Knížka na pokračování: Sonka Valovič Sazama: BOJ NIE JE UKONČENÝ: kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam – 25., 26. a 27. díl

Novou, právě dokončenou knížku zveřejníme s laskavým svolením autorky na pokračování postupně po jednotlivých kapitolách. Zdroj zde. 1. díl zde. 2. díl zde. 3.díl zde, 4.-6. díl zde. 7.-9. díl zde, 10.-12. díl zde, 13.-15. díl zde, 16.-18. díl zde, 19.-21. díl zde, 22.-24. díl zde.

25. díl

Armáda Slovenského štátu

,,Cmitery nesmierne a úzkosť bez hraníc, vek lebiek prebitých a prestrelených snov, ach, koľké príčiny sa mučiť otázkou, byť či nebyť… S ich hlavou v ruke stáť nad protestami hrobov, a nežne vdýchnuť na ňu chvíľu bez úzkosti, byť cele pre nich, byť v nich a v nich byť, v ich krvi a kosti, myslím, že je to otázka…“¹

Po rozbití Československa prišli zmeny aj v armáde. Po povinnom odchode mnohých českých dôstojníkov zo Slovenska bolo treba upraviť armádny stav a vybudovať nový dôstojnícky zbor slovenskej armády. Ľudáci pri budovaní slovenskej armády v histórii národa nemali na čo nadväzovať. Situácia sa vyhrotila násilným vkliesnením Čiech a Moravy do nacistického Nemecka a po 15. marci bol v jej štruktúre absolútny nedostatok vyšších i nižších dôstojníkov. Riešenie ako a odkiaľ čerpať nové sily, prišlo aktivovaním pokrokovej inteligencie, najmä učiteľov, ktorých bol po viedenskej arbitráži prebytok, a tak minister školstva J. Sivák doplnil oklieštený armádny zbor o novú krv. Viacerí pokrokoví učitelia uvítali túto príležitosť, aby sa dostali spod teroru miestnych Hlinkových gárd, ideologického tmárstva a nátlaku kňazov na cirkevných školách. Takto sa dostali do armády okrem Jána Nálepku aj I. Lysák, Ľ. Kukorelli, L. Pavlovič, J. Gonda, P. Marceli, P. Gajdoš a iní, ktorí neskôr zohrali významné úlohy v národnooslobodzovacom boji.² Ďalej bola aktívna povinná mobilizácia robotníctva a roľníctva. Významnou a neprehliadnuteľnou zložkou v armáde bola hneď od začiatku tzv. duchovná služba. Ľudáci pomocou vojenských duchovných účelovo využívali v armáde ich vplyv.³

Náboženská otázka zohrávala v slovenskej armáde až takmer kurióznu úlohu, lebo medzi slovenskými dôstojníkmi bola prevalencia evanjelikov nad katolíkmi, a ľudácky režim videl – okrem komunistickej opozície – nebezpečenstvo tzv. československej opozície osobitého druhu aj v evanjelických cirkevných organizáciách, keďže strana a garda niesli Hlinkovo meno, ktorý bol až staromódne zaťatým nepriateľom luteránstva a v náboženských veciach taký neznášanlivý, ako ktorýkoľvek protireformačný fanatik. Táto ,,chybička krásy“ sa vyriešila svojským spôsobom – stanoviskom slovenských evanjelických biskupov v Juhoslávii – neopustiť platformu protestantizmu a zároveň vyhnúť sa podozreniu, že evanjelici sú proti Slovenskému štátu, či obvineniam o českých agentoch. Svoju slovenskosť vojaci evanjelického vierovyznania demonštrovali tak, že sa rozhodli nevolať sa Hlinkovým menom, ale ju zdôrazňovali tým, že organizovali  oslavy na počesť M. R. Štefánika, nosili odznaky s jeho portrétom  a pod.⁴

K vysokým dôstojníkom evanjelického vierovyznania patril napr. aj minister obrany F. Čatloš, bývalý československý legionár, ktorého prvé kroky ako ministra národnej obrany ozrejmovala nasledovná výzva: ,,Vyhlásenie samostatného Slovenského štátu zasiahlo hlboko do doterajšieho vojenského poriadku. V poslušnosti a rozvahe budeme môcť správne vyriešiť otázku vojenskej rozluky. Rozlúčka nech je, kde toho bude treba priateľskou… Slovenskí vojaci a HG ani obyvateľstvo nesmie sa dotýkať Čechov v ich vyčkávacom postavení… Českí vojaci a gážisti nesmú zasahovať do vecí vnútorného poriadku… Slováci, vojaci, odo dneška sami preberáte zodpovednosť za svoj štát a život slovenského národa, preto slúžte verne a s najväčším oduševnením. Česi, ktorí ste vykonali pre Slovensko záslužnú prácu, buďte uistení, že vám Slovensko bude navždy povďačné…“⁵

Armáda poručíkov

(Zo spomienok gen. JUDr. A. Rašľu)

O armáde Slovenského štátu, najmä o jej dôstojníkoch sa po roku 1945 hovorilo zväčša len pri previerkach. Generál JUDr. Anton Rašľa vo svojej knihe spomienok Civilista v armáde píše:

,,To, čo poznáme z kádrových dotazníkov, je neúplné a často falošné. Na tejto armáde ostávala akási nezmazateľná škvrna – účasť na vojne proti ZSSR v rokoch 1941 – 1943. Aj renomovaní historici sa okúňali objektívne objasniť jej činnosť a charakter. Pravdou však je, že účasť na vojne po boku nemeckého Wehrmachtu bola nedobrovoľná a túto nedobrovoľnosť dávali vojaci i velitelia okato najavo svojim vľúdnym vystupovaním voči miestnemu slovanskému obyvateľstvu. Slovenskú armádu roku 1939 posmešne nazývali armádou poručíkov. Je známe, že v čs. armáde do roku 1938 bolo medzi vyššími veliteľmi veľmi málo Slovákov – iba jediný Slovák bol generálom: gen. Rudolf Viest. V posledných rokoch však bolo možno zaznamenať väčší prílev Slovákov do vojenskej akadémie. Tak sa stalo, že pri vyhlásení Slovenského štátu bolo najviac Slovákov-dôstojníkov s odbornou vojenskou prípravou v hodnosti poručíka.

Mladí dôstojníci začali v armáde predstavovať politickú silu. Všetci vyštudovali v československých stredných školách, kde bola liberálna a demokratická výchova. Pod vplyvom tejto výchovy mali nesporne pokrokovejšie názory než starší absolventi maďarských polgárok a gymnázií. Okrem toho F. Čatloš nariadil aktivizovať mnoho záložných dôstojníkov, väčšinou učiteľov (takto sa dostal do armády aj Ján Nálepka). To boli všetko ľudia protigardisticky orientovaní, lebo kto bol členom HSĽS alebo aktívnym gardistom, mal možnosť robiť výhodnejšiu kariéru v civilných povolaniach. Medzi nimi bola väčšina luteránov, aj mnoho bývalých členov (už zakázaného) Sokola. Takto sa veľmi posilnili pokrokové živly v armáde. Najmä bývalí učitelia šírili vo svojich jednotkách slovanské povedomie a v armáde sa vôbec prejavoval nacionalizmus, lebo sa tu uznávala téza, že táto armáda je určená na obranu proti Maďarom. Núteným aktivizovaním dôstojníkov s dobrým vojenským popisom sa však neúmyselne robil dobrý kádrový výber z hľadiska pokrokového zmýšľania. Skutočnosť, že aktivizovanie bolo nedobrovoľné, urobila z nich rebelantov. Aj keď vyzdvihujem ich národné povedomie, hraničiace niekedy s nacionalizmom, treba povedať, že aj to bolo akousi demonštráciou proti oficiálnym činiteľom, akým bol napr. Tuka, ktorého nepovažovali za Slováka, takže tu vyrástol protiklad k oficiálnemu – gardistickému – nacionalizmu…“⁶

Veliteľ roty sprievodných zbraní, Michalovce, 20. peší pluk

Mobilizácia vyššie uvedených záložných ročníkov vyhlásená na druhý deň po vzniku Slovenského štátu sa vzťahovala aj na Jána Nálepku, ktorý 16. marca 1939 nastúpil na výkon služby v20. pešom pluku v Michalovciach vo funkcii veliteľa roty sprievodných zbraní.

