Knížka na pokračování: Sonka Valovič Sazama: BOJ NIE JE UKONČENÝ: kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam

11. července 2026 – by Yveta – Leave a Comment

Novou, právě dokončenou knížku zveřejníme s laskavým svolením autorky na pokračování postupně po jednotlivých kapitolách. Zdroj zde. Odkazy na předchozí díly najdete pod textem.

46. díl

Druhá frontová dovolenka, jeseň 1942

,,Bolo to dnes, či bolo azda včera? Horela hviezda? A či lampión?

Nepamätám sa, ale z tej hmly šera znova mi vystupuje jeden tón.

A medzi tupým úderom, ním zloba každý deň drví jednu nádeju,

my v tomto tóne stretli sme sa oba a pozde – odniesol som znova trofeju.“¹

Na jeseň 1942 dostal Ján Nálepka dovolenku z frontu, v poradí svoju druhú, kde si mal oddýchnuť vo Vysokých Tatrách, a tak 19. októbra 1942 odchádza zo sovietskeho Bieloruska na Slovensko. Napriek tomu, že dočasne musel prerušiť svoju ilegálnu činnosť, tešil sa domov, na svojich rodných, na priateľov. Jeho príchod pod Tatry, rovnako ako pobyt na Slovensku však príjemné neboli. Udalosti, ktoré sa tu odohrali, boli zneužité proti jeho osobe hlavne po rozpade ČSSR…

Winterhilfe, 24. október 1942

Dňa 24. októbra 1942 prišiel Ján Nálepka do Popradu, kde čakal na vlakové spojenie. Na popradskej stanici sa v tomto čase práve rozťahovali fašisti, ktorí s kasičkou Winterhilfe robili zbierku na zimnú pomoc bojujúcemu Wehrmachtu. Okolnosti sa zbehli nečakane. Nemci podišli k Nálepkovi, ktorý len prednedávnom vystúpil z vlaku a požiadali ho o zimnú pomoc pre Nemcov, bez ohľadu na to, že je dôstojníkom slovenskej armády. Alebo možno práve preto… Nálepka, ktorý na vlastné oči videl fašistickú brutalitu na východnom fronte nahnevane odsekol, že nemá peniaze a obrátil sa im chrbtom. To Nemcov nahnevalo: ‒ Slovenský dôstojník a nemá peniaze na Winterhilfe! —

Túto scénu pozorovali nemeckí dôstojníci, ktorí mali na stanici svoju miestnosť, aj slovenskí vojaci stojaci obďaleč. Dvaja nemeckí dôstojníci, poručík a nadporučík, prišli k Nálepkovi a začali mu vyčítať jeho nesolidárnosť. Nálepka použil slovník, ktorý by na jeho mieste použil v tak vypätej situácii – ktokoľvek, a to rýdzo slovenský, dokonca padli vyhrážajúcemu sa Nemcovi dve zauchá. Ľudácka história mu to nezabudla, rovnako ako do krvi urazení Nemci. V tejto situácii poslal niekto z horlivých prívržencov klérofašistického štátu po členov staničnej stráže, aby Nálepku zaistili a odviedli, pričom ich ešte stihol zosmiešniť za hlasného povzbudzovania slovenských vojakov, ktorí ho osobne poznali: ‒ Jano, nedaj sa! — Stráž sa neodvážila viac zasiahnuť, neobjavili sa ani gardisti…² Ján Nálepka vyskočil na nákladný vozeň a ako rodený rečník rozzúrene obvinil Hitlera, že posiela Slovákov na smrť do bratovražedného boja proti Rusom, vykráda slovenskú krajinu a pritom ešte žobre od Slovákov peniaze na zimnú pomoc. Dobrí Slováci vedia, čo majú robiť…a nebude to dlho trvať, keď Hitler bude porazený, a Slováci znova slobodní!³

Bola to veľmi odvážna, ak nie samovražedná reč, ak uvážime, že k nej došlo na jeseň 1942, teda ešte pred víťazstvom Stalingradu, keď sa Hitler chvastal, že je pánom sveta. Propagandistické provládne noviny v tom čase písali o posledných dňoch Stalingradu ako o hotovej veci.⁴ Nálepka sa však nebál povedať si svoje, vyjadriť svoj názor a povzbudiť Slovákov, ktorí dostávali z provládnych médií jednostranné informácie o mierotvorcovi Hitlerovi a odhodlanosti slovenských vojakov na východnom fronte, nekompromisne bijúcich boľševikov. Prítomní slovenskí vojaci, železničiari, robotníci a okoloidúci odmenili slovenského dôstojníka stojaceho vysoko na vozni búrlivým potleskom a volaním…⁵

Nemci sa stiahli, no tým sa incident neskončil, domáhali sa exemplárneho potrestania slovenského dôstojníka, dokonca uplatňovali a žiadali svoje právo pre výstrahu ho ihneď zastreliť.⁶ Krátko na to odišiel električkou do Smokovca vo Vysokých Tatrách, bola nedeľa, kde mal dohovorenú schôdzku so svojím bratom, ktorý ešte o incidente na popradskej stanici nič nevedel…

Jozef si všimol, že je starší brat akýsi roztržitý. Zašli hlbšie do lesa, kde Ján vytiahol z náprsného vrecka balíček, stiahnutý tenkou nitkou a poprosil Jozefa, aby ho ukryl na dobré miesto, lebo sa právom obával, že ho čoskoro zatknú. K večeru sa bratia rozlúčili a Ján bratovi sľúbil, že hneď ako bude môcť, zájde do Smižian. V spomínanom balíčku boli listy od partizánskych veliteľov Jánovi, ktoré partizáni šírili medzi obyvateľstvom okupovaných území, fotografie nacistických zverstiev na Ukrajine a mnoho drobných pamiatok. Každá z týchto vecí by osobitne stačila na to, ak by sa Ján Nálepka dostal do rúk Gestapa, aby bol hneď odsúdený na smrť za vlastizradu pre styk s partizánmi a pomáhanie nepriateľovi.⁷ Kým ho stihli zatknúť, zastavil sa doma, v Smižanoch. Potom odišiel do vojenskej chaty v Tatrách a krátko na to ho zatkli…⁸ Boli očakávaní, pretože ich Nálepka vítal slovami: ‒ To idete iba teraz? Ja som vás čakal veru už dávno! — ⁹

Zvyšok svojej dovolenky trávil Ján Nálepka v garnizónnom väzení v Poprade a čakal na súd. Ale k súdu nedošlo, lebo aj tu, medzi slovenskými dôstojníkmi bolo veľa nepriateľov fašizmu. Za ich pomoci sa prípad vyriešil tak, že sa Nálepka ešte pred koncom dovolenky a pred termínom súdneho vyšetrovania prihlásil späť na front, kam potom prepustený z väzenia, rovno odišiel.¹⁰ Počas dovolenky sa túžil stretnúť ešte raz s Máriou, hoci list na rozlúčku jej poslal z východného frontu už v auguste. Bolo treba povedať si niečo nevyslovené? Príchodom do Smižian jej preto poslal tento lístok: ,,Milá Marusjo, som doma na dovolenke. Rád by som sa s Tebou stretol. Jestli chceš a máš možnosť, napíš, kde by sme sa stretli a kedy – prídem. Čakám na správu, srdečne zdravím a na stretnutie sa teším. Jano.“¹¹ Po stretnutí s priateľkou sa vracia domov, kde ešte v ten deň dochádza k spomínanému k zatknutiu…

Zo spomienok Jozefa Nálepku (o popradskom incidente)

,,V druhej polovici októbra 1942, bolo to v sobotu (*24. 11), sme išli zo školy – miestnej obchodnej akadémie a ako obyčajne zamierili sme na železničnú stanicu v Poprade. Bol koniec týždňa, úlohy sme už mali urobené a mali sme celkom dobrú náladu, najmä preto, že zajtra bude nedeľa a netreba zavčasu vstávať do školy. Na stanici pred nami zastavil železničný vozeň, otvorili sa dvere a koho nezbadám – na schodoch sa objavil brat Jano. Najprv som tomu nechcel veriť, ale on tam skutočne stál, zbadal ma a už sa usmieval.¹² Videl som, že jednu ruku má obviazanú. Pýtam sa: ‒ Ranený? — A on na to: ‒ Nie, to nič nie je. — Medzitým prišlo k Janovi niekoľko známych a chceli sa s ním pozdraviť. Každý mal otázku: ‒ Čo nové na fronte? — Jano stroho odpovedal: ‒Veci sa vyvíjajú celkom dobre. —

Pred Janom za zastavil vlakvedúci a po vojensky zasalutoval. Jano vedel o čo ide, vytiahol z horného vrecka blúzy peniaze a zahliadol som, ako odovzdáva vlakvedúcemu niekoľko tisícoviek. Ten nepovedal ani slovo, peniaze strčil do horného vrecka uniformy, znovu zasalutoval a odišiel. Tesne pred odchodom vlaku mi Jano stihol povedať, aby som v nedeľu ráno prišiel za ním do Tatranských Zrubov.¹³

Doma som zvestoval radostnú novinu, že Jano prišiel na dovolenku z frontu. Spolužiaci z Popradu mi ihneď vylíčili, aký incident mal Jano na popradskej stanici. Len čo náš vlak opustil stanicu, Jano si išiel kúpiť cestovný lístok na električku do Tatier. Zapálil si cigaretu a prechádzal sa po peróne. Zrazu pred ním zastali dvaja spišskí Nemci v hnedých košeliach, s červenými páskami s označením FS na rukávoch. Pokladničku, do ktorej vyberali peniaze na tzv. zimnú pomoc, strčili Janovi takmer k brade a očakávali veľkú bankovku. Jano im povedal, že nemá peniaze, že ide z frontu a vzdialil sa od nich. Pokojne sa ďalej prechádzal. Nemci zo začiatku nechceli veriť vlastným očiam a zostali ako obarení. O chvíľu znova stáli pred Janom, zahatali mu cestu a pokladničku znova vystrčili až k brade. ‒ Prispejte na zimnú pomoc nemeckým frontovým vojakom. No tak, pán kapitán, prečo nechcete prispieť na nemeckú armádu? —

Janovi myklo kútikom úst, na čele sa prehĺbili vrásky a fľochol im priamo do tváre: ‒ Vy svoloč, veď som vám povedal, že nemám peniaze. Berte sa! —

Ten, čo držal kasičku, prehltol slinu, pozrel sa na kamaráta a uštipačne poznamenal: ‒ To je slovenský dôstojník a nemá vraj peniaze. — Jano sa zamračil ešte viacej, urobil krok dozadu a vyrazil mu pokladničku z ruky. Tá dopadla na tvrdý betón a peniaze sa rozkotúľali po zemi. Ten, čo držal pokladničku, sa vystrel a celý bledý od zlosti kričal na kamaráta, aby priviedol žandárov, nech Jana zavrú.

