľovací kurz v Pezinku s výborným hodnotením a 1. augusta 1940 bol povýšený na nadporučíka pechoty.61

Veliteľ čaty kanónovej roty, Spišská Nová Ves, november 1940

Krátky čas, od 18. do 29. novembra 1940, slúžil v Spišskej Novej Vsi vo funkcii veliteľa čaty kanónovej roty. Hodnotenie v kvalifikačných listinách za obdobie od 14. marca 1939 do 30. novembra 1939 a od 1. decembra 1939 do 30. septembra 1940:

,,Svedomitý, spoľahlivý, má zmysel pre zodpovednosť. Úprimný, kamarátsky, pracovitý, vytrvalý, mimo službu veľmi dobré chovanie. Vážny, pokojný, bez zvláštnych sklonov a návykov. Nadaný, veľmi dobrá pamäť, rýchly postreh, logicky uvažuje. Všeobecné vzdelanie: veľmi dobré. Vojenské teoretické vedomosti: veľmi dobré… Schopnosť k výchove a výcviku podriadených: veľmi dobrý vplyv na podriadených po stránke mravnej a výcvikovej. Schopnosť k vedeniu podriadenej jednotky: k vedeniu roty veľmi dobre spôsobilý.“62

Aj vďaka týmto vynikajúcim osobným hodnoteniam bol npor. Ján Nálepka preložený do Prešova na veliteľstvo 2. divízie ako telovýchovný a osvetový dôstojník.63

Telovýchovný a osvetový dôstojník, 2. pešia divízia, Prešov, 1940/1941

Bývalý učiteľ pokrokového zmýšľania v dusnej atmosfére tzv. samostatného štátu v uniforme dôstojníka mal so svojimi podriadenými ,,voľajaký užší vzťah“ (charakterizovaný Jozefom Šimčiskom), lebo vedel žartovať, vedel byť vážny, nikdy neustupoval zo svojich zásad a nikdy tieto zásady neprestával verejne hájiť. Čím ďalej tým viac vystupovala do popredia jeho smelosť, neohrozenosť a pohŕdanie fašistickými prisluhovačmi. On, ktorý celý život bil sa zo spiatočníctvom, s maďarónskymi farármi, ľudákmi a inými predstaviteľmi klerikálnej reakcie, ťažko sa mohol zmieriť so životom v klérofašistickom režime. Búril sa proti takému životu a vysmieval sa mu. Takto ho vidíme na jednej zo zachovaných fotografií z tej doby, ako v uniforme slovenského dôstojníka stojí v skrúšenom postoji na podstavci sochy pri kostole a napodobňuje svätého; alebo v historke s cvičením hádzania nožíkov v jednej z bratislavských kaviarní – a to priamo do Hitlerovej podobizne.64

Nálepkov ostrý intelekt sa odzrkadlil napr. vo ,,vyšetrovaní“ čmárania hákových krížov po toaletách… Tu Ján Nálepka, keďže vinníka nie a nie odhaliť, dal nastúpiť celú rotu, v skratke charakterizoval fašizmus a nacizmus, potom sa zamyslel a po krátkej pauze typicky nálepkovsky dodal:

,,Ak si dotyčný pán, ktorý denne maľuje hákové kríže na záchode, myslí, že výsostný znak Nemecka patrí na záchod, tak nech ho tam maľuje naďalej.“65

Samozrejme, že viac sa hákové kríže na toaletách neobjavili…

Bezmocný – aké to hrozné slovo, skutočnosť… (Z korešpondencie blízkej priateľke Márii Korchňákovej)

Prešov, streda 9. apríla 1941:

,,…píšem Ti v nálade, ktorá sa ani najmenej nehodí na to, aby som písal – tým menej, aby som písal Tebe. Práve, keď som sa priberal k písaniu, hlásilo rádio, že padol Solún – srbský južný front je prelomený, veľké straty atď. Ťažko mi je ovládať sa – všetko sa mi hnusí, reval by som, vraždil by som – ale sedím tu bezmocne ako lev v klietke. Bezmocný – aké to hrozné slovo a skutočnosť. Horím túžbou po činoch, po pomste, spaľujem sa nádejou, túžbou, maľujem si obrazy budúcnosti. Dušenka, cháp ma a nehnevaj sa, že som tvrdý, že jemnosť a všetky ostatné city v tomto momente ustupujú nenávisti a túžbe po pomste. Nemyslím na seba, na svoje city, na svojich – na nikoho – myslím len stále na našu vec, na našu budúcnosť… Pochop, že život človeka, to nie je dnes, zajtra, to nie je len moje ,jaʻ – to je viac, to sú veky a milióny nás. Nediv sa preto, že neviem v tej chvíli nájsť čo len jemné slovo. Všetko je vo mne udusené – vidím v duchu rúcať sa posledné nádeje a posledné piliere, ktoré doteraz ešte podopierali ľuďom nádeje po doteraz získaných úderoch a znásilnení duše. Cítim sa ako na pohrebe všetkého, čo doteraz ešte živilo moju pravú dušu, dušu muža a príslušníka miliónov. A keď predsa aj v tej chvíli Ti píšem, vraciam sa len k tomu, kto mi ešte jediný snáď porozumie, komu dôverujem, kto mi snáď vie nahradiť všetko stratené a vie aspoň trocha utíšiť rozbúrenú a doráňanú dušu. Trpím hrozne a niet nádeje, že kedysi v živote bude sa moja duša vedieť z toho spamätať. Živorím duševne už dva roky a teraz už aj to živorenie má prestať, chápeš to, keď človek pochováva tú podstatnejšiu polovicu svojho ja? Chápeš tú vraždu? Zavraždili polovicu Tvojho ja, aby sa tá druhá polovica musela celý život pozerať na tú mrcinu Tvojho pravého ja! Preklínam a zúrim!“66

Vojenská akadémia v Bratislave, máj 1941

Počas pôsobenia na veliteľstve 2. divízie bol Ján Nálepka od 2. do 27. mája 1941 odvelený do Vojenskej akadémie v Bratislave na aplikačný kurz aktivovaných dôstojníkov, ktorý absolvoval s veľmi dobrým hodnotením ako najlepší zo 41 účastníkov kurzu. Vo svedectve o prospechu vydanom J. Nálepkovi vo Vojenskej akadémii po absolvovaní kurzu pre aktivovaných dôstojníkov 27. mája 1941 sa uvádzal aj „popis vojenskej hodnoty“ absolventa:

„Veľmi svedomitý, spoľahlivý, veľmi dôsledný, veľmi energický, disciplinovaný, veľmi pilný.“67

Na Vojenskej akadémii v Bratislave získal nové odborné poznatky z vojenskej oblasti a v hlavnom meste, centre politického diania, aj nový pohľad na situáciu. Videl, ako sebavedome a drzo sa správajú hlinkovci, zvlášť gardisti, a utvrdzoval sa v názore, že musí nájsť čo najrýchlejší spôsob ako oslobodiť celý svoj národ spod jarma hitlerovského panstva. Dokazuje to aj vyššie uvedený list priateľke, ktorý odzrkadľuje Nálepkovo zmýšľanie a odhodlanie kráčať ľudskými biedami a prejsť cez tieto plamene ako víťaz…

Hodiny pred inváziou na Sovietsky zväz

            Po rýchlom víťazstve hitlerovských vojsk na Balkáne sa s napätím očakával ďalší vývoj a vo vzduchu visel otáznik, kde a proti komu sa obrátia nemecké transporty, zapĺňajúce slovenské železnice. V čase, keď už bolo zreteľnejšie vidieť prípravy vlády na nový nástup slovenskej armády po boku fašistov proti ďalším slovanským bratom (nové stavby komunikačných sietí a iných dôležitých strategických objektov), minister vnútra a hlavný veliteľ HG A. Mach si po dlhšej prestávke, v deň sviatku všetkých pracujúcich, opäť zadrapol do

,,židoboľševického“ suseda a urážal jeho vládu, ktorú nazval ,,červenou anarchiou.“68 