Spis s osobnými údajmi Jána Nálepku (z tohto obdobia) uvádzal, že bol absolventom Učiteľského ústavu v Spišskej Novej Vsi, ktorý úspešne ukončil maturitnou skúškou v roku 1931. Po nástupe do zamestnania pôsobil ako učiteľ v Hornej Marikovej, Bielych Vodách a  v  Stupave. Odvedený bol 24. apríla 1934, na vojenskú prezenčnú službu nastúpil 16. júla 1934 v 37. pešom pluku v Levoči. (V Levoči do konca februára 1935 absolvoval školu na dôstojníkov pechoty v zálohe,  pri záverečnej skúške bol hodnotený stupňom veľmi dobrý s poradím ako štrnásty najlepší z 259 absolventov školy.); na konci februára 1935 ho v hodnosti slobodníka ašpiranta preložili do 32. pešieho pluku (Gardský) v Košiciach; 1. marca 1935 bol povýšený na desiatnika ašpiranta; 1. augusta 1935 bol povýšený na čatára ašpiranta; začiatkom septembra 1935 sa uchádzal o hodnosť dôstojníka v zálohe (ktorých skúšky spolu s ďalšími 47 poddôstojníkmi, absolvoval 10. septembra 1935 s výborným hodnotením ako najlepší zo zúčastnených); 1. decembra 1935 bol menovaný do hodnosti podporučíka v zálohe (ako  veliteľ guľometnej čaty, funkciu ktorú vykonával až do skončenia prezenčnej služby 16. júla 1936).⁷

Hodnotenia nadriadených veliteľov v kvalifikačnej listine za dobu prezenčnej služby uvádzali nasledovné charakterové vlastnosti Jána Nálepku: bystrý, chápavý, energický, spoľahlivý, samostatný a výborne spôsobilý na funkciu nižšieho dôstojníka pechoty v zálohe. Po skončení prezenčnej služby sa Ján Nálepka vrátil do Stupavy, kde sa opäť venoval učiteľskému povolaniu. V Stupave ho zastihla všeobecná mobilizácia, vyhlásená 23. septembra 1938, počas ktorej vykonával funkciu veliteľa čaty guľometnej roty.Podľa služobného hodnotenia veliteľa pluku sa prejavil ako energický veliteľ s pozitívnym vplyvom na podriadených. Z činnej služby bol v dôsledku demobilizácie prepustený 11. decembra 1938. Krátko po návrate do Stupavy ho miestni gardisti prinútili opustiť učiteľské miesto v tomto meste a jeho ďalším pôsobiskom sa na stala škola v Nemeckej Porube na východnom Slovensku, kde pôsobil až do marcovej mobilizácie piatich najmladších ročníkov zálohy.⁸ Obliekajúc si vojenskú uniformu, netušil ešte, že sa do školy už nikdy nevráti. Zo školských služieb bol Nálepka definitívne prepustený 22. decembra 1939, kedy mu Ministerstvo školstva svojim dekrétom oznámilo: ,,Keďže Vás Ministerstvo národnej obrany prevzalo do zboru dôstojníkov z povolania, sprosťujem Vás služby na Štátnej ľudovej škole v Nemeckej Porube dňom 30. septembra 1939 a zároveň vyväzujem zo stavu definitívnych učiteľov štátnych národných škôl na Slovensku. Uvedeným dňom zastavujem všetky doterajšie pôžičky, plynúce z Vášho prvšieho služobného pomeru…“⁹.

V živote Jána Nálepku sa začína nová životná etapa… Udalosti v Mníchove, ktoré sa odohrali pred pol rokom, zdrvili ho rovnako ako všetkých, ktorí žili myšlienkou československej vzájomnosti a verili v silu jednotného demokratického Československa. Diktát veľmocí kruto postihol tak krajiny české, ako i Slovensko. Zaplatili sme Košicami a množstvom slovenských miest, stratili sme Užhorod a Mukačevo.  Diktátu sme sa podrobili, ale vnútorne sa s ním mnohí nezmierili. Mnohí ešte stále zostávali v presvedčení, že raz sa viedenský rozsudok zreviduje a skoriguje, že slovenská odtrhnutá zem sa znova spojí so slovenskou materinskou zemou, preto s boľavým srdcom sledoval udalosti, ktoré sa pred ním odohrávali ako na zrýchlenom filmovom páse – zradu, rozbitie republiky, okupáciu českých zemí a vznik klérofašistického slovenského štátu. Jeho vlastenecké cítenie sa búrilo, keďže on sám – Slovan, vlastenec, antifašista – stal sa súčasťou nástroja moci ľudáckej vlády, ktorú z duše nenávidel. Nebolo žiadnych pochýb, že kolaborácia s Hitlerom sa odzrkadlí tak ako na poli politickom, spoločenskom a hospodárskom, aj na poli armádnom. Germanizované Slovensko sa stalo na osobnú žiadosť Jozefa Tisa tzv. krajinou na ,,úver“, poslušným vykonávateľom Hitlerových želaní a plánov, odvrhlo českého brata a upísalo sa pod ,,ochranné“ krídla nacistického Nemecka na dlhých 25 rokov, ktoré už nemalo dôvod zastaviť sa pred ničím.

Keďže však Ján Nálepka nikdy nič nerobil polovičato, snažil sa využiť situáciu vo svoj prospech, pomaly sa vžíval s novým prostredím, a hoci sa búril, lebo jeho srdce bilo smerom na východ, podriadil sa a plnil svedomito povinnosti dôstojníka, na obranu svojej oklieštenej krajiny, ktorá bola napriek kolaborácii s Hitlerom, v skutočnom nebezpečenstve blížiaceho sa zániku. Vnútorný rozpor s  fašizmom, nesúhlas so slovenskými pomermi a nemohúcnosť radového človeka ho vháňali do zúrivosti, ale bolo treba mlčať – zatiaľ neprišiel vhodný čas…

Delostrelci slovenskej armády, zdroj: Nový svet, 18. marec 1939, ročník XIV, č. 12, s. 6.

26. díl

Slovensko-maďarský front, marec 1939

Do prvého ozbrojeného konfliktu, do ktorého vstúpila slovenská armáda už 23. marca 1939 po maďarskom útoku vedenom z troch smerov na najvýchodnejšiu časť Slovenska: od Veľkého a Malého Berezného v dvoch prúdoch smerom na Stakčín a Sninu, od Užhorodu smerom na Pavlovce a Michalovce, bojoval aj Ján Nálepka v hodnosti podporučíka, s dvoma rotami ťažkých guľometov, kde odvážne velil svojej jednotke, veď bojoval za vlasť, bez ohľadu na to, či ho proti horthyovcom poslala ľudácka vláda alebo nie.

Provokácia na maďarsko-slovenských hraniciach

(Článok publikovaný dňa 24. marca 1939 v Slovákovi, krátené)

,,Vo štvrtok (23. marca) prišla do Bratislavy správa, že Maďari na východe prepadli naše hranice. Jedným prúdom začali postupovať proti nám od Kapušian, západne od Užhorodu smerom na Michalovce. Druhý prúd maďarský prepadol hranice smerom na Sobrance. Tento druhý prúd vyšiel z Užhorodu.

Ako sa mohlo stať, že Maďari pod rúškom nočnej tmy a v ranných hodinách mohli po prepadnutí našich hraníc vniknúť na naše územie? Odpovedáme otvorene. Maďarská vláda uznala Slovenský štát a keďže nepodnikla nijakých nepriateľských opatrení, naše vojská na východe neobťažovali Maďarov pri ich postupe na Karpatskú Ukrajinu. Naše hranice zostali strážené len normálne. Pri dnešnom maďarskom postupe sa však situácia podstatne zmenila a naše vojsko dostalo rozkazy energicky sa postaviť na odpor proti Maďarom. Takéto isté rozkazy dostala i Hlinkova garda. V poludňajších hodinách naše vojsko, Hlinkova garda zasiahli do boja. Toto rozhodnutie padlo až potom, keď boli bezpečne skontrolované správy o tom, že útok Maďarov nebol ničím vyprovokovaný a že ide o obyčajné zákerné prepadnutie. Nemôže nás teda nikto obviňovať z nejakých vojnových úmyslov. Cudzie nechceme, ale svoje si nedáme. I keď sme štátom mladým, ale právo na život máme také, ako hociktorý tisícročný starec v rade štátov. Svoju svätú zem budeme si brániť, svoju slobodu si nedáme. Ak si Maďari neurobia poriadok sami, tak so všetkými našimi prostriedkami dáme sa do boja v obrane nášho štátu.

Udalosti, súvisiace s maďarským prepadom, vyvíjali sa takto: V noci na štvrtok prekročilo maďarské vojsko hranicu maďarsko-slovenskú, a to v smere Veľké Berezné – Starina, kde operovali asi dva pešie prápory; v smere Veľké Berezné – Ubľa – Stakčín asi dva prápory na autách, jedna rota cyklistická a neznámy počet OA. Napokon v smere Užhorod – Sobrance – Michalovce najmenej jeden pluk na autách, bicyklistické jednotky a tanky. O 5.30 hod. tieto maďarské vojská boli už dosť hlboko na území Slovenska. O 8.00 hod. maďarské vojsko dosiahlo čiaru Ulič – Ubľa – Krčava – Jankovce. (To znamená asi 6 až 10 km od našich hraníc.) O 9.30 hod. maďarské vojsko zaujalo čiaru Sobrance – Palín. (To znamená od hraníc 6 až 20 km.) O 11.00 hod. boli Maďari na čiare Roztoky – Kalné – Fekyšovce. Súčasne s týmto pozemným útokom maďarské letectvo sa objavilo nad Michalovcami o 8.00 hod., nad Prešovom o 9.50 hod. a nad Stakčínom o 10.30 hod.

Hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy v Bratislave už v ranných hodinách malo správu o tomto útoku maďarského vojska. Minister národnej obrany Čatloš a hlavný veliteľ HG Mach hneď dali potrebné úpravy. Slovenské hranice boli posilnené na celej čiare od západu až na východ. Náčelník pol. štábu Karol Murgaš v dopoludňajších hodinách odobral sa s dôstojníkmi HG vykonať potrebné opatrenia na jednotlivých úsekoch od Bratislavy cez Nitru až na východ.

Vo vládnej budove bolo dnes od rána rušno. U predsedu vlády boli porady. Zakročovalo sa rýchle a energicky i na poli diplomatickom i vojenskom. Útok Maďarov prekvapil síce, ale nevyvolal nijaký zmätok. Obyvateľstvo zachovalo v celom štáte pokoj a poriadok, vojaci a gardisti veselo odhodlane čakajú na rozkazy, alebo už aj plnia tieto rozkazy, tak ako ich Boh a národ káže. Slovákov tento útok spojil a zjednotil ešte väčšmi, ak je to vôbec množné, než boli zjednotení doteraz. Strachy, obavy, malicherné pletky prestali, z každého vojaka stal sa dnes vojak, z každej Slovenky hrdinka. Všetci sú odhodlaní na všetko za národ a vlasť.

Ako sa dozvedáme o 14.30 hod. maďarské vojsko ustupuje. Letectvo i pozemné vojenské jednotky zasiahli v zmysle rozkazov. Tento zásah bol úspešný a medzi Maďarmi vyvolal zmätok. Ako nečakane vtrhli Maďari na slovenské územie, tak rýchle a zmätene ustupujú. Hlavný veliteľ HG nariadil pohotovosť Hlinkovej gardy vo všetkých okresoch, ktoré ležia na pohraničí Maďarska. Gardisti-záložníci boli daní do brannej pohotovosti.“¹⁰

Zákerný útok odrazený

(Článok publikovaný 25. marca 1939 v Slovákovi, krátené)

,,Maďarský útok, ktorým včera (24. marca) Maďarsko prepadlo slovenské územie, držalo sa v pozíciách ako ich zákerným spôsobom bolo obsadilo. Včera bol jeho postup zadržaný zásahom našich jednotiek a jednotiek Hlinkovej gardy. Cez noc nepriateľské strany neprejavovali zvláštnych akcií.

O pol 4. hodiny ráno dalo sa maďarské vojsko, tlačené sú našimi jednotkami, na všeobecný ústup smerom na Užhorod. Slovenské vojsko a Hlinkova garda ich stále prenasledovali. O 6.35 hod. objavilo sa nad Stakčínom maďarské lietadlo, ktoré zrejme konalo výskumné lety. Spolupráca našej pechoty a letectvom sa prehlbovala. Asi o 6.00 hod. rannej začala činnosť našich leteckých jednotiek v oblasti Tibava – Sobrance. Zistený bol o 7.00 hod. nepriateľský letún južne od Sobraniec. Naši zosilňujú tlak smerom na Malé Berezné a približujú sa k obci Ubľa. O 8.00 hod. severná skupina blíži sa k Remešským Hámrom, kým južná skupina je medzi Gajdčom a Rybnicou. O 8.15 hod. zaujíma naše vlastné vojsko čiaru Dara – Kalenica. Maďarské vojsko ustupuje na smer Dara – Ulič, Stakčín – Ubľa, Jovsa – Veľká Rybnica, Lúčky – Nižná Rybnica. Slovenské vojsko musí dobývať každej piadi zeme. Medzi 7.00 a 8.00 hod. rannou zasahuje letectvo. Letecký roj robí nálet smerom na Sobrance. Ich činnosť stretáva sa s úspechom, lebo po krátkom čase zisťuje maďarskú autokolónu, počítajúcu asi 30 áut, usadenú vo dvore pri Sobranciach. Slovenskí letci s nasadením vlastných životov, spúšťajú sa nízko nad autokolónu a zasahujú ju. Autá zhoreli, niektoré blízko budovy boli tiež zasiahnuté.

Maďarské protilietadlové guľomety sú v činnosti, avšak bez úspechu. Tá istá letka zisťuje severne od Sobraniec druhú nepriateľskú kolónu áut, na ktorej sa viezol vojenský materiál a vojsko. Kolóna bola celkom nekrytá, takže lietadlá celkom hravo zasiahli a úplne ju zničili. Pri odlete nášho letectva cieľ ešte horí. I tu začínajú svoju činnosť maďarské protilietadlové jednotky, avšak sú umlčané guľometnou paľbou našich lietadiel. O 8.25 hod. bolo u Lúčiek zostrelené  maďarské lietadlo, jeho pilot bol zajatý. Nezávisle na činnosti tejto letky koná prieskumnú činnosť ešte niekoľko iných našich lietadiel. To isté možno pozorovať aj na maďarskej strane. Asi o 8.00 hod. napadli dve maďarské lietadlá našu stíhačku. Spolupráca medzi letectvom a pechotou trvá i ďalej, všeobecne pozorovať ústup maďarského vojska až na menšie miesta odporu, ktoré však budú v krátkom čase zlikvidované.

Všeobecne možno situáciu charakterizovať takto: Maďarské vojsko drží za každú cenu ľahko získaný terén. Ustupuje len po tvrdom boji a po značných stratách na životoch a na materiáli. Nálada u slovenského vojska je znamenitá a s nebývalým odhodlaním vrhajú sa jednotlivci, menšie i väčšie jednotky do boja. Menovite pechota a letectvo zdolávajú svoje úlohy priam hravo. Spolupráca medzi nimi je vzorná. Aj spolupráca medzi vojskom a Hlinkovou gardou je čo najužšia a mnohé úlohy, ktoré ešte nemôže zdolať samotné vojsko, vykonávajú gardisti, vycvičení vojaci. Chceli by sme obzvlášť vyzdvihnúť obetavú prácu našich letcov. Slovenskí letci vykonávajú tie najodvážnejšie lety, aby rozohnali nepriateľa. Táto práca sa im darí, lebo vedia, že hlavné velenie má major Ambruš (*Ján Ambruš, neskôr aktívny účastník protifašistického hnutia), letec svetového mena.

V poludňajších hodinách prišla do Bratislavy správa, že slovenskí vojaci rozprášili všetky bojové maďarské jednotky okolo Sobraniec. V samých Sobranciach sa ešte bojuje. Správa z michalovského okresu oznamuje, že maďarské vojsko ustúpilo už za Pavlovce nad Uhom a Vysokú. Posledná popoludňajšia správa zo sninského okresu hlási, že každý útok nášho vojska dokázal sa byť úspešný a Maďari sú na ústupe.

V piatok po obede o 17.00 hod. schádza sa slovenská ministerská rada. Rokovať bude vedľa vývoja situácie v súvislosti s podpísaním berlínskej dohody a jej realizovania, hlavne o vpáde maďarského vojska na slovenské štátne územie. Tento vpád považuje sa za porušenie integrity slovenského územia, zaručenej nemeckou ríšou.“¹¹

12 mŕtvych pri bombardovaní Spišskej Novej Vsi

(Článok publikovaný 26. marca 1939 v Slovákovi, krátené)

,,Udalosti na východnom Slovensku nadobudli v piatok hrozivých rozmerov, keď maďarské lietadlá značky Caproni objavili sa nad Spišskou Novou Vsou a zhodili na okolie veľké množstvo bômb. Maďarské lietadlá hneď odleteli. Toto bol posledný veľký incident, po ktorom sa Maďari utiahli a prestali bojovať. Najbližšie dni vysvetlia záhadu postupu maďarských vojsk, ktorý postup bol na to dobrý, aby sa celé Slovensko raz navždy postavilo do pohotovosti na ochranu svojich hraníc.

Do 12.00 hod. dnešného dňa (25. marca) zostala situácia na východnom Slovensku nezmenená. Maďari sú v obciach Príslop, Roztoky, Vyšná Rybnica, Jasenov a Malá Rybnica. V priestore Veľké Revište – Vysoká – Pavlovce majú rozostavané hliadky. Ináč všetka činnosť na fronte je zastavená. Slovenská vláda a ministerstvo národnej obrany po dohode s hlavným veliteľstvom Hlinkovej gardy urobili všetky opatrenia, aby územie východného Slovenska bolo zaistené.

V bojoch minulých dní prejavilo slovenské vojsko veľké oduševnenie a hlásilo sa dobrovoľne do boja na obranu hraníc svojho slobodného štátu. Máme z bojov niekoľko správ, ktoré najlepšie osvetľujú hrdinskosť našich vojakov. Včera vyznamenala sa najviac skupina obrnených automobilov. Hoci mala proti sebe nepriateľskú presilu, odrazila nepriateľský postup. Niekoľkí členovia jej posádky boli pri tom zranení. Zranení vojaci boli by sa dostali do zajatia, ale ich kamaráti s najväčšou obetavosťou vrhli sa do boja, aby ich oslobodili. Veliteľ armády na východnom Slovensku  navrhol udatných bojovníkov vyznamenať. Ale zatiaľ, kým slovenskí vojaci chránia s nevšednou udatnosťou naše hranice, nepriateľ zákerným spôsobom chce rozvrátiť vnútrozemie. Zo Spišskej Novej Vsi nám hlásia: O 16.45 hod. bol učinený nálet maďarských lietadiel na Spišskú Novú Ves od juhu. Nálet vykonalo 9 bombardovacích lietadiel typu Caproni. Bombardovací útok bol dirigovaný na letisko. Na letisko a na predmestie mesta (Madarásov sad, Rátkova osada, Píla pod skalou, Kaplnková ulica, hradská do Spišskonovoveskej Huty, Tehelňa a Vilčurna) dopadlo okolo 20 trhacích bômb vo váhe 100 až 200 kg. Na ostatné čiastky mesta vyššie uvedené tiež asi toľko, z ktorých niektoré ani neexplodovali. Okrem toho letci zhodili niekoľko sto kusov zápalných asi dvojkilových bômb, ktoré ako dážď posiali spomenuté časti mesta.

