Knížka na pokračování: Sonka Valovič Sazama: BOJ NIE JE UKONČENÝ: kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam – 58., 59. a 60. díl

Novou, právě dokončenou knížku zveřejníme s laskavým svolením autorky na pokračování postupně po jednotlivých kapitolách. Zdroj zde. Odkazy na předchozí díly najdete pod textem.

58. díl

Operácia Citadela (Kursk)

Učiteľ Sadoľskij, ktorý bol Nálepkovou spojkou, spomína, ako mu raz Ján Nálepka odovzdal dokument, o ktorom bol presvedčený, že bude Saburova zaujímať. Po dopravení dokumentu do štábu saburovovcov, bola po rozšifrovaní ihneď rádiostanicami odoslaná správa do Moskvy. Išlo o plán nemeckého útoku, ktorý v Hitlerovskom hlavnom stane nazvali operácia Citadela (pripravovaný útok v kurskom oblúku).¹ Obratom prišla z Moskvy otázka, kto tento dokument získal a kto ho dopravil do rúk partizánov – Moskva totiž tohto človeka navrhovala na vysoké štátne vyznamenanie. Saburov, vedomý si toho, že cenná informácia pochádza od dôstojníka slovenskej armády, trochu zrozpačitel, nevedel totiž, či je možné udeliť cudzincovi niektoré z najvyšších sovietskych vyznamenaní a návrh nepodal.

Saburov o týchto udalostiach tvrdí nasledovné:

,,Rýchlo sme upovedomili Moskvu bez toho, aby sme čokoľvek vynechali. Okrem toho bolo potrebné prehodnotiť vlastný plán vojenských operácií a preskupiť sily s prihliadnutím na blížiace sa udalosti. Veľa času bolo potrebné venovať spracovaniu štatistických údajov, ktoré nacisti pripravili pre svoje velenie. V ich správe sa uvádza: Koncentrácia vojsk a vybavenia pre ofenzívu na Kursk sa stáva problémom. Načasovanie operácie Citadela je vo veľkom nebezpečenstve. Partizáni na všetkých komunikáciách  zachytávajú pohyb transportov… V noci 21. marca partizáni vyhodili do vzduchu most cez rieku Desna, juhozápadne od Brjanska. Na ceste Sarny-Luninec bol vyhodený do vzduchu most cez rieku Sluč. Do vzduchu bol vyhodený aj most cez rieku Beseď. V porovnaní s mesiacom január sa sabotáž zdvojnásobila.  Celkový počet sériových diverzií je zatiaľ 765, z prevádzky vyradených bolo 54 parných lokomotív, 2170 vagónov je nepoužiteľných, 50 km koľajníc bolo vyradených z prevádzky. Lokomotívy a vagóny sa stávajú zraniteľným miestom. Desať presunutých divízií nemôže zaistiť úplnú bezpečnosť postupu na východ…

Úprimne povedané, až doteraz sme sami úplne nechápali škody spôsobené nepriateľovi. Išlo o prvé podrobné a samozrejme presné hodnotenie partizánskych akcií nepriateľa. Hodnotenie bolo vykonané na základe analýzy bojových operácií na komunikáciách s celkovou dĺžkou osemtisíc kilometrov. Nacisti ďalej napísali, že na ochranu každého kilometra trasy je potrebných najmenej osem vojakov. Na stráženie každého veľkého a malého mosta treba im priemerne minimálne jeden oddiel, to znamená nie menej ako 170 oddielov nemeckej armády. Každá stanica alebo križovatka vyžaduje ochranu aspoň jednej nemeckej roty dokopy.  Na všetko potom treba 141 000 strážnych vojakov. Hitler ich však vyčlenil len 50 000. Navyše väčšina z nich neboli obyčajní vojaci, ale starší záložníci, bývalí železničiari, policajti, vojaci v prvej línii, už zmrzačení vojnou. Stručne povedané – na ochranu vojska boli naverbovaní tí, ktorých pozbierali v rámci totálnej mobilizácie.

V dokumente sa tiež uvádzalo, že hlavnými tepnami pre pohyb vojsk a techniky boli cesty Minsk – Smolensk – Brjansk, Minsk – Gomeľ – Brjansk, Koveľ – Kyjev, Ľvov – Kyjev. Počas plánovania rozmiestnenia svojich síl na týchto hlavných pochodových osadách nepriateľa prišla správa, že v 101. slovenskom pluku vypuklo rozhorčenie nad vraždou Rudolfa Mečenca. Otvorené vystupovanie Slovákov pritiahli pozornosť fašistického velenia. Veliteľstvo divízie sa rozhodlo pluk odzbrojiť. Nálepka nám oznámil, že pripravuje prechod pluku k partizánom. Okamžite som zvolal vedenie štábu. Z vysielačky sa nám ozvalo: Hlavné veliteľstvo žiada, aby sme určili na štátne vyznamenanie človeka, ktorý poslal správu o novom nástupe fašistických vojsk.“²

Kurská bitka (po nemecky Unternehmen Zitadelle) bola významná bitka na východnom fronte počas 2. svetovej vojny. Bitku začali nemecké vojská 5. júla 1943 s úmyslom získať opäť na svoju stranu strategickú iniciatívu na východnom fronte a pripraviť nepriateľovi natoľko vážne straty, aby nemohol počas roku viesť významnejšiu ofenzívu. Jej úmyslom bolo zlikvidovať výbežok frontu označovaný ako Kurský oblúk a zničiť sovietske sily v tejto oblasti. Nemecké útočné operácie začali 5. júla 1943 útokom dvoch silných zoskupení na oblúk zo severu a z juhu. Po 12. júli, kedy Sovieti začali protiofenzívu, nemecký postup ustrnul. Hitler medzi 17. a 23. júlom 1943 postupne útočné operácie na rôznych úsekoch frontu zastavil. Sovietske bojové útočné operácie sa skončili 23. augusta 1943. Bitka v Kurskom oblúku je považovaná za rozhodujúcu bitku na východnom fronte a jednu z najpodstatnejších bitiek druhej svetovej vojny. Po tejto bitke Sovietsky zväz prebral definitívne iniciatívu do svojich rúk a nemecké vojská boli nútené ustupovať z obsadených území. Včasná a pravdivá informácia, získaná a doručená Slovákmi, okrem iného umožnila sovietskej strane prikročiť ihneď k vybudovaniu obranného pásma, ktoré potom siahalo až 200 km do vnútrozemia. V tejto najväčšej tankovej bitke v histórii ľudstva, Sovieti pri Kursku nasadili 3000 tankov a Nemci až 5000 tankov. Červená armáda v tejto rozhodujúcej bitke zvíťazila a Nemci sa už viacej na nový útok nezmohli.³