Od tohto dňa sa začala na dennej báze protiboľševickým výpadom venovať všetka provládna tlač. Ústredňa štátnej bezpečnosti (ÚŠB) 2. mája 1941 nariadila okresným náčelníkom, aby najneskoršie do troch dní, predložili zoznamy osôb, ktoré ,,v prípade potreby treba konfinovať“ (t. j. zaistiť) a 4. mája 1941 Prezídium Ministerstva vnútra rozoslalo smernice pre prípad mimoriadnych udalostí pod heslom Váh.69

Na Machovo vystúpenie v Nitre a predikcii, že sa nevyhnutne blíži deň, ktorý história pozná pod názvom Barbarossa (po slovenských železniciach už z jari 1941 premávali nemecké vojenské transporty smerom na východ) zareagovala aj protifašistická ilegalita, predovšetkým komunisti, ktorí priamo vyzývali v predvečer prepadu Sovietskeho zväzu slovenský národ na nebezpečenstvo, ak bude Slovensko zatiahnuté do vojnového dobrodružstva proti ZSSR. Ilegalita rozposlala do kasární medzi vojakov množstvo letákov s výzvami nebojovať proti Sovietskemu zväzu, špeciálne boli vyhotovené aj pre tých, ktorí mali odísť bojovať na východný front!70

Veliteľstvo pozemného vojska v raných hodinách 20. júna 1941 rádiodepešami uviedlo do pohotovosti poplachové oddiely pre boj proti parašutistom. Mnohým, medzi nimi i Jánovi Nálepkovi, sa prepadnutie bratského slovanského štátu hitlerovským Nemeckom zdalo síce neodvratným, napriek tomu však vedeli, že slovenský ľud z väčšej časti nesúhlasí so zločineckou politikou ľudáckej vlády a preto tento nespravodlivý boj podporovať nebudú. Ján Nálepka za svoj krátky život vždy stál na strane ľudu. Bol rozhodnutý urobiť tak aj v tomto historickom zápase…

Romuald Vyčislík a por. Ján Nálepka na Uhorskej ulici (teraz Obchodná) Bratislava, počas doškoľovacieho kurzu pre dôstojníkov, jún/júl 1940, zdroj: múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi

1. díl zde. 2. díl zde. 3.díl zde, 4.-6. díl zde. 7.-9. díl zde, 10.-12. díl zde, 13.-15. díl zde, 16.-18. díl zde, 19.-21. díl zde, 22.-24. díl zde. 25.-27. díl zde.