Keď letci robili nálet, obyvateľstvo nevedelo, o čo ide. Námestie bolo preplnené ľuďmi, ktorí nevedomky pozorovali útok, domnievajúc sa, že ide o nejakú leteckú prehliadku. Zatiaľ sa mesto otriaslo pod výbuchmi zhodených leteckých bômb. Ostalo zabitých 12 osôb, z toho 6 civilov a 6 vojakov. Medzi civilmi sú ženy, deti a muži, zväčša robotníci. Z vojakov zahynul poručík-Slovák. Ťažko ranených bolo 7, z ktorých jedna osoba zomrela v levočskej nemocnici. Ľahko ranených bolo zistených asi 20 prípadov. Na letisku boli urobené značné materiálne škody. To je výsledok náletu maďarského letectva.

Posledná úradná správa z Prešova: Podľa posledných správ je na fronte všeobecný pokoj. Došlo len k menším prestrelkám, vyvolaných najmä z maďarskej strany. Na hraniciach severne od Košíc na maďarskej strane obsadzujú sa – ako sa zdá – hranice, alebo sa k tomu robia prípravy. V piatok večer bol nariadený pokoj zbraní a vojská slovenské a nemecké ostávajú na svojich miestach, kým sa vec nerozhodne diplomaticky.

Pohreb spišskonovoveských obetí bude v pondelok 27. marca odpoludnia.“¹²

Nové prestrelky na východe

(Článok publikovaný 28. marca 1939 v Slovákovi, krátené)

,,Každý deň prináša nám nové udalosti. Tak sa zdá, že ani nesvitne deň pokoja, lebo udalosti sa valia jedna za druhou. Slovenská vláda, chcejúc likvidovať spor s Maďarmi, vyvolaný obsadením niektorých obcí východného Slovenska, diplomatickou cestou, dojednala s maďarskou vládou prímerie na celej dĺžke slovensko-maďarských hraníc. Túto správu prijala slovenská verejnosť s upokojením a slovenské vládne kruhy očakávali, že prímerie bude obojstranne prísne dodržané. Túto dôveru slovenskej vlády a slovenskej verejnosti Maďari podlomili novými vojenskými akciami na hraniciach Slovenska. Kým slovenské vojsko prísne zachovávalo rozkaz slovenského MNO o prímerí, maďarské jednotky zahájili v nedeľu ráno (26. marca) o 9.30 hod. delostreleckú paľbu na obec Revište východne Michaloviec. S ohľadom na daný rozkaz o prímerí, neopätovali tam naše jednotky prítomnú paľbu. Obec Slavkovce bola o 11.30 hod. toho istého dňa ostreľovaná ťažkými guľometmi z maďarskej strany. Východne Sniny útočili na kótu 443 a 420 dve maďarské pešie roty a čata ťažkých guľometov za podpory delostrelectva. V nedeľu o 18.25 hod. zahájili Maďari prudkú paľbu z guľometov na obec Petrikovce a útokom sa jej zmocnili. Do dnes rána (27. marca) Maďari túto obec vyprázdnili. Súčasne obsadili včera o 18.25 hod. i obec Lastovce, ktorú do dnes rána tiež vyprázdnili.“¹³

Maďarsko odovzdalo svoj návrh na riešenie hraničného incidentu

(Článok publikovaný 29. marca 1939 v Slovákovi, krátené)

,,Hoci sa každú hodinu očakávalo vyjasnenie situácie na východnom Slovensku, aká nastala po prepadnutí niektorých slovenských dedín maďarským vojskom, predsa ani dnešný deň (28. marec) nepriniesol z hľadiska vojenského ani diplomatického žiadneho rozhodnutia… Panujúce nepriaznivé počasie neprispieva k uľahčeniu ťažkého položenia našich vojakov na východoslovenskom fronte. No oni i ďalej, s nezlomnou energiou, plnia svoje poslanie. Do ranných hodín dnešného dňa nestalo sa nič podstatnejšieho. V noci z 27. na 28. marca boli na niektorých miestach obidvoch strán menšie prestrelky. Juhovýchodne od obce Stakčín neboli tieto prestrelky ničím novým, či už z jednej, či z druhej strany. Išlo o ojedinelé výstrelky predných hliadok, ktoré znamenali skôr ostražitosť, než náznak novej akcie. Frontová línia ostala nezmenená. Tiahne sa Príslopom, Roztokmi, prechádza na vrch Kašulovicu – Svahy východne Kolonice na Ľadomírovú – Veľké Remety – Jasenú – Ruskovce, Nižná Rybnica, Nižné Remety – Blatná – Polianka a ďalej až severozápadných Pavloviec a Slávkoviec. Letectvo ani na jednej strane neprejavuje zvláštnu činnosť. O 13.10 hod. preletel cez obec Stakčín smerom na Sninu a Humenné nepriateľský letún. Išlo asi o prieskum a zistenie, či naše vojsko nemieni podnikať nejaké ciele. Nálada medzi slovenským vojskom je znamenitá. Dobrovoľná kázeň a odhodlanie bojovať prekonáva i tie najväčšie prekážky.“¹⁴

Vyznamenanie Za hrdinstvo II. a III. stupňa

28. marca 1939 sa boje skončili obojstranným prímerím a Ján Nálepka sa vrátil do kasární, bohatší o skúsenosť zo skutočného boja – a s vyznamenaním, ktoré bolo ocenením jeho bojových schopností, napriek tomu, že v osobných spisoch mal predchádzajúcu poznámku: ,,politicky nespoľahlivý“.

V súvislosti s týmto vyznamenaním v rozhovore s ukrajinským spisovateľom Anatolijom Šijanom o pár rokov neskôr (v lete 1943) spomína:

,,V roku 1939 východné hranice Slovenska obsadili Maďari. Vtedy sme bojovali proti nim. Velil som dvom guľometným rotám. Za bojové zásluhy na tomto fronte som obdržal vyznamenanieZa hrdinstvo druhého a tretieho stupňa.“¹⁵

K týmto udalostiam sa viažu aj spomienky Jozefa a Ondreja Nálepkovcov. Jozef Nálepka spomína, ako brat po skončení bojov doma žartom vykladal, že jeho roty vošli vlastne do histórie, lebo keď Maďari postupovali do vnútrozemia, zasiahla do boja jeho rota s ťažkými guľometmi a zastavila maďarský postup. Maďarov zahnali až 20 km späť. Tam potom bola slovensko-maďarská hranica.

,,Jano sa netajil tým, že mu je ľahšie na duši, keď sa mohol vyvŕšiť na tých, ktorí tiež svojím dielom prispeli k rozbitiu republiky a ešte chceli ďalšie územie.“¹⁶

Podľa brata Ondreja Ján v opisoch záverečnej fázy boja doslova ironizoval nasadenie ,,odvážnych jednotiek“ Hlinkovej gardy, ako ich prezentovali provládne denníky, či samotný minister obrany. Podľa neho práve tu došlo aj k prvým potýčkam medzi gardou a vojakmi, pretože keď sa dostavili jednotky HG, už bolo v Budapešti podpísané prímerie (na front sa dostavili až po bojoch). Navyše, vojaci videli v gardistoch hlavne arizátorov, ktorí sa neštítili habať židovské majetky a udávať ich majiteľov, a nie obrancov vlasti.¹⁷

Delostrelci slovenskej armády, zdroj: Nový svet, 18. marec 1939, ročník XIV, č. 12, s. 6.

Medaila Za hrdinstvo III. a II. stupňa (1939 – 1945)

27. díl

Protigardistický pohyb v slovenskej armáde v mesiacoch marec – august 1939

Epizódy z frontovej čiary (Malá vojna, marec 1939)

(Zo spomienok pplk. Júliusa Kamenického)

,,S Janom som sa zoznámil v marci roku 1939, tesne po vyhlásení Slovenského štátu. Lúčil som sa  s českými dôstojníkmi, ktorí odchádzali do Protektorátu. Na rozlúčku povedal som pár slov, i takých, ktoré za nových okolností už boli protištátne. Keď som opúšťal nástupište, priblížil sa ku mne jeden mne neznámy muž s dlhými bokombradami, ktorého oči lemovali okuliare s hrubým rámom a oslovil ma:  ‒ Prepáčte pán poručík, som Ján Nálepka, učiteľ z Nemeckej Poruby. Pozoroval som Vaše počínanie, ktoré sa mi veľmi páčilo. Chcem vás však varovať, lebo černokňažníci už takéto reči neznášajú a mohli by ste mať vážne opletačky. —

Na prvý pohľad mi bol Jano veľmi sympatický a za jeho upozornenie som sa mu poďakoval. Oznámil mi ďalej, že už i on dostal zvolávací rozkaz a že nastupuje k 4. guľometnej rote do Michaloviec. Jano kritizoval počínanie slovenských dôstojníkov, ktorí nemajú zmysel pre zodpovednosť. Vraj mimo jeho roty ani jedna nie je akcieschopná. Poznamenávam ešte, hoci viem, že nepoviem nič nové, že naše debaty s Janom boli veľmi záživné a zaujímavé. Bol dôstojným predstaviteľom svojho povolania. Bol bystrý a mal veľmi dobrú výrečnosť. Jeho osobnosť doplňovalo i zdravé sebavedomie. Vlastnil zdravý humor a bol veselej povahy. I tieto jeho vlastnosti mi veľmi imponovali. Bol veľmi rozvážny a rozhodný. Tieto jeho vlastnosti som mu i trocha závidel.