Nazlostený na všetko, i na seba, podľahol svojim vzrušeným citom a z jeho úst vyleteli tvrdé slová, vlna jeho hnevu sa zväčšovala až nemohol udusiť svoju nenávisť voči Nemcom za všetko to, čo napáchali na sovietskych ľuďoch a začal otvorene nadávať za ich zločiny spáchané na Ukrajine a v Bielorusku, nechýbali ani nadávky na Hitlera.

Železničiari a robotníci z Važca, Štrby a z dedín z okolia Popradu počúvali a súhlasne prikyvovali. Veď ten kapitán hovorí pravdu. Tak je. A Jano, keď vylial svoju zlosť do posledného dúška, nakoniec ešte vykríkol, že bude najšťastnejším človekom na zemi, ak uvidí posledného nemeckého vojaka meter pod povrchom zeme. K Janovi prikročil chlap a pološeptom mu oznámil, že FS-mani už odbehli do mesta a zháňajú gestapákov, aby ho zatkli. Jano spolu s týmto neznámym opustili reštauráciu a pred stanicou už čakalo nákladné auto. ‒ Ráčte. — V aute sa ho šofér opýtal, kam ho má zaviesť. Jano rozmýšľal, koho navštíviť, a po chvíľke odpovedal: ‒ Do obce Veľká pri Poprade. — ¹⁴

Na druhý deň v nedeľu som podľa dohovoru vzal peniaze, ktoré Jano nechal posielať na moje meno, a odišiel som na stanicu. Mal som dobrú náladu, lebo nebolo treba zavčasu vstávať, a tešil som sa na rozhovor s Janom. Rok sme sa nevideli a koľko sa toho za ten čas zmenilo. Sprievodca vlaku ma trápil otázkami, ako môžem cestovať na školský lístok, keď sa v nedeľu nevyučuje. Nemohol som ho presvedčiť. Spomenul som si na Janovu radu: keď budeš v úzkych, vždy povedz pravdu. ‒ Nuž, pán sprievodca, prišiel mi brat z frontu, nastupuje na dovolenku do Vysokých Tatier a nesiem mu nejaké veci. — Sprievodca si ma premeral od hlavy po päty: ‒ Vravíš z frontu? Nuž tak si teda choď, ale pozor na revízora. —

Vystúpil som z vlaku, ale neponáhľal som sa. Električka do Tatier odchádzala asi o hodinu, mal som dosť času na menšiu prechádzku po parku. No hneď na nástupišti som stretol Jana. ‒ Čo tu robíš? — pýtam sa. ‒ Veď si mal byť v Tatrách? — Ustarane sa usmial a zašomral: ‒ Zdržal som sa. —

Nasadli sme do električky a hneď som spozoroval, že Jano nemá chuť do rozhovoru. Na otázky odpovedal úsečne. Videl som, že je zamyslený, ale nechcel som sa vypytovať na príčinu. Myslel som, že duchom je ešte niekde na fronte. Po chvíli sa ma opýtal: ‒ Nepočul si nejakú novinu z Popradu? —

Vtedy som ešte o ničom nevedel. Okolo nás prešla a Janovi zamávala mladá dievčina. Jano mlčal. Už som myslel, že sa nedozviem nič z frontu, ale utešoval som sa, že Jano bude na dovolenke niekoľko týždňov a nálada sa mu určite zlepší. Pred Vojenskými (*Tatranskými) Zrubmi sa ma ešte raz opýtal na novinky z Popradu.

Kufor si zložil v izbe a hneď sme vyšli pred budovu. Bol október. V Tatrách sú v tom čase obyčajne hmly alebo prší. Vtedy svietilo slnko a Jano sa neskoršie aj opaľoval. Na lavičke si ma Jano doberal, že mám parádne šaty, nové topánky, vyzerám ako mladý úradník a nie ako študent… Po chvíli mi navrhol, aby sme išli na obed. V jedálni bolo málo dôstojníkov, jeden vojak, čašník hneď pribehol nás obslúžiť. Vybral som si jedlo, ale Jano neobedoval a stále mlčal. Vyšli sme z jedálne, znova sme si sadli na lavičku. Po chvíli mlčania mi Jano vraví: ‒ Jožo, neprišiel som domov na dovolenku odpočívať, ale rozlúčiť sa s vami, s príbuznými. — ¹⁵

Odmlčal sa rozmýšľajúc, či mi má povedať všetko. ‒ Vieš, nadviazal som spojenie so sovietskymi partizánmi. Sme viacerí, čo im pomáhame: liekmi, strelivom, zbraňami i inak. Nemal som pred tebou nikdy tajnosti a vieš, že som išiel na východ s úmyslom prebehnúť pri prvej príležitosti na sovietsku stranu. Viem, prečo som šiel na front a viem, kde je moje miesto. Iste sa ešte pamätáš na môj list, ktorý som ti napísal pri odchode na front v štyridsiatom prvom roku. —

Na jeho prechod k Sovietom som myslel často. Bolo to však iné a navyše veľmi vzdialené. Teraz vyslovil to závažné rozhodnutie a je to tu. Nevedel som sa sústrediť, veľa rôznych myšlienok mi prebehlo hlavou a ja som zo seba vykoktal: ‒ A nebolo by lepšie, keby si zostal na slovenskej strane a naďalej pomáhal partizánom? Možno aj pre nich by to bola väčšia pomoc. —

‒ No, pozri. Pri našich prvých stretnutiach sme sa dohovárali a my sme partizánov žiadali, aby nezabíjali našich mladých chlapcov. Veď oni za to nemôžu, že ich slovenská vláda poslala na front. A ako to vyzerá – padnúť v boji proti Rusom, Slovanom, ktorých považuješ za svojich bratov? My sme im sľúbili, že nebudeme na nich útočiť a strieľať, ba priam upozorňujeme ich na nemecké výpravy organizované proti nim. Partizáni na to pristúpili a neprelievali sme viacej krv. Styky sa rozširovali a my sme im pomáhali, čím sme len mohli a kde sa to dalo. To sa však nedá utajiť. Konečne treba aj otvorene proti Nemcom vystúpiť. Preto pripravujeme prechod k nim. Stane sa to po mojom návrate z dovolenky. Pred odchodom na druhú stranu ti ešte napíšem vetu, napríklad: Počasie sa vylepšilo, idem na prechádzku. Vieš, na fronte nie je situácia jednoduchá, ale budem robiť všetko tak, aby som sa mohol kedykoľvek pozrieť svojej materi rovno do očí. —

Chcel som toho toľko povedať, ale nepovedal som skoro nič. Jano spozoroval moju neistotu. Z predného vrecka vojenskej blúzy vybral zväzok papierov a podal mi ho.

‒ Tu sú listy od partizánov. Po prečítaní ich hoď do ohňa. —

Prvý bol písaný po nemecky. Vyrozumel som, že navrhujú schôdzku neďaleko za obcou Kopceviči v určený deň a partizáni budú na nich čakať v priekope vedľa cesty. Držal som list písaný rukou partizána. No nevedel som si vtedy ani predstaviť, ako taký partizán vyzerá. Nemci tvrdili, že sú to zákerní banditi. Moskva ich ospevovala ako národných pomstiteľov bojujúcich za slobodu, za vyhnanie okupantov. Zdalo sa mi skoro ako dobrodružstvo stretnúť pisateľa tohto listu – partizána a porozprávať sa sním. Lenže, bolo to také vzdialené, ba až neskutočné. ‒ Pozri sa — podal mi fotografiu obeseného mladého chlapca s tabuľkou na prsiach s označením bandit a tiež ruské letáky vyzývajúce na odpor. Pomaly som čítal, prezeral veci, ale zrak mi zavše skĺzol na obeseného chlapca. Taký mladý a už mŕtvy. ‒ Keby si z Moskvy počul hovoriť Repkina, tak to som ja. Toto meno som si vybral už teraz, aby som nemusel vystupovať pod vlastným. Aj partizáni ma poznali ako Repkina. Je to istejšie a menej nebezpečné aj pre vás. —

Zase ďalšie nové informácie a ja nič. Pred mojim odchodom z Tatranských Zrubov mi ešte pripomenul, aby som o tom s nikým nehovoril. Ani doma. Ešte raz sa mi prenikavo pozrel do očí, trochu sa odmlčal a pretože ma chcel uspokojiť, dodal: ‒ Jožo, na fronte sa budem držať tak, aby si sa nemusel hanbiť za svojho brata. — Tuho mi stisol ruku. O popradskom incidente sa nezmienil ani slovom. Ani neskoršie sme o tom nehovorili. Obdivoval som ho, ako to všetko dokázal udržať. Nikomu sa s tým nezdôveril, s nikým sa neradil, pritom išlo o všetko. Aj o jeho život.¹⁶ Potom siahol do vrecka a vytiahol čiernozlaté omegovky a podal mi ich do ruky: ‒ Vezmi si ich na pamiatku, zídu sa ti. — Boli to tie isté hodinky, čo sme pred rokom spolu kupovali v Prešove. Ako sa mi už vtedy páčili. A teraz sú moje. To ma trochu rozveselilo. Aj Janovi sa zlepšila nálada.

Po niekoľkých dňoch prišiel Jano z Tatranských Zrubov domov na svadbu sestre Mariene. Tvár mal po pobyte v Tatrách opálenú. Vyzeral celkom odpočinutý. Takto je zachytený aj na svadobnej fotografii. Bola to jeho posledná fotografia v rodnom kraji.

