Knížka na pokračování: Sonka Valovič Sazama: BOJ NIE JE UKONČENÝ: kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam – 34., 35. a 36. díl

Novou, právě dokončenou knížku zveřejníme s laskavým svolením autorky na pokračování postupně po jednotlivých kapitolách. Zdroj zde. Odkazy na předchozí díly najdete pod textem.

34. díl

Dôstojník Zaisťovacej divízie

Na veliteľstve ZD zastával npor. Ján Nálepka niekoľko kľúčových funkcií. Nemci pod zámienkou tzv. ochrany ZD obmedzovali styk sovietskeho obyvateľstva so slovenskými vojakmi a na štábe ZD postup hitlerovských vojsk povzbudil fašizmu naklonených dôstojníkov k aktivite, čo vyvolalo napätie, vzájomnú nedôveru a podozrievanie. Za týchto podmienok Ján Nálepka stratil perspektívu, že sa mu v štábe divízie podarí zrealizovať antifašistický odboj a vybudovať pevnejšie spojenie so sovietskym podzemím. Z tohto dôvodu usiloval o svoje preloženie k 101. pluku, ktoré sa uskutočnilo vo februári 1942.Tu na štábe pluku vykonával funkciu 1. pobočníka veliteľa, čím mal umožnený bezprostredný styk s podriadenými veliteľmi a mužstvom, ako aj s miestnym obyvateľstvom. Rovnako vykonával funkciu spravodajského dôstojníka, nakoľko táto funkcia v pluku nebola zatiaľ obsadená. Pluk sa nachádzal v Ovruči, odkiaľ ho v júli premiestnili za rieku Pripjať do močaristého terénu, úlohou pluku bola ochrana železničného úseku na trati Pinsk – Gomeľ. Veliteľstvo pluku bolo v mestečku Kopceviči a jednotlivé roty boli potom rozmiestnené od Ptiča ďalej na východ smerom ku Kalinkoviči po celej dĺžke trate. Veliteľom pluku bol pplk. Palkovič a po jeho odchode prevzal velenie pluku začiatkom decembra 1942 pplk. Čáni v operujúcom priestore Jeľsk – Bujnoviči – Kozinky.¹

Zo spomienok na prvé spoločné ťaženie, Drahobyč, leto 1941

Na prvé spoločné ťaženie v júnových dňoch 1941 (Haličská oblasť) spomína gen. Anton Rašla, vtedy kapitán justície, takto:

,,Naša divízia sídlila v Drohobyči, kde bolo veľa Poliakov a Židov. Tam som sa stretol s npor. Jánom Nálepkom a hneď som si preveroval, či je to on, čo vystúpil ako pokrokový študent s prejavom na II. Kongrese slovanských stredoškolákov v roku 1931 v Bratislave. Zachovalo sa mi v pamäti renomované vystúpenie kučeravého študenta ani nie tak obsahom – na ten si už veľmi nespomínam – ako zaujímavým spôsobom prednesu a silou argumentácie. Jano čochvíľa rečnil v Drohobyči ku skupine Poliakov a podnecoval ich na odpor… Vtedy som ho upozornil na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí, ale on sa len usmial. Pomáhal tam hladujúcim s potravinami a liekmi.“²

Haličská oblasť patrila pred prvou svetovou vojnou Rakúsko-Uhorsku a jej obyvateľstvo bolo zložené z Ukrajincov, Poliakov a Židov, medzi ktorými boli tradičné trenice, ale k slovenským vojakom sa správali priateľsky a mnohých si pozývali do svojich rodín (Ján Nálepka býval v poľskej rodine). Práve v tejto oblasti si mnohí slovenskí vojaci začali prvýkrát všímať, ako Nemci surovo zaobchádzajú so zajatcami a civilným obyvateľstvom.³ Budúci partizán Gejza Tejbus podáva svedectvo o tom, že už po ceste na front v jednej dedine si Židia kopali hroby a guľomety ich skosili, Nemci ich posypali vápnom a nastúpili ďalší. Vtedy ich tam pochovali tisíce. A potom spomína na cestu z Ovruče na Korosten, kde ležala dedinka Duby – tu podpaľovali esesáci jeden dom za druhým aj s obyvateľstvom. Spomína, ako videl matku utekať s dieťaťom okolo horiacich domov, priskočil hitlerovec, vytrhol jej dieťa z ruky a hodil ho do plameňov. Bol to strašný pohľad… (*Podľa slov Jána Pintera, slovenského vojaka zo skupiny Jána Nálepku, práve na východnom fronte mnoho slovenských vojakov stratilo vieru v Boha a stali sa komunistami…) Niektorí neverili ani jednej ani druhej strane a čakali, čo a ako bude na fronte, tí odvážnejší v tom mali jasno a vedeli, čo spravia. Medzi nich patril aj desiatnik Martin Korbeľa, ktorý sa už doma skalopevne rozhodol prejsť na druhú stranu, čo aj urobil – pri narukovaní mu pridelili tank, a on s tankom neprešiel k armáde, ale rovno k partizánom. Bol to asi jediný takýto prípad v druhej svetovej vojne.⁴

O prejavovaných náladách odporu medzi vojakmi-záložníkmi svedčí aj rozsudok nad Cyrilom Murínom, ktorý pred viacerými vojakmi ,,poburoval“ vyhlásením, že

,,proti Rusovi-Slovanovi bojovať nebude.“⁵

K takýmto neorganizovaným prejavom porušovania rozkazov, odmietania poslušnosti a účasti na boji proti Rusku, ktoré v ďalšej fáze vojny boli svojim rozsahom veľmi výrazné, radí sa po prvý raz aj prejav slovenského povedomia. Niektorí slovenskí vojaci vo voľnom čase zašli do dedín za známymi alebo za dievčatami. Niekedy sa tam objavili partizáni a nebolo treba veľa námahy dať sa s nimi do reči. Horšie to bolo s dôstojníkmi, ktorým partizáni neverili a považovali ich za verných prisluhovačov nacistov. Tu už boli potrebné konkrétne skutky a dôkazy…⁶

Po odvolaní záložníkov a po reorganizovaní mala RD asi 8000 mužov.⁷ Divízia postupovala Ukrajinou južným úsekom frontu (Charkov, Kaukaz, Krym) v prvom a druhom slede, väčšinou v obranných bojoch. Slovenskí vojaci sa na ,,bojovej ceste“ denne presviedčali o zverstvách hitlerovskej armády, páchaných na miestnom obyvateľstve. Neľudské správanie nemeckých fašistov so sovietskym ľudom, ich poburovalo, ozýval sa v nich cit spravodlivosti a súcit s trpiacimi, začali sa búriť. Rástol odpor voči vojne, rástol odpor voči nemeckého fašizmu…

Začiatky aktívneho pôsobenia slovenských partizánov na okupovanom území

Na samom začiatku partizánskej vojny na okupovanom území Ukrajiny a Bieloruska nie je zaznamenaná spolupráca medzi príslušníkmi slovenskej armády a sovietskych partizánov, ani prechody Slovákov. Začiatky aktívneho pôsobenia antifašistického hnutia v jednotkách ZD charakterizujú až bližšie kontakty s miestnym obyvateľstvom, ktorých cieľom bolo nadviazať spojenie so sovietskymi ilegálnymi organizáciami, a to na prelome rokov 1941/1942 prostredníctvom miestneho obyvateľstva a vojakov ZD – J. Nálepkom, M. Petrom, J. Hazuchom, I. Lysákom, K. Tomaščikom, J. Puchkým a ďalšími.

Hitlerovské velenie sa snažilo využívať slovenské jednotky nielen k ochrane objektov na okupovanom území, ale aj na boj proti partizánom. Fašisti sa zrejme domnievali, že ak postavia Slovana proti Slovanovi a pod prísnym kárnym opatrením ich donútia vyhubiť sa navzájom, zabránia zároveň zrodu možného zblíženia Slovákov s Bielorusmi. Fašistické velenie si bolo veľmi dobre vedomé, že slovanský pôvod Čechov, Slovákov a Bielorusov, blízkosť ich jazykov, kultúry a tisícročný spoločný boj proti pangermánskej rozpínavosti môžu byť vážnou prekážkou pri vynucovaní si poslušnosti, preto teatrálne využívalo goebbelovskej propagandy, dezinformácií a krutých trestov proti tým, kto iba naznačil neochotu vykonávať rozkazy a nariadenia. Na určitý čas toto vynucovanie skutočne bránilo zblíženiu Čechov a Slovákov s miestnym obyvateľstvom. Ale malo to iba krátke trvanie.

