Články / Fašismus / Historická literatura / Literatura faktu / Obrana / Životopisná literatura

Knížka na pokračování: Sonka Valovič Sazama: BOJ NIE JE UKONČENÝ: kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam – 31., 32. a 33. díl

- by Yveta - Leave a Comment 6

Novou, právě dokončenou knížku zveřejníme s laskavým svolením autorky na pokračování postupně po jednotlivých kapitolách. Zdroj zde. Odkazy na předchozí díly najdete pod textem.

31. díl

V plnej solidarite s Veľkonemeckou ríšou

,,Zas na vás podívam sa, nebesá. Zas na vás hviezdy, večná noblesa. Tu zo zeme, kde na divý gong bijú zmätení žreci vlčiu melódiu. Tu v prachu detských stôp a pod oblohou rosnou, pod lipou zmrzačenou, predsa medonosnou, dosiahnuc múdrosť, dosiahnuc bláznovstvá, hovorím zsinalý: Buď Pane, vůle Tvá…“1

Predvečer bratovražednej vojny: Masové zatýkanie odporcov režimu

Veliteľstvo pozemného vojska slovenskej armády 20. júna 1941 v skorých ranných rodinách uviedlo rádiodepešami do pohotovosti poplachové oddiely pre boj proti parašutistom.2 V tento deň vydalo MNO výnos 460/taj. I. – 1941, ktorý obsahoval smernice pre organizovanie pozorovateľskej a strážnej služby proti parašutistom v rámci HG a FS. Tieto smernice konkretizoval po prepadnutí ZSSR náčelník štábu  hlavného veliteľstva HG Otomar Kubala (23. júna) a rozšíril o pozorovanie protifašistických skupín, ale najmä komunistov, ako aj ich stíhanie.3

Tým, že v tomto dusnom ovzduší vyvíjali odpor proti režimu hlavne komunisti a jednotlivci protifašistického zmýšľania, ktorí sa pokúšali aktívne spravodajsky pomôcť Sovietskemu zväzu cez rôzne spojenia, vyšiel pokyn, aby v deň vyhlásenia vojny proti ZSSR boli zaistení najaktívnejší nepriatelia štátu (okolo 400 známejších komunistov).4 Známy je prípad poddôstojníka z povolania Petra Horvátha, ktorý 19. júna sadol na letisku v Spišskej Novej Vsi do lietadla s úmyslom preletieť do ZSSR a podať informácie o prípravách na útok. Jeho zámer sa však nepodaril, lebo stratil orientáciu a pristál v Užhorode v domnienke, že už je v Sovietskom zväze. Tu ho zatkli Maďari a vydali slovenským orgánom, vojenský súd ho odsúdil na trest smrti povrazom ,,za zločin vojenskej zrady“, neskôr trest zmenili na doživotné väzenie.5

Po masovom zatýkaní komunistov a odporcov režimu, na druhý deň 22. júna nacistické Nemecko prepadlo Sovietsky zväz, a hoci to nebolo neočakávané, samotný fakt tohto prepadu mnohých obyvateľov Slovenska ohromil…

Direktíva č. 21 – plán Barbarossa

Direktíva č. 21 z 18. decembra 1940 podpísaná Hitlerom ako Plán Barbarossa s konečným cieľom obsadiť ruské územie po líniu Archangeľsk – Astrachaň maximálne do troch až štyroch mesiacov, začala napĺňať svoj obsah zrána 22. júna 1941, keď ako prví prešli sovietsku hranicu diverzné skupiny tzv. výcvikového pluku 800 Branderburg, tajnej vojenskej jednotky Wehrmachtu. Nemeckí diverzanti prezlečení do uniforiem Červenej armády obsadili mosty cez rieku Bug. Nemecké lietadlá už boli vo vzduchu, prichystané bombardovať najväčšie sovietske mestá a ich letiská. Nacistické letectvo Luftwaffe sa potichu vznášalo nad sovietskou zemou spolu s vychádzajúcim slnkom, čakajúc na rozkaz zaútočiť ruka v ruke s podzemným vojskom. Bola nedeľa. V toto ráno vyšlo slnko nad Moskvou o 3.45 hod. Za 15 minút na prebúdzajúce sa mestá začali padať ako dážď prvé bomby. O 4.15 hod. sovietsku hranicu prekročili prvé nemecké tanky a pozemské vojská. Na území veľkého Sovietskeho zväzu sa začala Veľká vlastenecká vojna…

Aktivovanie generálneho plánu Ost

V nedeľu 22. júna 1941 v skorých ranných hodinách bez vyhlásenia vojny prepadli vojská nacistického Nemecka Sovietsky zväz. Útoku sa zúčastnilo 153 nemeckých a 37 spojeneckých divízií (spolu 190 divízií s 5, 5 mil. vojakmi) a ťažkou vojnovou technikou o počte 4 300 tankov, 4 980 lietadiel a 4 200 diel a mínometov. Útok bol vedený troma skupinami armád – armádou Sever (Leningrad), armádou Stred (Moskva) a armádou Juh (Kyjev a Donbas).

V neľudských nacistických plánoch zaujímal vážne postavenie generálny plán Ost – vyhladenie slovanských národov ohňom a mečom a tým vytvorenie životného priestoru pre 80 – 100 miliónov Nemcov. Súčasťou tohto plánu bolo totálne zničenie veľkých ruských miest, Moskva mala byť zrovnaná so zemou a navždy pochovaná v obrovskom jazere. Nie všetci zmobilizovaní Nemci súhlasili so ,,spásou civilizácie“ prevrátením v ruiny súčasný Sovietsky zväz. Prvým z nich bol nemecký vojak menom Alfréd Liskow, antifašista a vojenský zbeh, ktorý v predvečer operácie Barbarossa prebehol rieku západný Bug a informoval sovietske velenie, že za úsvitu 22. júna 1941 nemecká armáda zaútočí po celej sovietsko-nemeckej hranici. A hoci v prvých hodinách nacistické vojsko zľahka prešlo sovietske hranice, predikátom k porážke fašizmu sa stali dve (toho času zanedbateľné) udalosti. Prvou bol samotný výber názvu Barbarossa (pomenovanie podľa Germánmi idealizovaného rímsko-nemeckého cisára Friedricha Barbarossu, ktorý bol v roku 1176 hanebne porazený lombardskou ligou u Lugana, kedy ani vlastní nevedeli, kde sa tri dni schováva) a druhou pevnosť Brest v západnej časti Bieloruska, najhoršej zo všetkých možností očakávajúcej sa obrany, kde sa jednotliví sovietski vojaci dokázali brániť o hlade a bez vody (ktorá bola otrávená Nemcami) až do 30. júna 1941. Tento vzdor urobil dojem aj na samotného Hitlera, ktorý si bol pevnosť 24. augusta 1941 spolu s Mussolinim osobne pozrieť.

