Knížka na pokračování: Sonka Valovič Sazama: BOJ NIE JE UKONČENÝ: kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam – 52., 53. a 54. díl

Novou, právě dokončenou knížku zveřejníme s laskavým svolením autorky na pokračování postupně po jednotlivých kapitolách. Zdroj zde. Odkazy na předchozí díly najdete pod textem.

52. díl

Spolupráca Nálepkovej ilegálnej skupiny Mor ho! so saburovovcami

,,Za plným žitím Človeka, tvora plodného vznetu, za tým, čo stopila krv a prehlušili dnes delá tebe. i mne, i svetu – za tým mi túžba v srdci – skamenela…“¹

Jednotky partizánskeho oddielu boli neustále v bojových akciách. Gen. Saburov nemusel dlho čakať na to, ako sa Ján Nálepka zachová, či činmi dokáže, že svoju pomoc myslí naozaj úprimne. Nálepkova ilegálna skupina pomáhala partizánom cennými správami, tak ako kapitán Repkin sľúbil. Boli o to cennejšie, že Ján Nálepka ich získaval a posielal v nepredstaviteľne zložitých podmienkach, kedy mu Nemci doslova dýchali na krk. Sledovali ho dokonca i vtedy, keď chcel ísť na štáb divízie – muselo to byť vždy v sprievode niektorého nemecky lojálneho dôstojníka. Nálepkovi išlo pri získavaní a odosielaní strategických informácií doslova o život, a predsa – vždy našiel spôsob, ako posielať gen. Saburovovi ďalšie správy a pokračovať v spolupráci, aj keď sa podmienky pre pomoc partizánom v Jeľsku výrazne zhoršili.

Kovpak a Saburov, ktorí preskúmali pomocou miestnych podzemných organizácií stav slovenských jednotiek a dozvedeli sa o veľkej práci, ktorú vykonali medzi Slovákmi bieloruskí partizáni, prišli k záveru, že sa ani oni nemôžu obrátiť chrbtom k slovenským vojakom, ktorým bol klérofašizmus síce nanútený, no s ktorým sa nikdy vnútorne nestotožnili. Pokyny z Veľkej zeme a vlastná skúsenosť pomohli partizánskym vodcom nájsť správny pomer ku Slovákom – v tých prípadoch, keď slovenské jednotky neútočili proti partizánskym oddielom, ani partizáni neútočili proti Slovákom.²

Partizánskym veliteľom bolo rovnako jasné, že v slovenských jednotkách, zvlášť teraz po porážke Nemcov pri Stalingrade, vytvára sa široké pole pre protifašistický odboj. Bolo nevyhnutné využiť rastúcu nespokojnosť slovenských vojakov a dôstojníkov a povzbudzovať ich v tomto odhodlaní všetkými dostupnými prostriedkami. Fašistické veliteľstvo sa správalo k Slovákom ponižujúco a krajne nepriaznivo. Ich zásobovacia situácia sa stále zhoršovala, pretože hitlerovci pri ústupe pred mocnými údermi sovietskych vojsk, často vynechávali slovenské jednotky z ústredného zásobovania. Špehovanie slovenských vojakov a dôstojníkov esesákmi a agentami gestapa sa každým dňom viac a viac zosilňovalo a stávalo sa vrcholne neznesiteľným…³

V ilegálnej skupine 101. pluku bolo treba odstrániť dôsledky zrady, upevniť jednotu antifašisticky zmýšľajúcich dôstojníkov a vojakov, zvýšiť bezpečnosť a ostražitosť zúčastnených. Do spolupráce s gen. Saburovom sa zapojili všetci členovia ilegálnej skupiny 101. pluku. Jánovi Nálepkovi sa podarilo upevniť disciplínu, a tak štáb gen. Saburova mohol dostávať cenné informácie o nemeckých posádkach, o pripravovaných nemeckých útokoch proti partizánom a tiež útokoch nacistov proti civilnému obyvateľstvu, keďže po príchode Saburova do tejto oblasti sa drasticky zvýšili represálie voči civilnému obyvateľstvu. Podľa očitých svedectiev, Nemci surovo vypaľovali dediny aj s ľuďmi, rabovali príbytky a mladých ľudí hromadne posielali na otrocké práce do Nemecka.⁴ Ján Nálepka organizoval akcie, ktoré Nemcom veľmi škodili – na vopred určené miesta dodával partizánom zo skladov slovenskej armády lieky, potraviny, zbrane, upozorňoval partizánov na akcie, ktoré proti nim chystajú, upovedomoval ich o postaveniach a presunoch nemeckých jednotiek, dokonca priamo napádal rôzne časti nemeckej armády v jej hlbokom tyle… V týchto podmienkach nijaké trestné opatrenia nepomohli fašistickému veliteľstvu, práve naopak, hitlerovci boli bezmocní, lebo nedokázali prekaziť masívne sa rozvíjajúce protifašistické hnutie v slovenských jednotkách.

Partizáni vyššej jednotky S. A. Kovpaka, ktorí v roku 1942 pracovali v ilegálnej straníckej skupine, spomínali, že boli úzko spojení so slovenskými jednotkami v okresoch Ovruč a Mozyr. Slováci prekladali do slovenského jazyka rozhlasové správy Sovietskej informačnej kancelárie, materiály zo sovietskej tlače, a pomocou slovenských spojok ich rozširovali v slovenských posádkach. Tých vojakov a dôstojníkov, ktorým už bolo nebezpečné ostávať vo svojich jednotkách, ilegálne stranícke organizácie posielali do partizánskych oddielov. Potom boli v saburovovej vyššej jednotke.⁵ Táto ilegálna práca a protifašistická agitácia mala pre slovenské jednotky veľký význam – jednak sa necítili osamotení v tyle nepriateľa, a jednak im otvárala oči, hlavne tým váhavým Slovákom, ktorí sa nechali ešte na slovenskej pôde oklamať klérofašistickou propagandou.

Agitačná činnosť – politické pochopenie cieľov a perspektív vojny

Úspešná bojová činnosť veľkých partizánskych vyšších jednotiek S. A. Kovpaka, A. N. Saburova a neskoršie aj A. F. Fedorova, M. I. Naumova, S. F. Malikova a iných na Pravobrežnej Ukrajine, pomáhala zosilniť spoluprácu medzi slovenskými vojakmi a dôstojníkmi – stávala sa organizovanejšou a rozvíjala sa do šírky. Ukrajinskí partizáni podľa pokynov vedúcich straníckych orgánov a štábov partizánskeho hnutia, rozvíjali medzi Slovákmi veľkú agitačnú prácu, pomáhali im politicky pochopiť ciele a perspektívy vojny, nájsť miesto v boji proti fašizmu a pripravovali ich na prechod do tábora slobodných národov. Veľkú úlohu v rozširovaní protifašistických názorov medzi slovenskými vojakmi a dôstojníkmi zohrávali státisíce sovietskych letákov a výziev, ktoré boli systematicky vydávané a posielané do tylu nepriateľa. Mnohé z nich boli špeciálne určené slovenským, iné rumunským či maďarským vojakom a dôstojníkom. Koncom roku 1942 a v prvej polovici roku 1943 veľkú zásluhu vo vydávaní a rozširovaní týchto letákov a výziev v slovenských jednotkách vykonali aj partizánske oddiely pod velením A. N. Saburova.⁶

Všetky tieto letáky demaskovali demagógiu klérofašizmu a pôsobivo uvádzali pravdu o porážkach fašistickej armády na sovietsko-nemeckom fronte a odhaľovali zločiny fašistov v dočasne obsadených krajinách. Veľkú popularitu dosiahli letáky Slovákov, ktorí prešli na stranu partizánov a mnohí z nich (na druhej strane) osobne poznali autorov výziev, ako napr. výzva z 29. marca 1943 slovenských partizánov, ktorí onedlho prešli do Československého partizánskeho oddielu Jána Nálepku:

,,Ku všetkým československým vojakom a dôstojníkom! Posielame vám horúci pozdrav z partizánskeho oddielu. Nemci podmanili a okradli našu krajinu. Desiatky tisícov najlepších ľudí hitlerovci zversky umučili v žalároch. Vyviezli do Nemecka československý chlieb a ľud prinútili hladovať. Obyvateľstvo Prahy a iných miest dostáva 125 gramov chleba na deň. Hitler nám vzal nezávislosť a slobodu, ale to ešte nestačilo, poslal nás zabíjať svojich vlastných bratov – Slovanov, ktorí vedú spravodlivú osloboditeľskú vojnu. Ešte donedávna sme tak isto ako vy, hladovali, trpeli urážky… Nemáme však nič spoločného Hitlerovými uchvatiteľskými plánmi. Prešli sme k partizánom, aby sme sa spolu s nimi a Červenou armádou bili za nezávislosť a slobodu Československa. Nie sme tu sami, je nás mnoho a každým dňom prichádzajú ďalší. Na fronte ničí nemeckých okupantov československý armádny zbor. Československí vlastenci povstávajú do boja s ukrutným nemeckým fašizmom i v našej vlasti. Na sovietsko-nemeckom fronte Červená armáda drví nemeckých uchvatiteľov. Blíži sa čas úplnej porážky nemeckej lúpežnej armády. Vojaci a dôstojníci! Obraciame sa k vám ako ku svojim druhom. Obráťte zbraň proti nášmu skutočnému nepriateľovi, proti Hitlerovi. Spolu s partizánmi budeme bojovať za radostný a šťastný život. Pomstíme sa fašistom za utrpenie a slzy nášho ľudu. Príďte, čakáme vás!“⁷

Do boja za oslobodenie Československa, za jeho česť, slobodu a národnú suverenitu vyzývali žitomírski partizáni vo výzve z 20. apríla 1943:

,,Československí vlastenci vedú oslobodzovací boj proti hitlerovským katom na vašej rodnej zemi a najlepší vlastenci vašej otčiny pochopili, že jediná cesta na záchranu drahej vlasti je – ničiť hitlerovcov tam, kde len možno, a prišli k nám k partizánom alebo vzdali sa do zajatia pravidelným jednotkám Červenej armády… a dostali bojový príkaz od sovietskeho a československého velenia a statočne a hrdinsky sa bijú s hitlerovskými ľudožrútmi za oslobodenie svojej drahej krajiny… Čím rýchlejšie spoločnými silami zničíme hitlerovcov, tým rýchlejšie dosiahneme slobodu a nezávislosť svojej krajiny.“⁸

Pod vplyvom letákov a agitačnej práce straníckych organizácií a partizánskych oddielov medzi Slovákmi sa zosilňoval ich účinok aj postupnými úspechmi Červenej armády na fronte a aktivitou partizánskych bojov. Citeľné údery partizánov na nepriateľské fašistické posádky, stovky vykoľajených vojenských ešalónov, tisíce okupantov zničených bezprostredne v oblastiach rozmiestnenia slovenských jednotiek hovorili o rastúcej sile partizánskeho hnutia a reálnych pozitívnych výsledkoch. Už koncom roku 1942 do oddielov vyššej jednotky Saburova začali prichádzať slovenskí vojaci, ktorí utiekli od svojich jednotiek. Partizáni ich medzi seba bratsky prijali. Slováci si rýchlo osvojili bojovú vytrvalosť a stali sa z nich schopní a odvážni vojaci v nebezpečných bojových operáciách.⁹

Ozveny nepriateľskej propagandy na východnom fronte sa svojsky prejavovali aj na území Slovenska. Ku koncu roku 1942 bol Ústredím štátnej bezpečnosti v Bratislave pozorovaný počet osôb, ktorých politické zmýšľanie bolo usmerňované ,,nepriateľskou rozhlasovou propagandou“ a medzi ,,čiastkou obyvateľstva sa čím ďalej, tým zreteľnejšie prejavovala náchylnosť ku skeptickému nazeraniu na výsledok vojny“.¹⁰

Politická agitácia a protifašistická činnosť mohutnejúceho partizánskeho hnutia na okupovanom území východného frontu nemali vplyv len na skeptické nazeranie sa na výsledok vojny, ale boli vzorom aj pre protifašistický odboj na domácom teritóriu. V decembri 1942 boli spozorované na poľsko-slovenskom pohraničí v okolí obcí Dukla, Jasielko, Komancza, Smerečné, Tylawa, Wola Nižná, Wyšná a pod. ozbrojené prepady partizánov proti bezpečnostným orgánom generálneho gubernátu. Týchto partizánov podporovalo aj civilné obyvateľstvo, nedbajúc na vyhrotené tresty smrti za akúkoľvek podobnú činnosť.¹¹

Represálie na civilnom obyvateľstve zo strany nacistov boli fatálne. Saburov vo svojich spomienkach opisuje zážitky miestnych ľudí, ktorí pomáhali partizánom prístreškom, potravinami či teplom, napr. v dedinke Simonoviči nacisti vypálili celú dedinu a ľudí, ktorí nestihli utiecť pred skazou, pozabíjali, odrezali hlavy a napichli na kôl. Celá oblasť bola zahatená nastoknutými hlavami a dedinka zostala už iba na mape. Dôvodom tejto represálie bolo, že Nemcom odmietli dať po príkazu partizánov teplé oblečenie. Alebo dedinka Lojevo, kde vystrieľali celú obec iba preto, že jej obyvatelia dovolili partizánom prejsť cez ich políčka…¹²

Spolupráca Nálepkovej ilegálnej skupiny Mor ho! so saburovcami, foto: 
 Partizáni na juhu Bieloruska cestou močiarmi na bojovú misiu

53. díl

Osobné stretnutie Saburova s Nálepkom v byte Sadoľského, Remezy, koniec decembra 1942

Partizánska rozviedka i velenie sa pokúšali zistiť, čo má vlastne slovenský kapitán za lubom. Ján Nálepka sa v tom čase usiloval dostať sa do priameho styku s niekým z velenia partizánskeho zväzku, preto požiadal miestneho učiteľa F. N. Sadoľského, aby pozval k sebe do Remezy niekoho, s kým by mohol hovoriť o podmienkach spolupráce. Ešte stále nebolo v Saburovovom štábe jasné, aký je Nálepkov úmysel. Ešte stále nemali istotu, či skutočne nejde len o provokáciu. Napriek všetkému sa Saburov rozhodol, že na stretnutie pôjde. Nechcel prísť o príležitosť spolupracovať so Slovákmi, lebo – o to vlastne malo ísť… S rizikom, že sa dostane do rúk fašistom, šiel spolu s K. P. Petrušenkom na prvé stretnutie s neznámym a záhadným slovenským kapitánom. Mal to byť Nálepka, no pri predstavovaní sa identifikoval ako Repkin. Konečne začalo byť Saburovovi jasnejšie aspoň v tom, že kapitán Nálepka a kapitán Repkin sú tá istá osoba.¹³ Tu chceme upozorniť na niektoré nezrovnalosti, ktoré sa týkajú prvého osobného kontaktu Jána Nálepku s gen. Saburovom. Kým zaužívaný naratív uvádza, že k prvému stretnutiu došlo až pri prechode 15. mája 1943, A. N. Saburov vo svojich memoároch udáva, že sa s Jánom Nálepkom tajne stretol u Sadoľského ešte pred Selizovkou, t. j. na samom konci roku 1942.

Gen. Saburov prvé dojmy z tohto stretnutia opisuje nasledovne: ,,Pozriem opatrne do okna. V osvetlenom kruhu pri pohovke stojí dôstojník v dlhom koženom kabáte. Má ostro rezanú tvár s neveľkou špicatou briadkou, striešku brigadírky nad oči, veľké okuliare v tmavom ráme. Dôstojník pomaly zoblieka plášť, ako keby ešte uvažoval. Je nevysoký, no strojný, s dobrým držaním tela. Popravil si husté, vlnité tmavé vlasy a pokročil k rozohriatej piecke. Potom postavil nohu na stoličku, oprel sa lakťom o koleno a zádumčivo hľadel do plameňov…“¹⁴ Ako spomína Saburov, keď sa mu Ján Nálepka v ruskom jazyku mocným čistým hlasom predstavil ako Repkin, akoby do neho udrel hrom a bez toho, aby to dal na sebe poznať, rýchlo sa snažil spamätať z toho, že Repkin a Nálepka sú jedna a tá istá osoba.¹⁵

Ján Nálepka pozdravil partizánskeho veliteľa silným stiskom ruky:

,,Veľmi sa teším tomuto stretnutiu. Už dávno som sa chcel dostať do spojenia s partizánmi. Považoval som dokonca za veľmi potrebné stretnúť sa s partizánskym veliteľom práve teraz a oznámiť mu, že Nemci chystajú proti vám veľkú akciu 31. decembra.“¹⁶

Keď prišla reč na otázku straníckosti, Saburov spomína, ako Nálepkovi prebehol po tvári tieň, a nedalo sa rozoznať, či to boli rozpaky alebo nespokojnosť, pokiaľ s iróniou nevysvetlil, že komunistom nie je:

,,V našich jednotkách niet komunistov. Uráža ma, že hneď na začiatku našej známosti nastalo sklamanie len pre otázku mojej straníckosti…“¹⁷

Od Saburova sa možno dozvedieť, aké prekvapenie mu spôsobila táto odpoveď, na čo prirodzene zareagoval s otázkou, či nálepkovci vlastne vedia, za čo bojujú. Ján Nálepka sa vyrovnal a strohým rozhodným hlasom mu odvetil:

,,Áno, no nechcem ešte viacej zamotávať celý boj, aj tak je už dosť zložitý. Máme takých dôstojníkov, ktorým netreba ukazovať, kto je ich nepriateľ. Oni len jednoducho nevedia, kade ísť. Netreba sa im vyhrážať smrťou. Človeku je aj tak ťažko v tom politickom pralese, keď z neho nevidí východisko. Ja vidím východisko, ale chcem poznať vašu argumentáciu.“¹⁸

Potom Nálepka vytiahol z náprsníka ultimatívny list odoslaný J. Čambalíkovi a položil ho na stôl: ,

,Prečo ste sa rozhodli, že zničíte slovenské posádky a vnesiete rozladenie medzi slovenských vojakov a dôstojníkov v našich oddieloch? Vojaci sa veľmi nevyznajú v politickej situácii, no aj tak sú v opozícii proti dôstojníkom. Zvyšujete nenávisť vojakov voči dôstojníkom, ich snahu dostať sa z útlaku do neorganizovaného chaosu. Slováci nie sú okupanti. Slováci nestrieľajú do partizánov.“¹⁹

Podľa Saburova táto úvodná časť rozhovoru bola veľmi nepríjemná, pričom pochopil, že Čambalík sa vedome postavil medzi sovietskych partizánov a Repkina, z dôvodu, ktorý poznal len on, keď dal do hry tento list. Repkinovi by totiž saburovovci také ultimátum nikdy neposlali. Situáciu rýchlo zachránil až rozviedčik Petrušenko, ktorý Saburova sprevádzal, keď rýchlo spomenul stanicu Avramovskaja: ,,My sme vlastne starí známi, kapitán. Spomeňte si, ako ste mi telefonovali z Vasilieviči na stanicu Avramovskú o príchode fašistického pluku.“ Od tohto momentu sa ľady prelomili, Ján Nálepka sa slovami Saburova odrazu úplne zmenil, zhodil ostražitú masku a odvtedy zostali vernými priateľmi.²⁰

Saburov rozpovedal Nálepkovi príbeh o tom, kedy sa o ňom prvý krát dozvedel z úst starenky počas pochodu z Brjanských lesov k Žitomíru,, ktorú Ján Nálepka pohostil čajom v čase úspešnej protiofenzívy v boji o Moskvu. Hoci si spočiatku Nálepka nevedel spomenúť, napokon sa predsa len srdečne rozosmial: ,,Bolo to trochu naivné, ale ja som mal v srdci sviatok. Veľmi som si vtedy želal, aby mali sviatok všetci ľudia v Ovruči. Je to dobre. No je to aj zle. Dobre je vtedy, keď to vie rozumný a čestný človek. A zlé je v tom, že sa to môže dozvedieť Gestapo. Na vojne sa však bez rizika nezaobídeš. Nadmerná opatrnosť kazí ľudský charakter.“²¹

Na adresu Himmlera a jeho špionáže v jednotkách ZD v love na Repkina, Nálepka so smiechom dodal: ,,živého ma nedostanú“ a začal odhaľovať svoj systém konšpirácie. Ako píše Saburov

,,odrazu zo všetkého vysvitá, že tento človek vôbec nie je taký prostý. Navonok, pred ľuďmi, je ku všetkému rovnako chladný a v plnej miere využíva svoju právomoc. Je ctižiadostivý, chce spraviť kariéru. V štábe vládne vzorný poriadok. Najväčší dôraz kladie na disciplínu. Je puntičkár. S kým netreba, s tým sa o politike nerozpráva…“²²

Ján Nálepka o Repkinovi

Ján Nálepka svoj prepracovaný plán opísal nasledovne:

,,Sú to veľmi jednoduché počty. Ak ma chytia nacisti ako Nálepku, bude to náhodilé a nepresvedčivé. Ani na um im nepríde, aby pozatýkali tých, ku ktorým som bol prísny, o ktorých som dával zlé posudky. No a tých, s ktorými som pil, zabával sa, karty hral, na ktorých som písal dobré charakteristiky, tých nech len spokojne zavrú. Proti tomu nemám námietok. Bude to celkom spravodlivé… Ak ma zatknú ako Repkina, viem, že v tom prípade sa dvere väzenia tuho uzavrú, no svedkovia mojich činov budú nemí. A ilegalita bude aj naďalej žiť… Snažím sa všade, kde sa dá, robiť ľuďom len akože náhodou dobre, a nacistom – škodu. To aj preto, aby nás tu ľudia nepovažovali za nejakú prísadu nemeckého fašizmu. Chcem veriť v politiku boľševickej strany, v budúcnosť československého ľudu. Ale nie som komunista a partizáni nechcú so mnou hovoriť o vysokej politike, už vyše roka si ma podávajú z ruky do ruky ako surové drevo, ktoré ani nehorí, ani sa netopí. Tak to bolo v Bielorusku, a tak je to aj tu…“²³

Ján Nálepka o politike

Na otázku Saburova, či si myslí, že boj s nacistami možno viesť bez politiky, Ján Nálepka odpovedal:

,,Prosím vás, aby ste brali do úvahy, že náš národ je malý. Nacizmus rozdelil náš národ na dve časti: jednu veľmi malú a druhú – veľkú. My slovenskí vojaci sa môžeme mýliť, no nezrádzame. Možno robíme menej ako komunisti, ale nerozchádzame sa s nimi, a ak sa so mnou azda rozchádzajú moji priatelia, podržím si aj naďalej moje presvedčenie. Myslím si, že moja činnosť je v súlade s politikou našej komunistickej strany. Teraz nikto nebojuje bez politiky… Čo myslíte – Amerika, Anglicko a náš prezident Beneš vstúpili do koalície so Sovietskym zväzom bez politiky? Ak vám poviem, že Anglicko podporuje partizánske hnutie len preto, aby bojovalo proti fašistom – uveríte mi? Nie, poviete, že je to politika. Boja sa, že ak sa do toho nezastarejú, bude partizánske hnutie všade komunistické. A to by teda nechceli…

Keď my Slováci vravíme, že z našej zeme urobili nacistickú bábku a nás že vyrvali z ľudu a poslali nie hocikam, ale proti Sovietskemu zväzu, myslíte, že v tom nevidíme politiku? Náš národ vliekol po celé stáročia na svojej šiji národnostný útlak Rakúsko-uhorskej ríše. Bol dokonca čas, keď nad nami videla hrozba, že stratíme svoju národnú reč, a materčinou sa hovorilo len v kuchyni. Nacistickí politici sa rozhodli, že nám dajú podmienečnú samostatnosť, že otrávia náš vzťah k Čechom a k sovietskemu ľudu. Slovenský fašizmus má katolícky charakter s náboženským fanatizmom, opiera sa o zradu hlinkovej ľudovej strany.

Bol som v jeseni na dovolenke. V mojej vlasti bije hlinkovská polícia Čecha preto, že sa od Slováka opovážil kúpiť alebo vymeniť niečo za zemiaky. A Slováka bijú, že tie zemiaky Čechovi predal. Za toto bude náš národ hrozne pykať, ak sa ustanoví buržoázne Československo. Buržoázia narobí z nás otrokov. Zaoceánska buržoázia nás bude podporovať len v tom prípade, ak budeme zavíjať ako psi proti východu. Vidíte, k čomu by mohol priviesť Československo náš boj bez politiky. A keď si predstavím takúto budúcnosť svojej vlasti, nemôžem pekne rozprávať. Chcem, aby sa Slováci prichystali na boj vo vlastnej krajine. Preto nemôžem súhlasiť, aby od nás odchádzali vojaci a dôstojníci. K partizánom musí prejsť celý pluk. Kedykoľvek som sa doteraz stretol s partizánmi a pýtal som sa ich, čo máme robiť, nikto mi nedal odpoveď. Cítim, že mi nedôverujú, pretože nie som komunista.“²⁴

Ján Nálepka o svojej matke

Na tomto stretnutí ukázal Ján Nálepka partizánskemu veliteľovi fotografiu svojej matky, ktorú nosil vo vnútornom vrecku, a nežne povedal:

,,Moja mamička. Nemal som ani dvadsať, keď ma vyprevádzala za učiteľa hľadať pravdu na zemi. Môj otec chodil celý život po svete za robotou… Nevie, prečo sa mi vždy zdalo, že matka má mňa radšej ako ostatných. Doma som si napísal na pamiatku jej slová.“²⁵

Potom obrátil fotografiu a preložil matkine slová, ktoré ho sprevádzali životom:

,,V mojich očiach si stále dieťaťom. Matke sa vždy zdá, že sú jej deti ešte malé. Neboj sa. Choď a hľadaj pravdu. Nájdi ju. Pozorne počúvaj ľudí ranených biedou a chráň si ich dôveru. Jano, ty máš dobré srdce, naber síl, rozumu, ono samo ti našepká, čo máš robiť.“²⁶

Ján Nálepka o svojich mladíckych ideáloch

Keď Saburov požiadal Nálepku, aby mu porozprával viac o svojom živote, Ján Nálepka mu opísal kľúčové momenty, ktoré prudko formovali jeho ranú dospelosť:

,,Nebolo mi ešte ani dvadsať rokov, keď ma mamička vyprevádzala za učiteľským povolaním. Dostal som sa vtedy do malej dedinky, Marikovej. Stála medzi vysokými vrchmi v širokej doline. Právom sme ju volali dolina hladu a tmy. Ľudia vyčerpaní, zodratí. Deti bledulinké, bosé, otrhané. Škola mala iba jednu triedu. Začali sme aj s kolegom učiť deti. Jeden v triede, druhý vonku, pokiaľ to počasie dovolilo. Keď bol mrcha čas, chodievali sme večer po domoch. Pochytila ma obrovská túžba stať sa naozajstným vychovávateľom malých aj veľkých. Mladícky ideál ma vynášal do akýchsi snových zámkov. Niekedy sme si zavolali starcov, do rána sme sa rozprávali. Vtedy nám ešte mútila hlavu masarykovská demokracia. Myslel som si, že stačí, aby bol ľud gramotný, a hneď zo seba zhodí krivdy, ktoré na ňom pášu egoisti. Ale tu sa na mňa ani hora navalila cirkev. Farári boli zvyknutí, že im učitelia slúžili a chodili po tabak. Vysvetľujem ľudu, píšem články proti poručníctvu cirkvi nad školami. Vtedy štátne orgány, ktorých spravodlivosť tiež kontroluje cirkev, vystúpili na ochranu farárov. Dali ma na súd. Rozhodol som sa, že sa obrátim na politické strany – na sociálnodemokratickú a agrárnu. Veril som, že ma podporia. Behám ako chlapčisko, volám o pomoc. A ukazuje sa, že členovia obidvoch strán sú otrokmi svojich vodcov a hriechy vodcov kryje cirkev… No ja aj naďalej verím v masarykovskú demokraciu. Píšem výzvu, aby sa školy poštátnili. Aby neboli v cirkevnom poručníctve. A aby sa inšpektori vzdelávali v demokracii. A aby sa deti prestali klaňať farárom… Moju výzvu nechcel nikto uverejniť. Báli sa ma ako diabla. Znova som sám. Vtedy som sa stretol s istým dievčaťom, učiteľkou. Kamarátili sme sa už od detstva. Povedala mi: ‒ Nechaj to tak, Jano, tých neprebiješ. Vezmime sa a budeme spokojne žiť… — No ja nepotrebujem ženu na to, aby mi nosila balíčky do väzenia. Vtedy som už totiž jasne videl, že ak tú pravdu budem hľadať, väzeniu sa nevyhnem.

A čo sa stalo s výzvou? Dozvedel sa o nej náš pokrokový školský dejateľ Zdeněk Nejedlý. Na jednom zhromaždení učiteľov mi povedal: ‒

Páčite sa mi, Nálepka, dajte mi tú výzvu, uverejníme ju v našich novinách. —

A uverejnil. No vtedy sa na mňa nevrhla jedna cirkev, ani dve, ale všetky, koľko ich len na Slovensku bolo. A k tomu ešte aj štátny aparát. Vtedy sa mi v hlave rozjasnilo. Ukázalo sa, že masarykovská demokracia je vo vleku katolíckej cirkvi. A aké má u nás cirkev postavenie? Keď sa u nás rozparcelovala veľkostatkárska pôda, časť dobrej zeme ostala. A tieto pozostatky dostala cirkev, aby sa o ňu roľníci medzi sebou nepobili. Podľa masarykovskej ústavy sa stal farár statkárom plus ochrancom jezuitských zákonov. Vyciciavali z ľudí silu, rozum, a keď ich bolo treba zachrániť pred haldom alebo žandárom, vraveli: ‒ Všetko je od Boha. — Farár už vlastne ani nežije na zemi. Lieta kdesi pod oblakmi. Je to duch svätý – raz na zemi, raz na nebi, ako je to práve výhodnejšie. Ja som vravieval, že sú to pastieri, ktorí chránia stádo vlkov, aby sa im ovce neprotivili a vlka neroztrhali…

A či národ podporil moju výzvu? Aj práva národa boli vo vleku cirkvi. Po uverejnení výzvy ma začali ešte viacej prenasledovať. A všetkým takým učiteľom, ako som bol ja, znížili platy. Nakoniec sa ma ujali robotníci. Ujali vravím preto, lebo vtedy ma už prenasledovali všetky strany, nikomu som nebol potrebný. Komunisti mi pomohli nájsť miesto pomocného učiteľa v Stupave, neďaleko Bratislavy. Stupavskí komunisti mi vyšli v ústrety a vyzbrojili ma Marxovými a Leninovými dielami. Niekedy mi tak napadlo: keby človek obetoval život, možno, že by z toho mali iní ponaučenie, pochopili by, že takto sa nedá bojovať za pravdu v čase izmov. To som si tak sám pre seba zašifroval marxizmus-leninizmus… Začal som už chápať rôzne veci, no tridsiaty ôsmy rok prerušil moje učenie. Nikdy nezabudnem na ten december. Pred budovu školy prišla hlinkovská polícia – garda. Zdrapili ma a vyhnali zo školy. Spálili mi knihy a z okna vyhodili len prázdnu aktovku… Nuž zostal na ulici opustený, zhanobený učiteľ a vedľa neho v mláke ležala prázdna aktovka…“²⁷

Ján Nálepka o svojej činnosti na východnom fronte

,,A potom prišli komunisti a povedali: ‒ Choďte do armády. Volajú vás v mene božom – teda choďte. A strieľajte pánubohu do okien. Bezpodmienečne prebehnite do Červenej armády. — Zanechal som matke list, že ak jej nebudem písať, bude to znamenať, že je všetko v poriadku a že som v Červenej armáde. A ak napíšem, že rádio nehrá, teda sa vec nepodarila. No na front som sa nedostal. Divíziu ustanovili ako ochrannú. Dal som si za úlohu, že moji vojaci a dôstojníci nesmú pripraviť o život ani jedného sovietskeho človeka a že takto si pred sovietskymi ľuďmi obhájime svoju česť a česť nášho národa. Vravieval som im: ‒ Ste Slovania. Kto pozná históriu, ten vie, čo treba robiť. — Potom prišli prvé drobné činy, ktorými sme vám chceli pomôcť. A potom sme nadviazali spojenie s bieloruskými partizánmi. Stretol som sa s Vasilijom Ivanovičom Kozlovom. Mali sme potom dobrý kontakt, no neskôr nás hodili do Jeľska, za Pripjať, a doteraz sa mi nepodarilo spojiť sa s ním… Som veľmi rád, že som sa s vami stretol. Verím, že to bude také spojenie, aby sa medzi nami nikde a nikdy neprelievala krv…“²⁸

K otázke smerujúcej k veliteľovi pluku Čánimu, Ján Nálepka odpovedal:

,,Môj starký, plukovník Čáni, si vymyslel špeciálnu neutralitu. Vravieva mi: ‒ Rob si, čo sa ti len páči, Jano. Viem, že máš rád Rusov. Ak prídu do Československa spojenecké vojská, nepoviem, že si tu bol v spojení s komunistami. A ak príde Červená armáda, nezabudni povedať, že som o všetkom vedel, no nebránil som ti… Iba o jedno ťa prosím: rob všetko tak, aby nás dvoch neposadili do basy a neobesili...“²⁹

Ján Nálepka o svojej vízii budúcnosti

Potom prišla reč na jeho víziu budúcna:

,,Náš ľud má čisté srdce a veľmi by som chcel, aby ste ho pochopili a milovali. Mnohí z nás mali na začiatku vojny holubičiu povahu, ale teraz ukážeme, ako vieme bojovať. Prosím vás, aby ste mi uverili. Chápem, že ak si raz človek popáli ruku, nikto mu nepomôže tým, že si ju popáli aj on. Čaká nás veľký boj. Musíme si šetriť sily. Zatiaľ sa podujímam na to, že vám uvoľním cesty, aby ste ich mohli zamínovať, a upovedomím vás, ak by hrozilo nebezpečenstvo. Ak nám rozkážu strieľať do partizánov, budeme strieľať do Nemcov. V prípade nebezpečenstva prejdeme k vám. Posielajte nám viacej letákov. Nech si to naši vojaci prečítajú, ako sa bijú ruskí partizáni. To pochopia srdcom aj rozumom. Chceme, aby do Berlína došla Červená armáda. Nech sa potom vráti naša emigrantská vláda domov cez Sovietsky zväz. A my jej na hraniciach povieme: ‒ Vy už patríte minulosti a vaše akcie sú znehodnotené. — Oni nám z Londýna kričia: ‒ Nenadväzujte spojenie so sovietskymi partizánmi. Šetrite svoje sily pre rozhodujúci úder… — Každý veliteľ pluku má kľúč londýnskej vysielačky. Naša vysielačka pracuje s Bratislavou a s Londýnom. Tak isto aj štáb divízie. Aj hlinkovci majú spojenie s Londýnom. V prípade, ak by prišli anglické vojská, chystajú sa zradiť Hitlera, no v záujmoch Anglicka. A môže to potom vypáliť tak, že dnešní fašisti budú nám vládnuť aj po vojne. Preto treba udržať našu divíziu. Ešte bude mať kde bojovať…“³⁰

Pri rozlúčke so Saburovom a jeho druhmi Ján Nálepka pevne všetkým stisol ruky so slovami:

,,Môj čas vypršal. Musím odísť. Dnes som naozaj šťastný. Vidím cieľ, viem, čo mám robiť. Hoci nás aj bude deliť vzdialenosť, hoci budeme v rôznych podmienkach, dovoľte mi, aby som seba a svojich priateľov považoval za verných členov vašej veľkej partizánskej rodiny.“³¹

54. díl

Operácia proti vyhladzovacej akcii Mokrý trojuholník, Selizovka, 31. december 1942

Ilegálna skupina 101. pešieho pluku poskytla významnú pomoc proti vyhladzovacej akcii nazývanej ako Mokrý trojuholník. Akcia bola namierená proti partizánom na prelome rokov 1942/43, keď Nemci nasadili proti partizánom tri svoje divízie a štvrtá mala byť slovenská. Sovietski partizáni boli oboznámení o tejto vyhladzovacej akcii, v ktorej mali byť zničené nielen partizánske jednotky, ale aj dediny s obyvateľmi, ktoré sa nachádzali v priestore. Partizánov informoval o zamýšľanej akcii des. Anton Krídl, pretože pred bitkou sa podarilo ilegálnej skupine 101. pluku získať podrobný rozkaz útoku.³²

Na mape Ukrajiny z 20. storočia nad veľkým nápisom Kyjev možno ľahko nájsť vľavo takmer pravidelný obdĺžnik tvorený červenými čiarami železníc. Pravá strana je čiara spájajúca Mozyr a Korosteň. Jej spodná strana je línia Korosteň – Sarny. Ľavá je cesta Sarny –  Luninec a nakoniec Luninec – Mozyr. V školskom atlase sa tento obdĺžnik zdá byť dosť malý. V skutočnosti sa každá z jeho strán tiahne 150 – 200 km. Bledozelená farba okolo znamená husté lesy. Početné modré žily sú rieky a potoky. Malé čiary sú močiare. V tejto lesnej oblasti sa saburovci rozhodli zriadiť hlavnú partizánsku základňu.

Nie každá mapa v tom čase zobrazovala malú dedinku Selizovka, ale práve táto odľahlá dedina sa na jeseň 1942 stala centrom partizánskych bojov v Žitomírskej oblasti. Sídlilo tu veliteľstvo saburovovej jednotky. Boli tu vypracované plány na nové údery proti nepriateľovi. Tu opravovali zbrane rozbité v bitkách. Vychádzali tu noviny Partizanskaja pravda a tlačili sa letáky.³³  Cesta do Selizovky bola dobre známa tisícom sovietskych ľudí, ktorí povstali za nepriateľské línie, aby bojovali proti hitlerovcom. Túto cestu veľmi dobre poznali niektorí starostovia kolaborujúci s nacizmom, ako aj policajti a prostredníctvom nich nacisti. Ale aby sa nacisti dostali do lesov preplnených partizánmi, potrebovali zhromaždiť aspoň tri divízie. A nebolo to také ľahké! Sovietska armáda na fronte porážala nacistov čoraz tvrdšie. Nemci boli nútení privádzať z Európy čoraz viac vojakov. Celú cestu na front operovali partizáni. Preto sa často stávalo, že vojaci a dôstojníci na ceste do frontovej línie skončili v nemocniciach alebo na cintoríne priamo z cesty. Aby nacisti aspoň čiastočne zabezpečili cesty spájajúce Nemecko s východným frontom, museli dňom i nocou strážiť mosty, stanice a železničné trate. Preto okupanti nemohli okamžite zhromaždiť dostatočné sily na zničenie  partizánskej základne, a preto sa partizáni, slovami Saburova, ,,zatiaľ cítili relatívne pokojne. Samozrejme, len zatiaľ! Vedeli, že skôr či neskôr sa nepriateľ bude chcieť s partizánmi porátať.“³⁴

Obec Selizovka bola 31. decembra 1942 obkľúčená dvomi prápormi SS, jedným práporom litovských nacionalistov a dvomi prápormi 101. pluku ZDM pričom delostrelecká batéria ZD pod velením Samuela Šimoviča mala podporiť útok. Pol hodiny pred jeho spustením však na povel Jána Nálepku spustila paľbu na nemecké postavenie. Akciu zorganizovali Nálepka, Lysák a Petro.³⁵

Na nepriateľa Slovanov, páľ!

Zvyšky partizánov sa nachádzali pri obci Selizovka v okrese Slovečno, kde smeroval aj celý nemecký útok. Ján Nálepka, ktorý vtedy zastupoval veliteľa pluku, sa veľmi dobre oboznámil s celou taktikou trestných oddielov a spolu s por. M. Petrom riadili útok slovenských jednotiek a to spôsobom, že zámerne zamenili rakety, takže sa stalo, že slovenskí delostrelci strieľali na nemecké tanky, proti ktorým začala útočiť i pechota. To umožnilo partizánom stiahnuť sa. Ján Nálepka sa vtedy takticky ospravedlnil Nemcom za pochybenie, no tí tiež neboli bez viny, pretože v panike a chaose, ktoré nastali, sami strieľali do vlastných SS radov.³⁶

Veliteľ partizánskeho prieskumu V. Laborev (štáb gen. Saburova) na tento deň spomína: ,,Proti partizánom boli nasadené niektoré slovenské jednotky. Pluku velil kpt. Nálepka. Keď na Selizovku zaútočili jednotky SS, udrelo na nich slovenské delostrelectvo a rozpútala sa prestrelka, ktorá omylom trvala viac ako hodinu. Veľmi nám to pomohlo.“³⁷

Ján Nálepka sa neskôr na otázku zdecimovania esesákov v akcii Mokrý trojuholník vyjadril nasledovne:

,,V tej dobe som velil celému pluku. Jeho veliteľ plk. Čáni bol chorý. Presnú polohu partizánskej obrany i útočiacich jednotiek SS som poznal iba ja. Bola už veľká tma, takže nebolo vidieť vôbec nič – ani partizánov, ani Nemcov. Vydal som také rozkazy, že Slováci spustili paľbu priamo na príslušníkov SS. Keď bolo po všetkom, musel som sa, samozrejme, nemeckému plukovníkovi ospravedlniť.“³⁸

Celá záležitosť sa urovnala tým, že rozkazy neboli jednoznačné, a preto sa poplietli svetelné signály, hoci deň po akcii veliaci nemecký generál na porade veliteľov  hrozil prísnymi sankciami voči vinníkom. Nemci mali vtedy veľmi veľké straty. ³⁹

Zo spomienok priameho účastníka boja, V. Šalgoviča sa dozvedáme:

,,Koncom roku 1942 a v prvých dňoch roku 1943 partizánske oddiely gen. Saburova viedli úporné boje s veľkými trestnými oddielmi hitlerovcov. Zvlášť ťažký boj bol v noci pred novým rokom, keď sa nepriateľ priblížil k osade Selizovka (Seľozovka), v severnej časti Slovečňanského okresu v Žitomírskej oblasti, kde sa nachádzala partizánska obrana. Hitlerovci spustili na ňu veľmi prudkú delostreleckú paľbu. Partizáni mali v porovnaní s nepriateľom omnoho menej zbraní a munície. Pretože nemohli na fašistický útok odpovedať intenzívnou paľbou, pozorne dbali na to, aby ani jeden náboj, vystrelený na nepriateľa, nebol zbytočný. V priebehu boja partizáni zakrátko s prekvapením zbadali, že v bojových zostavách útočníkov vybuchuje oveľa viac nábojov, ako sami vystrelili. Vysvitlo, že to strieľa slovenská delostrelecká batéria, ktorú nemecké fašistické veliteľstvo určilo na pomoc vlastným vojskám. Iniciátorom tohto podujatia bol Ján Nálepka a Michal Petro, ktorí riadili tento fingovaný útok slovenských jednotiek.  Zámerne vydali také rozkazy, aby delostrelectvo strieľalo na nemecké fašistické jednotky, proti ktorým začala útočiť potom aj pechota. Táto situácia umožnila partizánskym jednotkám uvoľniť sa z nevhodného postavenia. Pomoc partizánom pri Selizovke možno považovať za jednu z najdôležitejších akcií ilegálnej protifašistickej skupiny. V tejto súvislosti treba spomenúť veliteľa delostrelectva dôstojníka Šimoviča, ktorý síce nepracoval v ilegálnej skupine, ale vydané rozkazy splnil.“⁴⁰

Vincent Kútik o Novom roku 1942/1943 spomína, že v tento deň ,,bol Saburovov oddiel v Selizovke. Ján Nálepka zavolal mňa, Miša Petra a delostreleckého poručíka Lišku a hovorí: ‒ Ako to urobiť, aby sme pomohli partizánom a Nemci boli zničení? — Tak sme vymysleli zámenu (signálnych) rakiet. My sme totiž vedeli, aké sú naše rakety a ktoré sú cudzie. Tak sme ich zamenili.“⁴¹

Na akciu v Mokrom trojuholníku spomína aj Július Kollár:

,,Bolo to na Ukrajine, keď sa pripravovala veľká vyhladzovacia akcia proti partizánom, ktorej sa zúčastnili dve nemecké divízie a ktorej sa mala zúčastniť i naša divízia i náš pluk. Rozkaz k tejto akcii a jej podrobnosti prekladala Aľa. Bol to veľmi podrobný nemecký rozkaz a ten sme odovzdali partizánom. Akcia potom – vďaka ešte ďalším okolnostiam – úplne stroskotala.  Sovietski partizáni sa oslobodili z obkľúčenia. Posledné skupiny partizánov sa dostali do boja pri Selizovke. Je to zásluha kapitána Nálepku, že naši delostrelci omylom pálili na nemecké pozície a sovietski partizáni sa cez náš úsek dostali z obkľúčenia.“⁴²

Zaujímavý postoj zaujal kpt. Čambalík, ktorý sa podľa svedectiev ,,nielenže neujal velenia, ale utekal dozadu, čím zapríčinil ústup jednotky. Pri opakovanom útoku medzi 18.00 a 20.00 hod, opäť ho nebolo vidno a nedal o sebe znať.“⁴³

Na bitku pri Selizovske spomína aj slovenský vojak, neskôr partizán Rudolf Mečinec: ,,Ležal som v blízkosti Nálepku a začul som, ako pri výstrele svetelnej rakety zavelil: ‒ Na nepriateľa Slovanov páľ! — ⁴⁴

Explózia zvnútra dôstojníkmi buržoáznej orientácie

Ján Nálepka poslal partizánskemu veliteľovi nasledovný odkaz:

,,Po Selizovke bolo všetko vyriešené. Nacisti sa opäť pokúsili poslať našu divíziu do akcie proti vám. Náčelník štábu divízie a ja sme to odmietli. Z Juhoslávie prišla nemecká divízia a je umiestnená v Slavute a Šepetovke. Obávam sa, že ju môžu poslať proti vám. Ak sa to stane, bude zlé, že sme akciu odmietli.“

Zo spomienok Saburova ale vieme, že slovo vyriešené bola len formulácia, a opak bol pravdou. Ján Nálepka bol Čambalíkom obvinený zo zrady republiky, a nebyť Čániho, ktorý síce doslova tŕpol strachom pred Gestapom, Nálepku do ich rúk nevydal, lež iba obmedzil jeho pohyb. Ján Nálepka nemohol opustiť Jeľsk a všade, dokonca aj na veliteľstvo divízie ho sprevádzal vždy jeden z dôstojníkov.⁴⁵

Podľa Saburova, ,,čím komplikovanejšia bola situácia so Slovákmi, tým významnejšie bolo všetko, čo Ján Nálepka a jeho muži v týchto podmienkach robili. Predtým im hrozila paľba z dvoch strán. Na jednej strane fašisti, na druhej partizáni. Teraz bola tretia palebná línia – dôstojníkmi buržoáznej orientácie. Pochopili sme, že táto explózia zvnútra môže byť pre Slovákov sympatizujúcich s partizánmi oveľa nebezpečnejšia ako otvorená ofenzíva fašistov, zatrpknutých ich zlyhaniami. Viac ako kedykoľvek predtým bolo naliehavo potrebné zmenšiť vzdialenosť medzi nami a Slovákmi, aby sme boli v nebezpečnej chvíli blízko. Borodačev a ja sme si sadli k mape: začali sme plánovať cestu k našim slovenským priateľom.“⁴⁶

Partizánstvo a boľševizmus (Gardista, 5. január 1943)

,,Ideové úzadie partizánstva nie je ničím iným, ako horším vydaním boľševizmu“,

píšu gardistické provládne plátky Slovák a Gardista na margo častého prebiehania slovenských vojakov na stranu Sovietskeho zväzu, čím chcú odstrašiť tento nevlastenecký príklad, ktorý sa už nedá zamlčať, a preto treba zdôrazňovať, že

,,partizánstvo sa prejavuje iba medzi menej kultúrnymi národmi. Boľševizmus a partizánstvo majú tak mnoho spoločných metód, že takmer niet medzi nimi rozdielu. Boľševická ideológia idealizuje všetko to, čo my pokladáme za hnusné a nízke. Velezrada je u boľševikov hrdinstvo. Pozrime sa na partizánov. Svoje poslanie nachádzajú v zabíjaní, pálení a rabovačke. Pri uskutočňovaní zločinov sú ukrutní až do krajností, praví sadisti. Boľševická ideológia premenila týchto ľudí doslova na zvieratá. Boľševici a partizáni iba vyhľadávajú príležitosť k tomu, aby mohli krvavo mučiť ľudí. Boľševizmus nepozná morálku. U boľševika neplatí česť. A túto boľševickú morálku musíme pochopiť, ak chceme porozumieť partizánstvu. útočia na nepriateľa spoza chrbta, napádajú neozbrojených, mučia deti a ženy. Len z takejto morálky sa mohlo zrodiť hnutie, akým je partizánstvo a aké sa inak medzi všetkými kultúrnymi národmi nazýva barbarským…“⁴⁷

Operácia proti vyhladzovacej akcii Mokrý trojuholník., Foto: Saburoviči, zdroj: Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi

1. díl zde. 2. díl zde. 3.díl zde, 4.-6. díl zde. 7.-9. díl zde, 10.-12. díl zde, 13.-15. díl zde, 16.-18. díl zde, 19.-21. díl zde, 22.-24. díl zde. 25.-27. díl zde. 28.-30. díl zde, 31.-33. díl zde, 34.-36. díl zde, 37.-39. díl zde, 40.-42. díl zde, 43.-45. díl zde, 46.-48. díl zde, 49.-51. díl zde.

1. SZATHMÁRY-VLČKOVÁ, V. 1960. Verše. Bratislava: Slovenský spisovateľ, s. 44 – 45. ↩︎
2. BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 42. ↩︎
3. BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 42 – 43. ↩︎
4.  NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 133. ↩︎
5. BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 43. Pôvodný zdroj: Historický ústav Akadémie vied USSR, fond stenogramov. ↩︎
6. BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 44. ↩︎
7. BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 44. ↩︎
8. Tamže, s. 44 – 45. Pôvodný zdroj: Archív komisie pre dejiny Veľkej vlasteneckej vojny akadémie vied USSR, fond 4. zväzok ,,Partizánskej pravdy“ a letákov. ↩︎
9. Tamže, s. 45 – 46. ↩︎
10. PLEVZA, V. 1984. Dejiny SNP. Zväzok III. Bratislava: Pravda, s. 137. Pôvodný zdroj: Pravidelná mesačná správa o politickej situácii a vplyve zahraničnej propagandy. 2. november 1942. ŚOBA, Bratislava. Ž. ú. III, č. 352/42, strojopis, originál. ↩︎
11. Tamže. Pôvodný zdroj: Prípis ministerstva vnútra o partizánoch na poľsko-slovenskom pohraničí a opatrenia proti ich činnosti. 3. december 1942. ŚOKA Bratislava, Ž. ú. III, 33ú42, cyklostyl, originál. ↩︎
12. САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 78. ↩︎
13. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 39 ↩︎
14. SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 179. ↩︎
15. SABUROV, A. N. 1965. Stopy vedou do lesů. Praha: Naše vojsko, s. 99 – 100. ↩︎
16. SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 180. ↩︎
17. Tamže, s. 181. ↩︎
18. SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 181. ↩︎
19. Tamže, s. 181 – 182. ↩︎
20. Tamže, s. 182. ↩︎
21. Tamže, s. 183. ↩︎
22. SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 184. ↩︎
23. Tamže, s. 184 – 185. ↩︎
24. SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 185 – 188. ↩︎
25.  Tamže, s. 188. ↩︎
26. SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 188. ↩︎
27. SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 188 – 192. ↩︎
28. SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 192 – 193. ↩︎
29. Tamže, s. 192. ↩︎
30. Tamže, s. 189 – 193. ↩︎
31. Tamže, s. 193. ↩︎
32. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 127. ↩︎
33. САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 121. ↩︎
34. САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 121. Preklad z ruského originálu: autorka. ↩︎
35. BALÁŽOVÁ, E. Vznik a činnosť 1. partizánskeho oddielu kpt. Jána Nálepku. In Historie a vojenství. [Október 1983, ročník XXXII, č. 5, s. 27]. ↩︎
36. NÁLEPKA, J. 1995. Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK International, s. 172 – 173. ↩︎
37. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 127. ↩︎
38. Tamže, s. 127 – 128. ↩︎
39.  Tamže, s. 128. ↩︎
40. ŚALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 77 – 78. ↩︎
41. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 113. ↩︎
42. Tamže, s. 113 – 114. ↩︎
43.  NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 128. ↩︎
44. Tamže. ↩︎
45. САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 163. Preklad z ruského originálu: autorka. ↩︎
46. Tamže, s. 164. ↩︎
47. Partizánstvo a boľševizmus. In Gardista. [5. január 1943, ročník V, č. 3, s. 4]. ↩︎