Pri rozbíjaní republiky sa Maďari s delením neuspokojili a na východnom Slovensku v marci roku 1939 prepadávali pokojné slovenské mestá a dediny. Na východe chceli zo Slovenska až po Poprad. Do boja proti maďarským iredentistom zasiahol aj ppor. Nálepka s dvoma rotami. Jano postupoval s rotou Sečovce po ose, ktorú veľmi dobre poznal, s možnosťou podporovať paľbou i rotu z Michaloviec. 

Prvú bojovú správu sme dostali po 07. 00 hodine ráno, ktorá hovorila o hrdinskom čine poručíka Nálepku, ktorý sa spolu s istým vojakom – dobrovoľníkom prikradli ku školskému dvoru v Jovsi, kde maďarské poľné kuchyne vydávali raňajky. Nálepka s vojakom hádzaním granátov na školský dvor vyvolali u Maďarov také prekvapenie, že tí sa dali na panický útek, prenasledovaní potom slovenskými jednotkami až po Remetské Hámre (*okres Sobrance). Tu sa ale situácia otočila. Slovenskí vojaci sa dostali dokartáčovej paľby maďarského delostrelectva a panicky opustili bojisko oni. Tu sa opäť vyznamenal Jano, keď s niekoľkými vojakmi guľometnou paľbou, keď i sám obsluhoval guľomet, udržal frontovú čiaru až do odpoludňajších hodím, keď došli posily. Maďari už útok neobnovili a frontová čiara ostala potom už čiarou hraničnou.“¹⁸

Pplk. Kamenický spomína aj niekoľko Jánových epizód, napr. keď spolu s vojakmi pripravil Maďarom ,,nočné prekvapenie“ a tí sa nehanbili vyskakovať z okien v gatiach a hľadať v tme záchranu… Ďalšou epizódou bol Jánov nápad vyhodiť do povetria prirodzenú hrádzu jazera (severne od Remetských Hámrov – Morské oko) a tým vytopiť Maďarov zaplavením ich zákopového systému. Na túto akciu sa podujal sám. Obstaral trhaviny, s ktorými prešiel frontovú čiaru Maďarov a išiel uskutočniť zámer. Trhaviny však nepostačovali a tak z jazera stieklo len málo vody… Ďalšou je napr. pomoc mladej učiteľke, ktorá bola jeho známou, a keďže v panike utekala pred Maďarmi, zabudla si pri úteku  všetky svoje veci. Ján Nálepka sa rozhodol učiteľkine veci doniesť, prezliekol sa do robotníckych šiat, prešiel do dediny (Rybnica) a zvyšky doniesol.¹⁹

Vracia sa aj k humornej historke o tom, ako jedného dňa navštívil front hlavný veliteľ HG Karol Murgaš. ,,Dostavil sa i na Janovo stanovisko veliteľa. Predstavil sa Janovi a čakal na hlásenie. Keď sa ho nedočkal, osopil sa, čo Jano nebral na vedomie. Keď sa ho opýtal, prečo sa nehlási, Jano mu odpovedal, že dosiaľ nečítal taký predpis, v ktorom by stálo, že dôstojník sa má hlásiť gardistovi. Murgaš nahnevaný odišiel. Boli i dozvuky, ale ani tie Jano nebral na vedomie… Udalosti na východných hraniciach sa usporiadali a my sme sa vrátili do svojich mierových posádok. Zanechali však v nás otrasný dojem. Súčasne sa u nás zrodila hrdosť, že sme sa tak dobre zhostili obrany našej vlasti.“²⁰

Ppor. Ján Nálepka po skončení Malej vojny zostal v armáde, 1. mája 1939 bol povýšený na poručíka pechoty v zálohe a po realizácii prvej organizácie slovenskej armády slúžil ako veliteľ guľometnej roty V. samostatného práporu v Michalovciach. V rovnakej funkcii odišiel do poľa krátko pred vstupom Slovenského štátu do vojny proti Poľsku.²¹

Výcvikový tábor Kamenica nad Cirochou, máj/august 1939

Por. Ján Nálepka spolu s npor. J. Kamenickým plánoval prechod do Poľska, kde sa podľa jeho správ formovala československá vojenská jednotka. Ján Nálepka vo výcvikovom stredisku pechoty v Kamenici nad Cirochou vykonával funkciu veliteľa poddôstojníckej školy. Začiatkom júna 1939 po vyhlásení bojového poplachu vojaci nastúpili v plnej bojovej výstroji. Dali sa na pochod smerom k Snine. Večer Nálepka s Kamenickým dávali pokyny: ,,Keď bude vystrelená zelená raketa smerom od Stakčína, pôjde sa ďalej.“ V ten večer bola veľká búrka. Na svitaní (podľa spomienok vojaka Jozefa Labanca) prišlo z Michaloviec osobné auto, do ktorého nastúpili Kamenický s Nálepkom a odišli na veliteľstvo pluku v Michalovciach. Sám Kamenický neskôr dodal, že mali veľké šťastie, nakoľko spravodajské služby sa o ich plánovanom úteku dozvedeli z anonymného udania.²²

K tejto udalosti Kamenický uvádza:

,,Do nášho podujatia (*prechod do Poľska) bol zasvätený výkonný rtm. Hajdúk a dvaja poddôstojníci, na ktorých mená si už nepamätám. V rozhodný deň nastalo daždivé počasie, pre ktoré sme náš zámer oddialili. Toto rozhodnutie sa nám stalo takmer osudným. Nasledujúci deň sme boli nemilo prekvapení, keď vo večerných hodinách nás navštívil spravodajský dôstojník pluku por. Ján Baláž. Keďže tento bol našim dobrým priateľom a mal udanie len na nás dvoch, záležitosť bola zlikvidovaná ako vymyslená. Dodnes som sa nedopátral, odkiaľ udanie došlo. Podľa Baláža bolo anonymné.“²³

V ilegálnej práci v Michalovciach, bol podľa slov Kamenického, Ján Nálepka veľmi agilný, pracoval všade tam, kde bola činnosť zameraná proti fašizmu. Vždy bol však aj toho názoru, že robí málo, chcel vždy niečo viac a preto stále niečo podnikal.²⁴

Zo spomienok vojaka Jozefa Labanca (aj) k udalostiam o plánovanom zbehnutí

,,Jána Nálepku som poznal v marcových udalostiach roku 1939 prostredníctvom svojho veliteľa roty npor. (teraz pplk) Kamenického. Bolo to v máji 1939, keď vojaci odvodného ročníka boli sústredení do výcvikového tábora Kamenica nad Cirochou, a to na kótu 620. Veliteľ tábora bol npor. Kamenický. Jeho zástupcom bol por. Ján Nálepka. Výcvik nováčikov sa konal pod dozorom npor. Kamenického a por. Nálepku. Asi koncom mája sme nacvičovali nový pochod. Povedali nám, že je to nový nemecký pochod.  Ten sa však nepodobal nemeckému pochodu a nikdy som sa s takým pochodom nestretol (až do roku 1945, keď som videl pochodovať sovietsku armádu).

Asi začiatkom júna r. 1939 sme boli v tábore. Od obeda jedného až do obeda nasledujúceho dňa sme mali voľno. Potom znel rozkaz: ‒ Vyhlasujem bojový poplach.  Poddôstojníci a vojaci, oblečte si najlepšie šaty ako aj obutie. V prípade, že niekto má niečo zlé, dávam príkaz výkonnému táboru, aby ihneď vymenil potrebné veci. Zoberte si svoje najnutnejšie veci! — Asi o dve hodiny sme nastúpili v plnej bojovej pohotovosti. Dali sme sa na pochod k Snine, kam sme došli večer. Velitelia vydali rozkaz, aby poddôstojníci prišli osobne k veliteľom po rozkaz. Po vydaní rozkazu ešte osobne npor. Kamenický a por. Nálepka prešli okolo vojakov a dávali pokyny: ‒ Keď bude vystrelená zelená raketa smerom od Stakčína, pôjde sa ďalej. —

 V ten večer prišla strašná búrka. Bola to strašná noc. Ostali sme do rána na mieste a na svitaní prišlo z Michaloviec osobné auto. Do auta nastúpili npor. Kamenický a por. Nálepka. Odišli do Michaloviec na pluk. Jednotky boli stiahnuté späť do tábora. Npor. Kamenický a por. Nálepka sa spolu rozprávali o všeličom a v pamäti mi ostalo, že je to špinavá zrada. Prechod do Poľska sa nepodaril.