Operácia Citadela, Foto: Kurská bitka, zdroj: Public Domain

59. díl

Vyhrotenie situácie

Zatiaľ čo Ján Nálepka s nasadením života posielal partizánom takéto správy, karieristickí, či vyslovene fašisticky zmýšľajúci dôstojníci ZD – zrádzali. Na štábe ZD sa dokonca rozhodovalo o tom, že je potrebné 101. peší pluk rozpustiť. Ján Nálepka znepokojnel a rýchlo to oznámil Saburovovi s tým, že svoj pluk pripraví na odchod do jeho zväzku. Vyhrotená situácia bola veľmi vážna a pre účastníkov ilegálnej skupiny smrteľne nebezpečná. Sovietskej kontrarozviedke sa podarilo zistiť, že nemecká rozviedka je Nálepkovi na stope a urýchlene sa hľadajú už iba priame dôkazy na jeho zatknutie.⁴ Veliteľ ZD plk. gšt. R. Pilfousek naliehal, aby urýchlene prebehlo súdne vyšetrovanie s Nálepkom a jeho druhmi na margo trestného oznámenia, ku ktorému došlo po zrade pred Vianocami 1942 a neukončeného popradského incidentu na železničnej stanici. Justičné orgány v danom čase po dlhších prieťahoch navrhli začať proti Nálepkovi len disciplinárne konanie, odďaľovanie vykonalo svoje a čas ohlodával mieru obvinenia. Lenže Pilfousek zaryto nesúhlasil s takýmto latentným prístupom a v hlásení náčelníkovi štábu MNO napísal: ,,Pretože sa na vec stot. Nálepku a spol. pozerám ako na vojenskú zradu, nepristúpil som na disciplinárne pokračovanie, pretože tým by som celú vec bagatelizoval.“ Pilfousek jednoznačne žiadal o vojenský súd…⁵

Tlak vojenskej byrokracie na uzavretie prípadu

Na rádiogram č. 7462 dôv. 1973 reagoval poľný prokurátor 29. apríla 1943 správou do rúk náčelníka štábu ministra, že zaviedol trestné pokračovanie proti Nálepkovi a ďalším ôsmim spoločníkom, pretože

,,v čase dosiaľ nezistenom koncom roku 1942 v priestore ZD na obsadenom území ZSSR stýkali sa ústne i písomne s partizánmi, teda nie súc k tomu oprávnení bez vyššieho povolenia vošli do styku s nepriateľom, pričom z ich jednania nevznikla žiadna škoda pre vojsko.“⁶

Poľný prokurátor ZD očividne nadŕžal obžalovaným a celú vec zľahčoval. Jeho správa obsahuje síce vecnú stránku tejto protifašistickej ilegality v pluku, ale kvalifikuje ju ako prečin nešetrenia služobných predpisov podľa §272 a §276 vojenského trestného zákona. Obvinení udali, že ,,s partizánmi nadviazali  styk len v dôsledku toho, aby chránili záujem slovenskej veci a životy slovenských chlapcov.“⁷

Výpoveď Ondreja Hovanca

V správe sa líčilo prostredie a priateľské styky slovenských obyvateľov s partizánmi na strážnych úsekoch trate, pričom sa opieralo o výpoveď O. Hovanca, ktorý prirodzene nepriznal organizovanú ilegalitu, ale len styky s partizánmi, ktoré mu na začiatku sprostredkovali vojaci Ašver a Kršík. Schôdza bola zjednaná v jednu nedeľu koncom októbra v obci Okoliči, a to v dome dvoch sestier menom Nasťa a Viera:

,,Sem prišli štyria ozbrojení partizáni a on počas schôdzky trvajúcej asi 20 minút poďakoval sa veliteľovi partizánov za zaslaný proviant v Michajloviči a požiadal ho zároveň, aby partizáni nechali na pokoji slovenských vojakov, čo mu tento aj sľúbil, pri čom poukázal aj na to, že partizáni nemajú k dispozícii také rozkazy, podľa ktorých by mali zabíjať slovenských vojakov. Naopak, že sa toho musia strániť, pri čom poukázal na to, že Slováci a Rusi sú bratia po histórii i krvi. Za tento prísľub nežiadali partizáni protizáväzky, ktoré vraj konečne ani nemusel dávať, lebo úkolom jeho stráže bolo len strážiť kúsok železnice a že jeho jednotka bez toho ako taká nepodnikla žiadne akcie na dopadnutie partizánov. Ďalej mu potom ešte veliteľ partizánov povedal, že keby niečo potreboval, aby použil ako spojku starostovho syna v Okoliči menom Ďurko. O celej schôdzi potom podal hlásenie stotníkovi Čambalíkovi nasledujúceho dňa ráno.“⁸

Došlo k ďalším stretnutiam. Dôležitý je však tento údaj:

,,Asi tri dni pred Štedrým večerom zdôveril sa mi stotník Nálepka a hovoril mi, že je dojednaná schôdzka s partizánmi v obci Okoliči. Kto túto schôdzku dojednal, či stotník Nálepka udržoval sám styk s partizánmi, udať neviem. Na túto schôdzu prišiel aj poručík Petro Michal, avšak vodcovia partizánov sa na schôdzu nedostavili. Nová schôdza bola určená na 23. 12. 1942. Na túto schôdzu išiel s nimi i poručík Petro a dôst. zást. MUDr. Kollár, ktorý sa však z cesty vrátil pre onemocnenie. Na schôdzi vyjednával s partizánmi stotník Nálepka, a síce s jedným partizánskym kapitánom, oblečeným v nemeckej uniforme. V tom čase už partizáni vedeli, že slovenské jednotky sa majú zo svojich stanovísk premiestniť. Kapitán partizánov navrhol stotníkovi Nálepkovi, že vypracujú plán, podľa ktorého urobia fingovaný útok na posádku v Kopceviči a že pri tejto príležitosti slovenské jednotky prejdú k partizánom. Tento návrh partizánov stotníka Nálepku veľmi zarazil a poznamenal, že sa na to ešte pozrie. Spojka Ďurko ich potom odviedol naspäť do Kopceviči. Stotník Nálepka sa zastavil u veliteľa 11. roty por. v zál. Kútika Vinc., kde mu zaiste hovoril o návrhu partizánov. Pri večeri sa potom stotník Nálepka s por. Petrom dohovorili, že ujednajú schôdzu dôstojníkov, ktorí vedia o styku s partizánmi, a na tejto schôdzi predebatujú návrh partizánov. Nasledujúceho dňa na byte por. Kútika v prítomnosti por. Petra, npor. Fraňa, npor. Mistáka, dôst. zást. Kollára sa uzniesli, že návrh partizánov na útok zamietnu, lebo útok by mohol vyžiadať veľa krvi a prebehnutie by malo ďalekosiahlejšie následky pre jednotky slovenskej armády v poli, ako aj ďalekosiahle politické následky. Stotník Nálepka sa uvedenej schôdze nezúčastnil. O tom rozhodnutí vyhotovil por. Kútik koncept dopisu, v ktorom oznámil svoje zamietavé stanovisko a poďakoval sa partizánom za porozumenie, ktoré prejavovali voči Slovákom. Dôst. zást. asp. Hovanec zasvätil do stykov, ktoré udržiavajú dôstojníci s partizánmi i dôst. zást. asp. Čunderlíka, ktorý údajne javil veľký nepokoj, že sa dostal do tohto nebezpečného prostredia, a ktorého uistil, že im nehrozí žiadne nebezpečie zo strany partizánov, lebo že títo im dajú pokoj, ako im to aj prisľúbili. Pri tejto príležitosti dôst. zást. Čunderlík mu odovzdal list, ktorý napísal svojej známej do Moskvy a ktorý potom partizáni doručili lietadlom. Priznáva sa, že dôst. zást. Čunderlíka zasvätil do požiadavky partizánov ohľadne prepadu a že ho pozval na schôdzku dôstojníkov, kde sa prerokujú návrhy partizánov. Rozhodne popiera, že by ho bol navádzal k tomu, aby sa na tomto fingovanom útoku so svojou batériou zúčastnil a zničil nemeckých policajtov, ktorých ubikácie susedili s HKB, resp. stanicou v Kopceviči. Čunderlík na tejto schôdzi nebol a od svojej jednotky odišiel na SV divízie, kde celú vec, ako i styky dôstojníkov s partizánmi oznámil.“⁹