V deň napadnutia Sovietskeho zväzu  J. Tiso zaslal Hitlerovi telegram:

,,Keď v okamihu, v ktorom sa pripája Slovensko so zbraňou v ruke k osudovému boju európskej civilizácie, dovoľujem si Vašu Excelenciu znovu ubezpečiť o vernosti a spojenectve slovenského národa a jeho vlády, ako aj o neotrasiteľnej dôvere vo víťazstvo. Nech Boh žehná nášmu rozhodnutiu.“6

24. júna 1941 klérofašistická vláda v plnej kooperácii s nacistami informuje rozhlasom slovenský národ:

,,V plnej solidarite s Veľkonemeckou ríšou nastupuje slovenský národ v obrane európskej kultúry svoje miesto; čiastky našej armády prekročili hranice Slovenskej republiky, aby sa pripojili k bojujúcej armáde nemeckej. (Podpísaný J. Tiso, V. Tuka, F. Čatloš, 24. júna 1941).“7

O účasti slovenskej armády vo vojne proti Sovietom však bolo rozhodnuté ešte pred ich napadnutím, a to na prelome apríla a mája 1941, keď minister národnej obrany F. Čatloš požiadal nemeckého vojenského atašé na Slovensku H. Beckera, aby na patričných miestach oznámil, že v prípade spoluúčasti Maďarska sa na vojne proti ZSSR chce zúčastniť aj slovenská branná moc, hoci v tom čase najvyššie nemecké velenie nepočítalo s účasťou slovenskej armády pri realizácii plánu Barbarossa. Postoj Nemecka sa zmenil až tesne pred začiatkom útoku na Sovietsky zväz, keď deň predtým nemecký vyslanec H. E. Ludin predniesol formálnu žiadosť prezidentovi Slovenskej republiky J. Tisovi a predsedovi vlády V. Tukovi, aby sa Slovensko zúčastnilo na ťažení proti ZSSR, čo sa stretlo s okamžitým súhlasom.8 Vo vládnych kruhoch totiž panovalo optimistické presvedčenie, že celá vojna bude len akási prechádzka, že pri nemeckom tempe postupu Moskva čoskoro padne, Hitler sa stane pánom celej Európy a z pozície absolútneho víťaza bude odmeňovať a trestať jednotlivé národy podľa ich zásluh a previnení, a preto sa Slovenský štát nesmel dať predbehnúť horthyovským Maďarskom. Táto otázka bola predmetom veľkých polemík aj pred národným súdom v procesoch proti J. Tisovi, H. E. Ludinovi a F. Čatlošovi, kde sa Ludin tvrdošijne bránil, že on nijaký nátlak na slovenskú vládu nerobil, Tiso sa zasa vyhováral na Tuku, že ten urobil prvé rozhodnutie na vlastnú päsť a pod.9

Podľa obhajoby samotného Čatloša sa dozvedáme, že

,,keď 21. júna 1941 prišiel k Tukovi, sedel uňho Ludin, keď mu Tuka mu pred ním povedal, že Nemecko nám úradne oznamuje vojnový stav so ZSSR a vyslanec nás vyzýva, aby sme podľa zmluvy viedli zahraničné a vojenské veci v súlade s nemeckými, to znamená: podobne ako v protipoľskom ťažení pridať sa aj teraz k Nemcom. Na to som podotkol, že slovenské vojsko môže byť sovietskym letectvom rozbombardované ešte počas nástupu do poľa, čo nám znemožňuje vykonať našu spojeneckú povinnosť. Do reči mi skočil Ludin a poznamenal, že on síce nie je generálom, ale toľko vie, že vojensko-technické veci sa musia vždy podriadiť politickým potrebám. Tuka reč ukončil tým, že beztak o tom rozhodne prezident republiky, ku ktorému ihneď zájdeme…“10

Splniť Hitlerovo želanie  sa  iniciatívne podujal hlavne V. Tuka, ktorý bez toho, aby počkal, kým nemecká strana konkretizuje svoje predstavy o účasti Slovenska vo vojne, sa domáhal slovenského vstupu do vojny po boku Wehrmachtu už počas balkánskeho ťaženia a v apríli 1941 dokonca navrhol dať k dispozícii Nemcov jednu slovenskú divíziu, čo gen, Čatloš údajne zavrhol.11 Zrejme však vyššie uvedené Čatlošove námietky neboli žiadnou vážnou prekážkou, lebo ešte v ten istý deň MNO vydalo telegrafický rozkaz č. 80215/15/41 o vojnovom stave a mobilizácii záloh na vojnový stav, a tak otázku vstupu Slovenska do vojny proti ZSSR osvetlia až relevantné historické dokumenty…

22. júna bol v slovenskej armáde vyhlásený vojnový stav. MNO nariadilo povolať záložníkov, doplniť útvary na plné počty a Čatlošom nariadené zorganizovanie Rýchlej skupiny pod velením veliteľa 2 divízie plk.gšt. R. Pilfouska, ktorá mala vyraziť ihneď za nemeckou divíziou na smere Prešov – Humenné – Medzilaborce – Sanok, kde o dva dni neskôr, krátko po obede 24. júna v priestore Duklianskeho priesmyku prekročili hranice a vošli do podriadenosti velenia nemeckej 17. armády. V tom čase bolo v jej jednotkách 1 910 vojakov. Na Slovensku medzitým prebehla skrytá mobilizácia, v rámci ktorej bolo povolaných do armády 68 018 záložníkov. (Do 4. júla z nich reálne nastúpilo 56 858 osôb). Takto aktivovaný stav slovenskej armády bol odoslaný na nemecko-sovietsky front, kde sa sformovala armádna skupina – dve pešie divízie, dva delostrelecké pluky, armádne jednotky, jednotky vzdušných síl – pod velením ministra národnej obrany a veliteľa armády gen. Čatloša,12 podľa ktorého Rýchla skupina mala symbolizovať ochotnejšie plnenie spojeneckých povinností voči Nemecku, ako to robilo Maďarsko a išlo už iba o to, kto dokáže tieto povinnosti splniť rýchlejšie, aby Slovensko získalo výhodu pri očakávanom riešení otázky odtrhnutých slovenských území. A preto Slovensko prekročilo hranice doslova ihneď…13

Koncentračný tábor Ilava

V tomto čase slovenská vláda namierila svoj úder aj proti vnútorným a odbojovým silám, a to telegramom č. 18960, ktorého rozkaz sa začal aktivovať už v noci 22. júna, čiže v prvý deň napadnutia Sovietskeho zväzu. V túto noc bolo ÚŠB nariadené zaistiť a dopraviť do koncentračného tábora v Ilave všetky osoby podľa vopred vypracovaných zoznamov. Zvlášť dôrazne upozornila, aby sa zaistili

,,najmä osoby schopné vyvolať stávku, nepokoje, zásobovacie poruchy, hatenie premávky, osoby činné v ilegálnom komunistickom hnutí….“14

Horlivosť v splnení rozkazu sa prejavila hlavne u gardistov, ktorí za pomoci okresných náčelníkov  a prednostov policajných úradov pozvážali z celého Slovenska do Ilavy známych i menej známych komunistov a vlastencov. Zaisťovací tábor však nebol pripravený kapacitou na taký nápor, väzni nemali kde spať, ani čo jesť. Bolo to jedno z najhorších období neslávnej histórie ilavského tábora, zašlo to tak ďaleko, že samotná ÚŠB bola neskôr nútená zakázať, aby sa ďalší zaistenci posielali do Ilavy bez jej predbežného súhlasu…15

Žandárstvo a HG – strážcovia nového poriadku

Dôverným obežníkom č. 10 108 z 25. júna 1941 vyhlásil generálny sekretariát HSĽS komunistov za najväčších vnútorných nepriateľov štátu, ktorí od vzniku Slovenského štátu neprestávali ,,organizovať rozkladnú a sabotážnu činnosť“. Tento nátlak bol cítiť cez provládnu tlač, rozhlas, kostoly16, agresivitou bolo nasiaknuté celé propagandistické spektrum, a po vyhlásení A. Macha pri ukončení kurzu žandárskych veliteľov, kedy

,,nie je možné si predstaviť hlinkovské a rázusovské Slovensko bez boja proti boľševizmu, bez boja proti židomarxizmu17“,

začal doslovný hon na čarodejnice, keď sa žandári spolu s gardistami na Machov príkaz stali ,,novými strážcami poriadku v najťažších časoch Európy“, lebo ,,na ich plecia boli uložené ťažké úlohy…“18

Cenzúra mediálneho priestoru

Na druhý deň vydalo MNV pokyny na cenzúru časopisov, podľa ktorých bolo prípustné komentovať vojnu proti ZSSR jedine ako ,,zápas o zabezpečenie národnej slobody, náboženského života a súkromného majetku.“19 Činitelia HSĽS a HG dostali 27. júna pokyn na organizovanie spoločného počúvania provládneho rozhlasu na uliciach, školách a kultúrnych domoch. Na celom Slovensku to vypadalo tak, že ampliónmi vyhrávali vojenské marše, ktoré boli denne prerušované hláseniami o nových víťazstvách nemeckej armády. Zároveň prezídium MNV nariadilo odňať alebo zaplombovať rádioprijímače nespoľahlivým osobám, komunistom, Židom bez výnimky, aby to, čo sa skutočne deje na fronte, nepreniklo medzi pospolitý ľud.20  To vysvetľuje smutný fakt, že napr. o slovanskej, židovskej a rómskej genocíde v koncentračných táboroch sa ľudia bližšie dozvedeli až po oslobodení Červenou armádou.