(*Avšak tušil už vtedy, že sa domov viac nevráti, keď jej precítene zaspieval ukrajinskú pieseň – verziu ruskej národnej piesne Čierneho havrana – Ихав казак на войноньку?)Janovi priviezli domov veľkú bedňu. Stála v kuchyni opásaná kovovými pruhmi. Nikto sa ju neodvážil otvoriť. Čakali sme na Jana. Zdalo sa mi, že to bola večnosť, kým prišiel Jano. Ale s otváraním debny sa neponáhľal. Až po dlhej chvíli požiadal brata Štefana, aby sme ju otvorili. Štefan nadvihol vrchnák, Jano odhrnul papier a vytiahol knihu. Najprv jednu, potom druhú a nakoniec sa ukázalo, že v debne sú len ruské knihy, mapy, akási rysovacia doska. To bolo všetko. Z debny vyrazila ostrá vôňa a Jano vytiahol duchy. V obálke boli rôzne Janove fotografie. Na jednej sedel na lavičke, bez košele a blúzu mal len tak prehodenú. Fotografiu mi podal so slovami: ‒ To je po jednom z najťažších bojov. — Na druhý deň nás prekvapili nepríjemnosti. Vrátil som sa zo školy a v kuchyni sedeli príbuzní. Nikto nič nehovoril, všetci mlčali. Matka mi vyrovnane a pokojným hlasom oznámila, že na poludnie prišiel k nám kapitán slovenskej armády a zaistil Jana. A odišli autom, nikto nevie kam.

Po niekoľkých dňoch som počas veľkej prestávky na konci chodby nečakane zbadal Jana. Pocítil som veľkú radosť. Tak Jano nesedí v base, ale už je na slobode: to je ohromné. Mal som veľkú radosť.¹⁷ Dôstojníci na vojenskom súde v Poprade Dr. Králik, Dr. Gabula, Dr. Breyer a iní ho počas 10 dní podrobne vyšetrovali, ale nedovolili mu, aby mohol aspoň zatelefonovať domov, kde sa nachádza. Čakali len, kedy sa situácia trochu upokojí a aby sa na celú aféru trochu pozabudlo. Jano im prisľúbil, že len čo ho prepustia, zbalí si svoje veci, preruší dovolenku a ihneď odíde na front. Návrat na front mohol privítať každý, dokonca aj Nemci, ktorí si nechali o celej záležitosti podávať správy a tlačili na vyšetrujúcich, aby kapitána poriadne potrestali. Svedčí o tom aj list obranného oddelenia Ministerstva národnej obrany v Bratislave z 11. novembra 1942 adresovaný vojenskej prokuratúre v Poprade. Po príchode na front mu niektorí dôstojníci vyčítali, prečo nadával na našich spojencov – Nemcov. A on len pokojne odpovedal: ‒ Povedal som len pravdu.“¹⁸

Zo spomienok Antona Rašlu (o popradskom incidente)

,,Na jeseň 1942 sme z Popradu z vojenskej prokuratúry dostali správu, že Janko Nálepka sa dostal na dovolenku a prišlo k tej známej afére na popradskej stanici, kde urazil celú Nemeckú ríšu: robotníkov priamo navádzal, aby povstali, aby zabili Nemca. Následkom toto bol vzatý do väzby, kde bol ale veľmi krátko – asi 7 alebo 10 dní. Keď som prišiel do Popradu, museli sme premyslieť plán, ako ho z toho dostať, lebo to vyzeralo naozaj zle. Vymysleli sme taký plán, že bude prepustený a hneď sa prihlási znovu na front. Vyšetrovanie sa bude preťahovať (hodnosť mu nebola odňatá, pokiaľ nebolo skončené vyšetrovanie), spisy sa odstúpia poľnému súdu a bude sa to ťahať prípadne až do skončenia vojny, aby sa mu nič nestalo. Spis bol zámerne zaslaný na Rýchlu a nie na Zaisťovaciu divíziu. Keď Ján Nálepka odišiel naspäť na front, s veliteľstvom divízie, ktoré sa medzitým presťahovalo zo Žitomíra do Ovruče, bolo z Bratislavy ďalekopisné spojenie aj cez nemecké ústredne.

Na bratislavskom oddelení MNO sme mali dôstojníka – stotníka Ábela, ktorý bol zapojený do ilegálnej činnosti a tam si vzal na starosť vybudovať cestou ďalekopisu spojenie s divíziou v Ovruči, kde sa mohli denne poskytovať správy, čo je nové v Bratislave. Raz sme dostali správu, že Janko Nálepka už nefunguje pri divízii, ale že išiel na štáb, zrejme, aby bol bližšie k partizánskym jednotkám, lebo v tom čase, začiatkom roku 1943, sa už plne rozvinulo partizánske hnutie, najmä v tejto oblasti. Asi v marci v roku 1943 doviezli z Ovruče do Bratislavy do väzby niekoľkých dôstojníckych zástupcov – Hovanca, Kušníra… a môjmu dobrému kamarátovi, Dr. Hákovi – vojenskému prokurátorovi dali príkaz, aby ich vyšetroval. Nemal pri sebe ani zapisovateľa – zápisnice si robil sám. Mne povedal, že sa prevalila ohromná vec, že keď prišiel z Popradu naspäť na front Jano Nálepka, že sa tam vybudovalo spojenie s partizánskymi jednotkami. Nálepka chcel k nim previesť celý 101. pluk. Prechod sa mal uskutočniť na Vianoce roku 1942, ale po prezradení sa neuskutočnil.“¹⁹

Partizánske listy Ivana Vasilijeviča Skalobana

Jozef Nálepka po vojne dlho pátral po partizánovi, ktorý bol v písomnom styku s Jánom. Až generál Mačuľskij mu v Minsku povedal, že autorom je Ivan Vasilijevič Skaloban: ,,Skaloban bol v civile učiteľ a s našou armádou odišiel na východ. Po nejakom čase sa vrátil spolu so šoférom a pristál ako výsadkár na okupovanom území. Zo začiatku nepodliehal nikomu, no neskoršie sa pridal k nášmu zväzku. Mal svoju vysielačku a tak s Janom udržiaval veľmi úzke kontakty. Informácie, ktoré od neho získal, posielal priamo do Moskvy. Určite by vedel najlepšie popísať túto úzku spoluprácu. Žiaľ, pri akcií záhadne zmizol. Nikto nevie, či ho trafila nemecká guľka, keď počas boja prechádzal cez rieku, alebo či ho zajali Nemci a na neznámom mieste popravili.“²⁰

Jozef Nálepka na tieto udalosti spomína: ,,V očiach generála sa zračil smútok. Pozrel som sa ešte raz na vyblednuté Skalobanove listy a jeho pekne vypísané písmo s energickým podpisom Ivan Vasilijevič. V jednom liste hneď v úvode píše: Dovoľte mi odovzdať Vám poďakovanie sovietskej vlády. V ďalšom žiada odpoveď na otázky, ako napríklad, kde sa nachádzajú hlavné nemecké štáby južného frontu, aké sú ďalšie zámery Nemcov v boji proti partizánom, odkiaľ sú mu známe nemecké strategické plány na východe a i. Tri listy boli v ruštine a jeden v nemčine.“²¹

Jozef Nálepka na margo partizánskych listov pokračuje: ,,Partizánske listy som nosil stále v náprstnom vrecku. Hneď v pondelok ráno chcel som aspoň jeden ukázať môjmu priateľovi a spolu sediacemu Jožkovi Kostúrovi, ale premohol som sa. Ale do školy som ich nocil vo vrecku naďalej. Až jedného dňa… Uprostred týždňa, asi na tretej vyučovacej hodine, vstúpil do triedy náš triedny profesor Čižmár. Pozdravil tak, ako zvyčajne, len tvár mal veľmi bledú.

Tušili sme, že niečo nie je v poriadku: ‒ Vyložte si všetky svoje veci na lavicu. Z vrecka aj z aktovky. Zimníky z chodby si prineste do triedy a vrecká tiež vyprázdnite. — A začala sa prehliadka. Uvedomil som si, že partizánske listy a všetko, čo mi Jano dal vo Vojenských Zruboch mám ešte stále vo vrecku a zbledol som. Aj som ľutoval, že som neposlúchol Jana, aby som po prečítaní všetky listy spálil. Mysľou mi prebehli tie najčernejšie myšlienky. Na chodbe som strčil ruku do zimníka, odpáral podšívku v rukáve a bleskurýchle som tam strčil všetky listy. Kabát som si prehodil cez ruku a naoko spokojne som sa vrátil do triedy a sadol si na svoje miesto. Profesor Čižmár už prehliadol chlapcov v prvej lavici. Vyložené predmety bral do ruky, obzeral si ich, nazrel do aktovky a dôkladne si všímal, či každý má vrecko obrátené, a to nielen na nohaviciach, ale aj na zimníkoch. Toho som sa obával najviac. Prikročil ku mne a mne sa zdalo, že som sa mu pokojne pozrel priamo do očí. Cítil som však, že nestojím na zemi. Dotkol sa niektorých mojich vecí na lavici a opýtal sa, či nemám niečo v náprsnom vrecku. Pohotovo som ukázal a on ešte dodal: ‒ V zadnom vrecku nohavíc nemáte nič? — Zdalo sa mi, že mňa obracal viacej ako iných, ale nechcel som si ani pripustiť myšlienku, že by som bol podozrivý. Ticho sa vzdialil a už sa obrátil na môjho suseda. Uvoľnenie a pocit z prekonania krízy bol najkrajší. Až vo vlaku som si uvedomil, čo všetko sa mohlo stať. Nebol som ohrozený len ja, ale hlavne Jano a možno celá ilegálna skupina na fronte. Veď tam bol uvedený dátum schôdzky s partizánmi. Za to mohol byť udelený najvyšší trest – smrť! Doma som listy ihneď schoval v jednej knihe v Janovej knižnici.“²²

Posledná rozlúčka s rodinou

Zo spomienok Jozefa Nálepku vieme, že ,,Jánov návrat na front bol veľkou rodinnou udalosťou. V našej rodine nebolo nikdy zvykom okázalo sa lúčiť. Teraz sme akoby všetci, vrátane Jána, tušili, že sa lúčime naposledy. Sedeli sme v kuchyni, každý rozmýšľal a všetci o tom istom. Len Jano sa kdesi vytratil. Po chvíľke vstúpila švagriná do zadnej izby. Jano stál nepohnute pri okne a zamyslene sa pozeral pred seba. Keby sa nebola prihovorila, ani by ju nebol spozoroval. Iste mu mysľou prebehol celý život, aké pekné i ťažké chvíle prežil v tomto rodnom dome a v rodnom kraji. Čo všetko si bolo treba odopierať, prekonávať ťažkosti, boriť sa s núdzou i zaostalosťou. Boli tu ale aj chvíle radostné, naplnené snami o peknom zajtrajšku nielen svojom, svojej rodiny, ale aj tých, medzi ktorých chodil prednášať, besedovať s nimi a burcovať ich zo spánku a apatie. Takto mlčky sa lúčil so všetkým, čo ho tu obklopovalo z detstva. So stromami pred domom, so šopou, kde sme ako chlapci šantili na sene, s Hornádom, ktorého voda v lete osviežovala mladé telá, s lesom, ktorý mal tak rád a kam sa často zatúlal vo voľnej chvíli. Možno to všetko vidí naposledy. Čo keď sa už nevráti? Švagriná ho vytrhla premýšľania. Rukou si prehrnul vlasy a hlavu pootočil k nej. V očiach mu zbadala slzy.