Výpoveď Jána Nálepku

 Ján Nálepka, ktorý sa rovnako priznal k styku s partizánmi, na svoju obranu uviedol, že sa niekoľkokrát zúčastnil schôdzok s partizánmi, ale že tento styk nadviazal až vtedy, keď jeho vojaci často zbehúvali. Na týchto schôdzkach vraj vždy diplomaticky poprosil partizánskych veliteľov, aby našich chlapcov nelákali k zbehnutiu, či už prostredníctvom dievčat alebo priamo, ale naopak – aby vyhlásili správu, že každého zbeha zastrelia, čím slovenských vojakov odradia od zbehnutia. Potom, keď mu partizáni navrhovali, aby prešiel s vojakmi k nim, povedal, že je to nemysliteľné, lebo na Slovensku by Maďari odsadili ich územie a rodina každého vojaka by bola zastrelená.¹⁰ Ďalej – keby slovenské jednotky prešli k partizánom, zo Slovenska by po jeho zabratí, Maďari vyslali na front každého spôsobilého muža. Vodca partizánov ho rovnako

,,lákal, aby prebehol k nim, pri čom mu hovoril, že majú v obci Michajloviči lietadlo a že keď bude chcieť, ihneď ho odvezú do Moskvy. I toto energicky, ale slušne odmietol.“¹¹

Východisko z dilemy

Nálepkova výpoveď má samozrejme obranný charakter, argumentácia o obsadení Maďarmi bola určená pre pánov na MNO v Bratislave, kde určite zabrala. Nálepkovci pri vyšetrovaní, prirodzene zahmlievali a zveličovali. Podľa historikaJ. Šolca táto správa je zaujímavá z mnohých ďalších dôvodov, nakoľko

,,dokumentuje ilegalitu v armáde v rozsahu doteraz nevídanom a na vyššej organizačnej a politickej úrovni, pod priamym vplyvom sovietskeho boľševického podzemia. Ukazuje tiež hĺbku rozporu medzi národnou formou tzv. slovenskej armády a jej janičiarskym obsahom. Zároveň naznačuje možnosti revolučného východiska z dilemy, do ktorej uvrhla klérofašistická vláda slovenský národ, a to východisko nie individuálne, ale pre väčší vojenský celok, akým bol v tomto prípade pluk, na základe kolektívnej skúsenosti a poznania barbarskej neľudskej podstaty hitlerovského nacizmu a jeho slovenskej odnože. Ďalej je dôležité, že Nálepkova skupina vzniká ešte pred stalingradskou bitkou, čo zvýrazňuje stupeň politického uvedomenia jej príslušníkov. Keď správu dostal Čatloš na stôl, bolo už dávno po Stalingrade, ale jeho ohlas sa všade pociťoval. Čatloš zrejme nevnímal len trestnú stránku činu, správa ho nútila skôr k úvahám, ako vyskočiť z vojny. Ešte zaujímavejšie by bolo preskúmať, nakoľko inšpirovala dôstojníkov na štáboch v Bratislave, ktorí sa vtedy začínali grupovať do odbojových skupín.“¹²

Nálepkovci prirodzene počas vyšetrovania neprezradili všetko a nepovedali pravdu, že keď sa zišli v byte por. Kútika, už vedeli o Čunderlíkovej zrade, resp. o jeho náhlom zmiznutí z útvaru, ktorý odchod na veliteľstvo ZD síce fingoval ako zbehnutie, ale podozrenie zo zrady viselo vo vzduchu ako Damoklov meč. A nezrádzal sám, zrádzali dvaja Čunderlíkovci. Iniciátorom bol veliteľ HKB npor. del. Čunderlík, ktorý vyslal svojho menovca k Pilfouskovi. Podľa Šolca

,,za tejto nejasnej situácie, keď v príprave na prechod boli ešte veľké medzery, bolo oddialenie realizácie plánu logické. To však neznamenalo prerušenie spolupráce s partizánmi, ani vzdanie sa myšlienky na prechod.“¹³

A práve v tomto období na sklonku roku 1942 poskytla Nálepkova ilegálna skupina významnú pomoc partizánom pri zničení veľkého železničného mostu na rieke Ptič 3. novembra 1942, zničenie železničného mostu na rieke Bobrik 9. decembra 1942 a pomoc, ktorú poskytli delostreleckou paľbou na nemecké postavenie pri fingovanom útoku pechoty v boji pri Selizovke  v noci 31. decembra 1942 a Nový rok 1943, kde partizánske jednotky gen. Saburova prelamovali nemecký obkľučovací kruh, už po premiestnení 101. pluku do Jeľska. Avšak zrada mala svoje následky. Mierny postup pri vyšetrovaní neznamenal, že nebezpečenstvo je odstránené natrvalo.

Bezprostredné následky zrady

Pilfousek, ktorý vo svojej servilnosti k Nemcom nepoznal mieru, mohol kedykoľvek pri priaznivejšej situácii nariadiť tvrdý zákrok. Toto všetko si Ján Nálepka uvedomoval, a preto vidiac, že hrozí vážne nebezpečenstvo, ako jemu, tak aj jeho druhom, začal bezodkladne konať. O svojom úmysle povedal neskôr v rozhovore s A. Šijanom:

,,Po mne a po ostatných začali sliediť. Obviňovali nás zo stykov s partizánmi, ale zavrieť nás nemohli, lebo si boli vedomí, že v pluku by mohlo dôjsť k vzbure. Veliteľstvo sa rozhodlo poslať nás na Slovensko, aby nás tam súdili ako zradcov. Vedel som dobre, čo chcú a preto som pripravoval skupinu na prechod.“¹⁴

Slová Jána Nálepku potvrdzuje aj správa poľného prokurátora z 19. mája 1943, teda bezprostredne už po Nálepkovom prechode:

,,Pri vyšetrovaní som hodlal pokračovať veľmi opatrne, aby som nenaplašil zapletených k nerozvážnym činom alebo zbehnutiu, a to či už dôstojníkov, alebo mužstvo, ktoré neviem či už z obavy pred trestom, alebo na základe pomerov u jednotiek zbehuje a zavedenie, resp. rigorózne zakročenie by považovalo eventuálne za popud k hromadnému prebehnutiu. Ukázalo sa žiaľbohu, že i niektorým dôstojníkom nezáleží na srdci osud národa a svojimi nerozvážnymi činmi zbytočne len kazia to dobré meno, ktoré sme si vybojovali u spojencov za takých veľkých strát a obetí na životoch, zvlášť u Nemcov. Je príznačne pozoruhodné, že k zbehnutiu prišlo práve v dobe, kedy mi bolo nariadené, aby som vec súdne prejednal, čo sa stalo ihneď po príchode nemeckého generála od vojenskej misie pri MNO.“¹⁵

Plán likvidácie Jána Nálepku Gestapom

,,Nemecké velenie pripravovalo plán likvidácie Nálepku, pri ktorom chcelo použiť lesť“,

spomína na uvedené skutočnosti plk. Štefan Chovanec.

,,Priamy zásah proti Nálepkovi sa urobiť neopovážili. Nemecké velenie zariadilo, aby bol odvolaný z frontu na Slovensko do Bratislavy. Na základe toho dostal veliteľ 101. pluku šifrogram, v ktorom mu minister národnej obrany gen. Čatloš nariadil poslať Nálepku ihneď na MNO do Bratislavy. Keď toto nariadenie veliteľ pluku dostal, v duchu aj ľutoval, že odchodom Nálepku stratí výborného náčelníka štábu pluku. Nariadenie však bolo jasné, a preto ho musel Nálepkovi oznámiť. Veliteľ pluku bol presvedčený, že urobí Nálepkovi veľkú radosť. Bol však prekvapený jeho odpoveďou. Odkázal MNO do Bratislavy, že sa výhody odchodu z fronty vzdáva v prospech niektorého iného dôstojníka. Veliteľ pluku s radosťou odoslal rádiogram na MNO. Avšak z MNO prišiel ďalší, striktne nariaďujúci rozkaz poslať Nálepku do Bratislavy.“¹⁶

 Situácia sa skomplikovala a stala sa nebezpečnou, lebo nemecká spravodajská služba bola pripravená Nálepku zlikvidovať, len čo by bol opustil posádku 101. pluku, a to ešte vo vlaku na území ZSSR. Plán nemeckej spravodajskej služby nevyšiel. Partizánske jednotky boli v plnej bojovej pohotovosti pripravené v prospech Nálepku zasiahnuť i do otvoreného boja proti jednotkám nemeckej a slovenskej armády v prípade, že by sa Nálepku zmocnili.¹⁷

Npor. Július Henel spomína:

,,Sedeli sme v divíznej kantíne spolu s evanjelickým kňazom J. Ďuricom a prisadol si k nám stotník JUDR. Rudolf Kadlečík, prokurátor, a po dlhšom váhaní nám prezradil, že má zatykač na stotníka Jána Nálepku. J. Ďurica sa ihneď podujal na to, že to oznámi Nálepkovi po spojke do Jeľska. V tom čase hrozilo skutočné nebezpečenstvo, že J. Nálepku a jeho druhov zaistia a postavia pred súd. Dokumenty veliteľstva divízie dokazujú, že sa pripravovalo rozsiahle zatýkanie.“¹⁸

Foto: Saburovci

60. díl

Saburovov návrh prechodu, 6. máj 1943

Gen. mjr. Saburov v liste zo dňa 6. mája 1943 varoval stot. Nálepku na možnosť represálií. Ján Nálepka sa o vypätej situácii zmienil v liste Saburovovi, na čo mu Saburov vzápätí odpovedal:

,,Práve som dostal Váš list a obratom naň odpovedám:

1/ V prípade, že dobrovoľne prejdete na našu stranu, udeľujeme Vám plné právo na zriadenie samostatného oddielu na boj proti nemeckým okupantom za svoju nezávislosť a slobodu, pričom sa zaväzujeme poskytnúť Vášmu oddielu praktickú pomoc.

2/ Dôstojníci a ich pomocníci, ktorí chcú bojovať proti fašistom, zostanú so svojimi ľuďmi v novovytvorenom oddiele. Tých, ktorí z toho či onoho dôvodu nechcú byť v partizánskych zväzkoch, pošleme do Moskvy, kde budú zaradení k dispozícii veliteľovi L. Svobodovi. Jedného z Vašich dôstojníkov a jeho pomocníka sme už do Moskvy vyslali.

3/ Z Vášho listu je zrejmé, že ste v nebezpečenstve a už tam nemôžete zostať. Preto strácať čas alebo meškať pri príchode k nám znamená vystavovať seba a ostatných ešte väčšiemu nebezpečenstvu. To nemožno pripustiť. Preto Vám odporúčam, aby ste sa s prechodom k nám poponáhľali.

4/ Za miesto prechodu vyberám dedinu Remezy, kde Vám zabezpečíme stretnutie. Vy nás zavčasu upovedomte (samozrejme, len v tom prípade, ak stihnete).

5/ Pri prechode k nám vezmite so sebou všetky zbrane a muníciu. Dôvody Vám vysvetľovať nemusím, lebo ich iste sami najlepšie chápete.

To je všetko. Želám Vám šťastie a úspech, a mocne Vám stískam ruku. Odovzdávam pozdrav Vám aj Vašim vojakom. Saburov.“¹⁹

V tejto vypätej situácii Saburov spomína:

,,Nemali sme právo vystaviť Slovákov úderu Gestapa. V tomto smere sme nemali ani žiadne priame pokyny, no okolnosti nás prinútili rozhodnúť o osude Slovákov. Opäť (už po niekoľký raz!) som v duchu zvážil všetky pre a proti a po dlhšom premýšľaní som povedal: ‒ Najväčšou tragédiou bude, ak umožníme odzbrojenie slovenského pluku. Potom Gestapo uväzní vojakov a ich príbuzných vo vlasti za ostnatým drôtom. Nestrácajme čas. Ak im horí pôda pod nohami, treba rýchle odoslať list! A pripraviť stretnutie… — Dlhá a náročná cesta k sebe teda skončila. Začali sme s prípravami na prijatie slovenskej jednotky do našich radov.“²⁰

Cez frontovú líniu do všetkých kútov sveta! (III. Všeslovanský zjazd, 9. máj 1943)

Dňa 9. mája 1943 Ján Nálepka so svojimi druhmi tajne počúvali rádiový prenos u III. Všeslovanského zjazdu v Moskve. Zjazd prebiehal pod hlavičkou hesla:

,,Roznietiť plameň ozbrojeného boja všetkého ľudu proti hitlerovským imperialistom – taká je svätá úloha slovanských národov.“

Na zjazde sa zúčastnili robotníci s roľníkmi, vojaci sovietskej armády, slovenské vojenské jednotky utvorené na území ZSSR, partizáni, učenci, verejní činitelia… Tu, z vysokej tribúny rozprávali o hrdinskom boji svojich krajanov proti fašistom vzývajúc:

,,Slovania, do zbrane!“, či ,,Mohutný a neporaziteľný je slovanský duch, ostrá je slovanská zbraň!“²¹

Zjazd vyústil v mohutnú demonštráciu jednoty slovanských národov zomknutých okolo Sovietskeho zväzu. účastníci manifestácie sa obrátili ku všetkým slovanským národom s výzvou, v ktorej poukazovali na boj proti hitlerovskej tyranii, v konkrétnych podmienkach každej okupovanej krajiny. Pre Slovákov znel nasledovný odkaz:

,,Bratia Slováci! Tvorte partizánske oddiely, ničte nemeckých fašistických uchvatiteľov a ich podlú agendu. Slováci, násilne mobilizovaní Nemcami do armády, prejdite k Červenej armáde.“²²

Po Všeslovanskom zjazde sa saburovovci obrátili k slovenským jednotkám  s letákom, v ktorom partizáni znovu povolávali slovenských vojakov a dôstojníkov na stranu sovietskych vojsk a partizánskych oddielov. Partizáni písali:

,,Bratia Slováci! Vojaci a dôstojníci! Krvavý kat Hitler ženie vás, slovenských vojakov a dôstojníkov, na východ, aby vašimi rukami vraždil sovietskych ľudí. Za aké blaho vy musíte pomáhať nemeckým fašistom? Azda za to, že rozšliapali vaši dôstojnosť a česť? Azda za to, že z ich milosti vaše rodiny doma hladujú? Azda za to, že vaši bratia a sestry sú ako nevoľníci hnaní na ťažkú prácu do Nemecka? To nestojí za to! To nestojí za to, klásť svoje hlavy za záujmy nemeckých imperialistov! Nemeckí fašisti sú najväčší nepriatelia slovanských národov. Plece pri pleci, s Červenou armádou na sovietsko-nemeckom fronte ničia nemeckých fašistov vojaci a dôstojníci československej vojenskej jednotky.

V bojoch s nemeckými fašistami pokryli sa nehynúcou slávou najlepší synovia Československa… Npor. Otakarovi Jarošovi, ktorý hrdinsky obetoval život za slobodu svojej vlasti, bol in memoriam udelený titul Hrdinu Sovietskeho zväzu. (Otakar Jaroš zahynul v bitke u Sokolova 8. marca 1943, povýšený in memoriam na kapitána – pozn. autorky). Mnohí vojaci a dôstojníci slovenských jednotiek prešli k červeným partizánom a tu, v tyle nepriateľa, spolu s partizánmi ničia nemeckých fašistov a hrdinsky sa bijú za slobodu svojej vlasti. Nastal rozhodujúci moment pre všetkých vojakov a dôstojníkov slovenských vojenských jednotiek, obrátiť zbraň proti nemeckým fašistom, a spolu s Červenou armádou, spolu s červenými partizánmi biť sa za slobodu a šťastie slovanských národov, za slobodné Československo… Bratia Slováci! Vojaci a dôstojníci! Prejdite k nám – červeným partizánom. Nestrácajte ani jednu hodinu, ani jednu minútu. Povstaňte všetci do boja proti nemeckým fašistom. Komu v hrudi bije slovanské srdce a na ústach znie slovanské slovo, toho miesto je v našich radoch. Kto chce, aby slnko slobody žiarilo nad Československom, toho miesto je v našich radoch… Len v boji proti nemeckým fašistom nájdete záchranu pre seba, pre svoje rodiny, pre svoju vlasť. Lepšie zahynúť v boji, ako živoriť v otroctve.“²³

Profesor pražskej univerzity Zdeněk Nejedlý a čestný predseda Všeslovanského výboru v Moskve pri oslavách 150. výročia narodenia básnika Jána Kollára, presne vystihol hrozbu nadradeného pangermanizmu, lebo

,,…nikdy nebolo Kollárovo slovo, jeho myšlienky a výzvy tak aktuálne ako dnes, keď pre všetkých Slovanov je príkazom sa zjednotiť k rozhodnému odporu proti nemeckému násiliu… Rozhodujúci pre Kollárov vývoj bol Janov, kde spoznal ponapoleonovské hnutie za zjednotenie Nemecka, kde počul prednášať nemeckých profesorov, ktorí už vtedy vykladali študentom, že Nemci sú vraj najlepším a najdokonalejším národom na svete, učili ich panstvachtivosti a vyzývali k uplatňovaniu hrubej sily po vzore starých Germánov. Kollár s hrôzou chápal nebezpečenstvo hroziace Slovanstvu, hlavne keď všade nachádzal pamiatky po Slovanoch, ktorých potomkovia už boli úplne ponemčení. Kollár však nepodľahol zúfalstvu. Hneď v Janove sa začal zaoberať plánmi, ako proti ničivej sile germánstva postaviť druhú, ktorá by chránila slovanské národy. Cítil, že Česi a Slováci i ostatné malé národy samy o sebe sú slabé a hľadal preto oporu u veľkého ruského národa, o ktorom už z mladosti veľa vedel. Neuspokojoval sa iba s myšlienkou ruskej ochrany slovanských národov, ale chcel, aby aj iné slovanské národy stali sa silnými, vnútorne i proti nebezpečiu, ohrozujúcemu ich zvonka a tak sa stal hlásateľom slovanskej vzájomnosti…“²⁴

Všeslovanský zjazd a jeho výzvy mali ohromný vplyv na slovenské posádky, lebo už na druhý deň po zhromaždení Ján Nálepka so svojimi druhmi odosielajú Saburovovi list, v ktorom deklarujú:

,,Počujeme hlas svojej krvi a nechceme v nijakom prípade ani pomáhať, ani pozerať na zverské činy Nemcov, ktoré páchajú na našich ruských bratoch…“

Odpoveď Jána Nálepku na Saburovov návrh, 10. máj 1943

Ján Nálepka začal robiť prípravy na prechod. Skupina organizovala podľa pôvodného plánu prechod väčšej vojenskej jednotky k partizánom, o čom svedčí Nálepkova odpoveď:

,,Vážený súdruh Saburov! V znamení III. všeslovanského zjazdu v Moskve 9. mája 1943 pozdravujeme Vás i všetkých ostatných a vyhlasujeme, že zahajujeme druhú etapu boja proti nenávideným Nemcom. Táto časť je už aktívna. Počujeme hlas svojej krvi a nechceme v nijakom prípade ani pomáhať, ani pozerať na zverské činy Nemcov, ktoré páchajú na našich ruských bratoch. Opúšťame naše rodiny i vlasť, aby sme dali celý svoj um do služieb svojej vlasti a svoj život do boja za oslobodenie všetkých slovanských národov. Súčasne predkladáme plán prechodu slovenských vojakov a dôstojníkov k Vám a prosíme, aby ste nám pritom pomohli…

1/ V noci pred 15. májom 1943 zorganizujeme prechod našich oddielov s technickým vybavením v smere Jeľsk – Dvižky – Remezy. Z Jeľska vyjdeme o 23.15 nášho času. Štáb pôjde na nákladnom aute. Ako pomoc by sme žiadali, aby ste po našom prechode o 23.30 nášho času podmínovali mosty v osade Komúna pri Jeľsku. Prosíme podmínovať aj cestu pri Ostrove o 22.00 nášho času. Pri odchode nášho pluku z Jeľska Vám dáme signál, že ideme my. Bude to z týchto miest dvakrát zatrúbenie. Z Vašej strany je potrebné, aby na nás čakala veľká skupina ľudí a trinásť vozov na muníciu. Signál: dve zatrúbenia a heslo: Repkin. Odpoveď: Katin. Dvaja ľudia musia byť oblečení v nemeckej uniforme. Vaša skupina nás odvedie rovno do štábu.

2/ V tú istú noc zo 14. na 15. mája o 21.00 nášho času musí nás čakať vo vzdialenosti jedného kilometra za Pyľčiskom smerom na Bogutiči tridsať Vašich ľudí, ktorí vezmú so sebou strážny oddiel č. 2. Heslo: Bogdanovič. Týchto vojakov rovnako treba priviesť do Vášho štábu. Prosíme, aby ste miesto a čas presne dodržali.

3/ Tak isto zo 14. na 15. mája nech Vaša tretia skupina čaká našich vojakov a dôstojníkov z Jeľska v dedine Slobodka, západne od Kozinky o 22.00 nášho času. Táto skupina počká na náš pluk a privedie ho tiež do Vášho štábu. Heslo: Bogdanovič. To isté treba urobiť s vojakmi, ktorí k Vám budú prebiehať v skupinách.

O tomto všetkom môžete vedieť len Vy a príslušní velitelia. Ak sa dielo nepodarí, bude to Vaša vina. Čakáme už na stretnutie s Vami a tešíme sa. Prajeme Vám veľa šťastia. Repkin.“²⁵

Ján Nálepka v rýchlosti informoval všetkých svojich spolubojovníkov v blízkom okolí. Podľa Šalgoviča, informoval ich osobne a cez spojky. Vzhľadom na novú situáciu odporúčal individuálne prechody k partizánom.²⁶ List gen.mjr. Saburova je dokumentom mimoriadneho politického významu, lebo svedčí o neobyčajnej starostlivosti tohto slávneho partizánskeho veliteľa o Jána Nálepku a jeho druhov.

Saburov rozhodol o prechode v pravý čas, lebo sovietska rozviedka už s istotou vedela, čo veliteľ ZD plk. gšt. Pilfousek zamýšľa. Ján Nálepka by bol poslaný na Slovensko, kde by ho súdili ako zradcu republiky, čo v preklade znamená – smrť. Po príchode Nálepkovho listu sa mu určite uľavilo, hoci bolo treba všetko rýchlo pripraviť tak, ako Ján Nálepka žiadal.

,,Detailne sme list rozobrali“, spomína Saburov, ,,a snažili sme sa čo najpresnejšie  rozostavať svoje sily, aby sme sa vyhli akejkoľvek nepríjemnej náhode a maximálne zabezpečili prechod bez rizika. Naši partizáni nemali ani tušenia, že idú zabezpečovať prechod slovenského pluku. Len v poslednej chvíli pred odchodom na akciu pribehol zadychčaný kameraman Vladimír Anisimovič Frolenko z Ústredného štúdia dokumentárneho filmu. Priletel k nám s tajomníkom oblastného výboru strany Oleksenkom. Na prvý pohľad zdal sa mi trochu byrokratickým a flegmatickým človekom, ale teraz akoby sa prerodil: vystretý, energický, vzrušený perspektívou roboty nástojčivo ma prosil, aby mohol ísť s partizánmi na akciu. Frolenko bol ovešaný prístrojmi a spoza chrbta mu trčala hlaveň automatu. Bol vybavený na natáčanie aj na boj…“²⁷

Vďaka tomuto dokumentu sa nám zachovala jediná filmová pamiatka na živého Jána Nálepku a jeho ľubozvučný, ale mocný hlas, keď ako heslo povedal: Мы из Братиславы. Tesne pred odchodom k saburovovcom, dňa 14. mája 1943 Ján Nálepka píše rodičom podľa dohodnutého hesla:

,,…som strašne unavený, chystám sa na prechádzku, časy sú veľmi zlé, držte všetci pohromade…“²⁸

Doma pochopili. Ján sa chystal na prechádzku, čo znamenalo, že prišiel deň prechodu k partizánom…

Dokumentácia vo veci trestného stíhania za spolčovanie a dohovárania sa s banditmi (2)

Trestné pokračovanie sa tak preťahovalo, čo vyplýva z hlásenia poľného prokurátora, datované z dňa 29. apríla 1943. Tieto prieťahy boli zapríčinené  tým, že velenie ZD dostalo práve v tomto období príkaz hitlerovského veliteľstva, aby vzhľadom na podozrivú a neuspokojivú činnosť presunulo svoje jednotky z oblasti železničnej trate Brest – Pinsk – Gomeľ na iný úsek (Jeľsk) a na jeho miesto dosadili maďarské a nemecké jednotky. Druhou nemenej podstatnou príčinou bol podľa Viliama Šalgoviča aj

,,blahovoľný postoj niektorých slovenských justičných dôstojníkov k celej záležitosti a (iba) ich zásluhou nevyniesli v tomto prípade nijaké rozsudky smrti.“²⁹

Dokumenty zo súdneho procesu proti Nálepkovým spolupracovníkom pri posudzovaní trestného činu obvinených túto blahovoľnosť presvedčivo dokazujú. O. Hovanca odsúdili podmienečne a ostatných oslobodili. Súd mal k dispozícii dôkazy o spojení obvinených s partizánmi, čo potvrdil vo svedeckej výpovedi aj Čunderlík. Za spoluprácu s partizánmi, alebo za prechod na ich stranu, bol stanovený trest smrti zastrelením alebo obesením.³⁰ Počas vyšetrovania, ktoré bolo spočiatku vedené poľným žandárstvom a spravodajskými orgánmi, sa obvinení bránili veľmi statočne. Ondrej Hovanec, ktorého často konfrontovali s Čunderlíkom, priznal iba to, na čo malo žandárstvo a spravodajské orgány nevyvrátiteľné dôkazy. Obhajoba Jána Nálepku bola dôstojná, poznačená skúsenosťami z ilegálnej práce. V závere svojej výpovede upozornil, že ako spravodajský dôstojník bol oprávnený stýkať sa s partizánmi, lebo to jednak z jeho funkcie a jednak sa to dialo v záujme pluku.³¹

Spisy s prvými výsledkami vyšetrovania spolupráce stot. pech. Jána Nálepku a ďalších príslušníkov 101. pešieho pluku s partizánmi priniesol do Bratislavy a 24. januára 1943 odovzdal na MNO stot. Ladislav Moťovský, spravodajský dôstojník ZD. Vyšetrovanie a trestné pokračovanie bolo vedené okrem stot. pech. Jána Nálepku aj proti stot. pech. Jozefovi Čambalíkovi, npor. pech. Rudolfovi Čilíkovi, npor. pech. Karolovi Fraňovi, por. pech. v zál. Ladislavovi Kuchelovi, por. pech. Michalovi Petrovi, por. pech. Vincentovi Kútikovi, dôst. zást. ašp. v zál. Ondrejovi Hovancovi, dôst. zást.. ašp. v zál. MUDr. Júliusovi Kollárovi a čat. v zál. Michalovi Kušnírovi.³² (Viď. Dokument č. 9, 10, 11, 12 – pozn. autorky). Do Bratislavy pricestoval aj poľný prokurátor ZD stot. just. JUDr. R. Kadlečík, ktorý sa na Slovensku zdržal až do začiatku marca 1943, a podľa jeho vyjadrenia sa

,,v uvedenej veci nič nerobilo a ani nepokračovalo, lebo veliteľ divízie čakal, akú správu donesiem z MNO.“³³

Po návrate z dovolenky stot. just. JUDr. Kadlečík poradil plk. gšt. R. Pilfouskovi, aby túto vec likvidoval alebo disciplinárnym potrestaním vinníkov, a potom – pokiaľ by takýto trest bol nedostačujúci, aby vec podstúpil súdu. Ten však túto záležitosť odmietol vybaviť disciplinárne, nakoľko ju pokladal za vojenskú zradu, a neskoršie oznámil na MNO, že nepristúpil na disciplinárne pokračovanie, lebo tým by vec len bagatelizoval, a tak

,,po došlých smerniciach z Bratislavy a po upokojení pomerov v pluku, tiež aj pre nedostatok dôstojníkov“ na urýchlené súdne šetrenie netlačil.³⁴

Prípad Nálepka a spol. sa začal poľným prokurátorom ZD stot. JUDr. Kadlečíkom vyšetrovať až v apríli 1943, príslušný materiál si na spravodajskom oddelení veliteľstva ZD prevzal dokonca až 2. mája 1943.³⁵V priebehu vyšetrovania sa ku kontaktom s partizánmi priznali všetci obvinení, ale na svoju obhajobu tvrdili, že

,,všetky styky s partizánmi sa diali v záujme slovenskej veci a v záujme slovenských vojakov, ktorí boli umiestnení v skupinkách po 1 + 15 mužov a nanajvýš v sile jednej čaty, ktorí veľmi ľahkou korisťou boli pre partizánov…, že nevyzradili žiadne vojenské tajomnstvá, ba naopak s takým len slovenskej veci poslúžili.“

Ján Nálepka na svoju obranu uvádzal aj to, že styk s partizánmi nadviazal

,,až vtedy, keď naši vojaci veľmi často zbehúvali. Pri týchto schôdzkach vždy prosil vodcov partizánov, aby našich chlapcov nelákali k zbehnutiu, či už prostredníctvom dievčat, alebo priamo, ale aby naopak rozchýrili správu, že každého zbeha zastrelia a že týmto odradia chlapcov k zbehnutiu.“ Ján Nálepka ďalej zdôrazňoval, ,,že ako spravodajský dôstojník bol oprávnený k takýmto stykom, lebo sa to dialo v záujme pluku, lebo z funkcie to vyplýva, keď to vyžaduje záujem veci nadviazať styky hoc i s nepriateľmi.“³⁶

Korešpondencia medzi Jánom Nálepkom a A. N. Saburovom dokazuje, že začatie vyšetrovania poľným prokurátorom ZD, hrozba zatknutia a súdneho procesu boli spúšťačom k prechodu Jána Nálepku  do partizánskeho zväzku saburovovcov v noci zo 14. na 15. máj 1943.³⁷

Podľa situačného hlásenia veliteľstva ZD sa situácia v 101. pešom pluku v dňoch od 15. mája do 10. júna 1943 stala

,,povážlivou. Mužstvo začalo byť nepokojné a bolo počuť poznámky – Prečo by sme nemali aj my zbehnúť, keď naši dôstojníci utekajú. V týchto časoch bolo badať zvýšenú propagačnú činnosť zo strany nepriateľskej a tiež zo strany hore menovaných zbehnuvších dôstojníkov. Títo sa často objavovali v okolí našich posádok /jednotiek/ a lákali naše mužstvo k zbehnutiu. Bolo objavených a prekazených niekoľko organizovaných hromadných zbehnutí.“³⁸

Veliteľ ZD plk. gšt. R. Pilfousek po zbehnutí Jána Nálepku podpísal 20. mája 1943 spis s požiadavkami adresované nemeckému veleniu, medzi ktorými bola aj požiadavka na urýchlené presťahovanie ZD do nového priestoru:

,,Neustály pohyb v tom istom priestore zžil našich vojakov i dôstojníkov s civilným obyvateľstvom natoľko, že im nie je možné ani pod najprísnejšími trestami zabrániť styk s miestnym obyvateľstvom (najmä ženami). Nebezpečenstvo, ktoré už z tohto styku hrozí nemôžu nijako pochopiť. Posledné zbehnutia troch dôstojníkov k bandám môže mať pre budúcnosť zlý a strhujúci príklad, najmä preto, že to boli dôstojníci plukovného štábu.“³⁹

A neskôr v rozkaze vydanom 22. mája 1943 reagoval na informácie o kontaktoch zbehov s príslušníkmi divízie:

,,Bolo zistené, že príslušníci ZD  sa stýkajú s osobami, ktoré dezertovali k partizánom a na ktoré vo väčšine prípadov boli vydané zatykače. Upozorňujem všetkých príslušníkov ZD, že takýto styk s osobami, ktoré zbehli od svojich jednotiek, je zakázaný a je trestný. Povinnosťou každého príslušníka nie len od ZD, ale i od všetkých jednotiek slovenskej armády je, aby takéto osoby boli každým spôsobom, i prípadným použitím zbrane zadržané, odzbrojené a odovzdané najbližšiemu veliteľovi, alebo bezpečnostným orgánom.“⁴⁰

Dňa 28. mája 1943 poľný prokurátor ZD vydal na Jána Nálepku a jeho spoločníkov zatykač⁴¹ a 2. mája 1943 poľný súd ZD vyniesol rozsudok, ktorým boli Ján Nálepka, Imrich Lysák-Jacko a Michal Petro odsúdení okrem pozbavenia z hodnosti, straty medailí a vyznamenaní na trest smrti povrazom.⁴² Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Hlavného poľného súdu zo dňa 20. augusta 1943.⁴³

Foto: Saburovci

1. díl zde. 2. díl zde. 3.díl zde, 4.-6. díl zde. 7.-9. díl zde, 10.-12. díl zde, 13.-15. díl zde, 16.-18. díl zde, 19.-21. díl zde, 22.-24. díl zde. 25.-27. díl zde. 28.-30. díl zde, 31.-33. díl zde, 34.-36. díl zde, 37.-39. díl zde, 40.-42. díl zde, 43.-45. díl zde, 46.-48. díl zde, 49.-51. díl zde, 52.-54. díl zde, 55.-57. díl zde.

1. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 41. ↩︎
2. САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 191 – 193. Preklad z ruského originálu: autorka. ↩︎
3.  NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 152. ↩︎
4. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 41. ↩︎
5. NÁLEPKA, J. 1995. Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK International, s. 202 – 203. ↩︎
6. ŠOLC. J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1090]. Pôvodný zdroj: VHÚ, Slovenská armáda, Poľný prokurátor ZD č. Pp-89/43 SV 29. 4. 1943. ↩︎
7. ŠOLC. J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1090]. Pôvodný zdroj: VHÚ, Slovenská armáda, Poľný prokurátor ZD č. Pp-89/43 SV 29. 4. 1943. ↩︎
8. Tamže, s. 1090 – 1091. ↩︎
9. ŠOLC. J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1091]. Pôvodný zdroj: VHÚ, Slovenská armáda, Poľný prokurátor ZD č. Pp-89/43 SV 29. 4. 1943. ↩︎
10. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, 149 – 150. ↩︎
11. ŠOLC. J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1092]. Pôvodný zdroj: VHÚ, Slovenská armáda, Poľný prokurátor ZD č. Pp-89/43 SV 29. 4. 1943. ↩︎
12. Tamže. Pôvodný zdroj: VHÚ, Slovenská armáda, Poľný prokurátor ZD č. Pp-89/43 SV 29. 4. 1943. ↩︎
13. ŠOLC. J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1092]. Pôvodný zdroj: VHÚ, Slovenská armáda, Poľný prokurátor ZD č. Pp-89/43 SV 29. 4. 1943. ↩︎
14. NÁLEPKA, J. 1995. Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK International, s. 203. ↩︎
15. ŠOLC. J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1093]. ↩︎
16. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 154. ↩︎
17. Tamže. ↩︎
18. Tamže, s. 154 – 155. ↩︎
19. САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 193 – 194. Preklad z ruského originálu: autorka. ↩︎
20. Tamže, s. 194. Preklad z ruského originálu: autorka. ↩︎
21. BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 51 – 52. Pôvodný zdroj: Pravda, 10. máj 1943, úvodný článok. ↩︎
22. Tamže, s. 52. Pôvodný zdroj: Pravda, 10. máj 1943. ↩︎
23. BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 52 – 53. ↩︎
24. Velikému pěvci slovanské vzájemnosti. In Československé listy. [10. august 1943, ročník I, č. 1, s. 2]. ↩︎
25. САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 195. Preklad z ruského originálu: autorka. Pôvodný zdroj: Archív komisie, fond 4, zväzok 16, list 26. rusky. ↩︎
26. ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 81. ↩︎
27. САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 196. Preklad z ruského originálu: autorka. ↩︎
28. JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 44. ↩︎
29. ŠALGOVIČ, V. 1978. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 153. ↩︎
30. Tamže. ↩︎
31. Tamže, s. 153 – 154. Pôvodný zdroj: AÚML ÚV KSS 15 534. ↩︎
32. BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 141]. Pôvodný zdroj: VÚA – VHA Praha, Sb. Partyzánské a odbojové hnutí, šk. 1, inv. j. 8. Poľný prokurátor ZD čís. PP-89/1943; Tamže, i.j. 9. Poľný prokurátor ZD číslo: 38/dôv. 1943; AMV ČR Praha, f. M-480, s. 37 – 38. Velit. ZD, čís. :60.006/dôv. 1943. ↩︎
33. Tamže. Pôvodný zdroj: VÚA-VHA Praha, Sb. Partyzánské a odbojové hnutí, šk. 1, inv. j. 9. Poľný prokurátor ZD číslo: 38/dôv. 1943. ↩︎
34. Tamže. Pôvodný zdroj: AMV ČR Praha, f. M-480, s. 37 – 38. Velit. ZD, čís.:60.006/dôv. 1943. ↩︎
35. Tamže. Pôvodný zdroj: VHA Praha, Sb. Partyzánské a odbojové hnutí, šk. 1, inv. j. 9. Poľný prokurátor ZD číslo: 38/dôv. 1943. ↩︎
36. BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 141]. Pôvodný zdroj: VHA Praha, Sb. Partyzánské a odbojové hnutí, šk. 1, inv. j. 8. Poľný prokurátor ZD číslo: Pp-89/1943. ↩︎
37. Kópie korešpondencie medzi Nálepkom a Saburovom sa nachádzajú vo VHA Bratislava. ↩︎
38. Tamže, s. 141 – 142. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, Vária, Veliteľstvo ZD, č. 95.220/taj.I.a – 1943. ↩︎
39. Tamže, s. 142. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. ZD, veliteľstvo, šk. 1, sign. 1/3, č. 95.203/Taj. Ia-1943. ↩︎
40. BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s.142]. Pôvodný Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. ZD, veliteľstvo, šk. 3. sign. I/50 (a), rozkaz č. 61 z 22. 5. 1943. ↩︎
41. Tamže. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. vojenský prokurátor 1939 – 1944, zatykače, šk. 2, č. j.. Pp-204/43. ↩︎
42. Tamže. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. ZD, šk. 2, sign. I/38, dôverný rozkaz veliteľstva ZD č. 15 z 5. 7. 1943. ↩︎
43. Tamže. ↩︎