Novou, právě dokončenou knížku zveřejníme s laskavým svolením autorky na pokračování postupně po jednotlivých kapitolách. Zdroj zde. Odkazy na předchozí díly najdete pod textem.
55. díl
Poplašná správa o smrti Jána Nálepku
Rodičia Jána Nálepku dostali na jar 1943 poplašnú správu o synovej smrti. ,,Jedného jarného večera som sa vrátil zo školy a doma bola akási pochmúrna nálada“, spomína Jozef Nálepka. ,,Asi po polhodine sa matka pozrela na mňa a opýtala sa: ‒ Nič si nepočul? Zo Spišskej ktosi priniesol správu, že Jano na fronte padol. — Jana som mal veľmi rád, bol mi ako otcom, bratom, učiteľom i najlepším priateľom. Vzorom ako študent. Vždy mal na vysvedčení samé jednotky. Bol sčítaný, inteligentný. Bol zábavný, vtipný, ale aj vážny, smelý, rozhodný. Vždy robil všetko veľmi dôsledne. Keď sa zabával, tak sa skutočne bavil, keď pracoval, tak poctivo a dôsledne. Žartom zavše vravieval, že sviečku treba páliť z obidvoch strán. Ako vojak bol smelý, robil dobré rozbory a závery. A nebál sa. V tej chvíli by som bol najradšej utiekol niekam do lesa a blúdil po dolinách a kopcoch, aby som nikoho nestretol. Nešlo to. Stále som mal Jana pred očami. Navštívil som niektorých, čo sa vrátili z frontu, ale nikto mi nedal jednoznačnú odpoveď. Pred pár dňami sa do Spišskej Novej Vsi vrátil z východného frontu vojak. Začal robiť pri stavbe železničnej stanice Štrba, nuž som na neho počkal pri vlaku. ‒ Počul som niečo, ale isto to tvrdiť nemôžem. —
Potom som navštívil Janovu priateľku. Na železnici v Spišskej Novej Vsi mala príbuzného a navrhla, aby sme ho navštívili. Vstúpili sme do kancelárie, povedala, čo sa stalo, a hneď navrhla, aby sme zatelefonovali na front. Príbuzný sa na nás pozeral, najprv si myslel, že žartujeme. Na jej naliehanie zdvihol slúchadlo a stále opakoval: ‒ Spojte ma s veliteľom Zaisťovacej divízie. — V slúchadle zaprašťalo, ozval sa hlas. Po chvíli človek z druhej strany zložil slúchadlo. Spojár vytáčal centrálu a poznamenal, že sídlo veliteľstva je tajné, ešte nás môžu zatvoriť, a na druhej strane sa ozval službukonajúci a hneď odpovedal: ‒ To nie je pravda, včera som s Janom hovoril. Má sa dobre a bojuje. — To bola pre mňa a pre celú rodinu veľmi radostná správa a uľavenie. Keď Jano odchádzal v roku 1941 na front, v liste mi napísal:
Pracujte všetci spoločne, pomáhajte si a žite v mieri. Nech nebude medzi vami žiadnych nedorozumení. Časy sú veľmi vážne.
Tieto udalosti dávali našu rodinu dohromady.
Cestou domov a zo školy som vo vlaku vyhľadával vojakov, ktorí sa vracali z frontu. Stále som si ešte overoval, či Jano nepadol. V rannom vlaku v zadymenom vagóne som zočil skupinu frontových vojakov a hneď som si k nim prisadol. Vojak vyššej postavy vykladal zážitky z frontu. Vojaci sa striedali, každý chcel vyrozprávať svoj najhlbší zážitok a najnebezpečnejší okamih z boja. Spomínali mená dôstojníkov a vojakov, niektorých chválili, na iných nadávali. Nabral som odvahy a opýtal som sa, či náhodou nepoznajú stotníka Nálepku.
‒ A ty si kto? — opýtal sa ma ten vysoký.
‒ Ja som študent a kapitán je od nás… zo Smižian, sme krajania. —
‒ Tak ti, chlapče, musím povedať, že sa nemusíš hanbiť za svojho krajana. Kapitán je dobrý veliteľ. Vojakovi dá viacej, než mu patrí. Je kamarátsky, ale na druhej strane žiada svoje. Je veľmi smelý a vojaka si zastane… Raz sme sa dostali pod silnú partizánsku streľbu a museli sme zaľahnúť na čistinke v lese. Bolo to nepríjemné a nebezpečné, žiadna priekopa alebo jama, ani jeden jediný strom. No hotová púšť. A oni pálili ako diví. Priznám sa, že som dostal strach a už som sa v duchu lúčil s rodnými. Vytiahol som pátričky a začal sa šeptom modliť. Ak reku padnem, tak s modlitbou na perách. Lenže tichá modlitba mi nepomáhala. Paľba neprestávala a my sme mysleli, že všetci tam zahynieme. Zrazu začujem hukot motora, na okraji pastviny sa objavil tank a v ňom stojaci stotník Nálepka. Keď partizáni zbadali tank a stotníka, ako na povel prestali strieľať. Počuli sme len vykrikovať slovo pietkin, rietkin alebo tak nejako. Potom sme sa všetci od radosti opili. Takého ty máš krajana, študent… Takí, bratku neumierajú. Vieš, že odvážnym šťastie praje. — Dobre mi padli vojakove slová. Od radosti som sa zabudol opýtať na jeho meno.“1
Poplašná správa o smrti Jána Nálepku., Foto: Rodičia Jána Nálepku, zdroj: Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi
56. díl
Oslava víťazstva bitky pri Stalingrade v 11. rote Mor ho!
V 101. pluku oslávili vojaci víťazstvo pri Stalingrade (2. február 1943) po svojom. Ako spomína Antonín Krídl, ktorý ako spojka nosil písomné správy do partizánskeho štábu od ilegálnej skupiny:
,,V deň veľkolepého víťazstva pri Stalingrade položili Nálepku na nosítka a na pleciach ho o jedenástej večer niesli k 11. rote s menom Mor ho. Nálepka rezkým hlasom po rusky blahoželal vojskám k víťazstvu a oni spontánne a natešene odpovedali hromovým urá!“2
V tieto dni zvíťazil Sovietsky zväz nielen na poli bojovom, ale aj informačnom, nakoľko o víťazstve Sovietov bolo počuť po celom svete a zajatí nemeckí vojaci, ktorých pokladali rodiny za mŕtvych (podľa fašistickej propagandy celá armáda, ktorá bola prezentovaná ako ,,hrdinskí obrancovia Stalingradu – od prostého vojaka až po generála ostali mŕtvi na bojišti “3) posielali rádio vlnami do éteru svojim matkám, sestrám s ubezpečením, že sú v poriadku, že sú nakŕmení a liečení, či svojim milovaným ženám a dievčatám – o tom, ako veľmi sa im cnie… Týmto víťazstvom aj na poli informačnom sa viac neopakovala situácia ako v dňoch bitky o Moskvu, keď propagandistické médiá informovali obyvateľov, že Stalin v panike utiekol z Moskvy a celý Kyjev bol svedkom dezinformačných správ, že hlavné mesto Sovietskeho zväzu padlo do rúk fašistov.
Nemci si porážku nepriznali a ich fiasko bolo vo fašistických kruhoch fanaticky vyhlasované za víťazstvo, a to polopravdami a klamstvami. Oficiálna správa z 3. februára 1943 zo štábu Hitlera prenesená Göebbelsom znela, že bitka za Stalingrad sa skončila a 6. armáda gen. Paulusa bola úplne zničená do posledného muža silami protivníka. No táto obeť nie je márna. Armáda zahynula, aby Germánia mohla žiť! Stalingrad sa takto priamo stáva symbolom európskej koncentrácie proti boľševickému nebezpečenstvu.4 ,,Prečo (*Nemci) neustúpili, alebo prečo sa radšej nevzdali, keď videli, čo im hrozí? Pre európsky mravne cítiaceho človeka bude stalingradská epopeja mocným povzbudením, novou vzpruhou, lebo tu sa ukázalo, že pred Stalingradom sa nestretli len mocenské záujmy, ale záujmy duchovné – záujmy starej Európy so záujmami aziatskych barbarov, ktorým sa podarilo túto časť zeme urvať z európskeho tela a preparovať ju svojim rozkladným jedom. Pieseň o Stalingrade – to bude raz názov veľkej epickej skladby, to bude epopeja o hrdinskom odhodlaní, o hrdinských skutkoch a o hrdinskej smrti smelých synov Európy, ktorí šli na východ, aby zabili červenú obludu…5 Obrancovia Stalingradu (tak) bojovali do posledného dychu a z ich krvi vznikne nová Európa.“6
Je historicky známe, že po tejto porážke sa rapídne zhoršilo führerovo zdravie – začala sa mu triasť ľavá ruka a oči sa rozhoreli niekdajším fanatickým ohňom. Možno tiež povedať, že po stalingradskej porážke, keď gen. Paulus neprijal v stalingradskom kotli vodcovu výzvu k samovražde, ale rozhodol sa žiť, sa Hitler rozčaroval aj v samotnom nemeckom národe, začal sa uzatvárať do seba, stal sa nedôverčivým voči svojim generálom, a akoby pomaly prichádzal o rozum, zostarol, hoci bol o desať rokov mladší od Stalina.
Symbolom stalingradského víťazstva nad fašizmom sa stala mramorová fontána tancujúcich detí držiacich sa za ruky, ktorá sa akoby zázrakom zachránila pred náletmi, trvajúcimi od augusta 1942. Mramorové deti prežili túto bitku. Ale koľko detí zaplatilo životom len preto, že sa narodili v tomto meste a v týchto časoch? Z tých detí, ktoré prežili (necelá tisícka), tie boli silno podvyživené, po dlhom pobyte v podzemí sa báli denného svetla a ľudí, a len deviatim z nich sa podarilo nájsť svojich rodičov, zvyšok bol umiestnený v detských domovoch…
Stalingrad sa stal pre ruského človeka tým bodom, kedy uveril, že nad fašizmom možno zvíťaziť. Samotný vrchol germánskej armády pocítil úder kolosálnej sily, lebo prišiel v čase, kedy sa Tretia ríša prezentovala svetu ako neporaziteľná, kontrolujúc svoje najväčšie podmanené teritórium za celé obdobie svojej histórie. Po víťazstve Sovietov v Stalingrade bolo Germánom jasné, že absolútneho víťazstva fašistickej ideológie nad socialistickou možno nebude…
Oslava bitky pri Stalingrade, Foto: Bitka pri Stalingrade, zdroj: Public Domain
57. díl
Intenzívna písomná korešpondencia Saburova s Nálepkom
Intenzívna písomná korešpondencia v jarných mesiacoch 1943 medzi slovenskými dôstojníkmi na čele s Jánom Nálepkom a gen. Saburovom sa zachovala v spisoch vyššej partizánskej jednotky (po vojne uložená v Ústave dejín KS Ukrajiny7) a dodnes je rukolapným dôkazom dôslednej a užitočnej práce, ktorú Ján Nálepka a jeho priatelia vykonali.
Na jar 1943 mnohé z takýchto Nálepkových listov oznamujú Saburovovi odchody vlakov a rozmiestnenia posádok na železničných tratiach, kde treba trate zamínovať, a aké výbušniny môže v rámci svojich možností partizánom dodať.8 Aj od Čambalíka chodili listy, no tie sa týkali podľa slov Saburova, skôr bláznivých návrhov, ako priamej pomoci. Tieto návrhy boli v zmysle, či saburovovci prepožičajú na pristátie svoje tajné letisko londýnskym lietadlám, či môžu partizáni dodať potraviny pre ich prápor, pluk, dokonca divíziu, prípadne otázky typu, či saburovovci mienia podniknúť nejaké akcie na západnej Ukrajine.9
Ján Nálepka v jednom z listov upozorňuje partizánskeho veliteľa, že v hlavnom veliteľstve Hitlera sa po porážke Paulusovej armády koncipuje nový plán:
,,Po rozbití Paulusovej armády pri Stalingrade pripravujú vo führerovom hlavnom stane nový plán. Myslím, že sa v krátkom čase urýchli pohyb transportov. Ničte predovšetkým lokomotívy. Všetky závody na výrobu lokomotív boli prerobené na tankové. Dôstojníci, ktorí konajú dopravnú službu, stále nariekajú na nedostatok lokomotív. Predstieram dôstojníkom, že som ich priateľ. Niektorí sa sem-tam prerieknu: čaká sa veľké premiestnenie technického materiálu aj ľudí na východný front. Predpokladám, že v apríli sa začne nová operácia proti Červenej armáde. Dúfam, že sa dozviem presné miesto a plán útoku.“10
V mene bratského priateľstva
Vsevoloda I. Klokova zastihla Veľká vlastenecká vojna na bieloruskej pôde. Narodil sa v roku 1917 v Čeľjabinskej oblasti v rodine robotníka. Bol členom Komsomolu, povolaním učiteľ. V októbri 1941 sa spolu s 26. sovietskymi bojovníkmi pripojil k partizánskej skupine oblastného oddielu Černigov, keď si prerazili cestu bieloruskými lesmi. Skupina partizánov niesla jednoduchý názov Skupina 26 a stala sa v tom čase jednou z najlepších bojujúcich skupín.11 Klokov bol tiež jeden z tých, ktorí mali priamy kontakt s Nálepkom. Ako spomína na tieto udalosti človek, ktorý oslobodzoval ako jeden z prvých Slovensko po boku svojich slovanských bratov zosadených padákom na území bývalého Československa, a ktorý bol od augusta 1944 do februára 1945 bol náčelníkom štábu partizánskej brigády Jana Žižky, a potom od februára 1945 do mája 1945 bol politickým komisárom partizánskeho oddielu Suvorov pôsobiaceho v rozbitom Československu?
V krátkosti citujeme jeho slová:
,,Obrovský vplyv na slovenských vojakov malo hrdinstvo a sebaobetavosť sovietskych ľudí proti fašistickým votrelcom. Medzi slovenskými vojakmi sa zo dňa na deň zakoreňovala myšlienka, že je nevyhnutné prejsť na stranu sovietskych partizánov a spolu s nimi so zbraňou v ruke bojovať proti fašistickým uchvatiteľom. Jedným z organizátorov takéhoto prechodu sa stáva aj Ján Nálepka… Nálada panujúca medzi vojakmi a čiastočne i medzi dôstojníkmi slovenskej armády, ako aj pokrokové názory Jána Nálepku, nemohli zostať utajené pred fašistickým velením. Na jar 1942 prekladajú Nálepku neočakávane zo štábu divízie na funkciu náčelníka štábu 101. pluku, strážiaceho železnicu Pinsk – Gomeľ a Sarny – Korosteň. Na novom mieste sa Nálepka rýchlo spriatelil s ilegálnymi pracovníkmi a neskôr s bieloruskými partizánmi organizoval predávanie informácií partizánom o plánoch hitlerovského velenia, zásoboval partizánov liekmi, zbraňami a strelivom, a jednal s partizánskymi veliteľmi o prechode celého pluku na ich stranu.
Sympatie slovenských vojakov k sovietskym partizánom a ich odmietanie zúčastňovať sa bojových trestných výprav proti sovietskym ľuďom sa stali takými zrejmými, že vyvolali u fašistického velenia obavy. Aby zmapovali situáciu v slovenských jednotkách, začali k nim prichádzať zástupcovia hitlerovského hlavného stanu a gestapáci. Hitlerovci sa právom obávali, že slovenské jednotky prejdú k partizánom. Preložili preto slovenskú divíziu do Poleskej oblasti, do blízkosti Jeľska. To však neodradilo Jána Nálepku od pokusov obnoviť opäť spojenie so sovietskymi partizánmi.
Koncom roka 1942 sa situácia v oblasti, kde bola slovenská divízia umiestnená, rapídne zmenila. Stranícke organizácie na Ukrajine rozvinuli rozsiahlu prácu, aby rozšírili partizánske hnutie na hnutie celonárodné. Do pravobrežných oblastí na Ukrajine sa koncom novembra vypravili veľké partizánske zväzky A. N. Saburova, S. A. Kovpaka a iné. Velenie týchto zborov za pomoci miestnych ilegálnych organizácií sondovalo pomery v slovenských jednotkách a dospelo k záveru, že je nutné nadviazať styk so Slovákmi a zapojiť ich do aktívneho boja proti spoločnému nepriateľovi. Jedným z prostriedkov zblíženia a nadviazania spojenia medzi partizánmi a slovenskými vojakmi boli letáky a výzvy, vydávané veľkými partizánskymi jednotkami. Boli v nich demaskované zločinné plány hitlerovských okupantov, prinášali správy o skutočnej situácii na frontoch Veľkej vlasteneckej vojny, objasňovala úlohy slobodymilovných národov celého sveta v boji proti fašizmu.
Výzvy k priateľstvu a spoločnému boju proti fašistickým okupantom, obsiahnuté v letákoch, potvrdzovali partizáni tiež prakticky. Keď rozvíjali aktívnu činnosť za účelom likvidácie fašistických posádok a ničení nepriateľských komunikácií, vyhýbali sa bojovým operáciám proti slovenským jednotkám v prípadoch, keď to nebolo nevyhnutné. Slovenskí vojaci, ktorí prešli k partizánom, boli zahrnutí priateľstvom a bratskou podporou. Listy prebehnutých slovenských vojakov na stranu Sovietskeho Ruska, ich výzvy a rovnako letáky, rozširované medzi slovenskými vojakmi a dôstojníkmi, pôsobili veľmi účinne. Tak napr. v letáku, publikovanom v liste Partizanskaja pravda v marci roku 1943 slovenskí vojaci píšu:
Nemáme nič spoločné s okupačnými plánmi Hitlera. Prešli sme k partizánom, aby sme spolu s nimi a s Červenou armádou bojovali za nezávislosť a slobodu Československa. Vojaci a dôstojníci! Obraciame sa k vám ako k svojim priateľom. Obráťte zbrane proti nášmu skutočnému nepriateľovi, proti Hitlerovi! Spolu s partizánmi budeme bojovať za radostný a šťastný život. Budeme sa fašistom mstiť za muky a slzy nášho ľudu. Príďte, čakáme vás!12
Nadišiel priaznivý okamih k uskutočneniu prechodu k partizánom, o ktorom Ján Nálepka dávno premýšľal.
Intenzívna písomná korešpondencia Saburova s Nálepkom., Foto: Gem. mjr. A. N. Saburov, zdroj: Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi
1. díl zde. 2. díl zde. 3.díl zde, 4.-6. díl zde. 7.-9. díl zde, 10.-12. díl zde, 13.-15. díl zde, 16.-18. díl zde, 19.-21. díl zde, 22.-24. díl zde. 25.-27. díl zde. 28.-30. díl zde, 31.-33. díl zde, 34.-36. díl zde, 37.-39. díl zde, 40.-42. díl zde, 43.-45. díl zde, 46.-48. díl zde, 49.-51. díl zde, 52.-54. díl zde.
- NÁLEPKA, J. 1997. Prvá maturita – Vysoké Tatry. Košice: Oriens, s. 84 – 85. ↩︎
- NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 100 – 101. ↩︎
- Dramatická zvesť o posledných chvíľach obrany južného úseku Stalingradu. In Gardista. [2. február 1943, ročník V, č. 26, s. 1]. ↩︎
- So skloneným mečom. In Gardista [4. február 1943, ročník V, č. 28, s. 1 – 2]. ↩︎
- Stalingradská epopeja. In Gardista. [5. február 1943, ročník V, č. 29, s. 1]. ↩︎
- Verní až do smrti. In Gardista. [5. február 1943, ročník V, č. 29, s. 2]. ↩︎
- ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 79. ↩︎
- САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 175. ↩︎
- SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 234. ↩︎
- JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 41. ↩︎
- Клоков Всеволод Иванович. In Музей Победы. [online]. Dostupné z: https://victorymuseum.ru/encyclopedia/heroes/klokov-vsevolod-ivanovich/. Klokov je nositeľom mnohých vyznamenaní, ako aj najvyšším štátnym vyznamenaním – Hrdina Sovietskeho zväzu (2 máj 1945). Po vojne pracoval na akademickej pôde Ukrajinskej sovietskej republiky ako doktor historických vied. Zomrel v roku 2004, pochovaný je na Bajkovskom cintoríne v Kyjeve. ↩︎
- Ve jménu bratského přátelství. In Obrana lidu. [28. august 1955, ročník IX, č. 207, s. 2]. ↩︎