So sestrou Marienou sa rozlúčil doma, s ostatnými až na stanici. Sestra ho tuho objala a vzlykajúc povedala, že cíti, že sa Jano nevráti. Všetci sme stáli mlčky, nikto nepovedal ani slovo. Ani Jano. Len oči nám zvlhli. Keď vlak vchádzal do stanice, rozlúčil sa Jano aj s nami. Ako vždy aj teraz sa nám pozrel tuho do očí a tuho stisol ruku. Ešte na schodíku vagóna mi pošepkal: ‒ Urobím, ako sme sa dohodli. Držte sa, Nálepkovci. — To boli jeho posledné slová a vlak sa vzdialil…“²³ Odkaz poslal aj priateľke Márii, s ktorou mal mať ešte jednu schôdzku, avšak popradský incident zamiešal karty trochu inak…

Z korešpondencie: Môj život nepatrí iba mne… (adresované blízkej priateľke Márii K.)

Smižany, nedeľa 6. decembra 1942: ,,Marusio, v prvom rade cítim povinnosť sa Ti omluviť a vysvetliť Ti, prečo som viac k Tebe neprišiel. Ako som Ti už bol spomínal, pri príchode na Slovensko mal som výstup s Nemcami. Každý deň som čakal zatknutie. Práve vtedy, keď som išiel od Teba pri Smižanoch ma zatkli a bol som v žalári v Poprade. Preto som neprišiel. Inak by som bol hádam ešte našiel času pre Teba, aby sme si poriadne ujasnili náš pomer.

Povedal som Ti, že Ťa mám rád a je to pravda. Lenže som človek, ktorý teraz uteká sám pred sebou. Čakám na budúce udalosti, ktoré mi prinesú hodne povinností a preto sa neviem rozhodnúť. Cítim, že môj život nebude taký, aký má každý normálny človek. Preto nechcem viazať ani Teba ani seba. Bude najrozumnejšie, keď pre tento čas prestaneme jeden pre druhého existovať. Zostaňme priateľmi – veď ďalší život potom ukáže, čo bolo dobre a správne. A myslím, že v živote je vždy času dosť. Poznávam tiež, že povahovo som sa zmenil k horšiemu a ešte bude len pre Tvoje dobro, ak zostaneme iba priateľmi. Lúčiac sa zo Slovenskom spomínam na Teba a prajem Ti všetko najlepšie. Tvoj Jano.“²⁴

Zdravý a celý som…

Ján Nálepka nepísal z frontu často. Ako Jozef spomína: ,,Sem-tam mi poslal lístok: Zdravý a celý som. A to bolo všetko. Dohodnutá veta pred prechodom sa neobjavovala. Nevedel som, čo sa mohlo stať, prečo sa prechod neuskutočnil. Napísal som mu dlhší list a snažil som sa vpašovať túto otázku. V odpovedi písal: Dostal som tvoj list. Otázke som porozumel. Okolnosti sa vyvinuli tak, že moje osobné záujmy museli ustúpiť záujmom celku. Musel som sa tomu podriadiť. Dané slovo splním, akonáhle to okolnosti dovolia. Pozdravuj doma. V ďalších listoch sa k tomu Jano nevracal. Opakovala sa v nich často veta: U nás nič nového alebo Stále to isté. Veď bola vojna…“²⁵

Jeden z posledných listov na Slovensko, ktorý prichádza pred Nálepkovým prebehnutím k partizánom je definitívnou rozlúčkou so svojou priateľkou: ,,…Píšeš pravdu, u muža je predovšetkým povinnosť. Napísal som Ti, že som človek, ktorý uteká sám pred sebou. Nie je to fráza, je to až príliš krutá pravda. …ja viem, že nikdy šťastný byť nemôžem a nebudem – načo ešte niekoho ťahať cestou plnou blata a hany. Nezabudol som, o čom sme snívali obidvaja – ale to už nikdy nebude. Ty buď šťastná, ak ešte byť môžeš a mňa nechaj vypiť kalich až do dna. Môj život nepatrí iba mne...“²⁶

A potom prichádza už iba posledný list do Smižian, v ktorom Ján Nálepka informuje o počasí…

Apel na slovenských vojakov armádnym generálom F. Čatlošom

V gardistických denníkoch Slovák a Gardista vychádza pár dní po popradskom incidente armádny rozkaz hlavného veliteľa gen. F. Čatloša s varovaním k slovenským vojakom: ,,Kto vidí len seba, kto počúva len svoj vlastný hlas, kto chce divokou riavou vojenného pobytu pritiahnuť druhého, stojaceho na spokojnom a pevnom brehu, aby ho v pádostroji vymenil, ten márne sa namáha, márne volá, márne dúfa a márne kvíli, lebo živelné sily ho prehlušia… Kto je duchom silný, ten to chápe, a ten neoslabuje svoju dôležitú prácu pre národ. Kto je slabý a malomyseľný, toho víry a živly vojny so sebou strhnú, pri svojej nemožnosti nevykoná nič ani pre svoju sebeckosť, ba čo horšie, nevykoná ani pre štát tú úlohu, ktorá mu je dejinným príkazom prisúdená a bez vyplnenia ktorej národ hynie a zaniká… Pod týmto zorným uhlom posudzovania bude zhodnotená služba vojakova, služba v poli a obeť pre celok… Dr. Tiso mal pravdu, keď 18. októbra 1942 povedal verejne a slávnostne príslušníkom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, že Zimná pomoc od vojska mala dostať mravnú podporu, aby bojujúca mlaď národa nás povzbudila k národnej svornosti a jednomyseľnosti, k disciplíne v poslúchaní...“²⁷

Mohla táto výzva súvisieť aj s popradským incidentom? Mohla. Pravdou totiž je, že k Čatlošovi sa dostávali na dennej báze informácie o spolupráci slovenských vojakov na východnom fronte s boľševickým nepriateľom. V každom prípade sa gen. Čatloš o Nálepkov prípad ihneď zaujímal…

Foto: *Druhá frontová dovolenka, cestovný rozkaz., zdroj: Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi*

47. díl

V čase príprav prechodu 101. pluku k partizánom, Kopceviči, zima 1942

,,Videl si močiare, výpary trasovísk?

Nad šašinami vlhkú, modrú hmlu?

Srny ich obídu, nečuješ vtáčí pisk,

šľapaj ťa nevedie v barinu zapadlú.

Škrek žiab len rehoce sa

v zatratenom zbore.

Taká je mŕtva step.

Také sú mŕtve zore…“²⁸

Ján Nálepka po návrate z frontovej dovolenky ihneď obnovil styky s partizánmi a rovnako i činnosť ilegálnej protifašistickej skupiny v armáde. Začal pripravovať plán hromadného prechodu časti 101. pešieho pluku k partizánom, ktorý sa mal zrealizovať na Vianoce roku 1942…

**Operácia Ozvena na Polesí (zničenie železničného mosta cez rieku Ptič), 3. november 1942**

V októbri 1942 minský ilegálny oblastný výbor strany pod vedením R. N. Mačuľského vypracoval a zrealizoval veľkú akciou – vyhodil do vzduchu 137 m dlhý železničný most cez rieku Ptič. Táto železnica pozdĺž trasy Brest – Pinsk – Brjansk bola jednou z hlavných tratí, po ktorej prechádzali nepriateľské vlaky s ľudskou silou a vojenskou technikou k ruinám Stalingradu, kde sa práve rozhodovalo o osude celej zeme. Aby bola trať na dlhšiu dobu vyradená z prevozu, minský oblastný stranícky výbor a veliteľstvá partizánskych jednotiek vynaložili maximálne úsilie k zrealizovaniu tajnej operácie – vyhodenie do povetria veľkého železničného mosta cez rieku Ptič na najdôležitejšom strategickom úseku Brest – Gomeľ. Za týmto účelom boli munícia a výbušniny špeciálnou letkou privážané až z Veľkej zeme. Most sa nachádzal východne od stanice Ptič a bol nepretržite strážený dvomi čatami vojakov umiestnených v štyroch bunkroch. Nepriateľ bol vybavený guľometmi a delom. Prístup k mostu nebol jednoduchý, nakoľko hliadky boli zosilnené, dokonca tu boli maskované bunkre, o ktorých sa partizáni dozvedeli až počas útoku na opevnenie. 800 metrov od mosta pri stanici Ptič sídlila nepriateľská posádka, v ktorej bolo 750 vojakov a dôstojníkov. Navyše nepriateľ v prípade najmenšieho podozrenia mohol veľmi rýchlo priviesť posily zo susedných posádok…

Akcia mala tajný názov Ozvena na Polesí. Železničný zvršok mali zničiť partizánske oddiely Bumažkova, Guľajeva a Pavlovského. Oddiely Dolidoviča, Rozova a Patrina dostali za úlohu prehradiť prístupové cesty prípadným nepriateľským posilám. R. N. Mačuľskij si vzal na starosť jednu z najťažších úloh – veliť prepadovej a diverznej skupine. Presne premyslená akcia sa skončila dokonalým úspechom partizánov. Zničili most aj veľký úsek železničného zvršku, a to v obidvoch smeroch. Železničná trať Brest – Gomeľ bola vyradená z prevádzky na osemnásť dní. Ak sa vezme do úvahy, že po tejto frekventovanej železničnej tepne prechádzalo denne 25 – 30 vojenských transportov s nepriateľským vojskom, technikou a strelivom, možno si predstaviť, akú pomoc poskytli partizáni frontu touto smelou akciou.²⁹ V operačnom priestore zohrali významnú úlohu aj slovenské jednotky, a to po nadviazaní spojenia Mačuľského s veliteľstvom 101. pešieho pluku.