Sympatie k ruskému ľudu

Vojaci a dôstojníci, vidiac beštiálnosť nacistov na vlastné oči, bez ohľadu na ostré fašistické rozkazy a kruté tresty začali nadväzovať priateľstvá s miestnym obyvateľstvom a partizánmi.⁸ Z týchto kontaktov sa zachovalo svedectvo v denníkoch sovietskych partizánov, ako napr. v denníku Hrdinu ZSSR Emelijana Ignatieviča Barykina (t. č. z partizánskeho oddielu Boľševik):

,,Jeden človek, ktorý k nám prišiel z Braginu, rozprával o zaujímavých vzájomných vzťahoch so slovenským dôstojníkom, ktorý u nich býva. Jeho nálada je výrazom celkovej nálady slovenských vojakov a dôstojníkov. Podstatou je nenávisť k Nemcom, sympatie k ruskému ľudu a želanie nebojovať proti partizánom.“⁹

V armáde sa začal prejavovať odpor k vojne hlavne po vstupe na východný front, kedy sa časť vojakov svorne zhodla v tom, ako otrasne na nich zapôsobilo najmä surové zaobchádzanie nemeckých fašistov s ukrajinskými občanmi, ktoré spoznali bezprostredným príchodom na sovietske územie. Karol Tomaščik opisuje jednu z takýchto príhod nasledovne:

,,Dvaja nemeckí vojaci stoja pred výkladom, smejú sa, pričom sa od smiechu krčia až po zem. Nebyť tohto smiechu, človek by si myslel, že sa klaňajú tej hrôze, ktorú teraz vidím. Za sklom visia tri obesené figúry, znázorňujúce dvoch chlapcov a jedno dievča. Pretlačil som sa bližšie. Hrôzou som zastal, ani prikovaný k zemi. Vo výkladnej skrini visia tri skutočné ľudské telá, zavesené na telefónnom drôte, ktorý sa im zarezáva hlboko do tela. Sú tu vraj tretí deň. Jazyky im trčia z úst, vlasy majú spadnuté do tváre, ruky zviazané dozadu, tváre zosinalé. Nie viac ako šestnásťročnému dievčaťu visia na prsiach dva hrubé pletené vrkoče. Dievča je uprostred, chlapci z oboch strán. Každý má na prsiach drevenú tabuľku, na ktorej je napísaná výstraha. Svetlovlasému chlapcovi vidno na tvári stopy vyšetrovania, opuchnuté čierne pery sa dotýkajú nosa, skrvavené líca mu miestami zakrývajú dlhé, rozstrapatené vlasy. Na nohách mu visia napolo stiahnuté ponožky. Jeho tabuľka je trochu obrátená do stredu, len ťažko sa dá prečítať: Bol som komsomolcom. Schoval som si legitimáciu. Na moje prehováranie šlo desať komsomolcov k partizánom….“¹⁰

Štefan Kačšák, príslušník ZD a neskôr bieloruský partizán opisuje, ako bol svedkom násilného odchytávania mladých ľudí na práce do Nemecka, keď odchyteným

,,dávali Nemci na hrdlá čísla ako psom a nahnali ich do nákladných vagónov. Podľa týchto čísel si potom veľkostatkári a fabrikanti v Nemecku vyberali bezplatnú silu – chlapcov a dievčatá. V Novograd-Volyňsku sme zachránili mnoho mladých Ukrajincov jednak tým, že sme im pomáhali uniknúť spod nacistických rúk. V Novograd-Volynsku sme videli, ako sovietski vojaci ťahali káru namiesto koní. Keď sa chcel niekto z nich napiť vody z mláky, hneď ho hitlerovci zastrelili… To v nás vyvolalo veľký odpor proti nemeckým okupantom.“¹¹

Pavel Bobaľ, príslušník ZD  a neskôr bieloruský partizán podáva svedectvo o tom, že hoci väčšina vyšších a určitá časť nižších dôstojníkov horlivo plnili fašistické zámery, prevažná časť radových vojakov mala iný názor a 

,,preto sme si od Nemcov čoskoro vyslúžili pomenovanie partizáni číslo dva“.

Pred Vianocami roku 1941 prešiel na sovietsku stranu, vďaka spojeniu so zástupcami Komsomolu, por. Ján Druga s osemnástimi vojakmi. Ján Druga vo svojich spomienkach potvrdzuje, že len čo dal vojakom pokyn, aby ústup svojej jednotky využili na prechod, ani jeden túto možnosť neodmietol. ZD sa otriasala v základoch, a čoskoro, po kontaktoch so sovietskou ilegalitou a prenikaní myšlienok II. všeslovanského zjazdu v Moskve započal jej nevyhnutný rozklad…¹² Antifašistické hnutie v jednotkách ZD oslabovalo pevnosť ľudáckeho režimu a prispelo k upevneniu frontu národnooslobodzovacieho hnutia na Slovensku.

Podľa slov gen.mjr. V. A. Andrejeva (organizátor partizánskeho hnutia v Bielorusku a na Ukrajine, partizánsky veliteľ pri 4. ukrajinskom fronte), sovietskym partizánom sa podarilo najprv stretnúť so slovenskými vojakmi, ktorých vláda poslala vzájomne prelievať slovanskú krv. Tisova vláda poštvala Slovákov proti sovietskym ľudom, ktorých do nohy nazývala židoboľševikmi, a keď sa v nepriateľskom tyle utvorila sovietska domobrana, do tohto tyla poslala slovenských chlapcov, ktorí mali partizánov likvidovať a chrániť chrbát okupačným vojskám. Stalo sa tak v Brjianských lesoch na Ukrajine a v Bielorusku. Sovietski ľudia neverili, že Slovania môžu byť ich nepriatelia, a ich nádeje neboli sklamaním. Partizáni vyzvali slovenských vojakov a dôstojníkov, aby obrátili zbraň proti Nemcom, najskôr prišlo k písomnému styku, neskôr aj k ústnemu. Všetkým Slovákom, ktorí prešli k sovietskym partizánom, bola poskytnutá pomoc, pokiaľ išlo o výzbroj, oblečenie atď. Partizáni učili svojich slovenských bratov partizánskemu spôsobu života, učili ich rôzne manévrovacie techniky v tyle nepriateľa a priúčali bojovému umeniu na základe tvrdej sebadisciplíny…¹³

V Bielorusku a na Ukrajine pôsobili v partizánskych jednotkách stovky Slovákov ako napr. Ján Čunka, ktorý bol veliteľom partizánskej jednotky zloženej z Rusov, Bielorusov a Slovákov, či Jozef Paništa – veliteľ partizánskej čaty, zloženej zo Slovákov, ktorého čata spolu so sovietskymi partizánmi ničila rovnako ako Nálepkov oddiel, železničné spoje a chránila sovietske obyvateľstvo pred nacistickým terorom. Bolo všeobecne známe, že Nemci sa partizánov báli a neradi opúšťali bezpečie hlavných vojenských ciest. Pod partizánskou ochranou mohli obyvatelia žiť slobodným životom, deti navštevovali školy, sedliaci mali vlastné spravovacie orgány, tzv. soviety, ktoré sa starali hlavne o prežitie žien a detí frontových vojakov, a keď Nemci poslali do takýchto obcí trestné komando, partizáni ohrozené obce včas evakuovali na bezpečné miesta v lesoch a uprostred močarísk. Ak sa slovenskí partizáni dostali do rúk Nemcom, Nemci ich zvykli kruto umučiť pre výstrahu, ako napr. Ivana Karola, ktorý bol ranený v boji, stratil vedomie a dostal sa do nemeckého zajatia. Keď pri mučení neprezradil svojich druhov, bol ubitý pažbami, vyzlečený donaha a zavesený na strom priamo na námestí, aby bol na očiach všetkým druhotriednym občanom slovanského pôvodu. Partizáni  nechceli nechať Karolovu mŕtvolu zhanobiť, vtrhli na námestie a telo partizána odviezli do svojho tábora, kde ho s vojenskými poctami a salvami pochovali. Slovenskí partizáni sa však na východnom fronte nevzdávali, práve naopak, zanechali svedectvá spečatené krvou v odkaze pre budúcnosť, na ktorý nesmieme zabúdať:

,,Inak nemohlo byť. Som Slovan a vždy som bol pre jednotu Slovanov. Ako by som teraz mohol ísť proti nim? Som presvedčený, že po tejto vojne družba Slovanov ešte zmohutnie a že v tejto jednote sa staneme veľkými a silnými. Nikto nás nebude môcť prepadnúť, tak ako nás prepadli Nemci – dokážeme sa brániť!“¹⁴

Antifašistické zaisťovacie divízie

Antifašistické zaisťovacie divízie mali tesné spojenia s chojnickou, mozyrskou, kalinkovičskou, rečičskou, žuravičskou ilegálnou organizáciou a bezprostredne s veliteľmi partizánskych oddielov a brigád, pod ich velením sa podieľali na množstve rozličných sabotáží. Ilegálni pracovníci písali, rozmnožovali a roznášali letáky, predávali partizánom plány nepriateľských objektov a posádok, varovali pred pripravovanými trestnými výpravami, odovzdávali partizánom jedlo, tabak, náboje a muníciu, robili širokú propagandistickú a agitačnú prácu medzi vojakmi a dôstojníkmi slovenskej divízie, pomáhali im prebiehať k partizánom a zároveň pripravovali k prechodu celé útvary a jednotky.¹⁵

Ján Nálepka patril k tým, ktorí poznali záťaž svastiky a rozhodol sa pre jedinú správnu a možnú cestu – otvorený a rozhodný boj proti hitlerovcom. Boris Michajlovič Beljavskij, bývalý partizán zväzku gen. A. N. Saburova, sa zoznámil s Jánom Nálepkom krátko po jeho prechode k partizánom a do polovice novembra 1943 bol s ním v neustálom styku. Ján Nálepka sa zapísal ako človek s veľkým vojenským talentom. Tí, ktorí s ním prišli do styku, spomínajú naňho ako na vzácneho človeka.  B. M. Beljavskij videl Nálepku v boji i po ňom, neraz s ním besedoval a v živej pamäti si uchoval jeho obraz. Podľa jeho slov:

,,Ako učiteľ s učiteľom sme našli spoločný jazyk. Prekrásne hovoril po rusky. Poznal klasikov ruskej literatúry, veľmi miloval diela Puškina, Nekrasova a Tolstého. Niektoré verše recitoval naspamäť. Ján Nálepka bol veľmi dobrý spolubesedník, veľmi vzdelaný, gramotný, kultúrny a erudovaný človek. Vedel vždy do rozhovoru vložiť vhodný žart. Besedovať s ním bolo veľkým pôžitkom…“¹⁶

Krátka história partizánskeho hnutia na Ukrajine a v Bielorusku (kultúrno-historický kontext)

Partizánske hnutie ako jedna z foriem boja sovietskeho ľudu proti nemeckým fašistickým okupantom sa zrodilo z iniciatívy komunistickej strany a bolo organizované a riadené jej orgánmi a organizátormi. 18. júla 1941 bol prijatý dokument O organizácii vojnových akcií v tyle nemeckých vojsk, kde sa straníckym, komsomolským a štátnym orgánom odporúčalo, ako majú postupovať pri výbere bojovníkov na území okupovanom hitlerovskými vojskami, vrátane ich spojencov.¹⁷ Partizánske hnutie, vedené komunistickou stranou a podporované celým ruským národom (okrem profašisticky orientovaných skupín) sa stalo celonárodným, v partizánskych oddieloch bojovali bok po boku príslušníci všetkých spoločenských vrstiev.