Začiatkom marca 1940 prišli do Štefánikových kasární v Michalovciach poľskí vojaci. Boli ubytovaní v 4. rote, kde bol vtedy veliteľom Ján Nálepka. O tých vojakoch sa osobne staral. Keď odchádzali, sám por. Nálepka sa s nimi lúčil a poskytol im všetko, čo bolo v jeho silách. Vtedy robil druhého pobočníka veliteľa pluku, takže mohol v niektorých prípadoch sám rozhodovať. Roku 1940 som odišiel do civilu a už r. 1941 v Žitomíri som sa stretol s Jánom Nálepkom. Bol v divízii ako pobočník veliteľa Kunu. Čoraz častejšie sme hovorili o svojich osobných ťažkostiach…“²⁵

Protigardistický pohyb v armáde

Živé protifašistické prúdy v slovenskej armáde sa prejavovali viacerými udalosťami. Už v máji 1939 sa v súvislosti s nemecko-poľskou krízou a protipoľskou agitáciou ľudákov objavilo množstvo letákov určených špeciálne slovenským vojakom, ako napr. letáky Vojaci, Milý vojačik, Veľká Slávia,  Dedičstvo zachovaj vám Pane – 14. prikázanie pre slovenského vojaka a občana a ďalšie²⁶, ktoré boli rôzneho politického spektra, ale všetky odhaľovali slovenskú vládu ako vládu zapredancov, kolaborantov a zradcov českého a slovenského národa. Nakoniec vyzývali nebojovať proti Poľsku a ostatným slovanským národom. Táto vlastenecká agitácia sa stretla v slovenskej armáde s pozitívnou živou odozvou… Okrem letákovej formy nespokojnosti s aktuálnym smerovaním rozpadnutého Československa prišlo v slovenskej armáde k vzbure, a to vo výcvikovom stredisku v Ružomberku zo 4. na 5. júna 1939²⁷, k prejavom rebelantstva jednotlivcov²⁸, alebo k potýčkam Slovákov a Nemcov.²⁹ Nastala reťazová reakcia, protifašistické heslá a výzvy do boja proti slovenskej vláde sa začali objavovať v rôznych častiach kasární slovenskej armády³⁰, čo vyvrcholilo 7. júna 1939 o 12.00 hod. odletom protifašisticky naladených príslušníkov slovenskej armády na štyroch vojenských lietadlách do Poľska, a čo vzápätí vzbudilo obrovskú senzáciu. Ďalšie pokusy boli zmarené uzamknutím lietadiel do hangárov a nariadením gen. Čatloša s okamžitou platnosťou zastaviť lietanie.³¹

Ako sme už uviedli, v  tomto čase sa myšlienkou prechodu do Poľska zaoberal aj Ján Nálepka, ktorý sa nachádzal vo výcvikovom stredisku pechoty v Kamenici nad Cirochou, kde vykonával funkciu veliteľa poddôstojníckej školy, avšak prechod sa nepodaril z dôvodu anonymného udania. Nálepkov útvar patril do zväzku 3. divízie so štábom v Prešove, ktorému velil plk. Augustín Malár.

Teória menšieho zla (Dôverný rozkaz plk. Augustína Malára)

Hoci plk. A. Malár slúžil Slovenskému štátu, nebol ľudákom v priamom zmysle slova. Zo svojej divízie sa snažil vytvoriť bojaschopný zväzok, ktorý bol vhodný ako pre karieristických ľudákov, tak aj pre antifašistov československej orientácie, čo nebola vôbec ľahká úloha. On sám kedysi československý legionár v zajateckých táboroch počas prvej svetovej vojny šíril myšlienku československej štátnosti. Z pozície vyššieho dôstojníka, nositeľa československého vojnového kríža, so svojím slovenským pôvodom, evanjelickým vierovyznaním a čistou spisovnou slovenčinou sa stal objektom záujmu predákov HSĽS, hoci ho gen. F. Čatloš stále pokladal za umierneného čechoslovakistu.

Plk. A. Malár 10. augusta 1939 vydal dôverný rozkaz č. 1 svojim vojakom, aby upokojil rozbúrenú hladinu v radoch slovenskej armády, ktorého pre dokreslenie situácie odcitujeme nasledovnú časť: ,,Poslednú dobu i v armáde rozširujú sa názory, ktoré keď by nabrali väčšieho rozsahu, môžu ohroziť existenciu Slovenského štátu. Zámerná propaganda letákmi, šeptom, vábivými heslami tieto názory rozširuje a snaží sa jednak vzbudiť náladu proti dnešnému slovenskému režimu, proti stavu vecí dneška, jednak potrebuje naštrbiť dobrý pomer nášho štátu k veľkému národu nemeckému. K tomuto faktu vecí nariaďujem:

Zakazujem všetkým príslušníkom armády v oblasti VV3, aby hoci kde, či už na verejnosti, alebo vo vnútri armády prejavovali názory také, ktoré by kritizovali dnešný stav vecí, dnešný režim, ktoré by boli namierené tendenčne voči Nemecku, alebo ktoré by propagovali nejaký nový štátny útvar. Každý člen slovenskej armády musí si jasne uvedomiť, že z bývalého útvaru ČSR zostali sme slobodným štátom z podpory nemeckej len my Slováci a že nebyť Nemecka rozhodne stratili by sme ďaleko väčšie územie, ak nie celé Slovensko. Dnes každý súdny Slovák, keď mu záleží na samostatnosti a celistvosti dnešného Slovenska nemôže nič iného robiť, ako z celej svojej sily podporovať našich vedúcich činiteľov. Každé iné názory, úsilia, snahy a zvlášť činnosť dnes ohrozuje domáci kľud, dáva podvratným podkopným živlom príležitosť rozbíjať náš štátny útvar a eventuálne pripraviť rozdelenie a tým aj zánik Slovenska. To nemôže chcieť žiadny statočný Slovák, tým menej vojak, ktorý tento útvar s celým svojím ja musí čestne brániť. Sniť o plánoch utópie nie je dobré. Treba brať veci tak, ako sú reálne a snažiť sa zo všetkých svojich síl, aby slobodný Slovenský štát ukázal, že je života schopný útvar. Toho však nedokážeme, keď budeme podporovať čo len počúvaním všelijakých podvratných názorov. Povinnosťou každého vojaka je zahriaknuť takéto rozvratné názory a eventuálnu činnosť v tomto smere nahlásiť svojmu nadriadenému.“³²

Malárov rozkaz je zaujímavý z toho dôvodu, že v ňom niet ani stopy voči nadchýnaniu sa ,,slovenskou štátnosťou“, ani vtedajším vodcom J. Tisom, či predstaviteľmi slovenskej vlády, ale rozvážne vyzýva k realite ,,stavu vecí dneška“, čím zároveň obhajuje neľudákov za svoje ,,kolaborovanie“ s vtedajším fašistickým režimom. (Plk. A. Malár bol počas SNP zatknutý nacistami, eskortovaný do koncentračného tábora a popravený ako obyčajný väzeň bez vyznamenaní a hodností rovnako ako slovenskí generáli Ján Golian, Rudolf Viest či Štefan Jurech.)

Realizácia nacistických požiadaviek a začiatok masívnej propagandy o existenčnej ochrane slovenských hraníc

Keď sa 17. júla 1939 na požiadanie nemeckého veliteľstva zišli J. Tiso a rezortní ministri vnútra, obrany a zahraničia, aby si vypočuli nemecké požiadavky, ktoré mali zabrániť ďalším vzburám a nepokojom na slovenskom území, Nemci požiadali slovenskú vládu, aby zamedzila všetky spojenia a záväzky k Poľsku, ktoré odporujú nemeckým záujmom, vnútropoliticky v celosti zabezpečila pozitívny a priateľský vývoj k Nemecku, odstránila nespoľahlivé ,,živly“ zo slovenskej pohraničnej služby, sprísnila kontrolu na slovensko-poľskej  hranici a zamedzila prílivu do čs. legiónu v Poľsku. Slovenská vláda akceptovala nemecké požiadavky a ponúkla zorganizovať obranné spravodajstvo v rámci armády i mimo jej rámec podľa v Nemecku platiacich smerníc a v úzkom spojení s nemeckými orgánmi. Tieto požiadavky sa začali okamžite realizovať.³³