Bieloruský partizán a veliteľ 99. Guľajevovej partizánskej brigády Vladimír Kirillovič Jakovenko spomína na prvý kontakt so Slovákmi takto: ,,V jedno ráno sa z akcie vracala skupina našich partizánov a cestou zaskočila do dediny Belovo. Partizáni zastali pri studni a jedného poslali do najbližšieho domu po vedro. Zrazu zo susedného domu vyšli vojaci v uniformách tabakovej farby. Partizáni zdvihli samopaly. Zacvakli uzávery. ‒ Nestrieľajte, partizáni! — ozval sa výkrik. ‒ My sme Slováci. — Partizáni ustrnuli (ako dobre, že ani jeden z nich v tom chvate nestlačil púšť!) Slováci chvíľu postáli s úsmevmi na tvárach a ani nepomysleli na to, aby strhli pušky z pliec. Potom zakývali na pozdrav a odišli smerom k železničnej trati. Partizáni si vymenili začudované pohľady a sklonili zbrane…“³⁰

O akcii Ozvena na Polesí sa možno podrobnejšie dočítať v Sovietskej Belorusii: ,,Minský ilegálny oblastný výbor strany, štáb minských partizánskych jednotiek a partizáni Poleskej oblasti pripravili z príkazu vedúcich straníckych orgánov a ústredného štábu partizánskeho hnutia operáciu na zničenie 135 m dlhého železničného mosta. Akcia bola pripravovaná s Nálepkovou ilegálnou skupinou. Most bol dobre chránený pevnosťami a palebnými zrubmi, zákopmi a prekážkami z ostnatého drôtu. Prístupy k mostu boli zamínované a pripravené na zastreľovanie. Okrem toho v Petrikove, Muliarovke, Kalinkoviciach boli veľké posádky, ktoré mohli v ktorejkoľvek chvíli prísť stanici Ptič na pomoc. Pri úspešnom uskutočnení tejto operácie mimoriadnu úlohu zohrali slovenské jednotky ochrannej divízie v Petrikove, Muliarovke a v iných dedinách. Bieloruskí partizáni sa s československým vlastencom Jánom Nálepkom a jeho priateľmi dohodli, že sa Slováci zúčastnia na vyhodení mosta a rozdrvení nemeckej posádky. Slováci odovzdali partizánom predovšetkým plán opevnení tohto rajónu a sľúbili, že počas operácií nebudú posádky v Petrikove a Muliarovke klásť nijaký odpor, že vojaci nebudú strieľať do partizánov a v dohodnutý čas začnú delostreleckú paľbu na stanicu Ptič, aby potlačili odpor Nemcov a uľahčili útok partizánov na most. S pýchou treba povedať, že naši bojoví priatelia Slováci nesklamali partizánov.“³¹

Boj o most prebiehal tak, že slovenské jednotky, ktoré pod velením Ladislava Staška chránili prístupy k mostu, nestrieľali do útočiacich partizánov, a práve naopak – delostrelecká paľba uľahčovala partizánskym oddielom útok na most, ktorý bol bez väčších strán zničený, a preprava hitlerovských ešalónov sa tým zastavila na celých osemnásť dní.³²

Aj gen, Mačuľskij považoval túto akciu za svoj veľký úspech: ,,Významnou spoločnou akciou so 101. plukom bolo vyhodenie železničného mosta cez rieku Ptič. Operácia sa uskutočnila v čase, keď sa strhli zúrivé boje o Stalingrad. Most stál na trati Brest – Gomeľ, ktorá mala pre Nemcov mimoriadny význam. Po železnici sa totiž prepravovali vojenské transporty a vyradenie mostu by znamenalo prerušenie alebo oddialenie dodávok vojnového materiálu pre nemecký front. Prípravy na vyhodenie mostu boli pochopiteľne prísne tajné. Operácie sa zúčastnilo 13 partizánskych oddielov, t. j. asi 1300 ľudí. Dedinka, kde sme mali zraz, bola vzdialená od mosta asi 55 km. Asi v polovičke pochodu som zistil, že som urobil veľkú chybu. Chlapci boli unavení a akcia sa mohla skončiť neúspechom. Museli sme ju odložiť o 24 hodín. Lenže kam schovať 1300 ľudí? Dedinka, kde sme sa zastavili, ležala 13 km od silných nemeckých a maďarských posádok. Poslal som tam svoj prieskum a niekoľko miestnych chlapcov, ktorí mali rozhlásiť, že sme prišli zničiť tieto posádky. Dúfal som, že sa to Nemci dozvedia a začnú budovať svoju obranu. Potom som vyslal zvláštnu jednotku, aby uskutočnila falošný manéver proti tejto veľkej posádke. My sme sa spokojne vyspali, posilnili a zamierili k mostu. Nemcov sa nám podarilo oklamať a k ránu sme dorazili na miesto…“³³

,,Viktor“ kapitánovi ,,Repkinovi“

Zástupca Ústredného veliteľstva partizánskeho hnutia na okupovanom území Bieloruska s krycím menom „Viktor“ v novembri 1942 hlásil Panteleimonovi Ponomarenkovi, vedúcemu Ústredného veliteľstva partizánskeho hnutia a zároveň prvému tajomníkovi Ústredného výboru Komunistickej strany (boľševikov) Bieloruska: „Dostali sme informácie o pripravenosti Slovákov a Čechov prejsť k partizánom. V dôsledku politickej práce vykonávanej medzi československými vojakmi bol 101. slovenský pluk úplne demoralizovaný. Je tak paralyzovaný, že na našu stranu prebehli aj niektorí dôstojníci strednej hodnosti. V radoch partizánskych oddielov našej skupiny je určitý počet slovenských vojakov. Prijímame opatrenia na demoralizáciu celej slovenskej divízie nachádzajúcej sa v Polesí.“ Ponomarenko okamžite odpovedal: „Musíme to urobiť. Okrem toho je to očividne zaujímavé.“³⁴

V noci 8. novembra 1942 sa dve malé skupiny ľudí stretli neďaleko malej železničnej stanice Kopceviči. Vedúci skupín sa ostražito prezreli a predstavili, prvý ako Viktor, druhý ako kapitán „Repkin. Napätie povolilo a začala sa konkrétna diskusia o prebehnutí Slovákov k bieloruským partizánom. Kirill Trofimovič Mazurov, budúci prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Bieloruska, člen politbyra Ústredného výboru KSSS a prvý podpredseda Rady ministrov ZSSR, viedol rokovania pod pseudonymom „Viktor“, za Slovákov rokoval Ján Nálepka, alias Repkin, náčelník štábu 101. pluku. Po stretnutí Mazurov vysielačkou oznámil Moskve: „Máme silné väzby so Slovákmi. Máme asi 25 mužov, ktorí prebehli so zbraňami. Prebehne ich viac. Máme dohodu so slovenským velením, že ak ich pošlú na front, všetci k nám prebehnú.“³⁵ Toto stretnutie sa ukázalo ako zlomové…

Schôdzka Jána Nálepku s gen. Romanom N. Mačuľským a plán prechodu 101. pešieho pluku k partizánom

Ilegálna skupina 101. pluku sa podujala postupne pripraviť slovenských vojakov na prechod k sovietskym partizánom a pomáhať im v boji proti fašizmu na okupovanom území. Nebolo však v záujme nikoho, aby slovenskí vojaci prebiehali iba jednotlivo, nakoľko kamufláž takéhoto prechodu bola časom obťažná a zbytočne dráždila nielen Nemcov, ale aj profašisticky naladenú časť velenia 101. pešieho pluku.

Schôdzku s gen. Mačuľským, tajomníkom minského ilegálneho oblastného výboru strany, veliteľa zväzku partizánskych oddielov Minskej a Poleskej oblasti, podrobnejšie opísal Mazurov vo svojej knihe spomienok Nezabudnuteľní, ktorý bol v tom čase tajomníkom ÚV bieloruskej komsomolskej organizácie a Hlavného štábu partizánskeho hnutia, a po vojne – prvým podpredsedom sovietskej vlády. V svojej knihe memoárov hneď v úvode pripomína, že ,,každý, kto sa retrospektívne vracia k týmto spomienkam nemôže mlčať o svojej účasti na tom, čo prežil.“³⁶

Od Mazurova sa takto dozvedáme: ,,Keď naša rozviedka zistila, že cestu strážia Slováci, uložili ilegálnym organizáciám získavať Slovákov pre odchod k partizánom. Vzhľadom na závažnosť tejto práce oblastný výbor strany uložil poveriť ňou svojho rozviedčika Ivana Skalobana (*autor partizánskych listov – pozn. autorky). Cez učiteľku z dediny Ogoliči, komsomolku Lidiju Janovičovú a obyvateľa dediny Kopceviči, učiteľa Fjodora Sagadinského nadviazal spojenie s náčelníkom štábu slovenského pluku kpt. Jánom Nálepkom a stretol sa s ním. Ján Nálepka súhlasil so spoluprácou s nami a povedal, že jeho krycie meno je Repkin. Sľúbil, že jeho pluk nebude viesť aktívnu činnosť proti partizánom.

Naše stretnutie s Repkinom sa uskutočnilo neskoro večer 8. decembra 1942v lese, blízko železničnej stanice Kopceviči… Prešla asi hodina. Po železnici okolo nás prerachotilo niekoľko ešalónov. Nakoniec sme z tej strany, kde bola stanica, začuli konský dupot a pritlmené hlasy. Na čistinke sa objavila skupinka jazdcov. Ponáhľali sa a došli. Skaloban predstavil Mačuľského, mňa a Beľského štíhlemu človeku strednej postavy, v brigadírke a plášti, a povedal, že je to kapitán Repkin. Boli s ním ešte dvaja Slováci. Vošli sme do domu. Hovorili sme po rusky. Mačuľskij povedal, kto sme, potom stručne charakterizoval stav na frontoch, zdôraznil nevyhnutnosť bojovať s fašistami spoločne. Ján Nálepka pozorne počúval, nepýtal sa a nakoniec sa ozval: ‒ Budem hovoriť otvorene. Som priateľom sovietskeho ľudu a hoci neviem, ako sa skončí vojna, som pripravený biť sa s nemeckými fašistami. — Povedal, že medzi jeho podriadenými je niekoľko jemu oddaných prívržencov. Vojaci pluku nenávidia fašistov, ale niektorí neveria vo víťazstvo sovietskeho ľudu. Plnia rozkazy, strážia cesty pred partizánmi preto, že sa boja o svojich blízkych na Slovensku. Pravda, strieľajú bez mierenia, častejšie do vzduchu. No sú aj takí, ktorí budú strieľať aj do ľudí, ak im to prikážu…“³⁷

Podľa spomienok Mazurova, Ján Nálepka informoval partizánske velenie o tom, aká je situácia vo vedení divízie, aký je veliteľ a niektorí dôstojníci, hovoril o nemeckých špiónoch, ktorí špehujú, čo sa v divízii deje a upozornil, že všetky spojenia treba udržiavať veľmi opatrne. Bez problémov sa dohodli aj na spoločnom postupe vyhodenia železničného mosta na rieke Bobrik a o tom, že slovenské hliadky odídu z tohto úseku, keď príde k realizácii výbuchu. To, čo dohodli v súvislosti s týmto mostom sa nakoniec úspešne podarilo. Následne sa rozvinula spolupráca medzi partizánmi a príslušníkmi 101. pluku, ktorú veľmi prezieravo a zodpovedne usmerňoval okrem Jána Nálepku aj jeho najbližší spolupracovníci – Michal Petro-Katin a Imrich Lysák-Jacko.³⁸

K. T. Mazurov vo svojich spomienkach ďalej uvádza: ,,S Jánom Nálepkom sme sa dohodli, ako previesť jeho pluk na našu stranu. Hitlerovci sa však pripravovali premiestniť ho do iného kraja. Nálepka nás mal informovať o tom, kedy Slovákov naložia do vlakov. Úlohou partizánov bolo vyhodiť trať a úlohou pluku vzápätí koordinovane utiecť do lesa. No, dohovor sa neuskutočnil, lebo fašistické velenie cez svojich spravodajcov zistilo, čo sa chystá za ich chrbtom, nečakane zdvihlo pluk, naložilo ho do ešalónov a premiestnilo na úsek Mozyr – Ovruč.“³⁹ R. N. Mačuľskij o pláne prechodu 101. pešieho pluku k partizánom dodáva: ,,K našej schôdzke s Nálepkom došlo v dobe masového prebiehania slovenských vojakov na našu stranu. Nálepka mi vtedy ohlásil, že Nemci stratili k slovenským jednotkám dôveru a chystajú sa celú divíziu preveliť inde. Navrhol mi, že prejde do lesa spoločne s celou veľkou jednotkou práporu, alebo dokonca s plukom. Môj plán bol tento: zostaneme v spojení a len čo slovenské jednotky nastúpia do vlaku, podá nám Nálepka správu, kam sa celá slovenská posádka posúva. My potom na vhodnom mieste vyhodíme do vzduchu trať pred transportom i za ním, budeme predstierať útok a celý prápor, pripadne väčšia jednotka, prejde na našu stranu. Nálepka súhlasil, zvolal svojich dôstojníkov a zoznámil ich s mojím návrhom, ale k prechodu nedošlo pre zradu vo vnútri 101. pluku.“⁴⁰

**Operácia Bobrik, 9. december 1942**

Na druhý deň po večernej schôdzke s gen. Mačuľským prebehla koordinovaná akcia Bobrik. Zo spomienok Jakovenka bližšie vieme, že ,,v noci z 8. na 9. decembra 1942 velenie rozhodlo uskutočniť diverznú akciu na železničnej trati, zničiť koľaje, prerušiť spojenie a vyhodiť do vzduchu most cez rieku Bobrik neďaleko stanice Ogoličskaja Rudňa. Podľa údajov nášho prieskumu tento úsek železničnej trate a hlavne most chránili nielen Slováci, ale aj Nemci. Čakala nás ťažká akcia. Mal sa na nej zúčastniť náš a niekoľko ďalších oddielov zo zväzku R. N. Mačuľského. Keď sa partizáni, vrátane nášho oddielu dozvedeli, že akciu povedie R. N. Mačuľskij, boli presvedčení o tom, že sa skončí úspešne. Všetci dobre vedeli, že ak akciu vedie Roman Naumovič, všetky detaily sú vopred všestranne a hlboko premyslené a dobre pripravené. Ján schválil plán a ubezpečil ich, že keď sa začne boj, ani jeden vojak z jeho pluku nepríde fašistom na pomoc.“⁴¹

K. T. Mazurov ešte dodáva: ,,Mali sme vyhodiť do vzduchu most cez rieku Bobrik, asi štyri kilometre od kasární Nálepkovho pluku. Dali sme si s ním zraz v lese a ja som mu oznámil, do akej akcie ideme. Nálepka mi povedal, že sme mu to mali povedať skôr, lebo by tam poslal ľudí, na ktorých sa môže vždy spoľahnúť. Požiadal som ho, že až bude vyhlásený poplach, aby opustil so svojou jednotkou kasárne, ale do boja pri moste aby nezasahoval. Nálepka súhlasil, len navrhol, aby sme útok na most odložili o dve hodiny – inak by sa nestačil dostať späť k posádke a mohlo by naňho padnúť podozrenie, že má s tým všetkým niečo spoločné. Zdalo sa mi to rozumné. Na most sme naozaj zaútočili o dve hodiny neskoršie ako sme plánovali a celá akcia sa obišla bez obetí na životoch. Trinásť ľudí sme zajali a zvyšok sa asi rozutekal. Nálepka presne dodržal dohodu: prápor síce na signál poplach opustil kasárne, ale do boja o most vôbec nezasiahol.“⁴²

Realizácia diverznej akcie Bobrik

,,V noci partizánske oddiely zaujali východiskové postavenie“, opisuje dané udalosti V. K. Jakovenko: ,,Premrznutí partizáni sa nemohli dočkať začiatku akcie. Zrazu sa k oblohe vzniesla červená raketa. Partizáni vyrazili k železničnému násypu. Dolidovičov oddiel obsadil cestu pri dedine Ogoličskaja Rudňa, vyhodil do vzduchu koľajnice, prerušil spojenie a zaujal skryté postavenie. Gluškov oddiel zaútočil na železničnú výhybňu. Žigarov oddiel zničil zvršok smerom ku stanici Ptič a zaujal skryté postavenie, aby zaistil akciu od východu. Gostellov a náš oddiel zaútočili na bunkre pri železničnom moste. Náš oddiel z chodu spustil priam uragánovú paľbu. Z bunkrov viedli odvetnú paľbu guľomety, no guľky lietali privysoko a nespôsobili nám nijaké straty. Zakrátko streľba z bunkrov úplne stíchla. Vladimír Žlobič si vzal zväzok granátov a so skupinou partizánov sa začal plaziť k bunkru. Doplazili sa až k jeho múrom. Źlobič nohou rozrazil dokorán dvere a vymrštil ruku so zväzkom granátov, keď vtom sa ozval výkrik: ‒ To sú Slováci! —

Žlobič hodil zväzok za bunker a sám skočil do otvorených dverí, priamo do roztvorených náručí Slovákov. Hneď za ním sa k bunkru priblížili aj ostatní partizáni. Nasledovali priateľské stisky rúk, objatia, pozdravy hneď v troch jazykoch – slovenskom, bieloruskom a ruskom. V bunkri bolo osemnásť Slovákov. Boli vyzbrojení dvoma guľometmi, šestnástimi puškami a veľkým množstvom nábojov. Teraz, keď sme sa dostali do bunkra, sme zistili, že keď Slováci osvietili raketami otvorené rovné pole, po ktorom sme útočili, mohli nám spôsobiť obrovské straty. No Slováci nezdvihli zbrane proti svojim bratom – sovietskym partizánom. Jeden z nich, ktorý vedel po rusky, povedal: ‒ Fašizmus, to je prekliatie. Zmyť sa dá len krvou samých fašistov. Sme s vami! — Náčelník štábu slovenského pluku Ján Nálepka bol v tom čase na stanicu v Kopceviči. Veľmi šikovne budil dojem, že sa dôkladne chystá k útoku na partizánov. Zaútočiť však nestihol... Slováci opustili železničný násyp spolu s našim oddielom. Nechceli už viac slúžiť fašistom: ‒ Našu vlasť treba očistiť od nacistickej špiny. A to možno dosiahnuť iba s vami, spoločnými silami. — Len čo sme sa stiahli, celé okolie ožiaril jasný záblesk, zaburácal silný výbuch; most cez Bobrik prestal jestvovať, zdeformované zbytky konštrukcie sa zrútili do rieky. Partizáni vrelo ďakovali priateľom Slovákom za poskytnutú pomoc. Štyria z nich – Michal Krška a Štefan Lochan z dediny Štitáre v nitrianskom okrese, Juraj Mirolovič a Juraj Schleis z Biskupíc pri Bratislave – vstúpili do nášho oddielu. Partizáni sa k nim správali srdečne, zahrnuli ich priateľskou starostlivosťou. A slovenskí priatelia si rýchlo zvykli na nové prostredie. Prejavili sme im plnú dôveru a neraz sme sa presvedčili, že si ju právom zaslúžia. Boli to odvážni ľudia a dobrí priatelia.“⁴³

R. N. Mačuľskij udržiaval spojenie s ilegálnou organizáciou 101. pešieho pluku a Slováci čoraz častejšie začali prechádzať k partizánom. Podľa Jakovenka, v minskom a poleskom zväzku vznikli celé slovenské jednotky.⁴⁴ Ján Nálepka poskytoval partizánom správy o postavení nemeckých posádok a ďalších vojsk. A nielen to, Nálepka poskytoval prakticky všetky informácie, ktoré sa k nemu dostávali a ktoré by partizánom mohli byť užitočné. Partizánsky prieskum mal vo svojich radoch niekoľko ľudí, ktorých hlavnou úlohou bolo udržiavať styk s Nálepkom a ďalšími slovenskými dôstojníkmi a získavať od nich informácie. A ako tvrdí gen. Mačuľskij, ,,naši mínometníci útočili na nemecké transporty bez obmedzenia, pretože Slováci si ich jednoducho nevšímali…“⁴⁵ Bolo to v čase, keď fašistické vojská začali úporne útočiť na minskú partizánsku oblasť a vrhli do boja veľké frontové jednotky. Partizáni obetavo bránili partizánsky kraj pred trestnými výpravami, ktoré podporovali tanky, delostrelectvo a letectvo.⁴⁶ Fašistom sa však partizánov nedarilo poraziť…

Koza krvou dojí (O zrade vo vnútri pluku), Vianoce 1942

Dôstojník Ondrej Hovanec vypovedal, ako vyzerala príprava na prechod pluku na sovietsku stranu: ,,Asi tri dni pred Štedrým večerom zmienil sa Ján Nálepka, že je dohovorená schôdzka s partizánmi v obce Okoliči. Neuskutočnila sa však. Nová schôdzka bola určená na 23. decembra 1942. Tejto sa zúčastnil M. Petro a J. Kollár sa z cesty vrátil vzhľadom na chorobu. Stotník Nálepka vtedy hovoril s kapitánom v nemeckej uniforme. Po večeri sa potom Ján Nálepka dohovoril s por. M. Petrom, že zvolajú schôdzku dôstojníkov a predebatujú návrh partizánov.“⁴⁷

Pre prechod pluku bolo treba získať podporu delostrelcov. O. Hovanec neprezieravo zasvätil do stykov s partizánmi dôstojníka. M. Čunderlíka, ktorý slúžil v delostreleckej jednotke. Hovanec Čunderlíka poznal ešte z čias štúdií a považoval ho za pokrokového, protifašisticky zmýšľajúceho človeka, preto ho zasvätil do plánovanej akcie.⁴⁸ Ukázalo sa, že Hovanec Čunderlíka precenil a svoje poznatky o ňom si v praxi pravdepodobne neoveril. Čunderlík síce pomoc prisľúbil, ale na druhý deň po svojom prísľube sa na schôdzku nedostavil a odišiel na štáb divízie, kde celú vec, ako aj styky dôstojníkov 101. pluku s partizánmi, prezradil veliteľovi divízie plk. gšt. R. Pilfouskovi, a ten to ihneď hlásil nemeckému veliteľstvu. Vtedy sa zrodilo úslovie koza krvou dojí, keď Ján Nálepka oznamoval zradu O. Hovancovi. V kancelárii kapitána sa preberali rôzne návrhy a úvahy. Zdalo sa, že treba rýchlo konať, lebo za niekoľko hodín môžu všetkých obvinených zaistiť a postaviť pred vojenský súd. M. Kušnir uvažoval o urýchlenom prechode k partizánom.

O tejto situácii vypovedal v skratke por. Kútik: ,,Na Vianoce roku 1942, keď sme už mali všetko pripravené a už sme mali prejsť, prišiel Janko Nálepka ku mne. Všetci moji vojaci už boli pripravení. Keď sme už konečne mali prejsť, prišla tá nešťastná správa, že ide pancierový vlak a veliteľ divízie s Nemcami na nás posiela vojenskú políciu. Sovietski partizáni súhlasili s tým, že by v tejto situácii nebolo dobré prechádzať, pretože by boli vyvolané veľké represie voči obyvateľstvu aj voči nám. Preto sme to odložili, i keď vojaci boli trochu sklamaní.⁴⁹ Janko Nálepka sa pokojne prechádzal po kancelárii a ubezpečoval nás, že zradcu musia vrátiť pluku a jemu do rúk ako spravodajskému dôstojníkovi pluku. Návrh na prechod jednotlivcov k partizánom (rovnako) neodporúčal.“⁵⁰

Obavy najvyššieho veliteľstva Zaisťovacej divízie zo vzbury pluku

Keď sa prípad Nálepkovej skupiny dostal na povrch a zistil sa rozsah konšpirácie, vyvolal najprv na veliteľstve ZD obavy, aby sa pri ostrom zákroku nakoniec nevzbúril celý pluk a svoj zámer neuskutočnil. Potom, po premiestnení do Jeľska, vznikli rozpaky, ako celú záležitosť ukončiť. V Bratislave a v armáde vôbec tento prípad vyvolal rozruch svojím rozsahom. Koncom januára 1943 priniesol spravodajský materiál o prípade do Bratislavy na MNO kpt. Moťovský, ktorý viedol celé vyšetrovanie. Súčasne prišiel aj poľný prokurátor ZD kpt. JUDr. R. Kadlečík, aby celú vec prekonzultoval. Na MNO sa prípadom zaoberali až do začiatku marca. Do tej doby zachoval zdržanlivosť aj veliteľ divízie a očakával rozhodnutie Bratislavy. MNO nerozhodlo, ale len naznačilo mierny postup, rozhodnúť mal veliteľ divízie: ,,…vec likvidovať buď disciplinárnym potrestaním vinníkov, resp. pokiaľ by toto potrestanie pokladal za nedostačujúce, aby vec bola postúpená súdnemu prejednaniu.“ Odkaz priniesol kpt. JUDr. Kadlečík a jeho vybavenie vo svojej prokurátorskej správe zaznamenal nasledovne: ,,Veliteľ divízie vec disciplinárne nechcel vybaviť, a keďže do stykov s partizánmi boli zapletení skoro všetci dôstojníci, vec radšej ani nechcel zachytávať na papier, aby sa zbytočne vec nerozvírila tým skôr, že presťahovaním pešieho pluku 101 do nového SV styky dôstojníkov s partizánmi aspoň údajne prestali. Toto som mu poradil ja po svojom príchode zo Slovenska…“⁵¹

Foto:
*Most cez rieku Ptič tesne pred výbuchom. Kresba S. G. Romanova (r. 1946)*;

48. díl

Ján Nálepka: Súdu sa nebojím, lebo v ničom som sa neprevinil

Ako na zradu vo vnútri pluku reagoval Ján Nálepka, nám zachoval v reportáži ukrajinský spisovateľ Anatolij I. Šijan:

,,Už bol vypracovaný plán prechodu, dokonca sme mali určený dátum. Tento plán sme predstavili partizánskemu veleniu a rozhodli sme pre koordinovanú spoluprácu. Ale medzi dôstojníkmi bol jeden zradca, veliteľ delostreleckej jednotky. Povedal veliteľovi divízie o našich plánoch prechodu, tento veliteľ bol slovenský Nemec. Ten si ihneď zavolal veliteľa pluku a vydal rozkaz vyslať dve roty esesákov, aby nás zatkli. Bol som prvý, kto sa o tom dozvedel ako náčelník štábu. Okamžite som zvolal dôstojníkov a informoval ich, že sme boli odhalení. Informoval som o tom aj partizánov. Ale z nejakého dôvodu esesáci neprišli a náš pluk bol narýchlo presunutý do iného kraja. Prišli sme do Jeľska. A potom sem nečakane dorazil generál letectva Kitzinger a zvolal stretnutie. Zúčastnil sa ho veliteľ slovenskej divízie a veliteľ nášho pluku. Bol som tiež pozvaný na toto stretnutie, ale keď som sa objavil, nebolo mi dovolené vstúpiť do miestnosti. Stál som pred dverami a počul som, ako Kitzingen zúrivo kričí na veliteľa divízie a veliteľa pluku: ‒ Čo robia vaši dôstojníci? Čo robia vojaci? Navštevujú partizánov a hostia ich! Už to nie sú vojaci! Sú to boľševickí banditi. Oznámim to slovenskej vláde! — Potom sa generál spýtal na moje správanie. Veliteľ pluku odpovedal: ‒ Stotník Nálepka je jeden z najlepších v službe. —

‒ Sledujte ho, — prikázal Kitzinger,, ‒ pozorne ho sledujte! — Očividne o mne už niečo počul. Po stretnutí Kitzinger odletel a my sme odišli na zákrok proti partizánom (*boj pri Selizovke – pozn. autorky).

Už sme vedeli, že v tejto oblasti pôsobia saburoviči. Chceli sme nadviazať kontakt s ich veliteľstvom, aby sme ich včas upozornili a odovzdali dôležité informácie. Túto záležitosť sme zverili kapitánovi Čambalíkovi. Čambalík nasadol na sane a odviezol sa smerom k dedine Karteniči. Neďaleko mosta pri dedine Zlodino ho zajali partizáni a poslali k Saburovi. Saburov určil deň a čas stretnutia a vybral si miesto v blízkosti dediny Remezy. Dvakrát bolo toto stretnutie prerušené našou vinou, pretože nebolo možné uniknúť. Veliteľ pluku mi už neveril. Nemci ma tiež pozorne sledovali.

Ale aj tak sme včas varovali Kovpaka pred nemeckou ofenzívou, ktorý vtedy stál medzi Pripiaťou a Dneprom. Saburov bol tiež varovaný. Upozornili sme písomne aj Saburova a neskoršie sme si dopisovali. Medzitým sa začalo vyšetrovanie proti mne a mojim kamarátom. Obviňovali nás, že máme kontakty s partizánmi, ale zároveň sa nás báli zatknúť, pretože ak by to urobili, mohlo by dôjsť k vzbure v pluku. Velenie sa rozhodlo, že nás jedného po druhom pošle na Slovensko a tam nás budú súdiť ako zradcov. Bol som si toho dobre vedomý. Jedného dňa mi zavolal náčelník štábu divízie: ‒ Bude lepšie, keď odcestujete domov, — naliehal na mňa, ‒nebojte sa, vás súdiť nebudú. Veď všetky takéto prípady sú v rukách Slovákov. Dúfam, že sa ako dôstojník budete riadiť mojou radou. — Odpovedal som, že sa nebojím procesu, pretože som sa v ničom neprevinil. Na Slovensko som sa však vrátiť nesľúbil.

Medzitým sme pripravili skupiny v Jeľsku, ktoré mali prejsť k Saburovovi. Tentoraz sa však plán nepodarilo zrealizovať, pretože partizáni, ktorí mali čakať na našu delostreleckú skupinu, prišli do dediny o niečo skôr, a miestny starosta to oznámil veleniu. Okamžite bol vyhlásený bojový poplach. Ale ja som sa spolu s dôstojníkmi Katinom, Imrichom Lysákom a ďalším vojakom Petrom Benkovičom rozhodol v ten deň prejsť na stranu partizánov, nech sa deje čokoľvek. O našom rozhodnutí sme informovali v liste aj Saburova. Moji kamaráti na mňa čakali s osedlanými koňmi až do polnoci, pretože som sa nemohol uvoľniť skôr. Išli sme do obce Remezy, kde nás už čakal sám Saburov,Od toho dňa sme tu. Tento prechod sa uskutočnil v noci 15. mája tohto roku.“⁵²

Začiatok vyšetrovania Gestapom

Na základe vyššie uvedeného Čunderlíkovho udania urobilo velenie ZD bezpečnostné opatrenia a začalo sa vyšetrovanie, pričom sa trestné pokračovanie viedlo proti O. Hovancovi, M. Kušnirovi, J. Nálepkovi, V. Kútikovi, J. Kollárovi a iným. Niektoré slovenské jednotky 101. pešieho pluku pod kontrolou hitlerovcov narýchlo stiahli zo svojich strážnych úsekov. Poľný prokurátor nariadil ihneď zaistiť niektorých členov Nálepkovej ilegálnej skupiny (O. Hovanca, M. Kušnira, V. Kútika) a podrobiť ich vypočúvaniu pod fyzickým a psychickým nátlakom (neskôr ich dal eskortovať so Bratislavy, O. Hovanec krátko po skončení vojny zomrel).⁵³

V trestnom oznámení pod úradným názvom Stotník Nálepka a spol. – spolčovanie a dohováranie sa s banditmi charakterizuje Jána Nálepku takto: ,,Veľmi inteligentný a na aktívneho dôstojníka veľmi schopný. Stotník Ján Nálepka, vychovaný v československých školách, nemal nikdy kladný postoj k slovensko-nemeckej spolupráci. Toto svoje zmýšľanie uplatňoval pri zastávaní takej dôležitej funkcie…“⁵⁴

Trestné oznámenie koncipoval sudetský Nemec Pilfousek, na jeho základe sa začalo rozsiahle vyšetrovanie a veliteľstvo divízie nariadilo čo najrýchlejší presun 101. pešieho pluku do priestorov Jeľska. Obžalovaní dôstojníci vystupovali pri vypočúvaní sebavedomo a isto, a priznali len to, čo museli. V súdnom protokole je o tom napísané: ,,Obžalovaní styk s banditmi priznávajú, ale motív činu je nejasný.“ Spisy išli až na ministerstvo národnej obrany do Bratislavy. Poľný prokurátor stotník justície Rudolf Kadlečík potom hlásil veliteľovi pluku, že ,,v Bratislave nejaví sa veľký záujem, aby horeuvedená vec bola rozšírená a súdne vybavená – hlavne z politických dôvodov, tiež aj preto, že sú vo veci zapletení mnohí dôstojníci pešieho pluku a že k vážnejším škodám (k prepadu nemeckých jednotiek dňa 24. 12. 1942) nedošlo.“⁵⁵ Veliteľ pluku, hoci ,,na vec stotníka Nálepku a spol. pozeral ako na vojenskú zradu… po došlých smerniciach z Bratislavy a pre ukľudnenie pomerov v pluku, taktiež aj pre nedostatok dôstojníkov na urýchlené súdne vyšetrenie netlačil, k čomu pristupovalo i to, že peší pluk je v nebezpečnom a ťažko dosažiteľnom priestore.“⁵⁶

Foto: *Ján Nálepka v hodnosti stotníka (kapitána)*

1. díl zde. 2. díl zde. 3.díl zde, 4.-6. díl zde. 7.-9. díl zde, 10.-12. díl zde, 13.-15. díl zde, 16.-18. díl zde, 19.-21. díl zde, 22.-24. díl zde. 25.-27. díl zde. 28.-30. díl zde, 31.-33. díl zde, 34.-36. díl zde, 37.-39. díl zde, 40.-42. díl zde, 43.-45. díl zde.

LUKÁČ, E. B. Dnes, či včera? In Elán. [Október 1942, ročník XIII, č. 2, s. 1]. ↩︎
JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 35. ↩︎
BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 21 – 22. ↩︎
Posledné dni Stalingradu. In Slovák. [25. október 1942, ročník XXIV, č. 245, s. 4]. ↩︎
BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 22. ↩︎
JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 35. ↩︎
BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 22. ↩︎
JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 36. ↩︎
BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 23. ↩︎
Tamže. ↩︎
Zo súkromnej korešpondencie Jána Nálepku Márii Korchňákovej. Depozit Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi, por. č. 2620-2630, signatúra 29/83/772. ↩︎
NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s.110. ↩︎
NÁLEPKA, J. 1997. Prvá maturita a Vysoké Tatry. Košice: Oriens, s. 74. ↩︎
NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s.110. ↩︎
NÁLEPKA, J. 1997. Prvá maturita – Vysoké Tatry. Košice: Oriens, s. 74 – 75. ↩︎
NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 75 – 79. ↩︎
NÁLEPKA, J. 1997. Prvá maturita – Vysoké Tatry. Košice: Oriens, s. 76 – 77. ↩︎
NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s.110 – 111. ↩︎
NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 55. ↩︎
NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 117. ↩︎
Tamže. ↩︎
NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 117. ↩︎
NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 121. ↩︎
Zo súkromnej korešpondencie Jána Nálepku Márii Korchňákovej. Depozit Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi, por. č. 2620-2630, signatúra 29/83/777. ↩︎
NÁLEPKA, J. 1997. Prvá maturita – Vysoké Tatry. Košice: Oriens, s. 81. ↩︎
Pokud dýchám, doufám. In Obrana lidu. [30. november 1968, ročník XXVII, č. 47/48, s. 5]. ↩︎
Vzdávame hold všetkým hrdinom a statočným vojakom. In Slovák. [29. október 1942, ročník XXIV, č. 248, s. 1 -2]. ↩︎
LUKÁČ, E. B. Abrakadabra hrúz.In Elán. [November 1942, ročník XIII, č. 3, s. 2]. ↩︎
JAKOVENKO, V. K. 1980. Partizánsky ostrov. Bratislava: Pravda, s. 242. ↩︎
Tamže, s. 242 – 243. ↩︎
ŠALGOVIČ, V. 1978. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Osveta, s. 155 – 156. Zdroj: Советская Белоруссия, č. 16 – 17/ 1962. ↩︎
NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 156. ↩︎
NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 70. ↩︎
ГИГИН, B. ВЕЛИКИЙ, A. Словаки в партизанских лесах Беларуси. In Партизаны Беларуси. [online]. Dostupné z: https://partizany.by/battles/slovaki-v-partizanskikh-lesakh belarusi/?ysclid=mkvo3kty8t477440479https://partizany.by/battles/slovaki-v-partizanskikh-lesakh-belarusi/?ysclid=mkvo3kty8t477440479 ↩︎
Tamže. ↩︎
МАЗУРОВ, К. Т. 1984. Незабываемое. Минск: Беларусь, c. 8. Preklad z ruského originálu: autorka. ↩︎
NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 79 – 80. ↩︎
JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 37. ↩︎
МАЗУРОВ, К. Т. 1984. Незабываемое. Минск: Беларусь, c. 145. Preklad z ruského originálu: autorka. ↩︎
NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 122 – 123. ↩︎
JAKOVENKO, V. K. 1980. Partizánsky ostrov. Bratislava: Pravda, s. 243. ↩︎
NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 88. ↩︎
JAKOVENKO, V. K. 1980. Partizánsky ostrov. Bratislava: Pravda, s. 243 – 245. ↩︎
JAKOVENKO, V. K. 1980. Partizánsky ostrov. Bratislava: Pravda, s. 245. ↩︎
NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 89. ↩︎
JAKOVENKO, V. K. 1980. Partizánsky ostrov. Bratislava: Pravda, s. 245. ↩︎
NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 88. ↩︎
ŠALGOVIČ, V. 1978. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 152. ↩︎
NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 126. ↩︎
NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 88. ↩︎
ŠOLC. J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1089 – 1090]. Pôvodný zdroj: VHÚ – Slovenská armáda, Poľný prokurátor ZD, č. 38 dôv. 1943, SV 22. máj 1943. ↩︎
ШИЯН, А. И. 1946. Партизанський край. In Бібліотека української літератури. [online]. Dostupné z: Партизанський край — Анатолій Шиян, читати повністю текст твору онлайн. УкрЛіб : Українська Бібліотека (ukrlib.com.ua). Preklad z ukrajinského originálu: autorka. ↩︎
ŠALGOVIČ, V. 1978. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 153. Pôvodný zdroj: AÚML ÚV KSS 15 534. ↩︎
Tamže. ↩︎
BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 23 – 24. Pôvodný zdroj: Hlásenie veliteľa p. pluku MNO v Bratislave zo dňa 27. apríla 1943, čís. 60.006/dôv. vel. 1943. ↩︎
Tamže, s. 24. Pôvodný zdroj: Hlásenie veliteľa p. pluku MNO v Bratislave zo dňa 27. apríla 1943, čís. 60.006/dôv. vel. 1943. ↩︎

Knížka na pokračování: Sonka Valovič Sazama: BOJ NIE JE UKONČENÝ: kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam – 46., 47. a 48. díl