  1. BAKA, I. 2006. Slovenská republika a nacistická agresia proti Poľsku. Bratislava: VHÚ, s. 29. Pôvodný zdroj: BA-MA Freiburg, bs.RW/5, as. 440, č.s. 257, OKW/Ausland na AA 28. 6. 1939. ↩︎
  2. BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 61. Pôvodný zdroj: Slovenský národný archív (SNA), f. Národný súd (NS), A 946, Tnľud 12/47, F. Čatloš, zápisnica z výpovede F. Čatloša z 11. a 12. januára 1947. ↩︎
  3. Falošné správy o presunoch nemeckého vojska. In Slovák. [25. júl 1939, ročník XXI, č. 168, s. 2]. ↩︎
  4. BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 63. ↩︎
  5. Nie zo zrady, ale z veľkej lásky k národu vznikol Slovenský štát. In Slovák. [29. august 1939, ročník XXI, č. 197, s. 2]. ↩︎
  6. Nerozhoduje, či je národ veľký, alebo malý. In Slovák. [29. august 1939, ročník XXI, č. 197, s. 1 – 2]. ↩︎
  7. BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 61. Pôvodný zdroj: Národný archív (NA) Praha, f. Zahraničný úřad Berlín 1932 – 45, 136 – 79 – 5, list H. Bernarda adresovaný AA; Vojenský historický archív (VHA) Bratislava, Archívna zbierka 11, škatuľa 9, film č. 16, 443 018-23, správa vyslanectva pre AA z 19. 9. 1939. ↩︎
  8. Tamže, s. 62. Pôvodný zdroj: Pozri memorandum Zbigniewa Jakubského z 23. 11. 1939 uverejnené v SEGEŠ, D. – BYSTRICKÝ, J.V.: Reflexia medzivojnového politického vývoja na Slovensku očami Varšavy. In Historický časopis, 2007. ročník LV, č. 2, s. 347. ↩︎
  9. BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 65. ↩︎
  10. Rozkaz ministra národnej obrany gen. Ćatloša zo dňa 1. septembra 1939 vojsku. In Slovák. [3. september 1939, ročník XXI, č. 202, s. 6]. ↩︎
  11. Tamže. ↩︎
  12. Nastúpeným vojakom a gardistom dňa 1. septembra 1939. In Slovák. [2. september 1939, ročník XXI, č. 201, s. 4]. ↩︎
  13. Oznamujeme svoj nárok na slovenské kraje. In Slovák. [3. september 1939, ročník XXI, č. 202, s. 1]. ↩︎
  14. Ako bojovali Slováci proti Poliakom. In Národná jednota. [14. október 1939, ročník XX, č. 41, s. 1]. ↩︎
  15. Slováci a československý odboj. In Za svobodné Československo. [27. január 1946, ročník III, č. 23, s. 2]. ↩︎
  16. NOVOMESKÝ, L. Slovo. In Elán.[September/október 1939, ročník X, č. 1 – 2. s. 5]. ↩︎
  17. Predseda vlády dr. Jozef Tiso: Stojíme pred usporiadaním strednej Európy a princíp völkisch musí tu byť smernicou! In Slovák. [1. september 1939, ročník XXI, č. 200, s. 1]. ↩︎
  18. Tamže. ↩︎
  19. Karol Murgaš: Vojnový stav a Slovensko. In Slovák.[5. september 1939, ročník XXI, č. 203, s. 1]. ↩︎
  20. Zo Slovenska a o Slovensku. In Národná Jednota. [2. september 1939, ročník XX, č. 35, s. 2] ↩︎
  21. ŠTEFANSKÝ, V. 1998. Generál Ferdinand Čatloš. Bratislava: Ministerstvo obrany SR, s. 41. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. F. Čatloš, kar. č. 8. ↩︎
  22. Tamže. Pôvodný zdroj: A SNM, Bratislava, f. F. Čatloš, sig. H 1090/67. ↩︎
  23. SEGEŠ. V. a kol. 2015. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo vydavateľstvo, s. 296 – 297. (Autorský článok: Jozef Bystrický – Vojská slovenskej armády na frontoch 2. svetovej vojny. Kapitola 12. Armáda Slovenskej republiky 1939 – 1945). ↩︎
  24. BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 69. ↩︎
  25. SEGEŠ, V. a kol. 2015. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo vydavateľstvo, s. 297. (Autorský článok: Jozef Bystrický – Vojská slovenskej armády na frontoch 2. svetovej vojny. Kapitola 12. Armáda Slovenskej republiky 1939 – 1945). ↩︎
  26. BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 69. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. Bernolák, škatuľa 5, i.č. 36, dôverný rozkaz č. 1 z 8.9.1939. ↩︎
  27. Alexander Mach bol povýšený do hodnosti kpt. 3. septembra 1939, spolu s Karolom Murgašom, ktorý v tento deň získal vojenskú hodnosť npor. Slávnostná udalosť sa konala v oslobodenej obci Javorina. ↩︎
  28. Šaňo Mach: Čo treba vedieť a čo robiť dnes. In Gardista. [9. september 1939, ročník I, č. 32, s. 1 – 2]. ↩︎
  29. Slovenská armáda svoj prvý boj statočne bojovala. In Slovák. [19. september 1939, ročník XXI, č. 215, s. 4 ]. ↩︎