Tlačou a rozhlasom bola manipulovaná verejnosť nacistickými dokumentami, heslami, naratívmi o ,,oslobodzovacom boji“ v takom devastačnom rozsahu, že tieto propagačné ľudácke naratívy polarizujú spoločnosť ešte aj v 21. storočí a v zrkadle minulosti vidíme rovnaké agresívne tendencie v manipulácii verejnou mienkou. Jedným z týchto naratívov bol Hitlerov rozkaz obhajovať nacistický vpád do ZSSR vyhlásením, že sovietska vláda zosilňovala rozkladnú činnosť  proti Nemecku a Európe21, čím bola priamo ohrozená jej kultúra a hodnoty. V denníku Gardista z 25. júna 1941 sa tak dočítame, že Slovensko  ihneď prerušilo diplomatické styky so ZSSR22, lebo o.i. ,,bolo výpadnou bránou a základňou boľševického útoku proti ostatnej Európe“ a ,,ani po 14. marci neprestávalo toto nebezpečenstvo existovať“, a preto ,,to, čo sa dnes deje, je také prirodzené, že si prirodzenejšieho postoja Slovenského štátu a slovenského národa nemožno predstaviť. Dali sme sa do boja proti najväčšiemu poníženiu ducha a človeka, rozhodli sme sa pre boj proti boľševizmu.“23 Rovnako sa začalo hrať na city, aby aj tí, ktorí len tak ľahko nepodľahnú agresívnej propagande o červenom terore, upokojili svoje vášne, a to napr. tzv. prehlásením svedectva sovietskych robotníkov o krutom živote v socialistickom raji proletárov24, o ohromných lánoch zeme ležiacich ľadom či sedliakoch, ktorí nemali roky na stole chlieb…25,

Obyvateľstvo sa prirodzene zaujímalo otázkou, prečo má Slovensko bojovať proti ZSSR – svojim slovanským bratom. Mimoriadne aktívne boli ženy tých robotníkov a synov, ktorých im brali na front, s hlasitými pripomienkami adresovanými J. Tisovi (správa farára Šimonoviča):

,,Neoplatí sa modliť Nezabiješ, keď kňaz – prezident Tiso podpísal súhlas k vojne!“26

Hitler-mierotvorca ako ochranca ľudských práv (Slovák, 23. jún 1941)

,,Priam radostné bolo pozorovať náladu, panujúcu nielen v Bratislave, ale aj na celom Slovensku medzi širokými vrstvami občianstva“,

píše provládny Slovák v prvý deň napadnutia Sovietskeho zväzu nacistickými vojskami, reprodukujúc slová najvyšších vládnych predstaviteľov  z rozhlasového vysielania.

,,Pri rozhlasových aparátoch milióny slovenského ľudu počúvajú príčiny, ktoré prinútili Veľkonemeckú ríšu, aby sa postavila na ochranu ľudských, sociálnych a prirodzených práv európskych národov proti šíriacemu sa moru boľševickej Kominterny. Slovenský národ s plným pochopením vypočul hlásenie najmä veľkého Vodcu Nemeckej ríše Adolfa Hitlera, ktorý vo svojom prejave podal rukolapné doklady nesmiernej trpezlivosti a jemného taktu, s akým postupoval pri svojich jednaniach s predstaviteľmi ZSSR len preto, aby zachránil národy, žijúce v ZSSR od krviprelievania, a aby na druhej strane vzal zodpovednosť pred svedomím svojím i svojho národa za svoje zákroky, ktoré doteraz urobil len a len v záujme čím skoršieho ukončenia vojny a obnovenia pokoja Európy a na celom kontinente. V tomto zmysle slovenská pracujúca pospolitosť prijíma prvé historické vyhlásenie o vojnovom stave medzi Nemeckom a ZSSR. Rozvaha slovenského ľudu nebola narušená ničím…“27

Propaganda o existenčnom ohrození Európy boľševickým Ruskom

Führerov ohlas na otázku, prečo došlo k vojnovému stavu medzi Nemeckom a ZSSR je slovenskými propagandistickými médiami prezentovaný predikciou o komplote Židov a demokratov, boľševikov a reakcionárov prekaziť utvoreniu nového nemeckého ľudového štátu a uvrhnúť Ríšu znova do bezmocnosti a biedy, odvolávajúc sa na neznesiteľné roky po prvej svetovej vojne. Doterajšie bombardovanie krajín sa udialo kvôli ochrane hraníc nemeckých záujmov, nakoľko lživá propaganda združila tieto štáty do nového blokovacieho frontu proti Nemecku. Sovietsky zväz však zašiel najďalej – a to plánom Moskvy podpáliť celú Európu. Nemecký národ podľa Hitlera ,,nikdy nezmýšľal nepriateľsky o národoch Sovietskeho zväzu“, ale boľševickému moru cielene  zanášanému do Európy je nutné zabrániť…“28 Podľa predloženej nóty ríšskym zahraničným ministrom Ribbentropom sa o.i. uvádza, že k osvetleniu budú verejnosti predložené rukolapné dôkazy o pripravovanom sovietskom nástupe proti Nemecku a  jeho cieľoch rozložiť nemecký národný socializmus. Len a len z týchto dôvodov Nemecko zaútočilo na Sovietsky zväz, a to v spravodlivej obrane proti ,,hroziacemu sovietskemu útoku“.29 A tak A. Hitler ako najvyšší veliteľ brannej moci vydáva denný rozkaz vojakom východného frontu o začatí tvrdého a zodpovedného plného boja, lebo len v ich rukách leží nielen budúcnosť Nemeckej ríše či existencia nemeckého národa, ale aj samotný osud Ruskom existenčne ohrozenej Európy.30

Hitler – Hlinka jedna linka!

Odkedy ľudáci v Piešťanoch (20. september 1936) po prečítaní Hlinkovho Piešťanského manifestu s výzvou Zapojujeme sa do protikomunistického  frontu po boku kresťanských národov! pomaľovali ulice heslom Hitler – Hlinka jedna linka!, odvtedy fanaticky viedli tvrdošijný boj proti svojmu najúhlavnejšiemu nepriateľovi – komunistom. Germanizované Slovensko vtelilo 22. júnom 1941 tieto Hlinkove slová do skutkov, ako podľa ich presvedčenia

,,káže zákon kultúry sveta a človeka“31, lebo ,,ani jeden politický smer nebol taký odporný v očiach slovanského človeka ako komunizmus. Vidíme to na našom Slovensku, vidíme to v štátoch juhovýchodnej Európy. Internacionalizmus je najväčší nepriateľ zdravého a prirodzeného vývoja…“32

Do boja proti boľševizmu sa podľa dobovej propagandy zapájala celá Európa, hlásili sa dobrovoľníci nielen zo Slovenska a Maďarska, ale aj zo Španielska, Portugalska. Chorvátska, Dánska, Nórska, Holandska, Švédska, Fínska, čím Európa prejavila svoje pocity a vyslovila presvedčenie, ,,že sa treba spojiť v spoločnom bojovom fronte proti židoboľševizmu. Tento boj, na ktorom sa zúčastňujú aj malé a najmenšie národy, ukazuje, že všetci sa chcú zúčastniť na výstavbe novej Európy“33, a preto sme si ,,aj my vydýchli, keď 22. júna na rozkaz veľkého organizátora novej Európy, Adolfa Hitlera, pohla sa nemecká armáda a s ňou armády spojenecké, aby odstránili smrteľné nebezpečenstvo, skrývajúce sa za našim chrbtom…“34