Začiatkom augusta sa zostrila ostražitosť severných hraníc a k finančnej stráži bola nakomandovaná Hlinkova garda. Slovenská armáda bola doplnená piatimi záložnými ročníkmi, súčasne na Slovensko začali prichádzať jednotky 14. nemeckej armády, ktorej predvoj už 7. augusta 1939 obsadil Žilinu a v nasledujúcich dňoch sa motorizovaná divízia tejto armády rozložila na Kysuciach a Orave. Po slovenských železniciach začali premávať vojenské transporty nemeckej armády (v poľskom ťažení celkovo slovenské železnice instradovali 1905 nemeckých transportov s 130 082 vojakmi) a rovnako boli k plnej nemeckej dispozícii slovenské letiská. Aby sa zabránilo nepokojom v slovenskej armáde, hlavný veliteľ HG A. Mach veľmi bojovne nastolil heslá za návrat Javoriny a ďalších obcí na Orave a Spiši, t. č. obsadené Beckovým Poľskom.³⁴  22. augusta 1939 A. Mach prehlasuje, že každý Slovák je ochotný chopiť sa zbrane, aby Slovensku odtrhnuté územie bolo vrátené späť heslom

,,Javorina bola a bude naša!“³⁵, lebo ,,zjednotení v duchu Hlinkovom, kráčame odhodlane v boji za všetko, čo nám patrí!“³⁶ Takto sa z hlavného balkónu SND prihováral k 100-tisícovému zástupu Alexander Mach zdraviac Slovákov Sieg heil! (Sláva mu!), čím otvorene deklaroval slovenskému davu Hitlerovu vôľu postaviť sa (v bytí a nebytí nášho národa) bok po boku ,,veľkého nemeckého národa.“³⁷

Žiadosť o aktivovanie služby v slovenskej armáde, 19. august 1939

            Z postojov a korešpondencia Jána Nálepku vieme, že pre vstup do armády sa rozhodol s určitým odbojovým zámerom a nie z dôvodu vojenskej kariéry, o čom svedčí okrem iného aj spomienka jeho bývalého českého kolegu na škole v Marikovej Jaroslava Černého:

,,Naposledy som sa stretol s Jánom Nálepkom v Michalovciach v pluku v auguste 1939, keď ma telegraficky povolali k nástupu vojenskej služby pri ťažení do Poľska. Po vysvetlení môjho prípadu (Černý bol českej národnosti) ma prepustili z armády, a tu som sa opäť stretol s ním. Prehováral ma, aby som zostal v armáde, že pri ťažení (v očakávanej vojne proti Poľsku) ujdeme na druhú stranu.“³⁸

Ján Nálepka videl v slovenskej armáde určité možnosti pre realizáciu svojej československej orientácie a protifašistického zmýšľania, boli to aj osobné dôvody, ktoré pochádzali z predchádzajúcich skúseností s Hlinkovou gardou, či už v Stupave, alebo neskôr pri obrane južných a východných hraníc proti horthyovskému Maďarsku, kde nešlo len o trenice dvoch ozbrojených zložiek, ale aj o začiatočnú formu ľudového odporu proti klérofašizmu, ktorého HG bola najradikálnejšou zložkou. 19. augusta 1939 podáva por. v zálohe Ján Nálepka na základe výzvy MNO žiadosť o aktivovanie s dodatkom, že v prípade vyhovenia jeho žiadosti si želá, pokiaľ to služobné pomery dovolia, aby bol pridelený v niektorej z posádok na strednom alebo západnom Slovensku.³⁹

Hodnotenie Jána Nálepku veliteľom V. samostatného práporu mjr.pech. Ondrejom Zverinom k stanovisku jeho žiadosti o aktivovanie bolo nasledovné:

,,Menovaný je ustálenej povahy, vážny, pracovitý, skromný, kde treba veľmi rázny; medzi dôstojníkmi veľmi obľúbený. Úplne samostatný, energický a rozhodný. Veľmi usilovný, neobyčajne vytrvalý, svedomitý a spoľahlivý. Schopnosti a nadanie nadpriemerné, chápavosť a postreh výborná, úsudok veľmi dobrý. Chovanie v službe i mimo nej vzorné, osobný zjav veľmi dobrý. Službu konal ako veliteľ guľometnej skupiny vo výcvikovom tábore Kamenica nad Cirochou od 15. mája 1939 do 15. augusta 1939 dobrovoľne so súhlasom MNO, v ktorej sa osvedčil ako výborný pracovník…“⁴⁰

Reakcia Jána Nálepku na sovietsko-nemecký pakt o neútočení

Pakt o neútočení, podpísaný 23. augusta 1939 medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom, vyvolal vo svete doslova ,,šok a paniku, s ktorou západné veľmoci nikdy nepočítali“ a v samotnom Poľsku ,,nastala úplná dezorientácia“.⁴¹ (Podľa definície medzinárodného práva sú pakty o neútočení ,,medzinárodné zmluvy alebo iné právne akty dvojstranné alebo kolektívne, ktorými sa zmluvné strany zaväzujú, že proti sebe nepodniknú útok, ba dokonca, že sa nezúčastnia na nijakej akcii, ktorá by v akomkoľvek svojom vzťahu mala útočný charakter proti jednej so zmluvných strán.“⁴²)

Ján Nálepka bol presvedčený, že

,,ide o taktický ťah a že tak či tak raz nastane meranie síl medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. Nechcel bojovať proti Poľsku a ani proti inému slovanskému národu. Chcel bojovať proti fašizmu, nech mal akýkoľvek prívlastok a akúkoľvek národnosť. Nenávidel agresiu, násilie, chcel bojovať za slobodu a demokraciu a za lepší život obyčajného človeka“.⁴³

Podľa neho Sovieti urobili dobre, že posunuli svoju hranicu na západ, lebo ,,ak ju dobre opevnia, zíde sa im to.“ V ilegálnej organizácii Solidarita mali dostatok informácií o tom, ako západné mocnosti nechceli rokovať so Sovietskym zväzom o spoločnom postupe, pretože už od mníchovskej zrady sledovali nasmerovanie nemeckého útoku na východ. Ján Nálepka veril, že posunutie sovietskej hranice na západ sleduje vojenské strategické zámery a týmto presvedčením sa netajil.⁴⁴

Čiastočná mobilizácia slovenskej armády, august 1939

Ako sme uviedli vyššie, v druhej polovici roku 1939 sa ľudácka propaganda všemožne usilovala vytvoriť atmosféru, ktorá mala naladiť protipoľské nálady a súhlas s pripravovanou agresiou. Už 24. augusta 1939 oznámil nemecký vyslanec na Slovensku Hans Bernard slovenskej vláde, že sa chystá nemecká operácia a pod zámienkou poľského vpádu na Slovensko žiadali od vlády podriadenie slovenskej armády nemeckému veleniu, pričom Ríšske ministerstvo zahraničia oznámilo, že od slovenskej vlády očakáva lojálnu spoluprácu. Reciprocitou  mala byť garancia slovenských hraníc a navrátenie slovenského územia, ktoré Slovensko Poľsku odstúpilo v roku 1938. Na druhej strane ministerstvo zahraničia ubezpečilo slovenskú vládu, že jej armáda nebude použitá mimo hranice Slovenska.⁴⁵ Ľudácka propaganda začala masívne uplatňovať právo na vrátenie časti severného územia Slovenska, ktoré po mníchovskom verdikte okupovalo beckovské Poľsko a nacionálnymi heslami (ako napr. Žiadame vrátiť severnú Oravu a Spiš!⁴⁶; Poľský teror nemá konca-kraja⁴⁷; Nehľadajme Slovana tam, kde ho niet⁴⁸, atď.) chcela dosiahnuť upevnenie národnej jednoty a súhlas obyvateľstva na odobrenie obsadenia Poľska nacistickým Nemeckom.

Hraničný úsek v priestore Medzilaborce

25. augusta 1939 bola vyhlásená čiastočná mobilizácia slovenskej armády a Ján Nálepka bol preložený do poľnej jednotky v priestore Medzilaborce, až na samé hranice územia, ktoré bolo vtedy okupované beckovským Poľskom, kde ako príslušník slovenskej armády mal napomáhať realizovať dobyvačné plány Tretej ríše. On – syn slovenského národa – mal strieľať na príslušníkov poľského národa a prispieť tak k porážke ďalšieho slovanského národa. Touto vyhrotenou situáciou už nebolo pochýb, že fašistické Nemecko hodlá útok na Poľsko aj zo slovenského územia, prepožičaného Nemecku na ,,úver“ a posilnenému o slovenské jednotky…