  30. BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 70. Pôvodný zdroj: Podľa hlásenia veliteľstva Bernolák z 10. 9. 1939 mala poľná armáda už 20 mŕtvych. VHA Bratislava, f. MNO 1939-1945, spisy dôverné 1940-1942,1. časť, škatuľa 53, č. j. 155 452. ↩︎
  31. BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 144 – 145]. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. HVV, sp. dôv. 1939, šk. 72, č. 210070/1. osob., 1939. ↩︎
  32. BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 144 – 145]. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. HVV, sp. dôv. 1939, šk. 72, č. 210070/ 1. osob., 1939. ↩︎
  33. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 49 – 51. ↩︎
  34. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 46. ↩︎
  35. Oznamujeme svoj nárok na slovenské kraje. In Slovák. [3. september 1939, ročník XXI, č. 202, s. 1]. ↩︎
  36. Poliaci terorizujú Ukrajincov. In Slovák. [14. september 1939, ročník XXI, č. 211, s. 1]. ↩︎
  37. Minister Čatloš, hl. veliteľ HG Šaňo Mach a šéfredaktor Karol Murgaš medzi oslobodenými Slovákmi. In Slovák-Pondelník. [4. september 1939, ročník I, č. 4, s. 3]. ↩︎
  38. Na Javorine vlaje nemecká vlajka. In Čechoslovák. [20. október 1939, ročník I, č. 2, s. 2]. ↩︎
  39. Slovenské zástavy v poľskej Ukrajine. In Slovák. [15. september 1939, ročník XXI, č. 212, s. 1]. ↩︎
  40. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 51 – 52. ↩︎
  41. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 28. ↩︎
  42. Oslobodené obce ďakujú našej armáde. In Slovák. [16. september 1939, ročník XXI, č. 213, s. 3]. ↩︎
  43. LUKÁČ, E. B. Európsky hodokvas. In Elán. [November 1939, ročník X, č. 3, s. 7]. ↩︎
  44. BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 138]. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. HVV, sp. dôv. 1939, šk. 72, č. 210070/ 1. osob., 1939. ↩︎
  45. Tamže, s. 298. ↩︎
  46. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 28 – 29. ↩︎
  47. ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 58. ↩︎
  48. POLTORAK, A. I. 1979. Norimberský epilóg. Bratislava: Smena, s.182. ↩︎
  49. Stáročné priateľstvo medzi Slovákmi a Nemcami. In Slovák. [26. august 1939, ročník XXI, č. 195, s. 2]. ↩︎
  50. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 55. ↩︎
  51. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 48. ↩︎
  52. Minister generál Čatloš so 70 slovenskými dôstojníkmi do Nemecka. In Slovák [21. august 1940, ročník XXII, č. 198, s. 1]. ↩︎
  53. Kamaráti nemeckej armády. In Slovák [30. august 1940, ročník XXII, č. 206, s. 3]. ↩︎
  54. BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 83 – 84. ↩︎
  55. Tamže, s. 84 – 85. ↩︎
  56. BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 138]. ↩︎
  57. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 48 – 49. ↩︎
  58. Tamže, s.  49. ↩︎
  59. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 49. ↩︎
  60. Dokud dýcham, doufám. In Obrana lidu. [30. novembra 1968, ročník XXVII, č. 47/48, s. 5]. ↩︎
  61. BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 138]. Pôvodný zdroj: Vojenský ústřední archív – Vojenský historický archív (VÚA – VHA) Praha, Sb. KvL, výkaz o prospechu. ↩︎
  62. Tamže. Pôvodný zdroj: VÚA – VHA Praha, Sb. KvL, KvL Jána Nálepku. ↩︎
  63. Tamže. ↩︎
  64. BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 18. ↩︎
  65. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 52 – 53. ↩︎
  66. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 54 – 55. Pôvodný zdroj: Archív J. Mikolaja. ↩︎
  67. BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 138]. Pôvodný zdroj: VÚA – VHA Praha, Sb. KvL, KvL Jána Nálepku. ↩︎
  68. Prejav ministra Macha v Nitre. In Gardista. [3. máj 1941, ročník III, č. 100, s. 3 – 4]. ↩︎
  69. ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 57. Pôvodný zdroj: ŠA Bojnice, Ž a III/401 I. 5/ŠB/41; OA Bánovce nad Bebravou, č. 443 prez./41. ↩︎
  70. PLEVZA, V.  a kol. 1984. Dejiny SNP. Zväzok III. Bratislava: Pravda, s. 94 – 95. Pôvodný zdroj: Odpis ilegálneho letáka KSS s výzvou do boja za slobodu národov, za vládu ľudu. AÚML ÚV KSS, f. ÚV/1, a. j. 100, strojopis, originál. ↩︎

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *