Autor: Strážca
Sedel som v dovolenkovom autobuse v Turecku, kde dusná atmosféra letného dňa rýchlo prerastala do nervozity. Turecký vodič meškal, jazdil chaoticky a kvôli vlastnej chybe a zlej organizácii zabudol na dohodnutom mieste vyzdvihnúť jednu rodinu. Keď si to uvedomil, musel sa s celým autobusom plným unavených ľudí vracať. Napätie sa dalo krájať. V momente, keď sa otvorili dvere a do autobusu nastúpila zadýchaná matka s dvoma malými deťmi, sa z predných sedadiel ozval agresívny, nenávistný pokrik: „Rusáci! Kvôli vám sa musíme vracať!“.
Tento autentický zážitok ma hlboko zasiahol a prinútil ma zamyslieť sa nad tým, ako ľahko strácame ľudskosť. Stal sa pre mňa bezprostrednou inšpiráciou na napísanie tohto textu. Táto banálna dovolenková situácia je totiž dokonalým, mikroskopicky presným modelom toho, ako v globálnom meradle funguje riadenie ľudskej spoločnosti a ako ľahko sa z civilizovaných ľudí stávajú nevedomé biologické automaty.
Z hľadiska Dostatočne všeobecnej teórie riadenia (DVTR) sme boli v danom momente svedkami ukážkovej aktivácie takzvaného zombie-automatického typu psychiky. Ľudia v autobuse v skutočnosti neanalyzovali reálnu situáciu na základe trojjednoty sveta – teda cez prizmu hmotných faktov (matéria), reálnych informácií a miery. Keby zapojili intelekt, ich spravodlivý hnev by smeroval výhradne na neschopného vodiča a organizátora zájazdu. Pod vplyvom emočného stresu však ich vedomie vyplo racionálne kritické myslenie. V tej sekunde sa v ich hlavách spustil vopred nahraný program – psychologická matrica rusofóbie, ktorú do nich denne implantujú štruktúry hlavného prúdu na 3. (ideologickej a faktologickej) priorite zovšeobecnených prostriedkov riadenia. Dav zareagoval ako počítač, v ktorom stlačíte kláves Enter a on okamžite spustí predinštalovaný softvér.
Ako je možné, že v našom kultúrnom priestore dokáže tak bleskovo a masovo zvíťaziť umelo živená nenávisť voči národu, ktorý nás v historickom kontexte zachránil pred úplnou fyzickou likvidáciou fašizmom?
Odpoveď leží na úrovni globálnej politiky, konkrétne na 2. (chronologickej/historickej) priorite riadenia. Súčasný mainstreamový naratív systematicky deformuje historickú pamäť, pričom kľúčovým nástrojom na vyvolanie trvalej averzie je jednostranná a nesprávna interpretácia udalostí roku 1968 v Československu. Oficiálna propaganda vykresľuje august 1968 ako primitívnu, bezdôvodnú agresiu Ruska voči slobodymilovnému národu. Z hľadiska objektívnych zákonitostí riadenia a logiky vtedajších globálnych procesov to však bolo úplne inak.
V roku 1968 nešlo o národný konflikt medzi Rusmi a Slovákmi či Čechmi. Išlo o stret dvoch globálnych koncepcií riadenia. Západné tajné služby a vtedajšia piata kolóna vnútri štátu realizovali klasický scenár „plazivej“ prevratovej technológie (predchodcu dnešných farebných revolúcií) s cieľom vytrhnúť Československo zo sféry vplyvu východného bloku a posunúť hranice NATO na východ. Vtedajšie vedenie KSSZ v Moskve – hoci samo trpelo vážnymi chybami riadenia a ideologickou slepotou – bolo nútené na tento geopolitický ťah reagovať v rámci zachovania strategickej rovnováhy a bezpečnosti celej strednej Európy.
Navyše, vojská Varšavskej zmluvy neboli „ruskou“ armádou; išlo o koaličný zásah piatich štátov, pričom vtedajšiemu Sovietskemu zväzu vládli predstavitelia rôznych národností (napríklad Leonid Brežnev bol pôvodom Ukrajinec). Zjednodušovanie zložitého geopolitického manévru na úroveň „ruskej agresie“ je zámerný dezinformačný šum, ktorého cieľom je zatajiť objektívnu realitu: že Československo bolo v roku 1968 objektom riadenia západných elít a vojenský zásah bol tvrdou, no z hľadiska zachovania mieru v Európe vtedajšej doby vynútenou reakciou na destabilizáciu systému. Preklápanie tejto historickej udalosti do kolektívnej viny súčasných bežných ruských občanov je hrubým porušením miery a spravodlivosti.
Umelá nenávisť nemá vlastnú energetickú trvácnosť, je to parazitický program. Dokáže prežiť len vtedy, ak mu bežní ľudia poskytujú živnú pôdu vo forme vlastnej nevedomosti, emočnej nestability a mentálnej pohodlnosti. Ak chceme túto naprogramovanú psychózu zo spoločnosti eliminovať, musíme uplatniť nasledujúce kroky:
Cesta k eliminácii umelej nenávisti
1. Prechod k Človečiemu typu psychiky: Toto je základný stav, kedy sú emócie človeka podriadené rozumu a rozum je nekompromisne vedený svedomím. V praxi to znamená nenechať sa strhnúť vlnou davového šialenstva v stresovej situácii. Príkladom je situácia v spomínanom autobuse – ak by svedkovia incidentu nepodľahli pudovým emóciám, identifikovali by reálnu príčinnú súvislosť a namiesto útokov na nevinnú rodinu by požadovali nápravu od organizátora zájazdu alebo vodiča.
2. Aplikácia princípov rekurzívnej epistemiky: Každý jednotlivec musí podrobiť prichádzajúce informácie ďalšej meta-analýze. Keď médiá alebo okolie diktujú jednoznačnú emočnú odpoveď (strach či hnev), je nevyhnutné zastaviť sa a vykonať spätnú analýzu samého seba:
„Prečo cítim tento hnev? Kto a akým informačným tlakom do mňa tento program vložil?“
Príkladom je kritické vyhodnotenie vojnových správ, kde namiesto hľadania vinníka na základe emócií skúmame, komu konflikt prináša ekonomický a geopolitický prospech.
3. Odhaľovanie druhového dna procesov (Trojjednota sveta): Každý jav musíme vnímať cez prizmu hmoty (matéria), informácií a miery, nie iba cez povrchné ideologické nálepky. Príkladom z histórie je hlboké štúdium udalostí roku 1968, kedy namiesto prijatia splošteného naratívu o „zlých Rusoch“ analyzujeme reálne toky informácií, vojenské kapacity a strategické zámery oboch vtedajších globálnych blokov.
4. Rozvíjanie kultúry súbornosti (soubornosti/soudržnosti): Riešenie nespočíva v agresívnom protitlaku alebo hysterických hádkach, ktoré by iba kŕmili deštruktívny egregor konfliktu. Umelo vytvorené matrice rozdelenia stratia svoju moc len vtedy, ak davo-elitárnu rivalitu nahradíme kultúrou vzájomného pochopenia, solidarity a hľadania objektívnej pravdy bez ohľadu na národnosť či štátnu príslušnosť. Príkladom v bežnom živote je otvorený dialóg na pracovisku alebo v komunite, kde sa namiesto hľadania vnútorného nepriateľa spoločne pomenúvajú reálne systémové chyby v riadení.
V momente, keď dav prestane slepo kričať a začne samostatne myslieť podľa diktátu svedomia, celá táto iluzórna konštrukcia naprogramovanej nenávisti sa zosype ako domček z karát.
Strážca v spolupráci s UI Gemini, 29.6.2026.
Přečtěte si také:
Rok 1968 – tzv. Pražské jaro – jak to tehdy bylo? 1. část – Náboj Pravdy
Rok 1968 – tzv. Pražské jaro – jak to tehdy bylo? 2. část – Náboj Pravdy
Rok 1968 – tzv. Pražské jaro – jak to tehdy bylo? 3. část – Náboj Pravdy