Presun slovenského vojska za nemeckou armádou

1. júla sa vojská armádnej skupiny začali presúvať za nemeckou armádou na obsadené ruské územie a 6. júla sa sústredili v priestore Dobromil – Chyrov – Starý Sambor. Tu sa podarilo spojiť Rýchlu skupinu s hlavnými silami armádnej skupiny, čo gen. Čatloš využil na jej doplnenie, reorganizáciu a premenovanie na Rýchlu brigádu. Zasadenie armádnej skupiny ako celku na front sa však ukázalo ako nereálne, namiesto toho došlo k podriadeniu Rýchlej brigády veliteľovi nemeckej 17. armády a armáda zostala v tyle nemeckých vojsk s úlohou udržiavať poriadok na obsadenom území. Po bitke pri Lipovci (22. júl) Rýchla brigáda utrpela značné škody, v dôsledku čoho už ,,nebola ďalšej bojovej činnosti schopná.“35

Za ľudské straty v Rýchlej brigáde pri Lipovci bol zodpovedný jej veliteľ R. Pilfousek, keď brigáda stratila jednu štvrtinu výzbroje a výstroja a mala mŕtvych, ranených a zajatých, z toho 7 mŕtvych dôstojníkov. F. Čatloš ohodnotil neskôr veliteľské schopnosti Pilfouska takto:

,,V Lipovci zapríčinil Slovákom citeľné straty, keď nerozvážne ich hnal do boja proti presile a dobre pripravenému postaveniu sovietskej obrany. Umienil som si, že ho už nepoužijem na zodpovednú funkciu, kde sa vyžaduje operačná schopnosť a rozvážnosť i zodpovednosť. On nesvedomite si myslel, že z cudzieho krv netečie a nechápal slovenskú mentalitu…“36

Poznanie, že ťažkopádnosť slovenských peších divízií pri presunoch vylučuje možnosť zasadenia armádnej skupiny do bojov na fronte, spochybňovalo zmysel jej ďalšej existencie, preto velitelia divízií (plk. A. Malár a plk. Turanec) už 16. júla navrhli gen. Čatlošovi, aby v poli ponechal len Rýchlu brigádu, vyčlenil 2 – 3 prápory pre strážne úlohy v tyle nemeckých vojsk a zvyšok vojsk vrátil na Slovensko. Čatloš tento návrh odmietol, ale po súhlasnom rozhodnutí A. Hitlera (25. júla) vydal rozkaz na reorganizáciu armádnej skupiny. Tak sa vytvorila motorizovaná Rýchla divízia (ďalej len RD) pre boj na fronte a Zaisťovacia divízia (ďalej len ZD) pre plnenie úloh na okupovanom území.37 Veliteľom RD bol od 1. augusta J. Turanec, veliteľom ZD sa stal plk. Malár.38, známy svojim československým zmýšľaním. A. Malár si vzal so sebou aj npor. Jána Nálepku.

Prvé dni vojny na území ZSSR, rok 1941, zdroj:  zdroj: АМЕЛЬЧЕНКО, В. КУЛИШ, О. 1975. Бессмертный подвиг. Москва: Прогресс.

32. díl

Viem, kde je moje miesto

Prepadnutie Sovietskeho zväzu zastihlo Jána Nálepku ako nadporučíka v 2. divízii v Prešove, kde slúžil od roku 1940. Podľa slov Jozefa Nálepku, s bratom si v priebehu mája a júna 1941 vymenili niekoľko listov, ktoré sú svedectvom toho, že Ján Nálepka vojnu očakával a mal už vopred všetko premyslené. Neskoršie sám poznamenal, že na front sa prihlásil dobrovoľne, bez nátlaku, aby mohol prebehnúť na druhú stranu. Pred odchodom na východný front napísal list celej svojej rodine, hoci bol adresovaný na mladšieho brata Jozefa. Hneď v úvode píše, že posiela rodine 1300 Ks a určuje, komu koľko, nezabúda ani na svojich synovcov (bratových synov), na matku a otcovi na cigarety, a čo zostalo, to nech sa odloží, ak sa raz vráti, aby

,,mal som nejaký peniaz na počiatok… U kamarátov a nikde dlhy nemám. S každým som vyrovnaný. Domom prísť nemôžem ani keby som ako rád. Aspoň touto cestou sa s vami všetkými lúčim. Myslieť budem stále na vás! Rodičov osobitne srdečne pozdravujem!!… Michala a švagrinú pozdravujem! Pracujte všetci spoločne, pomáhajte si a žite v mieri, nech nebude medzi vami žiadnych nedorozumení. Časy sú veľmi vážne! Ja sa mám dobre. Som úžasne prepracovaný, od piatku minulého týždňa som ešte nebol ani vyzlečený ani vyzutý, oka som nezažmúril. Náladu mám dobrú a teším sa, že sa mi všetko podarí. Ešte raz sa s vami všetkými lúčim vás objímam. Váš Jano. P. S. Keby ste 2 mesiace nedostali odo mňa správy, potom je všetko v poriadku. (Prešov 27. júna 1941)“39 

Bezprostredne pred odchodom slovenských jednotiek sa Ján úplnou náhodou stretol s Jozefom, kde mu povedal:

,,Viem, prečo idem na front, a viem, kde je moje miesto.“40

O svojom pláne prejsť na druhú stranu rozpovedal Ján Nálepka aj v rozhovore s ukrajinským spisovateľom Anatolijom Šijanom v lete 1943:

,,Po vypuknutí vojny som išiel dobrovoľne na front s tým, že pri prvej príležitosti prejdem na stranu Rusov a budem bojovať v radoch Červenej armády proti nenávideným Nemcom.“41

Po vstupe Slovenskej republiky do vojny proti Sovietskemu zväzu npor. pechoty Ján Nálepka odišiel do poľa s veliteľstvom 2. divízie 27. júna 1941. Po reorganizácii slovenskej armádnej skupiny a vytvorení ZD, ktorá mala byť nasadená na okupovanom území ZSSR, bol zaradený ako pridelený dôstojník na 3. oddelenie jej veliteľstva (do 11. apríla 1942).42 Štáb divízie sídlil v Źitomíre na Malej Korostenskej ulici, ale jednotky divízie boli roztiahnuté na širokom priestore a ubytované v ukrajinských mestách a dedinách, kde často žili dosť autonómne.43

Po príchode slovenských jednotiek na sovietske územie si slovenskí vojaci veľmi rýchlo urobili obrázok o nemeckom ,,oslobodzovacom“ ťažení proti boľševikom, keď videli na vlastné oči spôsoby, akými bojovali nacisti proti civilnému obyvateľstvu a ako zaobchádzali so sovietskymi zajatcami. Toto všetko otváralo oči aj takým, ktorí aspoň trocha prikladali pravdivosti nacistickej propagandy nejaký význam. Skutočnosť, deformovaná následkami vojny a okupačným režimom, už cestou do priestorov dislokácie v Sambore, Dobromile a na iných miestach, kde nacisti ukazovali stovky povraždených ľudí ako príklady ,,boľševického teroru“, bola v príkrom rozpore toho, čo sami videli, keď komandá SS čistili sovietsky priestor tým najbrutálnejšom spôsobom. Takýmto spôsobom sa pripisovali (a vo väčšine prípadov dodnes pripisujú) nacistické zverstvá Stalinovi a aziatským barbarským črtám ruského človeka, keď propaganda účelovo klamala celý svet…44

Propaganda verzus realita

Propaganda, ktorá bežala v mediálnom priestore, sa vyhraňovala svojimi naratívmi o boľševickom Sovietskom zväze ako nepriateľovi ľudstva, s cieľom odobriť genocídu páchanú nacistickými vojskami. Na tento účel boli zneužité aj slovanské národy, ktoré v bratovražednej vojne mali dopomôcť Hitlerovi k víťazstvu.

Aj germanizované Slovensko malo ísť príkladom sovietskej Ukrajine, mediálne zámerne separovanej od svojej domoviny, t. j. zväzu socialistických republík:

,,Slovenský národ je hrdý na svojich synov, ktorí ničia najväčšieho nepriateľa kultúry a kresťanstva. Budúce slovenské pokolenia budú čítať v našich dejinách, že aj mladá slovenská armáda v najgigantickejšom zápase 20. stor. má čestný podiel pri vyhubení boľševickej príšery ľudstva a pričinila sa o vybudovanie novej Európy. Na obsadenom území Ukrajiny, kde za teroru sovietskych boľševikov bola rozsievaná nenávisť proti štátom nacionalistickým, slovenskí vojaci presviedčajú tamojší, internacionalizmom otrávený ľud o pomeroch v našej vlasti. Liečia ho. Slovenský vojak stáva sa súčasne priekopníkom nacionalistickej ideológie. Poučuje oslobodených, že národ je spoločnosť, ktorá má svoju vlastnú reč, dejiny a má svoj životný priestor, ktorý patrí len jemu a nikomu inému. Tu národ sám rozhoduje o svojom osude. Takto to káže aj zákon boží. Oslobodení Ukrajinci s najväčšou dôverou prijímajú tieto myšlienky. Vidieť to z toho, že sa už začínajú organizovať na základe nacionálnom. Tvoria sa už jednotky národnej milície a prihlasujú sa do boja proti boľševickej pliage…“45

Sofistikovane sa začala prepisovať história Kyjevskej Rusi, Ukrajincom sa vtláčalo do hláv, že nemajú s Rusmi nič spoločné, ich jazyk sa odlišuje od ruského už na počutie, lebo pravda je taká, že ,,pokiaľ sa chce (napr.) ukrajinský sedliak rozprávať s ruským, nerozumejú si navzájom“, ale keď po oslobodení dostane ukrajinský sedliak naspäť svoju zem a slobodu, ,,stane sa z Ukrajiny opäť zásobáreň západnej Európy…“46

Takto písali na dennej báze všetky provládne denníky ohľadom Hitlerovho dieťaťa – veľkej slobodnej Ukrajiny, ktorá mala byť prestupným mostíkom (popri boľševizmom znásilnených pobaltských krajín47) k dobytiu Sovietskeho zväzu a zmocnenia sa jeho životného priestoru, vrátane obrovských zásob obilia a nerastných surovín. Sme však v roku 1941 a ukrajinský (rovnako ako pobaltský) nacionalizmus je zatiaľ v plienkach svojej dlhodobej existencie…

Na zmýšľanie slovenských vojakov v ukrajinských a bieloruských dedinkách však mali veľký vplyv obyčajní sovietski ľudia, prostredníctvom ktorých sa dostávali do styku s partizánmi. Rozhodujúcou myšlienkou, ktorá viedla k uzatváraniu takýchto spočiatku jednotlivých spojenectiev so sovietskym ľudom v boji proti fašizmu bola aj myšlienka slovanskej vzájomnosti. Tieto styky partizánov s príslušníkmi ZD mali za následok, že sa stále viac množili úteky vojakov do partizánskych oddielov. Veliteľ ZD plk. Malár toleroval styky slovenských vojakov s miestnym obyvateľstvom, prehliadal diverzné akcie vlastného mužstva namierené proti nacistom, čím si získal sympatie a popularitu u vojakov. Jeho nástupca plk. P. Kuna, ktorý sa funkcie veliteľstva pluku ujal v novembri 1941 sa správal rovnako, na stave vecí nič nemenil, situáciu nevyostroval.48 To sa však nepáčilo nemeckým a maďarským veliteľom, ktorí mali veľké straty vo vlastných radoch, zatiaľ čo Slováci mali straty na životoch minimálne. Preto veliteľ zaisťovacích útvarov na Ukrajine gen. Kitzinger so sídlom v Rovne vymyslel taktiku kombinovaných nemecko-slovenských protipartizánskych akcií, o ktorých si povieme neskôr…

Ján Nálepka bol odhodlaný prejsť na stranu sovietskej armády ihneď pri prvej príležitosti, jeho odhodlanie ešte viac utvrdila cesta do Žitomíra a dala mu nové smerovanie. Vojenský transport, v ktorom cestoval, prechádzal cez vypálené obce a mestá, stretával vlaky prepchaté civilným ukrajinským obyvateľstvom, ktoré nacisti vyvážali na otrocké práce do ríše. Na tejto ceste bol Nálepka neustále svedkom barbarského správania sa nemeckých fašistov voči civilistom a zajatcom.49 Od samého začiatku bol priamym svedkom udalostí, o ktorých história v 21. storočí nielenže polemizuje, ale ich neraz priamo vyvracia. Ale Ján Nálepka videl na vlastné oči, za svojho pobytu na okupovanom území, bezhraničnú nenávisť ukrajinského a bieloruského ľudu proti okupantom, a tiež aj to, ako začal sovietsky ľud za nesmierne ťažkých okolností rozvíjať partizánsky boj proti hitlerovcom…

Bratia Rusi, nestrieľajte, sme svoji! Bitka pri Lipovci  (kultúrno-historický kontext)

Odpor proti vojne so Sovietskym zväzom sa prejavoval od začiatku nasadenia slovenskej armády na východný front, najmä medzi záložníkmi v Rýchlej brigáde. Boli to väčšinou muži robotníckeho a roľníckeho postavenia, ktorí mali za sebou rad nespočetných demonštrácií a štrajkov proti zhoršujúcej sa životnej úrovni a sociálnemu útlaku. Títo muži, prinútení obliecť si vojenskú uniformu, odmietali bojovať proti Červenej armáde, čo dokazuje aj prvá zrážka slovenských jednotiek s Červenou armádou 22. júla 1941 pri Lipovci. Veliteľ Rýchlej brigádyplk. R. Pilfousek vydal v prílišnej horlivosti a v honbe za vojenskou slávou rozkaz na útok o dvanásť hodín skôr, než to určilo nacistické velenie50 a slovenská jednotka, inak dobre vyzbrojená, sa dostala do zničujúcej delostreleckej paľby Červenej armády, čo prakticky už vopred rozhodlo o neúspechu bojovej akcie zo strany Slovákov. Rýchla brigáda utrpela značné straty v bojovej technike a na ľuďoch. Slovenské velenie sa práve v boji pri Lipovci presvedčilo o absolútnej neochote záložníkov bojovať po boku nacistov proti slovanskému národu a o slovenských náladách v mužstve. Zo spomienok účastníka bojov pri Lipovci Antona Hirnera, už pri prvom boji malá skupina vojakov – volajúc:

,,Bratia Rusi, nestrieľajte, sme svoji!“

– využila paniku a prešla k Červenej armáde.51

Inak to vnímala ľudácka propagandistická tlač, ktorá cynicky na adresu ruských vojakov presviedčala slovenský národ, že ,,sovietski vojaci nevedia za čo bojujú. Vedia len to, že Stalin chce dnes vojnu…“, a naopak ,,slovenský vojak vie prečo bojuje. Vie, že chráni vlasť pred boľševickým jarmom. Vie, že pomáha oslobodiť Európu od červeného teroru, s obeťami ktorého sa stretáva na každom kroku. Náš vojak je vedený týmito ideami a na ceste v ich dosiahnutí nepozná prekážok. Niet rozdielu medzi aktívnym mužstvom a záložníkmi, niet rozdielu medzi vojakom a dôstojníkom, všetci majú na mysli podať vrcholný výkon jednotnou disciplínou v nerozborný celok zomknutou za Boha a národ bojujúcou armádou.“52