Partizánske oddiely a diverzné skupiny sa začali formovať už od prvých dňoch napadnutia Sovietskeho zväzu, v auguste bolo sformovaných 651 práporov, ktoré mali okolo 120 000 partizánov. Ich hlavnou úlohou bolo zadržiavať postupujúce nepriateľské jednotky a záškodníckymi akciami im spôsobovať čo najväčšie straty. Partizánske oddiely (otriady) sa budovali v každom okrese, do ktorých vstupovali aj príslušníci vojenských jednotiek, ktoré sa ocitli v obkľúčení, čo značne zvyšovalo bojaschopnosť oddielov. Vojaci prinášali medzi partizánmi disciplínu a organizovanosť, učili ich zaobchádzať so zbraňami a pomáhali im osvojovať si taktiku a spôsoby boja v tyle nepriateľa.¹⁸

V prvej etape partizánskej vojny, teda od leta 1941 do jari 1942, prevažovali v sovietskej ilegalite a partizánskom hnutí úlohy organizačné, v rámci týchto úloh sa vytvorila aj partizánska jednotka, ktorej velil A. N. Saburov, a v ktorej zväzku bol neskôr organizovaný aj Nálepkov partizánsky oddiel. O vytvorení tejto jednotky sa rozhodlo 15. novembra 1941 v Brjanskách lesoch (v ktorých ostalo a hľadalo ochranu niekoľko sto príslušníkov jednotiek ustupujúcej Červenej armády) pri dedinke Liachovo, kde sa zišli komunisti J. L. Borodovka, N. Paskevič, P. L. Reva, A. N. Saburov a Z. A. Bogatyr a prerokovali spôsob a formu založenia partizánskej jednotky. Dňa 23. februára 1942, v deň 24. výročia vzniku Červenej armády, pri zhromaždení partizánov, pomenovali jednotku na Partizánsky oddiel 24. výročia vzniku Červenej armády. Jednotka však už pred týmto dátumom vyvíjala úspešnú bojovú činnosť.¹⁹

Pre toto obdobie boli charakteristické prvé diverzné akcie a boje jednotlivých skupín, ktoré ešte neboli koordinované, jednotky nemali stále spojenie so sovietskym zázemím, a preto sa nemohli opierať o jeho pomoc vo forme dodávok zbraní, munície a pod. Proti nim stála pomerne silná nepriateľská bariéra vojenského aparátu a policajných útvarov, organizovaných okupantmi z radov ukrajinských nacionalistov – banderovcov a iných zradcovských elementov. Prvou úlohou ukrajinských partizánov bolo preto sústrediť bojové akcie proti fašistickému administratívnemu aparátu, ochromiť komunikácie a likvidovať zradcov. Z iniciatívy vyššie spomenutého partizánskeho oddielu sa 15. decembra 1941 v Brjanských lesoch uskutočnila prvá porada veliteľov a politických komisárov jednotlivých partizánskych skupín, cieľom ktorej bolo pripraviť podmienky pre koordinované riadenie spoločných bojových akcií a rozviedky.²⁰

Po zimnej ofenzíve Červenej armády na prelome rokov 1941/1942 sa zaktivizovala bojová činnosť ukrajinských partizánov a zdokonaľovala sa hlavne ich organizačná štruktúra, v polovici marca 1942 bolo uznesené spojiť partizánske oddiely v severných častiach Sumskej oblasti a v južnej časti Brjanských lesoch do jedného zväzku pod velením A. N. Saburova, čo sa zrealizovalo do konca mája 1942 pod spoločným názvom Skupina spojených partizánskych oddielov Ukrajiny. Zároveň sa utvorili aj ďalšie partizánske zväzky, napr. zväzok legendárneho partizánskeho veliteľa, dvojnásobného hrdinu ZSSR S. A. Kovpaka. V júni 1942 sa zorganizovali vedúce centrá partizánskeho hnutia, medzi nimi aj Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia, ktorých vybudovanie si vyžiadala operatívna situácia, potreba prehĺbiť koordináciu činnosti oddielov a najmä zamerať sa na plnenie strategických plánov Červenej armády.²¹

Po víťazstve Červenej armády pri Moskve začali partizáni organizovať utajené zálohy, tzv. skupiny samoobrany. Tieto skupiny sa v mestách, obciach a na dedinách zväčša organizovali z miestnych obyvateľov, prevažne zo žien, starcov a mládeže. Vyzbrojovali sa sami alebo za pomoci partizánov a ich úlohou bolo strážiť vo dne v noci obec, zadržať všetky podozrivé osoby, vypočuť ich a prípadne odovzdať partizánom.  Malým skupinám okupantov alebo žoldnierskym policajtom kládli aj ozbrojený odpor. V prípade nepredvídateľnej presily nepriateľa ustúpila skupina a s ňou aj obyvateľstvo do bezpečia okolitých lesov a močiarov. ²²

V partizánskych oddieloch na okupovanom sovietskom území sa nachádzali Poliaci, Srbi, Chorváti, Bulhari, Maďari, Rumuni, Francúzi, Nemci, Belgičania a predstavitelia iných národov. Najmasívnejšie sa však do partizánskych bojov zapojili československí vojaci, v radách sovietskych partizánov pôsobilo viac než tisíc Čechov a Slovákov, z nich polovica bojovala proti fašistom na území Bieloruska.²³ Partizáni slovenskej a českej národnosti chápali, že ničením hitlerovcov na sovietskom území pomáhajú oslobodzovať od fašistickej tyranie aj svoju vlasť.

Pre antifašistické hnutie slovenských vojakov na východnom fronte mali skupiny samoobrany veľký význam, predovšetkým ako spojky medzi vojakmi a partizánmi, boli spoľahlivými sprievodcami vojakov na ceste k partizánom, prostredníctvom rozviedok podávali správy o náladách a pohyboch slovenských jednotiek veliteľom partizánskych oddielov, ktorí takto získavali presné informácie o situácii v slovenskom vojsku. Podobne nadväzovali spojenie s ilegálnym hnutím v ZD  a pomáhali aktivizovať protifašistický odboj. Na základe získaných skúseností informovali partizánov, že nemajú bojovať proti jednotkám slovenských vojsk, len v krajných prípadoch.²⁴

Obdobie od roku 1942 až po historické víťazstvo sovietskych vojsk pri Stalingrade, do ktorého patrí aj masový organizovaný presun veľkých partizánskych zväzkov zo severných lesnatých oblastí Ukrajiny na pravý breh Dnepra a ďalej na juhozápad do oblastí s najdôležitejšími komunikáciami hitlerovskej armády, od ktorých záviselo zásobovanie fašistického frontu, označujú historici za novú etapu partizánskeho hnutia na okupovanom území Ukrajiny. Prípravu partizánskych zväzkov na pochod smerom k Pravobrežnej Ukrajine organizoval Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia pod bezprostredným vedením ÚV KS(b) Ukrajiny, ktorý okrem zväzkov S. A. Kovpaka, A. N. Saburova a A. F. Fjodorova pripravoval na pochod do nových oblastí aj ďalšie partizánske oddiely a zväzky.²⁵

V septembri 1942 bol zriadený Hlavný štáb partizánskeho hnutia Bieloruska, ktorý založil školu na prípravu partizánskych veliteľov, komisárov a špecialistov, organizoval spojenie a vysielal skupiny organizátorov na okupované územia. Štáb ÚV KS(b) Bieloruska organizoval aj letecké spojenia s partizánskymi oddielmi a rozpracoval úlohy ďalšieho rozvoja partizánskeho hnutia a koordináciu činností brigád a oddielov.²⁶

Víťazstvá Červenej armády v Stalingrade, pri Kursku a Oriole v roku 1943 boli nielenže predzvesťou obratu v druhej svetovej vojne, ale aj začiatkom ofenzívy Sovietskej armády a zároveň signálom na zintenzívnenie a rozšírenie partizánskej vojny, kedy sa začína aj intenzívna príprava partizánskych organizátorov a veliteľov pre bratské národy Československa, Poľska a iné krajiny, ktorej príprava prebiehala v špeciálnych výcvikových kurzoch a školách. Z radov Nálepkovho Československého partizánskeho oddielu vyslali najprv na školenie A. Turského, J. Murína, P. Benkoviča, J. Šuhajdu, M. Masaryka a V. Stanka, ktorých potom zaradili do rôznych partizánskych jednotiek ako posilu na povstalecké územia Slovenska. V partizánskych oddieloch Ukrajiny a Bieloruska bojovalo okolo 1200 Slovákov, bývalých vojakov ZD a RD slovenskej armády.

Skupina dôstojníkov ZD počas presunu na jeseň 1941 – Žitomírska oblasť. Zľava podľa označenia: 1/stot. duch. Svježený, katolícky poľný kurát; 2/mjr. Viliam Lichner (neskôr príslušník 1. ČSAZ); 3/stot. just. Anton Rašla (lodička + brada); 4/stot. Kucman; 8/npor. pech. Ján Nálepka; 9/stot. just. JUDr. Ján Hák, poľný súd., zdroj: Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi

35. díl

Žitomír, severozápadná Ukrajina, leto 1941 – jar 1942

Krátka história starobylého mesta Žitomír

Starobylé mesto Žitomír (podľa legendy založené v roku 884 družinou kniežat Askolda a Dira – Žitomyra) leží na rieke Teteriv, zhruba 120 km západne od Kyjeva. Po vypuknutí Veľkej vlasteneckej vojny bolo mesto veliteľstvom Juhozápadného frontu (operačno-strategická formácia Robotníckej a roľníckej Červenej armády – RKKA – ozbrojených síl ZSSR), od 9. júla 1941 obsadené postupujúcimi nemeckými jednotkami. Už začiatkom septembra 1941 informoval Slovák domácu verejnosť, že ku koncu augusta je Žitomír ako jeden zo siedmych provincií, pomenovaných po ich hlavných mestách (Dnepropetrovsk, Kamenec-Podolský, Nikolajev, Odessa, Černigov a Vinnica) úplne v nemeckých rukách a rukách s Nemeckom spojených oddielov, o ploche 264 000 km² s počtom obyvateľov (podľa sovietskych štatistík) cca 16 724 000.²⁷ Počas okupácie pôsobil v meste podzemný regionálny výbor Komunistickej strany (boľševikov) Ukrajiny, 12. novembra 1943 (počas operácie v Kyjeve) mesto oslobodili sovietske jednotky 1. ukrajinského frontu. 31. decembra 1943 (počas operácie Žitomír – Berdyč) bol Žitomír opäť oslobodený jednotkami 1. ukrajinského frontu pod velením generála I. D. Černjakovského, dvojnásobného hrdinu ZSSR.

Pobočník veliteľa Zaisťovacej divízie

Veliteľom ZD sa stal plk. Augustín Malár a vzal si so sebou (ako sme už spomenuli vyššie) aj npor. Jána Nálepku, ktorého poznal ako schopného a pracovitého dôstojníka už z čias ťaženia v Poľsku. Úlohou ZD bolo v tyle nacistických vojsk chrániť pred sabotážou partizánmi najmä cestné a železničné komunikácie. Štáb divízie sídlil v Žitomíre na Malej Korostenskej ulici, ale jednotky divízie boli roztiahnuté na širokom priestore a ubytované v ukrajinských mestách a dedinách, kde žili dosť autonómne. Takáto situácia umožňovala slovenským vojakom nekontrolovaný styk s obyvateľstvom, mohli konfrontovať protiboľševickú propagandu s realitou a vidieť na vlastné oči komandá SS pri práci. Bezbrehý nacistický teror na sovietskom obyvateľstve zohral pri ďalšom protifašistickom uvedomovaní slovenských vojakov významnú úlohu.

Jednotky ZD boli dislokované ďaleko od jednotiek Červenej armády, svoje úlohy však plnili na dosah partizánskeho územia. Na divízii zastával Ján Nálepka zo začiatku pobočníka veliteľa divízie, neskoršie vedúceho personálneho oddelenia, veliteľa štábnej roty a pracoval aj na operačnom oddelení, kde mal možnosť bezprostredne sa oboznámiť s plánmi a zámermi velenia divízie. Toto zadelenie mohlo v určitom zmysle vytvoriť priaznivé podmienky na jeho zamýšľanú ilegálnu činnosť, lebo možnosť získať spravodajské informácie vojenského charakteru, možnosť sledovať pohyb a činnosť jednotiek, podriadenosť útvarov a ich veliteľov a ďalšie viac alebo menej významné momenty tejto eventualite nasvedčovali.

Veliteľ ZD plk. A. Malár, ktorý bol medzi vojakmi obľúbený, toleroval styky vojakov a dôstojníkov s miestnym obyvateľstvom, a pasívne pristupoval k akciám proti skutočným či domnelým záškodníkom a banditom, ako nacisti označovali sovietskych vlastencov. Malárov nástupca plk. Pavol Kuna (od novembra 1941) bol tiež človek uvážlivý a na stave vecí nič nemenil. To však provokovalo nemeckých a maďarských veliteľov zaisťovacích útvarov, ktoré na rozdiel od slovenských posádok údery sovietskych partizánov pociťovali zostra. Preto veliteľ zaisťovacích útvarov na Ukrajine, gen. Kitzinger so sídlom v Rovne vymyslel taktiku kombinovaných nemecko-slovenských protipartizánskych akcií.²⁸

Tak ako bolo Nálepkovi jasné, že zmýšľanie väčšiny vojakov je slovanské a protifašistické, vedel, že medzi dôstojníkmi sú aj takí, ktorí sa dobrovoľne zapájali do protipartizánskych akcií a snažili sa v ničom nezaostať od svojich nemeckých priateľov vo vzťahu k civilistom, partizánom, podozrivým. Medzi nimi vynikal Rudolf Pilfousek, ktorý sa dokonca hlásil k nemeckej národnosti, čo sťažilo situáciu aj Nálepkovi (hlavne, keď sa Pilfousek stal v roku 1942 veliteľom ZD), preto si bolo treba dávať ešte väčší pozor. Ďalšími dôstojníkmi, ktorí ochotne napodobňovali nacistické zverstvá boli Pulkrábek, Pichl, Černín, Turanec, či obávaný plk. Lokšík. To prirodzene zmenilo situáciu a partizáni začali prepadávať aj slovenské jednotky. Boli ranení a mŕtvi. Priostrili sa aj vzťahy s miestnym obyvateľstvom, nakoľko Nemci pod zámienkou tzv. ochrany ZD robili všemožný nátlak na slovenské veliteľstvo, aby obyvateľstvo z Malej Korostenskej ulice bolo vysťahované, čím by sa ako-tak zamedzilo styku slovenských vojakov s miestnymi ľuďmi. To všetko vyvolávalo napätie, vzájomnú nedôveru a podozrievanie…²⁹ Keďže v slovenskom štábe divízie boli niektorí dôstojníci až príliš naklonení klérofašistickému režimu a hocijaká spolupráca s nimi v ilegálnej činnosti by bola nemožná, začal Ján Nálepka skúmať iné možnosti, iné cesty, ktoré by poskytovali optimálne podmienky na uplatnenie svojich plánov…

Svedok masových popráv na Babom Jare, september 1941

Ján Nálepka veľmi dobre poznal zmýšľanie väčšiny slovenských vojakov, poddôstojníkov a niektorých dôstojníkov, ktorí pochádzali prevažne z robotníckych a roľníckych pomerov, zmýšľali rovnako ako on, cítili sa byť Slovanmi a odmietali bojovať proti Rusom, Ukrajincom, Bielorusom, lebo sa to priečilo ich svedomiu. Práve na tejto slovanskej vzájomnosti staval Ján Nálepka svoj budúci plán – bezpečne previesť čo najviac slovenských vojakov k partizánom.Neznesiteľný odpor slovenských vojakov voči vojne sa prejavoval hlavne vtedy, keď sa vracali domov na krátku dovolenku. Po skúsenostiach, ktoré prežívali, oveľa silnejšie vnímali silnejúce domáce protifašistické hnutie. Ján Nálepka tieto pocity zdieľal rovnako a zo svojej pozície si veľmi dobre uvedomoval, že ak nájde správny spôsob nájsť si k chlapcom cestu, byť s nimi v kontakte, dokáže ich zorganizovať v boji za slobodu… Na druhej strane, myslenie slovenských vojakov ZD spútavala klérofašistická propaganda, mnohí sa spočiatku báli Sovietskeho zväzu, ktorý bol vykresľovaný v tých najhorších farbách, ale osobné skúsenosti z východného frontu im otvárali oči. Spoznávali fakty, videli zverstvá fašistov, a keď sa raz vrátili po všetkom domov, mnohí o nich nechceli svojim potomkom nikdy podrobnejšie rozprávať.

O týchto hrozných zážitkoch a skúsenostiach hovoril Ján Nálepka svojim najbližším doma, počas svojej prvej dovolenky koncom roka 1941. Jánovi súrodenci zanechali svedectvo týchto opisov, ktoré im vykresľoval neraz do rána o situácii na fronte, o krutostiach, ktorých sa fašisti dopúšťajú na civilnom obyvateľstve, o masovom vraždení nevinných ľudí, starcov, žien a detí. S netajeným žiaľom rozprával o hrôzach, ktoré musel vidieť v jeseni 1941 v Kyjeve, keď fašisti povraždili desaťtisíce ľudí. Tam, na Babom Jare, zomierali donaha vyzlečení. Na okraji úšustu ich strieľali. Padali dolu , mnohí ešte živí. Tam ich potom ešte zversky dorážali pažbami, lopatami, kopancami. Predtým ich obrali o cennosti a neštítili sa im vylamovať pažbami zlaté zuby. Tragédia na Babom Jare bola príliš otrasná (behom pár hodín bola vyhladená takmer celá židovská populácia Kyjeva tým najbrutálnejším spôsobom), najhoršie podľa Nálepkových slov bolo – bezmocne sa prizerať. Nemienil však byť ďalej pasívnym. Svojej rodine vtedy doma na Vianoce prisahal, že ďalej sa už nikdy nebude nečinne prizerať na zločiny fašistov, a urobí všetko preto, aby tieto zločiny pomstil.³⁰ O tragédii na Babom Jare si povieme trochu bližšie…

Koncom septembra 1941 nemecké jednotky SS a policajné oddiely, ako aj pomocné jednotky uskutočnili jednu z najmasívnejších vyhladzovacích operácií celej druhej svetovej vojny. Stalo sa tak v rokline Babyj Jar na okraji Kyjeva. Pred nemeckou inváziou žilo v Kyjeve asi 160 000 Židov. To je asi 20 % z celkového počtu obyvateľov hlavného mesta. Po začiatku operácie Barbarossa v júni 1941 asi 100 000 Židov utieklo z Kyjeva alebo slúžilo v sovietskej armáde. V čase okupácie Kyjeva Nemcami zostalo v meste asi 60 000 Židov. Väčšina z tých, ktorí zostali, nebola schopná alebo ochotná utiecť. Boli to najmä ženy, deti, starší ľudia a chorí ľudia. V dňoch 29. – 30. septembra 1941 nemecké jednotky SS, policajné oddiely a pomocné jednotky pod vedením členov Einsatzgruppen (jednotky realizujúce holokaust) vyhladili značný počet Židov, ktorí zostali v Kyjeve. Streľba sa uskutočnila v rokline Babyj Jar v blízkosti Kyjeva. Obete boli privezené na miesto činu, prinútené vyzliecť sa donaha a vstúpiť do rokliny. V malých skupinách ich strieľali členovia Sonderkommando (nebojové oddiely Waffen SS a príslušníkov SD H. Himmlera), špeciálnej jednotky Einsatzgruppen pod velením SS- Standartenführera Paula Blobela.³¹

Podľa správ zaslaných na veliteľstvo Einsatzgruppen v Berlíne bolo za dva dni vyhladených 33 771 Židov. Masaker v Babom Jare je jednou z mnohých masových popráv organizovaných nacistami od roku 1941. Je to tiež jeden z najväčších činov masovej vraždy spáchanej na jednom mieste za celú druhú svetovú vojnu. Po masakri v septembri 1941 slúžila roklina Babyj Jar dva roky ako miesto holokaustu. Na tomto mieste Nemci v Kyjeve popravili desaťtisíce ľudí, okrem Židov boli zabití pacienti miestnej psychiatrickej liečebne, Rómovia, sovietski vojnoví zajatci a civilisti. Popravy tu pokračovali až do jesene 1943 a boli zastavené len niekoľko dní pred návratom Kyjeva pod kontrolu Červenej armády 6. novembra. Odhaduje sa, že v rokline bolo zabitých asi 100 000 ľudí.³²

Dnes sa viacerí ukrajinskí historici snažia zvaliť všetku vinu za tragédiu v Babom Jare na nacistov, pričom hanebne umlčujú najaktívnejšiu úlohu ukrajinských banderovcov, ktorí robili tú najšpinavšiu prácu. Tragédia Babyj Jar nie je len našou spoločnou bolesťou, ale aj spoločným varovaním pre celé svetové spoločenstvo: od nacionalizmu k nacizmu je len jeden krok. A volá sa Babyj Jar.

Inšpekčná cesta Jozefa Tisu na východnom fronte, november 1941

Na veliteľstve ZD v Žitomíre sa robili prípravy na príchod prezidenta na východný front. Inšpekčná cesta J. Tisu sa uskutočnila v novembri 1941, jej cieľom bolo zvýšiť bojovú morálku slovenských vojakov.

,,Príchodu prezidenta chceli využiť aj niektorí nemeckí dôstojníci. Prenikla informácia, že úzky kruh nemeckých dôstojníkov vypracoval prísne tajný plán na likvidáciu prezidenta počas jeho plánovanej návštevy v Kyjevsko-Pečerskej lavre v Kyjeve. Podľa ich predstáv tento akt mal vyburcovať hnev slovenských vojakov zato, že im partizáni zabili prezidenta a takto zvýšiť ich bojaschopnosť proti partizánom. Nebolo tajomstvom, že ochota slovenských vojakov bojovať proti partizánom ochabovala. Hitler ale tento plán zamietol. Prezident J. Tiso skutočne navštívil Kyjevsko-Pečerskú lavru v Kyjeve so svojim sprievodom a poklonil sa tam ostatkom svätých. Partizáni neskôr priznali, že nejaký čas tam pobývali a v niektorých skriniach zanechali kosti ako zvyšky jedla, o čom prezident nevedel.“³³

Na spoločnom večierku za prítomnosti J. Tisu (ako spomína vojenský prokurátor Retti) robil konferenciera Ján Nálepka. Zo začiatku parafrázoval V. Tuku (nazýval ho maďarsky Béla), jeho prejavy a maďarský rozhlas. Všetci sa dobre bavili, vrátane prezidenta, ktorý sa zhovievavo usmieval v domnienke, že slovenskí vojaci stoja na jeho strane, a nie na Tukovej. S prezidentom bol na návšteve ZD v Žitomíri aj minister obrany F. Čatloš. Po skončení oficiálnej časti programu sedel minister v dôstojníckej jedálni a tu sa mu Ján Nálepka prihovoril a sám sa mu vyznal (podľa svedectva F. Čatloša) zo svojho politického zmýšľania. Nápadne sa hlásil ku generálovi Štefánikovi a dával sa do vďačnej príbuznosti s ním. Podľa Nálepku, Štefánikova sestra Oľga bola totiž vydatá v Spišských Vlachoch za Eugena Hajtala, a s ním boli Nálepkovci v rodine. Preto si Ján Nálepka vážil gen. Štefánika už od ranej mladosti. V družnom rozhovore s Čatlošom Ján Nálepka vydržal celú noc a zdalo sa, že si dobre rozumeli.³⁴

O inšpekčnej ceste prezidenta informovali ľudácke noviny nasledovne:

,,Prezident republiky a najvyšší veliteľ slovenskej brannej moci Dr. Jozef Tiso použil sviatok Dušičiek, aby osobne ponavštevoval tie pamätné miesta v SSSR, kde odpočívajú slovenskí hrdinovia, padlí v bojoch proti boľševizmu. Prezidenta Republiky na tejto ceste sprevádzali minister národnej obrany generál Čatloš, šéf ÚP Tido Gašpar, šéf nemeckej misie generál Otto, vojenský atašé z nemeckého vyslanectva plk. Becker, prednosta vojenskej kancelárie prezidenta Republiky pplk. Bartoň, plk.gšt. Malár a ďalší vojenskí hodnostári. Po týždennej ceste, počas ktorej prezident Republiky so svojim sprievodom navštívil obec Zálužie, potom pamätné miesta slovenských bojov na rieke San, ďalej Ľvov, Przemyšl, Rodno, Žitomír, Lipovec a Kyjev, prekročil dnes o 15. hodine pri Medzilaborciach slovenské hranice a vrátil sa na Slovensko…“³⁵

Tvorí sa tradícia slovenskej armády (Slovák, 13. november 1941, krátené)

,,Vďaka železnej vôli a organizačnej obratnosti jej tvorcu, gen. Čatloša, je dnes slovenská armáda jednou z najlepších. Dokazujú to boje slovenskej rýchlej divízie na východnom fronte ďaleko na východe Ukrajiny… Teraz na východe, v SSSR, bojuje rýchla divízia v čele a zaisťovacia divízia v bezprostrednom zázemí svätý boj za duchovnú slobodu národov, i nášho národa, za znesiteľný ľudský život oproti červenému teroru a neľudskosti, za novú spravodlivú Európu a v nej za spravodlivý údel slovenského národa. Za toto bojujú naši vojaci v SSSR, lebo veríme, že nová Európa usporiadaná v duchu zásad hlásaných Adolfom Hitlerom, bude spravodlivá i pre nás Slovákov, ktorí pomáhame ju tvoriť a vylievame za ňu krv a obetujeme životy na ďalekej Ukrajine.“³⁶

Duch nášho vojska je neochvejný (Slovák, 18. december 1941, krátené)

Minister národnej obrany F. Čatloš navštívil v prvej polovici decembra 1941 slovenské jednotky v poli a pri tejto príležitosti vydal nasledovné rozkazy – armádny rozkaz pre Rýchlu divíziu a osobitný rozkaz pre Zaisťovaciu divíziu. V osobitnom rozkaze, vidiac proslovanské cítenie slovenských vojakov ZD na východnom fronte F. Čatloš apeluje:

,,Pred vianočnými sviatkami a po návšteve slovenskej rýchlej divízie prehliadol som i oblasť zaisťovacej divízie, ktorá je rozlohovo väčšia ako naša republika a leží na polceste medzi RD a Slovenskom. Pri ceste obrovskými priestranstvami a nekonečnými diaľavami, ktoré v tomto ročnom období vzhľadom na dané dopravné možnosti a na neschodnosť ciest svojimi rozmermi sa ešte stupňujú, uvedomujeme si, že národ má svoje vojsko osihotené a v troch celkom decentralizované. Dlhší pobyt v odľahlom kraji každému celku vráža pečať miestnych odlišných pomerov a preto už aj vy, vojaci ZD, nesiete osobitný svojráz v tomto usporiadaní slovenských vojenských vecí. Vy máte tu strážiť verejné blaho, poriadok a ručiť za bezpečnosť etapy. Proti partizánom vystupujete rázne a vzorne, s pokojným obyvateľstvom zaobchádzate korektne, v strážnej službe konáte svoje povinnosti svedomite a presne a vo svojom vnútornom spoločenskom živote pestujete ušľachtilé a národné i kresťanské a tradičné zvyky, obyčaje i zábavy. To som zistil a toto rád s pocitom spokojnosti a zadosťučinenia uznávam i verejne, prízvukujúc, že len disciplinované, mravne bezúhonné, hrdé, ale i ľudsky dôstojné vystupovanie vynúti si rešpekt u priateľa i nepriateľa a národ i štát náš, je vami za hranicami tohto chválitebne reprezentovaný. Čím ukážete väčšiu oddanosť a porozumenie naproti svojmu poslaniu, čím robíte lepší dojem pri pouličnom správaní sa, čím rezkejšie a vojenskejšie zdravíte všetkých vyšších armád cudzích štátov, ktoré v protiboľševickom ťažení berú účasť, tým väčšmi i príjemnejšie upozorňujete svet na slovenský poriadok, ktorý je podkladom a zárukou našej šťastnej a slobodnej budúcnosti. To majte neustále na mysli a tým sa spravujte, lebo márne by boli sebaväčšie životné obete synov Slovenska na fronte, márne by boli materiálne obete v tejto vojne národa tam doma a márne by boli i vaše útrapy i námahy v prospech nového európskeho poriadku, keby hoci i len vonkajší a formálny dojem z vášho iného, ako príkladného chovania sa, mal skaziť i zatieniť veľké a osudovo dôležité usilovanie sa všetkých Slovákov o svoj dobrý zajtrajšok. Som však presvedčený, že tieto varovné slová sa nevzťahujú na nikoho, kto slúži statočne v zaisťovacej divízii, ale predsa musíte ich vždy mať na pamäti ako zákony a pravidlá pred pokúšaním tam, kde sú jednotlivci odkázaní na seba a kde sú odtrhnutí od svojského i takého prostredia, čo ich kontroluje a sleduje…“³⁷

Vianoce našich vojakov (Slovák, 25. december 1941, krátené)

,,Zaisťovacia divízia našej armády na východe musí aj v čase sviatočnej oslavy Narodenia Pána zaisťovať a ochraňovať priestor väčší ako je územie našej republiky. Preto Štedrý večer sa tu odbavuje vlastne dva razy: v Štedrý večer  svätia Vianoce tí, ktorí sú doma, zatiaľ čo ostatní so zbraňou v ruke plnia strážnu službu. A po vystriedaní, nasledujúceho dňa, t. j. 25. t. m. oslavujú Vianoce tí, ktorí včera boli v službe… Ježiško prichádza aj do ruskej obce, v ktorej má svoj stan husárska jednotka zaisťovacej divízie. Keby táto jednotka nemala už svoje krycie meno, mohli by sme jej dať meno Brada. Lebo títo vojaci ani pri svojej zodpovednej službe nestratili svoj humor. Figliari sú to, a veľkí, pričom chcú byť aj originálni. A preto aj vyhútali niečo, čo naozaj páchne originalitou. Sú v kraji mužíkov s bradami. Nuž, povedali si, že sa prispôsobia tejto bradatej móde. I rozhodli sa nechať si narásť brady…

Vianoce 1941 sú prvým našim vojnovým sviatkom Narodenia Pána. Slovenskí vojaci, vidiac, že prevyšujú boľševikov duševne, fyzicky, odvahou, bystrosťou, húževnatosťou a pod., nadobudli toľkej sebadôvery, že sa neobávajú útokov nepriateľa, naopak: vítajú ho. Ba ak sami môžu ísť, hlásia sa dobrovoľne, uvedomujúc si jasne, že na nich leží celá váha osudu celého slovenského národa. Je potom len prirodzené, že nemecké vojenské kruhy sa len s pochvalou zmieňujú o našich vojakoch. Pritom však našich vojakov si nemôžu dosť vynachváliť ani ruskí obyvatelia, ktorým je skoro do plaču, keď naši junáci majú odniekiaľ odísť…“³⁸

Npor. Ján Nálepka na veliteľstve Zaisťovacej divízie, zdroj: Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi.

36. díl

Prvá frontová dovolenka, december 1941

Ján Nálepka bol za svojho pôsobenia na fronte v pravidelnom písomnom styku s rodinou. Pri prvej frontovej dovolenke priniesol okrem nižšie uvedených sovietskych zbraní aj komsomolskú zástavu zrolovanú v rezervných kanadách³⁹, ktorú Nemci kdesi ukradli. Doma povedal:

,,Nemohol som predsa dopustiť, aby táto zástava zostala vo fašistických rukách. Dobre mi ju skryte a chráňte ju ako oko v hlave. Po vojne ju vrátim, kam patrí.“⁴⁰

Svoj sľub však splniť nemohol a preto zástava zostala v Smižanoch a je jednou zo vzácnych pamiatok na život hrdinu.

Jozef Nálepka na prvú frontovú dovolenku svojho staršieho brata spomína:

,,Ten deň jednako len prišiel. Porážka Nemcov pod Moskvou roku 1941 vliala ľuďom vieru vo víťazstvo. Zhrbené postavy sa vyrovnali, v očiach sa objavil záblesk radosti a nádeje. Bitka pri Moskve bola najvážnejšou udalosťou od začiatku druhej svetovej vojny. Nemci utrpeli porážku a plán blitzkriegu, teda bleskovej vojny, mal veľké trhliny. Útok na Moskvu známy ako operácia Tajfún sa začal 30. septembra 1941. Plán Barbarossa predpokladal, že do začiatku zimy 1941 nemecké vojská víťazne ukončia ťaženie na línii Archangeľsk – Astrachaň. Bol január a nemecké vojská cúvli od Moskvy až na 250 – 300 km. Obrovská mapa umiestnená vo výklade lekárne na korze hlavnej ulice v Spišskej Novej Vsi, kde sa zaznamenávali dobyté mestá a kraje Sovietskeho zväzu, náhle zmizla. Preto sme aj my v škole zadovážili vlastnú mapu a zaznamenávali do nej ústup nemeckých vojsk.

V posledný deň pred vianočnými prázdninami sme sa ponáhľali domov. Ani som netušil, aké prekvapenie ma čaká doma. Otvoril som dvere a nechcel som veriť vlastným očiam. Za stolom pokojne sedel brat Jano vo vyžehlenej uniforme, čistom bielom golieri a vyleštených čižmách. Vstal, ako vždy mi silne stisol ruku a opýtal sa, ako sa mám. Naši boli všetci pohromade a otázky sa len tak sypali. Jano pokojne odpovedal. Opýtal som sa hneď, čo je nové a aká je situácia na fronte. ‒ Celkom dobrá, práve sme opustili Rostov a o vyrovnávaní frontovej línie pod Moskvou ste počuli, nie? — Bola to pre nás dobrá správa. Pozrel som sa znova na uniformu a položartom sa pýtam: ‒ Žiadne vyznamenanie za účasť na fronte? — Janov pohľad akoby sa zastavil na mojom čele a videl som, ako mu mizne úsmev z jeho tváre. Začal celkom vážne: ‒ Pozri sa Jožo, na východný front som nešiel preto, aby som bojoval proti Rusom a za to dostal ešte vyznamenanie. Pamätaj si, že z východného frontu, z vojny proti Rusom si nedonesiem žiadne vyznamenanie, aj keby som tam bol niekoľko rokov. To si dobre zapamätaj. Žiadne! Išiel som na front a viem, kde je moje miesto. —Videl som, že som prestrelil.“

Na druhý deň v nedeľu sa do malej izbičky domu Nálepkovcov nahrnuli susedia, príbuzní, známi, priatelia, ktorých spájalo to, že boli pokrokovo zmýšľajúci. Jozef Nálepka spomína, ako

,,v kachľovej peci praskal oheň, izba bola dobre vykúrená. Ak niekto otvoril dvere, zimný vzduch vnikal do izby a všetci pocítili, že vonku je zima a nehodno vyhnať ani psa. Matka priniesla horúci čaj a chlapcom vôbec neprekážalo, že nie je ničím posilnený. Hniezdili sa na stoličkách a spočiatku sa nič nevypytovali. Až keď sa osmelil prvý, potom sa už otázky sypali ako zemiaky z vreca.

‒ Tak nám povedz Jano, prečo Rusi ustupujú? —

‒ Už neustupujú. Sovieti oslobodili Rostov. Zahnali Nemcov od Moskvy 200 km na západ. Nemci prvý raz utekajú. To sa im nestalo ani vo Francúzsku, ani v Belgicku. Ale to ešte nie je koniec vojny. —

‒ A je pravda, že Rusi zabíjajú tých, čo nechceli odísť pri ústupe? —

‒ Takých som nevidel. Ale videl som nešťastné a uplakané ženy a deti, ktoré zostali v dedinách a mestách, čo ich obsadili Nemci. Videl som, ako Nemci strieľali ľudí a mŕtvoly padali do hlbokých jám. I matky s deťmi v náručí. —

‒ Je to pravda, že sovietski vojaci z kanónov odstreľujú kostoly? —

‒ Áno. To môže byť. Lenže v kostoloch majú Nemci sklady zbraní, obilia a vojnového materiálu. Na kostolných vežiach často umiestňujú pozorovateľne a Červená armáda sa snaží ich zlikvidovať. —

‒ V novinách písali, že sovietski vojaci nechcú bojovať. Vydávajú sa sami do zajatia a tých, čo utekajú, zastrelia komisári. Je to tak? —

‒ Viete, že začiatok vojny bol ťažký. Sovieti stále mysleli, že sa im podarí oddialiť vojnu a že k nej nedôjde tak rýchlo. Nemci zaútočili veľkou silou. Podarilo sa im obkľúčiť veľké vojenské jednotky. Niektorí sovietski vojaci si ani nevystrelili a padli do zajatia. Pre vojaka je najhoršie, keď má zbraň a nemôže bojovať. Sami sme to okúsili pri Mníchove. Nemyslite si, že vojak, nech je akýkoľvek, ide rád do zajateckého tábora. Vie, čo ho tam čaká. Nájde sa taký, čo utečie z bitky? Nájde. A veliteľ musí rýchlo zasiahnuť, aby dezertér nestrhol so sebou iných. V najkrajnejšom prípade môže veliteľ zradcu i zastreliť. Iste ste v rozhlase počuli, ako sa udatne bránili Sovieti pred Minskom, v Breste, a teraz pod Moskvou. Človek má veľkú radosť zo správ prichádzajúcich spod Moskvy. Nemci budú odtiaľ ešte rýchlejšie utekať. —

‒ A čo kolchozy? Sme roľníci a to nás zaujíma najviac. Vraj roľníkom vzali pôdu a dali ju do kolchozov. Budú aj u nás po vojne kolchozy? —

‒ Keď budete chcieť, tak budú. —

‒ Tak teda aj nám vezmú pôdu? —

‒ Nikto vám ju nevezme, sami si ju dáte dohromady. Uľahčíte si prácu a viacej zarobíte. Vidíte, aj Nemci, keď tiahli do Ruska, sľubovali, že vrátia roľníkom pôdu. Nevrátili, lebo ju kolchozníci nechceli, a Nemci nakoniec zistili, že kolchozy, to nie je taká zlá vec, ako o nej sami tvrdili. Ba naopak, celkom sa im tento systém zapáčil. Aj vy sa presvedčíte, že je to správna vec, založíte si družstvo. Ak chcete, po vojne prídem do vášho kolchozu za predsedu — dodal položartom.“⁴¹

Ešte po pätnástich rokoch sa medzi obyvateľmi Smižian tento dialóg živo spomínal, hlavne pri zakladaní smižianskeho družstva. Podľa Jozefa, matka verila svojmu synovi a ako prvá podpísala prihlášku do družstva, a to bez vedomia otca. Prihláška s jej podpisom bola celá ochytaná, každý ju chcel vidieť na vlastné oči. Mária Nálepková sa však založenia družstva nedožila. Michal Nálepka sa družstvu prirodzene bránil, často spomínal na svoje detstvo a mladosť, keď musel drieť v pensylvánskych baniach, aby si nejaké to políčko mohol zaobstarať. Oveľa neskôr, keď starého pána pristihol syn Jozef na družstevnom poli, ako si obzerá zlatisté klasy a spýtal sa ho:

Tak čo tomu poviete tato?“ Michal Nálepka odpovedal so slzami v očiach: ,,Neveril som temu, synu, ale te poľa sú bars šumné.⁴²

Jozef Nálepka ďalej spomína:

,,Na tretí deň dovolenky sa Jano zmienil, že potrebuje odcestovať do Prešova. Mal tam nejaký balíky s hračkami a potreboval pomocníka. Matka mu hneď vpadla do reči:

‒ To som vedela, že doma dlho nezostaneš. Už ako učiteľ prišiel si na prázdniny, ale o dva-tri dni už ťa doma nebolo. Stále musíš niekam chodiť, cestovať a neposedíš na jednom mieste.

— Jano sa len pousmial, ukázal na zem.

‒ Veď sa tam dosť naodpočívame. —

V kruhu rodiny sa rozhodlo, že do Prešova pôjdem s ním ja. Bol som najmladší, neplnoletý a balíky sa mi podarí bez nehody priniesť domov.

V Prešove sme sa ubytovali v hoteli na hlavnej ulici. Aby som sa večer nenudil, kúpil mi lístok do kina. Pokladníčka sa veľmi potešila, keď zbadala Jana. Asi tam chodil často. Zostal som v kine a on mal svoj program. Do hotela prišiel nad ránom a ja som sa ho hneď opýtal, kde bol tak dlho. Rozosmial sa a vravel:

‒ Práve naopak, prišiel som veľmi zavčasu.

— Po vojne som sa dozvedel od jedného Prešovčana, že sa Jano zabával spolu s ďalšími dôstojníkmi v kaviarni. Nad ránom v dobrej nálade hádzali nožíky a triafali, kto presnejšie zasiahne Hitlerov obraz visiaci na stene.

Ráno sme zamierili do kasární. Vojaci Jana disciplinovane zdravili. V kasárňach sme vošli do miestnosti, kde boli kadejaké vojenské materiály. Jano mi podal objemnejší, pekne zabalený balík s tým, aby som dával pozor, lebo je tam rádio. Balík som vzal do ruky ako poklad z čarovnej ríše a predstavoval som si, ako celá rodina počúva v teplej izbe frontové správy. Jano ma vyrušil a podal mi do ruky ďalší balík a zasa s poznámkou

‒ pozor na oheň a na náraz, môže to vybuchnúť.

— Priložil prst na ústa a pošepol:

‒  Granáty. —

Rukou čiahol do kúta, kde stál podlhovastý balík.

‒ Toto si zaves na rameno.

Obsah nebolo vidieť, veci boli pekne zabalené a previazané špagátmi; boli tam knihy. Odprevadil ma na stanicu a pomohol nastúpiť do vlaku. Niesol som domov veľkú cennosť a ešte som nevedel, aké budú z toho nepríjemnosti. Domov som dorazil okolo obeda. Ľudia sa za mnou pozerali, každý bol zvedavý, čo to nesiem.

Odpovedal som, že granáty. Bola to pravda, ale nikto tomu neveril. Doma sme rozbalili rádio. Asi po pol hodine sa rozozvučali melódie rušené akýmisi hlasmi. Moskva mlčala. Až večer zasadla za rádio matka. O chvíľu vbehla do kuchyne a volala. 

‒ Poďte počúvať, chytila som Moskvu.

— Hlásili dobré správy o bitke pod Moskvou. Vrylo sa mi do pamäti mesto Klin, kam až sovietske vojská zahnali Nemcov. Matka potom každý, každučký večer počúvala zahraničné správy. Ani len netušila, akú strašnú správu sa raz dozvie práve z tohto rádia.

Večer sa Jano odkiaľsi vrátil a nám po izbe zneli rázne pochodové piesne. Usmieval sa a povedal:

‒ Tak čo, vyhrávate, ste s ním spokojní?

— Takmer zborovo sme odvetili:

‒ Výborne, a bolo drahé?

Jano mal hneď pripravenú odpoveď:

‒ No, ako sa to vezme, drahé.

Potom sa rozhovoril o tom, ako prišli za ním ilegálni pracovníci, s ktorými spolupracoval, a požiadali ho o pomoc. Niekoľko členov by potrebovalo zmiznúť z mesta a dosť ďaleko na západ. Mal to byť Ľvov. Vyhovieť ich žiadosti a poslať vojenské nákladné autá niekoľko sto kilometrov na západ, to nebola jednoduchá záležitosť. Ale podarilo sa to. Pred odchodom sa prišiel jeden z nich rozlúčiť a poďakovať. Pod pazuchou mal balík – rádio. Nechcel odísť, kým si ho nevezmem, so slovami:

– Bude vám robiť dobré služby a oznamovať už len dobré správy, vezmite si ho.

Jano napriek tomu zaplatil na fronte príslušný poplatok.

‒ Jožo, nechceš sa prejsť do Spišskej, mám tam nejakú prácu, — opýtal sa ma Jano. Na spiatočnej ceste sme sa zastavili v miestnej krčme. Keď sme odchádzali, jeden z chlapov zavolal:

‒ Jano, už sa nemusíš ani vracať na front. Rusi útočia a Nemci utekajú od Moskvy. Kým prídeš na front, bude po vojne.

— Cestou domov som sa Jana pýtal, kedy sa vráti z frontu. Mladí dôstojníci, ktorí tiahli do Sovietskeho zväzu, sa po vyhlásení vojny už vrátili. Jano neodpovedal. Asi premýšľal, ako mi to má povedať.

‒ Nebude to tak skoro. Nemci tam majú zhromaždené veľké sily. Svoj cieľ, teda poraziť Sovietov, sa budú usilovať dosiahnuť za akýchkoľvek obetí. Potečie ešte veľa krvi. A ja, ja sa nevrátim, kým sa to všetko neskončí. Prídem, až padne na fronte posledný výstrel. — 

Keď som niesol z Prešova rádio a zbrane, nemal som ani potuchy, aké to bude mať následky. Nové typy pušiek, jedna z nich automatická desaťranová, Jano ju veľmi chválil a druhá tiež nová, a ukázal ich dôstojníkom v Prešove, a susedom, ktorí večer zaplnili našu kuchyňu na besede s Janom.“⁴³

Gen. Čatloš: Slováci vedia čestne plniť svoje povinnosti voči novej Europe (Slovák, 24. január 1942)

Gen. F. Čatloš poskytol pre Völkischer Beobachter rozhovor o doterajšej účasti slovenských vojakov v krížovej výprave proti boľševizmu:

,,Dlhý sen najlepších synov slovenského národa sa uskutočnil rozhodnou a účinnou podporou nemeckého národa a jeho Vodcu. Táto skutočnosť je základom nášho priateľského pomeru k Nemeckej ríši, ktorá zaručuje našu samostatnosť, náš život a náš vývoj. Sme si vedomí toho, že náš osud je spojený s budúcnosťou nemeckého národa nerozlučne na život a na smrť. Vernosť a vďačnosť určily nám miesto po boku Ríše. Bojujeme proti Sovietom, pretože vieme, že ich víťazstvo by značilo našu záhubu.

23. júna prekročily prvé slovenské motorizované oddiely slovenskú hranicu, aby sa spojily s napredujúcou nemeckou armádou. Súčasne sa shromaždila na východnom Slovensku celá slovenská armáda, ktorá o niekoľko dní neskôr vtrhla na sovietske územie. Slovenská rýchla jednotka zasiahla 27. júna po prvý raz do boja. Po prudkom útoku dobyla silnú líniu bunkerov nad Sanom a umožnila tak jednému nemeckému armádnemu sboru prechod cez rieku a tým ďalšie napredovanie. Ostatné jednotky slovenskej armády očisťovaly krajinu od rozprášených nepriateľských oddielov. Po dobytí rozličných bunkerových pozícií dostali sa konečne do okolia Samboru. Motorizované jednotky armády zoskupené do jednej rýchlej brigády prenikly spoločne s nemeckými prednými oddielmi, kým ostatné slovenské divízie naďalej zaisťovaly a vyčisťovaly obsadené územie.

22. júla zasiahla slovenská rýchla brigáda do boja pri Lipovci, kde narazila na silné sovietske oddiely. V neobyčajne prudkých a trvalých bojoch zmerali si slovenskí vojaci svoje sily s nepriateľom. Po tejto bitke došlo k reorganizácii slovenského vojska. Rýchla brigáda bola rozšírená na rýchlu divíziu a z ostatku armády bola vytvorená zaisťovacia divízia. Po rozličných bojoch prekročila rýchla divízia za stáleho napredovania Dneper. Zaisťovacia divízia obsadila medzitým priestor okolo Žitomíra.

Rýchla divízia prekročila po bojoch pri Dnepri v rámci nemeckého pancierového zväzu rieku a pokračovala plným tempom vpred. Zúčastnila sa na zničujúcich bitkách, prispela k rozbitiu obkoleseného nepriateľa. Odtiaľ tiahla, obkľučujúc znova boľševické jednotky až k Azovskému moru. Na jednom veľmi exponovanom úseku južného frontu zúčastnila sa potom v rámci nemeckej zabezpečovacej akcie bojov na obrannej pozícii a krvavo odrazila všetky sovietske sériové útoky. Od novembra udržuje úspešne svoj úsek proti boľševickej prevahe a spôsobuje nepriateľovi krvavé straty. Predovšetkým počas vianočných sviatkov prestála trvalé ťažké boje, v ktorých slovenskí vojaci vykázali jedinečné úspechy. V rámci slovenskej armády malo účasť na bojoch proti boľševikom aj slovenské letectvo. Výzvedné oddiely a protilietadlové batérie chránia slovenský letecký priestor, zatiaľ čo letci podporovali napredujúcu slovenskú armádu. Statočné výkony slovenských letcov boly viac raz spomenuté v slovenských frontových zprávach, ako aj v zprávach nemeckej brannej moci. Slovenskí vojaci všetkých zbraní a hodností, ako aj slovenskí Nemci, včlenení do slovenskej armády, sa v doterajších bojoch vždy osvedčili. Nepriatelia aj priatelia presvedčili sa takto pádne, že Slováci vedia čestne plniť svoje povinnosti voči novej Europe…“⁴⁴

Fotografia, ktorú Ján Nálepka priniesol bratovi  so slovami, že je na nej zachytený bezprostredne po jednom z najťažších bojov, Žitomír 1942

1. díl zde. 2. díl zde. 3.díl zde, 4.-6. díl zde. 7.-9. díl zde, 10.-12. díl zde, 13.-15. díl zde, 16.-18. díl zde, 19.-21. díl zde, 22.-24. díl zde. 25.-27. díl zde. 28.-30. díl zde, 31.-33. díl zde.

1. ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1086 – 1087]. *Štefan Čáni bol aktívnym účastníkom SNP, viedol práce na stavbe troch improvizovaných pancierových vlakoch Štefánik-Hurban-Masaryk v železničných dielňach vo Zvolene, v priestore Magurky sa dostal 11. novembra 1944 do nemeckého zajatia a so skupinou ďalších dôstojníkov odtransportovaný Kaisersteinbruch (Stalag-XVII-A) v Rakúsku, neskôr v 1945 odtransportovaný do zajateckého tábora Altenburg-Thüringia (Stalag IV-F) v Nemecku, v ktorom zotrval až do oslobodenia tábora americkými vojakmi v polovici apríla 1945. ↩︎
2. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 64. ↩︎
3. RAŠLA, A. 1967. Civilista v armáde. Spomienky na roky 1938 – 1945. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 90 – 91. ↩︎
4. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 64 – 65. ↩︎
5. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 104. Pôvodný zdroj: VÚA – ZD p.pl. 102 – Kan.rota, denný rozkaz č. 13, 18. 8. 1941. ↩︎
6. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 65. ↩︎
7. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 104. Pôvodný zdroj: AVAÚ ZSSR – čs. voj. misia. ↩︎
8. AFANASJEV, N. Z historie spoločných bojů sovětských a československých partyzánů v Bélorusku (1942 – 1944). In Historie a vojenství. [Jún 1975, ročník XXIV, č. 2, s. 53]. ↩︎
9. БАРЫКИН, Е. И. 1961. Страничкa из дневника (1942 – 1943). Сборник воспоминаний. Из истории партизанского движения в Белоруссии. Минск: Госиздат, c. 53. ↩︎
10. TOMAŠČIK, K. 1974. Na dobrej ceste. Bratislava: Slovenský spisovateľ, s. 27 – 28. ↩︎
11. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 137. ↩︎
12. Tamže, s. 138 – 139. ↩︎
13. První českoslovenští partyzáni v SSSR. In Partyzán. [31. máj 1946, ročník I, č. 20, s. 5 – 6]. ↩︎
14. První českoslovenští partyzáni v SSSR. In Partyzán. [31. máj 1946, ročník I, č. 20, s. 11]. ↩︎
15. AFANASJEV, N. Z historie společných bojů sovětských a československých partizánů v Bélorusku (1942-44). In Historie a vojenství. [Jún 1975, ročník XXIV, č. 2, s. 56]. ↩︎
16. AFANASJEV, N. Z historie společných bojů sovětských a československých partizánů v Bélorusku (1942-44). In Historie a vojenství. [Jún 1975, ročník XXIV, č. 2, s. 59]. ↩︎
17. ЗОЛОТАРЕВ В.А; СОКОЛОВ А.М. 2015. История Великой Отечественной войны СССР 1941 – 1945 гг. Том 2. Москва: ИНЭС, РУБИН. c. 121. ↩︎
18. GREČKO, A. A. a kol. 1978. Dějiny druhé světové války 1939 – 1945. Svazek IV. Fašistická agresie proti SSSR. Krach strategie ,,bleskové války“. Praha: Naše vojsko, s. 120 – 121. ↩︎
19. БОГАТЫР, З. А. 1963. В тылу врага. Москва: Соцэкгиз, с. 22. ↩︎
20. KLOKOV, V. I.; KULYK, I; SLIŇKO, I. 1959. Boj ukrajinského ľudu za Veľkej vlasteneckej vojny. Bratislava: Osveta, s. 68. ↩︎
21. Tamže, s. 85. ↩︎
22. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 132. ↩︎
23. AFANASJEV, N. Z historie spoločných bojů sovětských a československých partyzánů v Bélorusku (1942 – 1944). In Historie a vojenství. [Jún 1975, ročník XXIV, č. 2, s. 51]. ↩︎
24. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 132 – 133. ↩︎
25. KLOKOV, V. I.; KULYK, I; SLIŇKO, I. 1959. Boj ukrajinského ľudu za Veľkej vlasteneckej vojny. Bratislava: Osveta, s. 95 – 96. ↩︎
26. ВЕРХОТУРОВ, В. А. 1963. Непокоренная Белоруссия. Москва: Воениздат, с. 321. ↩︎
27. Väčšia čiastka Ukrajiny je v nemeckých rukách. In Slovák-Pondelník.[1. september 1941, ročník III, č. 32, s. 3]. ↩︎
28. ŠOLC. J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1085]. ↩︎
29.  Tamže. ↩︎
30. Vánoční přísaha Jána Nálepku. In Obrana lidu. [24. december 1974, ročník XXXIII, č. 254, s. 1]. ↩︎
31. Бабий Яр: 29 сентября 1941. In Центр и фонд холокост, память и предупреждение. [online]. Dostupné z: Бабий Яр: 29 сентября 1941 – Центр и Фонд „Холокост“ (archive.org)   ↩︎
32. Tamže. ↩︎
33. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 68. ↩︎
34. Tamže. ↩︎
35. Prezident Republiky pri hroboch slovenských vojakov. In Gardista. [6. november 1941, ročník III, č. 254, s. 3]. ↩︎
36. Tvorí sa tradícia slovenskej armády. In Slovák. [13. november 1941, ročník XXIII, č. 262, s. 1]. ↩︎
37. Duch nášho vojska je neochvejný. In Slovák. [18. december 1941, ročník XXIII, č. 290, s. 3]. ↩︎
38. Ježiško u slovenských vojakov na východnom fronte. In Slovák. [25. december 1941, ročník XXIII, č. 295, s. 27]. ↩︎
39. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 32. ↩︎
40. BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 21. ↩︎
41. NÁLEPKA, J. 1997. Prvá maturita a Vysoké Tatry. Košice: Oriens, s. 53 – 55. ↩︎
42. Tamže, s. 55. ↩︎
43. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 72 – 74. ↩︎
44. Slováci vedia čestne splniť svoje povinnosti voči novej Europe. In Slovák. [24. január 1942, ročník XXIV, č. 19, s. 5]. ↩︎