Veliteľstvo slovenskej poľnej armády ,,Bernolák“

Jozef Tiso ako najvyšší veliteľ slovenskej brannej moci podriadil slovenské vojsko s jeho veliteľstvom nemeckému veleniu. Stalo sa tak 29. augusta 1939 v Bratislave aktom, ktorý sa vykonal za prítomnosti štyroch osôb: zo slovenskej strany – J. Tisa a F. Čatloša, a nemeckej strany – generálov Barckhausena a Engelbrechta.⁴⁹ Po nariadení brannej pohotovosti štátu, 29. augusta 1939 v Spišskej Novej Vsi začalo medzitým ,,pôsobiť veliteľstvo slovenskej poľnej armády s krycím názvom Bernolák, na čele s gen. F. Čatlošom. Do jeho podriadenosti, okrem priamo podriadených útvarov zbraní a služieb, patrili tri pešie divízie a Rýchla skupina: 1. divízia (Jánošík) – veliteľ gen. II. tr. A. Pulanich, 2. divízia (Škultéty) – veliteľ pplk. pech. J. Imro (od 5. septembra 1939 gen. II. tr. A. Čunderlík), 3. divízia (Rázus) – veliteľ plk.gšt. A. Malár, Rýchla skupina (Kalinčiak) – od 5. septembra 1939 veliteľ pplk.pech. J. Imro. Do súčasti poľnej armády bolo postupne zaradených necelých 35% osôb z celkových počtov zmobilizovanej slovenskej armády. K 30. augustu 1939 bola 1. divízia v učlenenom zhromaždení v priestore Spišský Štvrtok – Margecany – Hanušovce – Torysa, 2. divízia v učlenenom zhromaždení v priestore Brezno – Dobšiná – Poprad – Važec a zosilnená 3. divízia v obrannom postavení na hraniciach (od čiary Nowy Sacz – Stará Ľubovňa až po hranice s Maďarskom), Rýchla skupina sa formovala v priestore Poprad – Krompachy – Sabinov. Počas tohto dňa šéf nemeckého spojovacieho štábu pri veliteľstve slovenskej poľnej armády gen.mjr. Englbrecht gen. Čatlošovi oznámil, že nemecké vojská ráno 1. septembra prekročia poľské hranice a začnú postup do Poľska. Slovenská armáda mala byť ihneď zasadená a mala úplne uzavrieť a bezpečne brániť slovenské hranice od Vysokých Tatier na východ, kde mala pútať čo najväčšie poľské sily.⁵⁰

V súvislosti s mobilizáciou bol gen. Čatloš inštruovaný gen.por. Barckhausenom, aby využil tri divízie, ktorých základ tvorili tri Vyššie veliteľstvá v Trenčíne, Banskej Bystrici a Prešove, k posilneniu na vojnové stavy.⁵¹ Všetky tieto opatrenia boli zdôvodnené ako uplatňovanie ochrannej zmluvy medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom z 23. marca 1939. Rozhodnutie slovenskej vlády podmienili tiež šíriace sa chýry (živené zahraničnou i domácou tlačou) o delení Slovenska medzi Maďarsko a Nemecko, ako aj obava zo spojenectva medzi Maďarskom a Poľskom.⁵² A hoci rozkaz veliteľstva 14. armády v súvislosti so slovenskou armádou hovoril len o ochrane slovenských hraníc od Vysokých Tatier na východ⁵³, bola vyvinutá a zrealizovaná iniciatíva o postupe slovenskej armády až do poľského vnútrozemia.

Ján Nálepka v hodnosti poručíka, zdroj : Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi

1. NOVOMESKÝ, L. Kráľovič dánsky. In Elán. [Máj/jún 1939, ročník IX, č. 9 – 10, s. 2]. ↩︎
2. ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [Október 1973, ročník XXII, č. 5, s. 868]. ↩︎
3. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 92. ↩︎
4. RAŠLA, A. 1967. Civilista v armáde. Spomienky na roky 1938 – 1945. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 71 – 72. ↩︎
5. ŠTEFANSKÝ, V. 1998. Generál Ferdinand Čatloš. Bratislava: Ministerstvo obrany SR, s. 39. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. F. Čatloš, kar. č. 6, Autentický úvod k slovenskej štátnosti. ↩︎
6. RAŠLA, A. 1967. Civilista v armáde. Spomienky na roky 1938 – 1945. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 70 – 71. ↩︎
7. BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 137]. Pôvodný zdroj: Vojenský historický archív (VHA) Bratislava, f. KVV Bratislava, šk. č. 6, č. 22558/dopl. 1939. ↩︎
8. Tamže. ↩︎
9. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 26. ↩︎
10. Provokácia na maďarsko-slovenských hraniciach. In Slovák. [24. marec 1939, ročník XXI, č. 70, s. 1]. ↩︎
11. Zákerný útok odrazený. In Slovák. [25. marec 1939, ročník XXI, č. 71, s. 3]. ↩︎
12. 12 mŕtvych pri bombardovaní Spišskej Novej Vsi. In Slovák. [26. marec 1939, ročník XXI, č. 72, s. 1]. ↩︎
13. Nové prestrelky na východe. In Slovák. [28. marec 1939, ročník XXI, č. 73, s. 1]. ↩︎
14. Maďarsko odovzdalo svoj návrh na riešenie hraničného incidentu. In Slovák. [29. marec 1939, ročník XXI, č. 74, s. 1]. ↩︎
15. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 48. ↩︎
16. Tamže. ↩︎
17. ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [Október 1973, ročník XXII, č. 5, s. 867]. ↩︎
18. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 42. ↩︎
19. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 42. ↩︎
20. Tamže, s. 43. ↩︎
21. BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 137]. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. HVV, šk. 33, č. 205533/Dôv. 1939. ↩︎
22. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 48. ↩︎
23. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 45. ↩︎
24. NÁLEPKA, J. 1995. Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK International, s. 162. ↩︎
25. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 44 – 45. ↩︎
26. ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [Október 1973, ročník XXII, č. 5, s. 869]. Pôvodný zdroj: ŠSÚA, MV 6912/39, kr. 24, MV D 10031/39, kr. 20; ŠSÚA, PR-20, mat-128-31, kr. 359, PR-2, mat-128-36, kr. 360. ↩︎
27. ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [Október 1973, ročník XXII, č. 5, s. 869]. Pôvodný zdroj: VHÚ, slovenská armáda, Záznam vojenského prokurátora v trestnej veci VO-420/39, vyhľadávacie pokračovanie, fotokópia (neúplná). ↩︎
28. Tamže, s. 870. Pôvodný zdroj: VHÚ, slovenská armáda, RV 1. divízie – ročník 1940, č. 34, Trenčín 2. 4. 1940 – rozsudok vojenského súdu v Bratislave číslo 1068/39-I/1940. ↩︎
29. Tamže. Pôvodný zdroj: ŠSÚA, MZV 5629, kr. 81, tiež DA Bytča, Žup. 1435/1939. ↩︎
30. Tamže. Pôvodný zdroj: VHÚ, slovenská armáda VV-1, predn. 2, odd. č. 2623 Taj. 1939. ↩︎
31. Tamže. Pôvodný zdroj: VHÚ, slovenská armáda, MNO, č. 7. dôv. min. 1939. ↩︎
32. ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [Október 1973, ročník XXII, č. 5, s. 874]. Pôvodný zdroj: VHÚ, slovenská armáda, Zvl. dôv. RVV 3, ročník 1939, č. 1. ↩︎
33. ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [Október 1973, ročník XXII, č. 5, s. 874]. Pôvodný zdroj: ŠSÚA, NS – Čatlošov proces, kr. 86. ↩︎
34. Tamže. ↩︎
35. Tamže. ↩︎
36. Reč hlavného veliteľa HG. In Gardista. [26. august 1939, ročník I, č. 30, s. 5]. ↩︎
37. Tamže. ↩︎
38. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 97 – 98. ↩︎
39. BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 143]. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. HVV 1939, šk. 33, č. 205533/1.os, 1939. ↩︎
40. Tamže. ↩︎
41. Svetová verejná mienka pod dojmom historického obratu medzi Berlínom a Moskvou. Najväčšia bomba v diplomatickej vojne nervov. In Slovák. [24. august 1939, ročník XXI, č. 193, s. 3]. ↩︎
42. Pakt o neútočení z hľadiska medzinárodného práva. In Slovák. [24. august 1939, ročník XXI, č. 193, s. 1]. ↩︎
43.  NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 45. ↩︎
44. NÁLEPKA, J. 1995. Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK International, s. 163. ↩︎
45. ŠTEFANSKÝ, V. 1998. Generál Ferdinand Čatloš. Bratislava: Ministerstvo obrany SR, s. 40. ↩︎
46. Žiadame vrátiť severnú Oravu a Spiš. In Slovák. [26. august 1939, ročník XXI, č. 195, s. 2]. ↩︎
47. Poľský teror nemá konca-kraja. In Slovák. [30. august 1939, ročník XXI, č. 198. s. 3]. ↩︎
48. Nehľadajme Slovana tam, kde ho niet. In Slovák. [31. august 1939, ročník XXI, č. 199. s. 2]. ↩︎
49. ŠTEFANSKÝ, V. 1998. Generál Ferdinand Čatloš. Bratislava: Ministerstvo obrany SR, s. 40 – 41. ↩︎
50. SEGEŠ. V. a kol. 2015. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo vydavateľstvo, s. 296 – 297. (Autorský článok: Jozef Bystrický – Vojská slovenskej armády na frontoch 2. svetovej vojny. Kapitola 12. Armáda Slovenskej republiky 1939 – 1945). ↩︎
51. BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 66. Pôvodný zdroj: Bundesarchiv-Militärarchiv (BA-MA) Freiburg, Bestandssignatur (Bs.) RH/31/IV, Archivssignatur (As.) 2, s. 31 – 32, hlásenie genpor. Barckhausena pre OKW/Ausland z 27. 8. 1939; Tiež SNA, f. Alexandrijský archív, IIC – 905, P 1887 b. ↩︎
52. Tamže, s. 67. ↩︎
53. Tamže. Pôvodný zdroj: BA – MA Freiburg, Bs. RH/20/14, As. 5; Bs. RH/24/17, As. 4, armádny rozkaz hlavného veliteľstva 14. armády. ↩︎