Bitka pri Lipovci mala viacero trhlín, najpodstatnejšou trhlinou však bolo absolútne precenenie bojaschopnosti domobrany, čo dokazuje aj hlásenie plk. Pilfouska, ktorý v domnienke, že boj o Lipovec je už rozhodnutý, nahlásil veliteľovi nemeckého II. zboru, že slovenské jednotky Lipovec dobyli. Skutočnosť však bola iná, odpor sovietskych jednotiek narastal… Počas boja pri Lipovci mali Slováci podľa oficiálnych správ 75 padlých, 167 ranených, 2 zajatých a 17 nezvestných. Boli to najväčšie straty na padlých počas jedného dňa za celé obdobie bojov slovenských vojsk na východnom fronte53 a v dôsledku strát a opotrebovanosti tankovej techniky boli tankové roty odoslané na Slovensko a brigáda, podľa hodnotenia ministerstva národnej obrany, po boji pri Lipovci, pre veľké straty nebola ďalej ďalšej bojovej činnosti schopná.54 Rýchle napredovanie nemeckých vojsk, navyše vylúčilo bojový zásah slovenských peších divízií pre ťažkopádnosť pri presunoch a rýchly spád vojnových udalostí55, čo viedlo gen. Čatloša k tomu, že 23. júla 1941 rozhodol (ako sme vyššie spomenuli) o reorganizácii slovenskej armádnej skupiny, ktorá podľa jeho slov mala umožniť, aby slovenská armáda mohla ,,čo najväčšou silou aktívneho mužstva zasiahnuť do boja proti sovietskej armáde“.56

List Jána Nálepku bratovi Jozefovi pred odchodom na východný front z piatku, 27. júna 1941, zdroj: Depozit Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi

33. díl

Zaisťovacia divízia – plnenie pridelených úloh na okupovanom území Ukrajiny a Bieloruska

Odlišnosť charakteru dvoch novovzniknutých divízií, ktoré zostali na východnom fronte po reorganizácii armádnej skupiny na poľný zbor, sa výrazne prejavila v pôsobení ZD, ktorá po svojom sformovaní v priestore Drahobyč – Lubien Wielki – Rava Russka – Tarnopoľ – Bučač dostala na konci augusta 1941 rozkaz presunúť sa ďalej na východ a vystriedať nemeckú zaisťovaciu divíziu v priestore Starokonstatinov – Polonne – Šepetovka a prevziať jej úlohy.57

Vystriedanie nemeckej divízie

V novom priestore mala ZD podliehať veliteľstvu skupiny armád Juh a teritoriálne veliteľstvu nemeckej armády v sovietskej Ukrajine. Do tohto priestoru sa presunuli jednotky ZD slovenskej armády s úlohou strážiť železnice, cesty a iné objekty, teda – nezúčastňovať sa na bojových akciách. ZD na okupovanom území začala plniť svoje úlohy od 25. augusta 1941, keď prevzala ochranu vyššie uvedených komunikácií, samotný presun do určeného priestoru a vystriedanie nemeckej zaisťovacej divízie vykonala slovenská ZD do 25. septembra 1941. Popri zaisťovacích úlohách, ktoré jednotky divízie prevzali po vystriedanej nemeckej divízii, sa dve roty (2. a 4.) 101. pešieho pluku podieľali na strážení zajateckého tábora dislokovaného v Šepetovke. Medzitým však prišlo k rozhodnutiu, že divízia bude plniť úlohy v priestore Beloj Cerkvi a preto plk. B. Dúbravec, ktorý zastupoval plk.gšt. A. Malára počas jeho zdravotnej dovolenky, vydal 22. septembra 1941 rozkaz na vytvorenie predsunutej skupiny ZD pod velením pplk. J. Veselého. Táto skupina bola zložená z jazdeckého prieskumného oddielu, II. delostreleckého oddielu 31. delostreleckého pluku a náhradného pešieho práporu. Predsunutá skupina sa mala ako prvá presunúť do priestoru Beloj Cerkvi a pripraviť podmienky pre príchod hlavných síl. Po odchode predsunutej skupiny však opäť došlo k zmene úlohy ZD, ktorá sa do 6. októbra 1941 sústredila v priestore Žitomíra s úlohou vykonávať strážnu a bezpečnostnú službu na obsadenom území a aktívne pôsobiť proti partizánskym oddielom severne od Žitomíra až po Mozyr a Gomeľ. Po presune do Žitomírskej oblasti veliteľ ZD zrušil predsunutú skupinu a 7. októbra 1941 zriadil v Žitomíre posádkové veliteľstvo.58

Slovenské jednotky ZD, ktoré boli rozmiestnené na severnej Ukrajine a v juhovýchodnej časti Bieloruska (Žitomírska a Gomeľská oblasť) sa takto ocitli v priestore, ktorý sa vzhľadom na charakter lesnatého a močaristého terénu a pre nacistické vojská mimoriadne dôležitých železničných a cestných komunikácií, v pomerne  krátkom čase stal priestorom rýchlo sa rozvíjajúceho partizánskeho hnutia.

Prvé akcie jednotiek ZD proti vznikajúcim partizánskym skupinám a poprava partizánskych vodcov

Prvá akcia jednotiek ZD proti zatiaľ ešte len malým partizánskym skupinám za začala 17. októbra 1941, a to západne od Mozyru v priestore Kazimírovka – Turbinka, kam bol vyslaný prieskumný oddiel 102. pešieho pluku, ktorá mala uvedený priestor vyčistiť od partizánov. Prieskumný oddiel 102. pešieho pluku  bol zložený z pešej roty, jazdeckej eskadróny, čaty horských kanónov a družstva KPÚV.  Tu 19. októbra 1941 v dopoludňajších hodinách prieskumný oddiel obkľúčil dedinku Turbinka a po krátkom boji prinútil partizánov k odchodu. Potom v lese juhovýchodne od Turbinky prieskumný oddiel napadol aj partizánsky tábor a zajal štyroch partizánov. O dva dni na to, po úspešnom splnení úlohy, sa prieskumný oddiel vrátil bez strát do Mozyru. Až do tejto akcie nebola zo strany partizánov proti slovenským jednotkám uskutočnená žiadna partizánska činnosť. Na druhý deň 20. októbra 1941 v skorých ranných hodinách partizáni (pravdepodobne) v pomste za Turbinku, prepadli slovenskú stráž pri moste v Novej Rudni, južne od Jeľska.59

Po získaní správ, že v okolí dedinky Medvednoje pôsobí asi stočlenný partizánsky oddiel, začala 11. novembra 1941 ďalšia protipartizánska akcia a to jazdeckou eskadrónou, ktorá však našla už len opustený partizánsky tábor, ktorý vypálila. 16. novembra 1941 102. peší pluk po informácii, že v Medvednoje sa znova objavili partizáni, opäť vykonali vyčisťovaniu akciu, do priameho kontaktu s partizánmi sa však nedostali.60 V poslednej dekáde novembra 1941 sa jednotky ZD zúčastnili prieskumu najmä v priestoroch obcí Skorodnoje a Medvednoje, počas ktorých zadržali 21 partizánov a 1. decembra 1941 dvoch z nich – veliteľa partizánskeho oddielu P. N. Rohoženka a partizána P. Ušakova – pre výstrahu zastrelili.61

Redislokácia  časti jednotiek ZD

V novembri a decembri 1941 bola upresnená hranica strážnej oblasti ZD v súvislosti s vystriedaním 101. pešieho pluku maďarskými jednotkami, čo malo za následok presunutie časti jej jednotiek. Veliteľstvo 101. pešieho pluku s plukovými rotami, veliteľstvom I/101 práporu a 1., 2. a 4. rotou sa premiestnili do Cviahel. Veliteľstvo II/101 práporu s 5., 6., 7. a 8. rotou  sa premiestnili do Žitomíra. Veliteľstvo 102. pešieho pluku s plukovými rotami, veliteľstvom I/102 práporu s 1., 2., 3. a 4. rotou sa premiestnili do Ovruče. Veliteľstvo II/102. práporu s 5., 6. a 8. rotou boli premiestnené do Jeľska. V Mozyre zostala 7. rota II/102. práporu spolu s čatou ťažkých guľometov od 8/102. roty. Do Korostene sa presunul jazdecký priezvedný oddiel s 1. a 2. eskadrónou. V Žitomíre zostal 31. delostrelecký pluk, kde bolo dislokované aj veliteľstvo ZD, 14. batéria DPLP a jednotky správ.62 Zmeny prebehli aj vo velení ZD – plk.gšt. A. Malára vystriedal vo funkcii veliteľa ZD plk. P. Kuna, ktorý prevzal velenie 19. novembra 1941. Plk. Kuna čiastočne zmenil aj organizačnú štruktúru ZD, keď 22. novembra 1941 nariadil likvidáciu náhradného pešieho práporu a rozdelenie jeho jednotiek peším plukom 101. a 102.63 Popri týchto zmien sa rozšírili aj úlohy divízie a to o pohotovostnú službu proti možným nepokojom civilného obyvateľstva, prepadom partizánskych jednotiek a partizánskym výsadkom. 6. decembra 1941 veliteľ divízie nariadil vytvoriť stále poplachové oddiely v posádkach Žitomír, Cviahel, Korostyšev, Korosteň, Ovruč, Jeľsk a Mozyr. Do konca roka 1941 jednotky ZD plnili predovšetkým úlohy so strážením železničných uzlov, cestných komunikácií, mostov, skladov, ako aj ďalších dôležitých objektov. K výraznejším stretom s miestnymi partizánskymi skupinami nedošlo.64

Posilnenie peších plukov ZD

Po tom, ako sa ZD presunula do priestoru Žitomíra po Mozyr, kde od druhej polovice októbra 1941 jej jednotky plnili strážne úlohy (roku 1941: ochrana cestných a železničných komunikácií na smeroch Žitomír – Ovruč – Mozyr, Sarny – Kyjev, Kazatín – Kyjev), od apríla 1942 aj železničnej trate Pinsk – Gomeľ v úseku od obce Starušky po Rečicu, kde sa zúčastňovali na akciách proti dobre zorganizovaným partizánom, nasadením značných síl divízie na ochranu tejto trate si vyžiadalo začiatkom mája 1942 odovzdanie ochrany železničnej trate Kazatin – Kyjev maďarským jednotkám. Stalo sa tak v situácii, keď bojovú silu divízie znížil odsun 31. delostreleckého pluku k nemeckej 6. armáde, a to do priestoru asi 60 km severovýchodne od Charkova. Tento delostrelecký pluk bol 10. apríla 1942 zasadený do obrany nemeckého 17. zboru a o mesiac neskôr, 12. mája 1942 stratil väčšinu diel v boji, a to pri obci Tarnovaja. 31. delostrelecký pluk sa k ZD už nevrátil, pretože bol pridelený k RD, kam dorazil na začiatku septembra 1942.65

V druhej polovici roku 1942 boli v ZD posilnené jej pešie pluky tretími prápormi, a to z dôvodu rozsiahleho priestoru ZD, ako aj prudkým nárastom partizánskych diverzných akcií, prepadov stráží a vojenských posádok. Ďalej boli do zostavy divízie zaradené delostrelecký oddiel II/31, skupina vzdušných zbraní (letky 1 a 11, 4. protilietadlová bariéra) a čata obrnených automobilov. Z týchto jednotiek sa ešte pred koncom októbra 1942 vrátila na Slovensko 1. pozorovacia letka, o niečo neskoršie odišla k RD 4. protilietadlová delostrelecká batéria a v januári 1943 sa na Slovensko presunula čata obrnených automobilov. Na konci augusta 1942 bola ZD posilnená príchodom ľahkých tankov LT vz. 40, v polovici septembra podriadením piatich kozáckych rôt a v januári 1943 pridelením ľahkých tankov LT-38.66

Od 10. augusta 1942 prevzal velenie ZD plk.gšt. R. Pilfousek, ktorému nárast bojových možností divízie umožnil nielenže zosilniť ochranu železničnej trate Pinsk – Gomeľ v úseku od rieky Sluč na západe po obec Rečica na východe (v celkovej dĺžke asi 210 km), ale aj zintenzívniť prieskumné a trestné akcie proti partizánom, ktoré vo viacerých prípadoch tragickým spôsobom zasiahli najmä civilné obyvateľstvo.67

V zime 1942/1943 boli jednotky divízie, v súvislosti s nemeckou ofenzívou proti partizánom v priestore Mokrého trojuholníka (medzi riekami Dneper a Pripjať), stiahnuté z ochrany železničnej trate Pinsk – Gomeľ a na konci marca 1943 im bol pridelený priestor ohraničený čiarou Kozinky (juhozápadne od Mozyru) – južne od Rečice – Bragin – Rudňa Mečnaja (severovýchodne od Ovruča) – cesta a železnica z Jeľska po Kozinky. Tu sa popri plneniu bojových úloh pripravovali na presun do priestoru Minsk, ktorý začali na konci júna 1943, kedy sa už vývoj v jednotkách ZD stával kritickým, výrazne poklesla disciplína, množili sa prípady spolupráce s partizánmi a rástol počet dezercií k nim. Len v čase od 11. mája 1943 do 9. júna 1943 zbehlo k partizánom 28 mužov, medzi nimi aj traja dôstojníci – J. Nálepka, I. Lysák-Jacko a M. Petro. To všetko, popri iných opatreniach veliteľa divízie, viedlo k vyhláseniu stanného práva v oblasti poľného súdu ZD s platnosťou od 10. júna 1943.68

Dobová tlač o protiboľševickom  ťažení slovenských frontových vojakov na Ukrajine,  Nový svet, 15. september 1941, ročník XVI, č. 37, s. 4.

1. díl zde. 2. díl zde. 3.díl zde, 4.-6. díl zde. 7.-9. díl zde, 10.-12. díl zde, 13.-15. díl zde, 16.-18. díl zde, 19.-21. díl zde, 22.-24. díl zde. 25.-27. díl zde. 28.-30. díl zde.

  1. LUKÁČ, E. B. Vzdych. In Elán. [September 1941, ročník XII, č. 1, s. 2]. ↩︎
  2. ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1078]. Pôvodný zdroj: VHA Slovenská armáda, nezaradený materiál. ↩︎
  3. Tamže. Pôvodný zdroj: ŚSÚA, NS-13/46, kr. 64. ↩︎
  4. Tamže, s. 1079. Pôvodný zdroj: ŚSÚA, NS-6/46, kr. 44. ↩︎
  5. Tamže, s. 1078 – 1079. Pôvodný zdroj: VHÚ Slovenská armáda, MNO 20-5/44-6 dôv. 1941. ↩︎
  6. Prejav vernosti Veľkonemeckej ríši. In Gardista. [25. jún 1941, ročník III, č. 142, s. 1] ↩︎
  7. Slovenskému národu!. In Gardista. [25. jún 1941, ročník III, č. 142, s. 1]. ↩︎
  8. SEGEŠ, V. a kol. 2015. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo vydavateľstvo, s. 299 – 300. (Autorský článok: Jozef Bystrický – Vojská slovenskej armády na frontoch 2. svetovej vojny. Kapitola 12. Armáda Slovenskej republiky 1939 – 1945). ↩︎
  9. RAŠLA, A. 1967. Civilista v armáde. Spomienky na roky 1938 – 1945. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 88 – 89. ↩︎
  10. ŠTEFANSKÝ, V. 1998. Generál Ferdinand Čatloš. Bratislava: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, s. 43. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, Zbierka OVDS – VHA, kar. 15 – 301, Priateľstvo v nepriateľstve. ↩︎
  11. BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 129 – 130. Pôvodný zdroj: Bundesarchiv (BArch) Berlín, Bs. R 70 Slowakei, As. 136, hlásenie agenta SD z 28.4.1941. ↩︎
  12. SEGEŠ, V. a kol. 2015. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo vydavateľstvo, s. 300. (Autorský článok: Jozef Bystrický – Vojská slovenskej armády na frontoch 2. svetovej vojny. Kapitola 12. Armáda Slovenskej republiky 1939 – 1945). ↩︎
  13. ŠTEFANSKÝ, V. 1998. Generál Ferdinand Čatloš. Bratislava: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, s. 44. ↩︎
  14. ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1080]. Pôvodný zdroj: ŠA Radvaň, ŽU 1777/41 prez. ↩︎
  15. Tamže. Pôvodný zdroj: OA Banská Bystrica, č. 1336/41 prez. ↩︎
  16. ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1080]. Pôvodný zdroj: ŠA Bojnice, ZN III, 591, I-I/41 ŠB. ↩︎
  17. Strážcovia poriadku v najťažších časoch. In Gardista. [25. jún 1941, ročník III, č. 142, s. 5]. ↩︎
  18. Tamže. ↩︎
  19. ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s 1080 – 1081]. Pôvodný zdroj: ŚA Bratislava, ŹU, č. 241/41 prez. ↩︎
  20. Tamže. Pôvodný zdroj: OA Považská Bystrica, OU, D I/27/44 prez. ↩︎
  21. Odrezaný sovietsky pokus o útok na Východné Prusko. In Gardista. [22. jún 1941, ročník III, č. 140b, s. 2]. ↩︎
  22. Slovensko prerušilo diplomatické vzťahy s SSSR. In Gardista. [22. jún 1941, ročník III, č. 140b, s. 2]. ↩︎
  23. Do boja proti komunistickej pliage! In Gardista. [25. jún 1941, ročník III, č. 142, s. 1]. ↩︎
  24. Slovák-robotník zo SSSR odhaľuje pravú tvár SSSR. In Gardista. [25. jún 1941, ročník III, č. 142, s. 4]. ↩︎
  25. Pracujúci ľud v SSSR hynie biedou. In Gardista. [27. jún 1941, ročník III, č. 144, s. 3]. ↩︎
  26. ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1080]. Pôvodný zdroj: ŠSÚA, NS-6/46, kr. 54. ↩︎
  27. Vojnový stav medzi Nemeckom a SSSR. In Slovák-Pondelník. [23. jún 1941, ročník III, č. 22, s. 1]. ↩︎
  28. Prečo došlo k vojnovému stavu medzi Nemeckom a SSSR. In Slovák-Pondelník. [23. jún 1941, ročník III, č. 22, s. 1 – 2]. ↩︎
  29. Vyhlásenie von Ribbentropa. Ako došlo k vyhláseniu vojnového stavu medzi Nemeckom a SSSR. In Slovák-Pondelník. [23. jún 1941, ročník III, č. 22, s. 3]. ↩︎
  30. Führerov denný rozkaz vojakom východného frontu. In Slovák-Pondelník. [23. jún 1941, ročník III, č. 22, s. 2]. ↩︎
  31. Slovenský národ – prvý bojovník proti židoboľševickej anarchii. In Gardista. [29. jún 1941, ročník III, č. 148, s. 4]. ↩︎
  32. Zrada. In Gardista. [29. jún 1941, ročník III, č. 148, s. 2]. ↩︎
  33. Celá Európa proti boľševizmu. In Gardista. [29. jún 1941, ročník III, č. 148, s. 2]. ↩︎
  34. V znamení víťazstva. In Gardista. [23. júl 1941, ročník III, č. 165, s. 1]. ↩︎
  35. SEGEŠ, V. a kol. 2015. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo vydavateľstvo, s. 300 – 302. (Autorský článok: Jozef Bystrický – Vojská slovenskej armády na frontoch 2. svetovej vojny. Kapitola 12. Armáda Slovenskej republiky 1939 – 1945). ↩︎
  36. ŠTEFANSKÝ, V. 1998. Generál Ferdinand Čatloš. Bratislava: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, s. 44. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, Zbierka OVDS – VHA, kar. 15 – 301, Dejinná retrospektíva – výklad o mojej činnosti za 2. svetovej vojny. ↩︎
  37. SEGEŠ, V. a kol. 2015. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo vydavateľstvo, s. 300 – 302. (Autorský článok: Jozef Bystrický – Vojská slovenskej armády na frontoch 2. svetovej vojny. Kapitola 12. Armáda Slovenskej republiky 1939 – 1945). ↩︎
  38. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 60. ↩︎
  39. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 60 – 61. ↩︎
  40. BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 19. ↩︎
  41. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 61. ↩︎
  42. BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 138 – 139]. ↩︎
  43. ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1085]. ↩︎
  44. Boľševické ukrutnosti na civilnom ukrajinskom obyvateľstve. In Gardista. [8. júl 1941, ročník III, č. 152, s. 3]. ↩︎
  45. Osloboditeľská a budovateľská práca slovenského vojaka. In Gardista. [25. júl 1941, ročník III, č. 167, s. 3]. ↩︎
  46. Ukrajina. In Gardista. [2. august 1941, ročník III, č. 174, s. 4]. ↩︎
  47. Znásilňovanie pobaltských krajín boľševizmom. In Gardista. [3. júl 1941, ročník III, č. 149, s. 5]. ↩︎
  48. ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1086]. ↩︎
  49. ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – Učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 61. ↩︎
  50. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 103. Pôvodný zdroj: Historie a vojenství, č. 2/1953. ↩︎
  51. Tamže, s. 103 – 104. ↩︎
  52. V čom spočívajú úspechy slovenskej armády. In Gardista. [22. júl 1941, ročník III, č. 164. s. 3]. ↩︎
  53. BYSTRICKÝ, J. Ťaženie slovenskej armády na východnom fronte v roku 1941. In Vojenská história. [Júl 1998, č. 2, s. 44 – 45]. Pôvodný zdroj: Ťaženie slovenskej rýchlej skupiny (brigády) v SSSR od 23. júna do 30. júla 1941. Bratislava, MNO, Čas 1941, príloha č. 13a. ↩︎
  54. Tamže, s. 45. Pôvodný zdroj: Ťaženie slovenskej rýchlej skupiny (brigády) v SSSR od 23. júna do 30. júla 1941. Bratislava, MNO, Čas 1941, príloha č. 15. ↩︎
  55. Tamže, s. 44 – 45. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. MNO. č. 13/Taj., 1941. ↩︎
  56. Tamže, s. 45.  Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. MNO, 13/23/6. ↩︎
  57. BYSTRICKÝ, J. Ťaženie slovenskej armády na východnom fronte v roku 1941. In Vojenská história. [Júl 1998, č. 2, s. 56]. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. MNO, 13/8/2, č. 814/1, Taj.,1942. ↩︎
  58. Tamže. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. MNO, 14/45/1, č. 969/1, Taj., 1941. ↩︎
  59. BYSTRICKÝ, J. Ťaženie slovenskej armády na východnom fronte v roku 1941. In Vojenská história. [Júl 1998, č. 2, s. 56 – 57]. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. 55-32-5, MNO, č. 145.288/II-4, Dôv., 1941. ↩︎
  60. Tamže, s. 57. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. 55-32-5, MNO, č. 145.603/II-4, Dôv., 1941. ↩︎
  61. Tamže.  Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. 55-32-5, MNO, č. 145.878/II-4, Dôv., 1941. VHA Trnava, f. 55-56-2. ↩︎
  62. BYSTRICKÝ, J. Ťaženie slovenskej armády na východnom fronte v roku 1941. In Vojenská história. [Júl 1998, č. 2, s. 57]. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. MNO, 14/126/1, č. 2000/1, Taj., 1941. ↩︎
  63. Tamže. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. MNO, 14/152/2, č. 1099/Taj., 1941. ↩︎
  64. Tamže. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. MNO, 14/121/3, č. 2023/1, Taj., 1941. ↩︎
  65. SEGEŠ, V. a kol. 2015. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo vydavateľstvo, s. 303 – 304. (Autorský článok: Jozef Bystrický – Vojská slovenskej armády na frontoch 2. svetovej vojny. Kapitola 12. Armáda Slovenskej republiky 1939 – 1945). ↩︎
  66. Tamže, s. 304. ↩︎
  67. Tamže, s. 303 –  305. (Autorský článok: Jozef Bystrický – Vojská slovenskej armády na frontoch 2. svetovej vojny. Kapitola 12. Armáda Slovenskej republiky 1939 – 1945). ↩︎
  68. Tamže. ↩︎

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *