Knížka na pokračování: Sonka Valovič Sazama: BOJ NIE JE UKONČENÝ: kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam – 61., 62. a 63. díl

Novou, právě dokončenou knížku zveřejníme s laskavým svolením autorky na pokračování postupně po jednotlivých kapitolách. Zdroj zde. Odkazy na předchozí díly najdete pod textem.

61. díl

Za hlasom svojho srdca

Keď Ján Nálepka na tajnom zhromaždení dôstojníkov oznámil, že pluk prejde k partizánom, Jozef Čambalík s Nálepkovým návrhom ostro nesúhlasil. Ján Nálepka ho nazval zradcom, na oplátku Čambalík pred dôstojníkmi obvinil Nálepku, že chce narobiť zo všetkých Slovákov boľševikov a zaprisahal sa, že nikdy nedopustí, aby ani pluk, ani  jeden vojak, prešiel k partizánom. Podľa Saburova, veliteľ pluku pplk. Čáni v tejto vypätej situácii  stratil hlavu a oznámil štábu divízie, že v pluku sú nepokoj a do osady Komuna prišiel narýchlo esesácky oddiel s tankami.¹ Oddeliť sa od dôstojníkov londýnskej orientácie sa ukázalo ako fatálne – úspešný prechod pluku bol ohrozený.

Svoje slovo splním! (List bratovi Jozefovi, 14. máj 1943)

Vo večerných hodinách 14. mája 1943 Ján Nálepka napísal list bratovi Jozefovi, v ktorom bolo heslo o prechode, na ktorom sa dohodli počas jeho poslednej frontovej dovolenky v Tatrách: ,,Živý a zdravý som. Počasie sa vylepšilo, chystám sa na prechádzku – preto končím! P. Profesorovi (Kotočovi – pozn. autorky) povedz, že slovo – o čom sme hovorili, splním. Len vy sa držte! Pozdravujem všetkých čo najsrdečnejšie, rodičov, bratov, sestry a Aničku. Aj Teba! Tvoj Jano.“²

Zamaskované guľomety pripravené na boj

Dobre premyslený a prepracovaný plán, ktorý navrhol Ján Nálepka, bol síce ohrozený, ale nie zastavený. Na uľahčenie tohto prechodu značnej časti 101. slovenského pluku k partizánom, boli partizánske oddiely Ščorsa a Buďonnyj poslané do priestoru, kde boli rozmiestnené slovenské vysunuté jednotky. V noci na 15. mája tieto oddiely na čele so Saburovom a jeho komisárom Bogatyrom prišli do blízkosti dediny Remezy, kde mali prísť podľa dohovoru Slováci. Pretože sa predpokladala možnosť zrážky s hitlerovcami, ktorí mohli Slovákov prenasledovať, partizáni zamaskovali guľomety, zaujali veliteľom vopred určené miesta a začali sa pripravovať na boj.³ Noc prešla v napnutom očakávaní, nikto po zrade Čambalíka nevedel, či Ján Nálepka ešte žije, alebo či je iba uväznený, nakoľko nikto podľa stanoveného času prechodu neprichádzal. Ako sa neskôr ukázalo, celý pluk, ako plánoval Nálepka, sa previesť nepodarilo.

Zradca Jozef Čambalík – špión v službách západných rozviedok s krycím menom Joe

Z archívnych materiálov sa o Čambalíkovi dozvedáme ako o špiónovi v službách západných rozviedok s krycím menom Joe (Čambala), ktorý bol ,,za druhej svetovej vojny v slovenskej armáde veliteľom práporu, nasadeného na ruský front, kde sa zoznámil s Jánom Nálepkom. Tu podľa inštrukcií spolupracoval s Nálepkom a s partizánskou skupinou vedenou sovietskym dôstojníkom Saburovom, neskôr sa aktívne zapojil do SNP. Za zásluhy v odboji si zaslúžil ostrohy, a tak začal  roku 1945 študovať v Moskve Frunzeho vojenskú akadémiu, odkiaľ bol však za dva roky vylúčený pre notorické opilstvo a nemravný život. O rok neskôr, po februárových udalostiach (Víťazný február 1948), musel rovnako odísť z armády – na nútenú dovolenku. Vytýkali sa mu rovnaké chyby: opilstvo, nemravný život, ale aj separatistické tendencie, lebo ako posádkový veliteľ v Žiline sa zapísal urážlivými výrokmi proti českým dôstojníkom.“⁴ A ako sme už vyššie spomenuli, Jozef Čambalík po roku 1948 emigroval do USA, kde vstúpil do vojenských spravodajských služieb.⁵

Noc zo 14. na 15. mája 1943

Prechod k partizánom opísal vo svojich spomienkach Peter Benkovič: ,,Bolo to 14. mája 1943. Po obede som sedel v jedálni a popíjal som. Vtom prišiel Nálepka a spýtal sa: ‒ Peter, čo robíš? Nevieš, čo máme pred sebou? — Odpovedal som, že viem. Večer som si ľahol, aby som si pred cestou odpočinul. Vtom počujem silnú dávku guľometu. Vyskočím a vo dverách som sa zrazil s kpt. Nálepkom. Povedal, že je zostrená pohotovosť celej posádky a že prechod nie je možný. Bolo krátko po ôsmej hodine večer a povedal mi, aby som čakal na ďalšie rozkazy. Asi o pol jedenástej v noci zabúchal Nálepka na dvere a povedal, že pôjdeme na obchôdzku stráží, aby som sa pripravil. Ja už som vedel, čo to značí. Šiel som chytro do skladu a zobral tam najnevyhnutnejšie veci. O chvíľu prišiel Nálepka, Lysák, Petro a mal som osedlať štyri kone. Prišli sme k strážam, ktoré stáli na okraji mesta a tie nás zadržali. Nálepku poznali po hlase a povedal im, že ideme kontrolovať stráže. Aby pri návrate na nás nestrieľali. Za mestom sme sa dali do cvalu a zrazu sme zbadali svetielka – dohodnuté signály, ktoré nám mali ukázať cestu. Keď sme boli od Jeľska asi 5 km (to už bolo v lese), pristavili nás partizánske hliadky a pýtali sa na heslo. Nálepka ho povedal a vtom nás obstúpili zo všetkých strán. Keďže bola jasná noc, zazreli sme rozličné uniformy nemecké, poľské, maďarské. Najprv sme si mysleli, že sme prezradení, že je s nami koniec. Všetko sa vyjasnilo a pokračovali sme do dediny Remezy.“⁶

Ján Nálepka v rozhovore s A. Šijanom o tomto prechode zanechal nasledovné svedectvo:

,,V tom čase sme pripravovali v Jeľsku skupiny, ktoré mali prejsť k Saburovovi. Ale i tentoraz sa nám nepodarilo uskutočniť náš plán, lebo partizáni, ktorí mali čakať našu skupinu, prišli do dediny trochu zavčasu. A miestny starosta o tom informoval velenie. Hneď na to vyhlásili bojový poplach. Ale ja a so mnou dôstojníci Petro-Katin, Lysák Imrich a ešte jeden vojak, Peter Benkovič, sme sa rozhodli v tento deň prejsť k partizánom za každú cenu. O našom rozhodnutí sme informovali listom Saburova. Moji priatelia ma čakali s osedlanými koňmi až do polnoci, lebo skôr som sa nemohol uvoľniť. Boli sme zradení, ani pluk, ani prápor prejsť nedokážu. Mali sme šťastie, že sme sa odtiaľ dostali. Potom sme odišli do dediny Remezy a tam sme sa stretli s gen. A. N. Saburovom. A to je všetko.“⁷

Na svitaní 15. mája 1943

Na svitaní v sobotu 15. mája Ján Nálepka v sprievode dvoch dôstojníkov a vojaka 101. pešieho pluku pricválali na koni do priestoru dediny Remezy, kde už partizáni netrpezlivo čakali na Slovákov. Jána Nálepku sprevádzali: I. Lysák-Jacko, Michal Petro-Katin a Peter Benkovič. Tu v lese prebehlo legendárne stretnutie so Saburovom, kedy bol položený základ ich spoločnej bojovej cesty v radoch ukrajinských partizánov a ich slávnemu bojovnému priateľstvu. Nálepkova túžba tvárou v tvár bojovať po boku hrdinských sovietskych partizánov proti spoločnému fašistickému nepriateľovi sa splnila.

O prvých minútach prechodu Jána Nálepku na druhú stranu spomína A. N. Saburov takto:

,,… v diaľke sme začuli dupot konských kopýt. Znel stále zreteľnejšie, bližšie, a už sme počuli aj ťažký dych koní. ‒ Stoj! Kto tu? — ozvalo sa lesom ostré zvolanie našej hliadky. ‒ Z Bratislavy! — zaznelo heslo, ktoré sme určili ešte v posledný deň. Hlas, ktorý odpovedal, mal ledva badateľný mäkký prízvuk. Naša stráž odpovedala: ‒ Tu Kyjev! Jeden ku mne. Ostatní ostať na mieste! —

Doletela k nám pritlmená vrava a nezrozumiteľný hovor. Nemáme trpezlivosť čakať, ale premôžeme sa. V tej chvíli pribehne náš kameraman Frolenko: ‒ Sadnite si, rýchle si sadnite, — hovorí spola rozkazovačne, spola prosebne. – Už som urobil prvé zábery. Prišli slovenskí dôstojníci — a namieril kameru na okraj lesa.

Za kríkmi sa objavili jazdci. Na štíhlom, vysokom hnedákovi uvidel som v koženom kabáte a v plnej poľnej nášho Jána. Naklonil sa k veliteľovi hliadky Čižovovi, klusajúcemu po jeho boku, a čosi mu povedal. Potom ho udrel po pleci a veselo sa zasmial. Nezbadal nás ešte… Za ním šli ďalší traja jazdci. Nálepka zastavil koňa, zdvihol sa v strmeňoch, ľahko zoskočil na zem a odovzdal uzdu Čižovovi. Potom čosi zakričal. Ostatní jazdci zoskočili z koní, postavili sa na zem a znehybneli. Nálepka kráča k nám. Stojíme v pozore. Hlasno zrazí opätky, zazvoní ostrohami: ‒ Súdruh veliteľ útvaru! —presne po vojensky a bez náhlivosti hlási Nálepka, ‒ dovoľte mi, aby som vám predstavil skupinu slovenských dôstojníkov. — Pokročí ku mne a znova zasalutuje: ‒ Kapitán Nálepka-Repkin sa vám dáva k dispozícii. — Spraví krok nabok, znova zrazí opätky a teraz už u Jánovho hlasu mizne oficiálny tón. Zvučia len vzrušené, srdečné slová: ‒ Chcel by som vám odovzdať odkaz vojakov a dôstojníkov, ktorí zostali v Jeľsku. Prosili ma, aby som odovzdal partizánom srdečný pozdrav a vieru v úprimné priateľstvo a úplné porozumenie. —

Nehýbem sa z miesta a prezerám si ostatných dôstojníkov. Stoja v slávnostnej póze, vidno, že čakajú na moju odpoveď. – Z celého srdca ďakujem vašim vojakom a dôstojníkom za veľkú pomoc, ktorú poskytli sovietskym partizánom a našej armáde. Vítam vás v našej partizánskej rodine. — Nespomínam si, čo všetko som vtedy ešte hovoril. No zapamätal som si veľmi presne, že naše priateľské, mocné objatia povedali viac ako všetky slová…“⁸

Podľa výpovede Saburova, reč padla aj na zradu v pluku v osobe Čambalíka a na neutrálne naladených dôstojníkov, ktorí sa dostali pod jeho vplyv. Ján Nálepka priznal svoju chybu, keďže mu nenapadlo myslieť na to, ,,že tí, ktorí nenávidia nacizmus, postavia sa proti aktívnemu boju“, a navyše Čambalík vytiahol eso z rukáva, keď v ten deň oznámil slovenským vojakom, ,,že pluk odchádza oddychovať na Slovensko“, čomu mnohí neodolali, lebo túžba po domovine bola prisilná. A tak mal Saburov pred sebou troch dôstojníkov – Lysák rozprával priamo, bez okolkov, Katin dipomaticky obrusoval ostré hrany a Nálepka sa snažil zostať veselý, hoci chápal a priznal si svoju chybu.⁹

Potom prišla otázka, či chcú slovenskí dôstojníci zostať s partizánmi, alebo odísť do Moskvy. Odpoveď Jána Nálepku znela: ,,Chcem tu prejsť školou radového partizána.“ Ostatní dôstojníci boli rozhodnutí zostať pri Nálepkovi. Ján Nálepka v tejto chvíli ešte netušil, že A. N. Saburov sa rozhodol vymenovať ho veliteľom československého partizánskeho oddielu.¹⁰

Foto: Legendárny prechod kpt. Jána Nálepku k partizánom, 15. máj 1943

62. díl

Uvítanie Slovákov v Gnojnom, 15. máj 1943

Saburov spomína:

,,Celá ulica v Čapajevke (v Gnojnom) bola zatarasená ľuďmi, ktorí sa sem zbehli zo všetkých okolitých dedín. Všetci už vedeli o prebehnutí Slovákov k partizánom, meno Jána Nálepku bolo počuť všade navôkol. Len ťažko sa prebíjame hustým zástupom. Ján, vzrušený a šťastný, tu a tam vstal do strmeňov a hlboko sa poklonil ruskému ľudu. Stovky ľudí na neho reagovali priateľskými úsmevmi. Uprostred dediny stoja dva guľometné vozíky, Bogatyr vyskakuje na jeden z nich a otvára zhromaždenie, pričom ukazuje na tú stranu, kde stojí skupinka slovenských vojakov: ‒ Naša partizánska rodina bola doplnená priateľmi z Československa. Veríme, že spoločný boj s nenávideným nepriateľom prinesie radostné víťazstvo. Naše dnešné stretnutie je ďalším dôkazom sily bratských väzieb slovanských národov. A kde vládne bratstvo, tam sa vybojuje aj víťazstvo! —

Pozeral som sa na Nálepku. Jeho pohľad bol upretý na slovenských dôstojníkov, tesne obklopených partizánmi a obyvateľmi. Ľudia stáli v objatí, schúlení tesne pri sebe, akoby medzi nimi nikdy neboli ťažké, krvou skropené cesty. Akoby nikdy neprehltli mnoho sĺz a horkosti. Akoby sa stretli len bratia po dlhej rozlúčke vediac, že odteraz budú spolu navždy. Oči Jána Nálepku žiarili šťastím a po tvári sa mu rozlieval široký úsmev. Bolo vidno, aký je šťastný. A toto šťastie vyžarovalo z každého slova jeho vzrušenej, srdečnej a ohnivej reči, keď vyskočil na vozík, za výbuchu nadšenia a hlasných pozdravov: ‒ Bratia naši! My Slováci, synovia malého Československa, prišli sme k nášmu veľkému staršiemu bratovi. Prišli sme sa učiť, ako treba bojovať za slobodu a šťastie ľudu, prišli sme splniť odkaz našich dedov a pradedov. Oni nám slovami nášho národného básnika Kollára: ,…k obloze Tatry, synu, vznes se, vyvýše pohled, neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubiskuʻ prikázali, aby sme išli k vám, k ruskému ľudu, a  u vás hľadali pomoc a ochranu. Prišli sme k vám zo slobodnej vôle. Fašisticko-tisovská vláda nás vytrhla z ľudu a hodila do priepasti vojny. Nevedeli sme , čo s nami bude. No vedeli sme, kto je náš nepriateľ a kto priateľ, komu treba pomáhať. To nás naučili komunisti, keď sme odchádzali na vojnu. My Slováci plníme ich príkaz a je to príkaz nášho srdca. Ideme spolu so sovietskymi partizánmi pod jednou víťaznou zástavou a budeme sa biť s nepriateľom za svoju slobodu – do poslednej kvapky krvi. Verte nám ako svojim synom, ako svojim verným bratom! —

Krátka slávnosť sa skončila, ale ľudia sa nechceli rozísť. Ich staručká, zabudnutá horská dedina už dlho nezažila toľko radosti… Po slávnosti sme slovenských dôstojníkov pozvali k obedu, na ktorom mi Ján Nálepka oznámil: ‒ Mám jedno želanie. Rád by som sa čo najskôr stretol s tým veliteľom, pod ktorým budeme slúžiť. — Pozrel som na hodinky, čakal som svojho podriadeného, ktorý išiel zhromaždiť všetkých slovenských vojakov, ktorí prebehli k partizánom. Vravím mu: ‒ Budeme musieť chvíľu počkať, náčelník štábu čoskoro prinesie rozkaz a všetko bude jasné. —

Čoskoro zaznel mohutný hlas náčelníka štábu, omnoho prísnejší a oficiálnejší ako kedykoľvek predtým: ‒ Dovoľte mi podať správu. Československý oddiel sa zhromaždil a dorazil do Čapajevky. — Ján Nálepka prudko vstal a prekvapene zvolal: ‒ Máte tu taký oddiel? —

‒ Áno. Teraz už máme, — odpovedám mu. ‒ Zostáva už len dohodnúť sa na niekoľkých otázkach. Štáb nášho útvaru sa rozhodol vymenovať vás, kapitán Nálepka, za veliteľa tohto československého oddielu. —

‒ Je to veľká dôvera, — povedal rozcítene a za úplného ticha. ‒ Budem sa snažiť, aby som si ju pred veliteľstvom sovietskych partizánov plne zaslúžil. — Mocne som ho objal a zaželal mu v partizánskom živote len to najlepšie: ‒ A teraz sa pustíme do práce, súdruh kapitán. Vyberte si spomedzi svojich podriadených náčelníka štábu a komisára, a predložte ich veleniu na vymenovanie. —

V tento deň sme všetci pochopili, že príchod Jána Nálepku do našich radov bude serióznym prínosom veľkej bojovej družbe našich národov. Fašizmus sa snažil rozdeliť národy Európy, postaviť ich proti sebe. Klamstvami a terorom chceli nacisti zlomiť vôľu obyčajných ľudí zjednotiť sa. Národy Európy sa z trpkej skúsenosti naučili, že víťazstvo nad hnedým morom je nemysliteľné bez konsolidácie frontu antifašistických bojovníkov, že ho možno dosiahnuť iba bojom bok po boku so sovietskym ľudom, s jeho hrdinskou armádou. Už vtedy v ďalekom Československu slovenskí a českí komunisti vychovávali ľudí k boju a dôstojne sa pripravovali na stretnutie so sovietskou armádou, osloboditeľom. A na území sovietskej Ukrajiny sa synovia bratského slovanského národa postavili bok po boku k partizánom, aby išli spoločne na Západ, k víťazstvu, k svetlej budúcnosti…“¹¹

F. N. Sadoľskij na uvítanie Jána Nálepku v Čapajevske spomína: ,,Uvítanie v Gnojnom bolo slávnostné, ľudia priniesli Nálepkovi kvety a usporiadali pre neho domácu hostinu. Potom sme usporiadali v obci slávnostné zhromaždenie, na ktorom prehovoril aj Nálepka. Vyhlásil, že sa pripojuje k partizánskemu hnutiu, aby spoločne s našimi ľuďmi bojoval proti fašistickým okupantom, aby bojoval za verné priateľstvo sovietskych a slovenských vojakov, za priateľstvo našich národov. Na záver zvolal: ‒ Nech žije sovietsko-československé priateľstvo! —

Na spoločnej porade, ktorá sa konala v dome mojej sestry, potom Saburov rozhodol, že sa zriadi samostatný Československý partizánsky oddiel. Zaradili tam Slovákov, ktorí boli v našich oddieloch už skôr, i tých, čo prebehli neskôr, ako napr. tankista Martin Korbeľ, a veliteľom oddielu sa stal, samozrejme, Ján Nálepka.“¹²

V družnom rozhovore zbrataných Slovanov

Podľa svedectiev priamych účastníkov, slávnostný obed v Gnojnom (Čapajevke) sa niesol v družnom rozhovore a spomienkach, viažucich sa na vzájomnú výpomoc v tyle nepriateľa. Komisár saburovovho partizánskeho zväzku Z. A. Bogatyr¹³ spomenul historku o veľkom fašistickom útoku na Selizovku, ktorá všetkých zúčastnených nahlas rozosmiala. Ján Nálepka ho pri tom veselo dopĺňal, keďže išlo o vec, ktorú obaja veľmi dobre poznali z priamej skúsenosti: ,,Keď sme obsadili Stolin a Dombrovicu, stiahli nás všetkých do Mozyra. Veliteľ divízie žiadal, aby vás pluk zaskočil. No mne sa podarilo dokázať, že to nemá význam. Veliteľ divízie, sudetský Nemec Pilfousek vravel: ‒ Partizánske hnutie je obrovské svinstvo. My sa naháňame po lesoch, a partizáni prišli do miest. — Povedal som vtedy svojmu veliteľovi Čánimu, že si Pilfousek zrejme dobre zapamätal selizovskú sviňu. Chcem vám porozprávať tú historku. Ani neviete, akú hanbu ste im vtedy narobili. Nabili ste ich a potichučky ušli. Nemci nezbadali, že ste už preč, a začali šturmom dobýjať Selizovku. Nenašli tam však ani jedného zabitého partizána, ba ani živého, dokonca ani obyvateľov. Domčeky boli prázdne, ulice tiež prázdne, iba uprostred dediny stál dolámaný voz a na voze zabitá sviňa. Nemci stoja nad sviňou, čiapky si posťahovali na oči a hanbia sa ani psi… Tri divízie útočili na sviňu v Selizovke! Nemecký veliteľ Kitzinger mi povedal: ‒ To ste nás vy Slováci oklamali! — A ja som mu hneď odraportoval: ‒ Pán veliteľ, Slováci nepožívali takú dôveru, aby vás mohli tak oklamať. — Vtedy zvrieskol: ‒ Kto strieľal do nášho pluku? Kto? Odpovedzte! — Povedal som mu: ‒ Dovoľte, pán veliteľ, koordináty sme dostali zo štábu divízie. — No on vrieskal ďalej: ‒ Kto stadiaľto pustil partizánov? Nemali sme vám dôverovať! Slováci nevedia bojovať! — Tak som mu povedal: ‒ To je pravda, pán veliteľ, Slováci sa ešte len učia bojovať! No netreba im ukazovať nepriateľa, sami ho dobre poznajú. — A on si len húdol svoje: ‒ Je to všetko svinstvo… svinstvo!“¹⁴

Potom Nálepka pokračoval ďalej, nadväzujúc na predchádzajúcu historku: ,,S Kitzingerom som sa nedávno stretol v Mozyre. V tú noc vyleteli z vášho letiska lietadlá do Moskvy. Delostrelectvo začalo do nich páliť. Stáli sme na ulici. Pri mne veliteľ divízie a gen. Kitzinger. Stoja a čakajú, kedy sa tie vaše lietadlá zapália… Odrazu sa len lietadlo obrátilo späť. A tu, čo nikto nečakal, ozvalo sa zasvišťanie. Ale také mocné, že som veru také v živote ešte nepočul. Akoby padala niekoľkotonová bomba. Všetci sa rozutekali, popadali na zem. No výbuch neprišiel. Koniec bol celkom hanebný: na zem padla sviňa. Veliteľ vstal a zakričal: ‒ Zasa sviňa! Rusi sa zbláznili, bombardujú nás sviňami! — Zakryli sme si ústa, strašne sa nám chcelo smiať. A on zúri. Vážnym hlasom som mu povedal: ‒ To bolo anglické lietadlo, pán veliteľ, vezie bravčovinu do Moskvy. — Rozzúril sa ešte viac a bežal na štáb, asi poslať správu do Berlína.“¹⁵ Izba sa otriasala smiechom, pretože rozprávajúci sa dozvedeli, že pilot dotyčného partizánskeho lietadla dostal od spolubratov darček pre ich letecký útvar, a to desať živých prasiec. Jedna sviňa sa mu však počas letu rozviazala a začala behať po lietadle. Pilotovi nezostalo nič iné, ako ju hodiť cez palubu. A táto sviňa vystrašila fašistické velenie.¹⁶

Vtedy sa do rozhovoru zaplietol aj Katin, ktorý utrúsil poznámku: ‒ Viete, prečo bol gen. Kitzinger taký milostivý ku kapitánovi Nálepkovi? — A začal rozprávať historku o tom, ako kpt. Nálepka zachránil generálovi život. V tom čase, keď sme prekračovali Dneper, mal prísť Kitzinger do štábu divízie. Nálepka s veliteľom divízie  mu išli oproti. Pred odchodom rozkázal Nálepka  svojim kamarátom, aby podmínovali vstup na most na ceste Jeľsk – Mozyr. Keď sa potom vracali už s generálom, Nálepka predbehol Kitzingerovu otvorenú limuzínu a zvíril na ceste hustý oblak prachu. Dávali mu signál, aby zastal, no Nálepka trielil ďalej. Generál vystrelil do vzduchu z pištole, ale ani to ho nezastavilo. Ešte než prišiel k zamínovanému miestu, Nálepka spomalil. Rozčúlený generál dal vystreliť dávku z automatu. Vtedy Nálepka odbočil a zastal. Za ním sa zastavil aj druhý voz. V tej chvíli vyšlo z lesa auto s esesákmi a rovno na most. No kým naň vyšlo, vyletelo do vzduchu. Nálepka hneď bežal ku generálovi a skromne povedal: ‒ Zbytočne ste sa pokúšali zastaviť ma, pán generál. Keby som vám bol odstúpil, možno že práve vaše auto by bolo nabehlo na partizánsku mínu. — Generál sa len horko-ťažko spamätal z nečakaného otrasu: ‒ A vy ste mohli byť prvý na moste, keby som vás ja nebol zastavil. — Nálepka spokojne odpovedal: ‒ To je možné. No slovenský dôstojník sa nesmie báť smrti. Tým skôr, ak ide o život generála veľkej nemeckej ríše. — Generál Nálepku vyznamenal a od tých čias mu všeličo prepáčil. ‒ Tak, — usmial sa v rozpakoch Nálepka, ‒ stal som sa nechtiac generálskym spasiteľom. Dlho som sa nemohol spamätať z tohto neúspechu. Utešovalo ma len to, že namiesto jedného generála zmietla tá mína šesť Germánov. Tak mi bolo trocha ľahšie…“¹⁷

Diplomatické zametanie stôp v Zaisťovacej divízii

Po slávnostnom uvítaní slovenských dôstojníkov v Gnojnom, bola dedina kvôli možným represáliám zo strany Nemcov už na druhý deň evakuovaná do lesa v Zábolotí na území Bieloruska, kde operoval partizánsky oddiel Čapajev 13. partizánskej brigády. Evakuovaný bol aj Jozef Čambalík, a to do rovno Bratislavy, kde si mal liečiť zranenú nohu, ktorú si v opitosti sám prestrelil. Ale podľa neoficiálnych správ bol zadržaný a prevezený v zatvorenom vagóne do Berlína… Prechod Jána Nálepku podľa slov Saburova, ohúril všetkých. Dôstojníci sedeli prvých 24 hodín v jedálni, vojaci sa zamkli v kasárňach, na uliciach bolo vidno iba hliadky SS. Bol prečítaný rozkaz veliteľa pplk. Čániho, ktorý rýchlo zametal stopy a snažil sa popretŕhať nitky akéhokoľvek podozrenia: každý, kto sa vraj pokúsi ísť k partizánom, bude na mieste zastrelený! V rozkaze sa tiež uvádzalo, že príbuzní tých, ktorí prešli k partizánom, už boli zatknutí. O Jánovi Nálepkovi v rozkaze nepadlo ani slovo, naopak – pplk. Čani rýchlo rozšíril fámu, že Jána Nálepku a jeho dvoch dôstojníkov uniesli partizáni do zajatia.¹⁸

Veliteľstvo ZD sa všemožne snažilo zatajiť útek náčelníka štábu a jeho podriadených k partizánom, ale nezatajili. Za dva dni prenikla správa o Nálepkovi aj do tej najzapadnutejšej slovenskej jednotky…¹⁹ Poľní žandári chceli rozmotať klbko nálepkovského partizánskeho spojenia – sľubovali, vyhrážali sa, týrali podozrivých, ale bezvýsledne. A tak sa im Ján Nálepka, vojak – partizán, navždy stratil v nekonečných Pripjaťských lesoch…

Karteniči, 17. máj 1943

17. mája 1943 prišiel Ján Nálepka so svojimi druhmi do dedinky Karteniči, kde sa nachádzal štáb vyššej partizánskej jednotky. Súčasne skupina partizánov pod vedením oddielu Buďonnyj, vyslaná na rozkaz Saburova, mala pozbierať roztrúsené skupiny Slovákov, utekajúcich z Jeľska. Bolo to krajne nevyhnutné, pretože slovenskí vojaci utekali k partizánom hneď za Nálepkom, a mohli sa dostať do ťažkej situácie v pazúroch esesákov, pokiaľ by im nebola poskytnutá urýchlená pomoc.²⁰

V živote Jána Nálepku sa začína nová etapa života, ktorý hrdinsky vyhasne o pár mesiacov. Vytúžené prianie sa splnilo, roky pod klérofašistickým jarmom sa skončili. Ján Nálepka vedel, že tu, v radoch sovietskych partizánov, môže naplno uplatniť všetku svoju silu, energiu, um a dôvtip v boji proti hitlerovcom, a čím skôr tento boj bude úspešný na sovietskej pôde, tým skôr bude môcť byť oslobodená jeho milovaná vlasť – Československo. O tom, ako viesť tento boj, povedal hneď po prechode k partizánom, že jeho cesta nevedie do Moskvy k čs. vojakom Ludvika Svobodu, ale jeho cieľom je naučiť sa viesť boj s nepriateľom medzi radovými partizánmi, lebo videl, že len týmto jediným spôsobom možno zatiaľ viesť aktívny boj na domácej pôde, ktorá bola obopnutá klérofašistickým rovnoramenným dvojkrížom.

Ilegálna skupina Jána Nálepku zároveň ukončila prechodom k sovietskym partizánom svoju činnosť v slovenskej armáde. Tento prechod demonštroval akt odporu proti kolaborujúcemu ľudáckemu režimu a bol výrazom vôle väčšiny protifašisticky naladených Slovákov bojovať za nové Československo a za oslobodenie všetkých slovanských národov v bratskej družbe s národmi Sovietskeho zväzu.

Foto: Uvítanie Slovákov v Gnojnom, 15. máj 1943

63. díl

Vytvorenie Československého partizánskeho oddielu kpt. Repkina, 18. máj 1943

Československý partizánsky oddiel spojených partizánskych oddielov Žitomírskej oblasti bol vytvorený na základe Saburovovho rozkazu č. 49 z 18. mája 1943. Oddiel bol sformovaný a určený pre bojové operácie v priestore mesta Jeľsk. Veliteľ zväzku v rozkaze vyšiel v ústrety prianiu slovenských vojakov a dôstojníkov, ktorí prešli k partizánom a rozhodli sa bojovať proti fašizmu po ich boku. Gen.mjr. Saburov a komisár Z. A. Bogatyr tak na základe dohovoru vydali rozkaz o vytvorení 1. československého partizánskeho oddielu (odriadu) pod velením kpt. Jána Nálepku. Veliteľ Československého partizánskeho oddielu sa rozhodol viesť tento boj na území Sovietskeho zväzu po boku ukrajinských a bieloruských partizánov pod velením A. N. Saburova.²¹

Vydaniu tohto rozkazu predchádzalo jednanie Jána Nálepku s veliteľom zväzku  už od vzájomného stretnutie v Remezy 15. mája, pokračovalo po presune do Karteniči, kde sídlil štáb Spojených partizánskych oddielov Žitomírskej oblasti (ďalej len SPOŽO – pozn. autorky). Slováci dostali možnosť vstúpiť do čs. vojenskej jednotky v ZSSR. Táto možnosť bola slovenskými vojakmi dočasne zamietnutá, nakoľko ich cieľom bolo priučiť sa partizánskemu spôsobu boja, poznatky, ktoré chceli neskôr využiť pri oslobodzovaní vlastnej krajiny spod hitlerovskej okupácie. Gen.mjr. Saburov prisľúbil formujúcej sa slovenskej jednotke svoju všestrannú pomoc. V rámci SPOŽO bola zahrnutá aj poľská jednotka – samostatný poľský oddiel pod velením R. J. Satanovského²², čím sa spolupráca slovanských národov v spoločnom boji proti hitlerizmu stala ešte pevnejšou.

Podľa Denníka Československého partizánskeho oddielu kpt. Repkina slávnostné založenie oddielu sa v tento deň vykonalo za prítomnosti slovenských vojakov, ktorí prešli k partizánskym oddielom, alebo ktorí sa dostali do zajatia ruských partizánov a ostali bojovať v ich radoch.²³ V rozkaze sa písalo:

,,Vychádzam v ústrety želaniam a iniciatíve československých vojakov a dôstojníkov, aby bojovali proti nemeckým okupantom a nariaďujem: súdruhovi Repkinovi dnešným dňom plniť povinnosti veliteľa čs. oddielu a utvoriť tento oddiel, ktorý bude bezprostredne podriadený mne. Veliteľom partizánskych oddielov Žitomírskej oblasti nariaďujem: všetkých partizánov a veliteľov Čechoslovákov ihneď odveliť do štábu partizánskych oddielov Žitomírskej oblasti na doplnenie formujúceho sa čs. partizánskeho oddielu.“²⁴

Podľa Šalgoviča, zásadu uvedenú v rozkaze, t. j. zorganizovať všetkých partizánov slovenskej národnosti v čs. partizánskom oddiele sa nepodarilo viac-menej uskutočniť predovšetkým  z praktických dôvodov, nakoľko bývalí slovenskí vojaci prešli a bojovali  väčšinou v roztrúsených miestnych partizánskych oddieloch, pričom nie všetky jednotky operujúce v tejto oblasti boli súčasťou Žitomírskych partizánskych oddielov, ktorým velil gen.mjr. Saburov. Navyše, miestne partizánske jednotky boli v neustálom pohybe a miesto a sústredenie týchto vojakov nebolo prakticky možné stanoviť. Ďalej – mnoho z bývalých príslušníkov slovenskej armády si navykli na oddiely a ich veliteľov, ku ktorým kedysi prebehli, a to bol tiež jeden z dôvodov, keď nebolo možné zoskupiť všetkých zbehnutých vojakov do novovzniknutého čs. partizánskeho oddielu.²⁵

Npor. I. Lysák-Jacko do novovzniknutého oddielového denníka zapísal:

,,Úlohou oddielu je bojovať proti fašizmu ako nepriateľovi demokracie a slobody ľudstva a viesť boj proti okupačnej činnosti Nemcov a Maďarov, vinníkov a hlavných nepriateľov nášho ľudu. Veliteľ oddielu rozhodol viesť tento boj na území Sovietskeho zväzu, na strane ukrajinských partizánov, pod vedením generálmajora Saburova… Konať v duchu prísahy vernosti slobode a samostatnosti československých národov a bojovať síce v menšom počte, ale tým tvrdšie s nenávideným nepriateľom nášho a slovanského národa pod menom Československý oddiel kapitána Repkina.²⁶

Ukrajinskí a bieloruskí partizáni už mali skúsenosti so slovenskými spolubojovníkmi, pôsobiacimi roztrúsene a v malom počte v niekoľkých oddieloch, najmä od polovice roka 1942 (napr, vyššie spomínaný fragment frontového denníka O. Hovanca). Vojenské znalosti Slovákov, dobrá výzbroj, odvaha a obetavosť, znalosť pomerov v nepriateľských posádkach boli veľkým prínosom ako pre partizánske hnutie, tak aj pre Sovietsku armádu. Velenie SPOŽO vzalo pri formovaní oddielu i počas jeho existencie do úvahy aj samotný politický význam, čo mohlo trocha brzdiť možnosť vytvárať jednotlivé národné celky, o čom svedčí aj fakt, že oddiel nedosiahol ani raz počty ostatných sovietskych oddielov a už od začiatku bol doplňovaný sovietskymi špecialistami rôznych národností. V období jeho vzniku ho tvorilo 56 ľudí – 48 Slovákov, 3 Bielorusi, 2 Rusi, 1 Ukrajinec a dvaja inej národnosti.²⁷

Novovzniknutý formujúci sa oddiel bol rýchlo vyzbrojený, gen.mjr. Saburov mu pridelil moderné sovietske samopaly, protitankové pušky a míny. K oddielu pridelili aj hospodárske družstvo, ktorému velil dôstojník Červenej armády N. N. Voronov. Ján Nálepka ako veliteľ Československého partizánskeho oddielu vypracoval organizačnú štruktúru jednotky, ktorá mala na začiatku takéto zloženie: štáb na čele s veliteľom kpt. Jánom Nálepkom, náčelníkom štábu bol vymenovaný npor. I. Lysák-Jacko a veliteľom bojovej skupiny bol por. M. Petro. Bola to dočasná organizácia, určená na plnenie prvej dôležitej bojovej úlohy, ktorú gen. mjr. Saburov stanovil takto: ,,Oddiel sa mal spojiť so slovenskými posádkami v Jeľsku, na križovatke v Bogutiči, na železničnej stanici Slovečno, v osade Kozinky a získať vojakov a dôstojníkov pre prechod k partizánom so zbraňami a muníciou do nového čs. partizánskeho oddielu.“²⁸

Po slávnostnom založení Československého partizánskeho oddielu dostal Ján Nálepka rozkaz, aby začal plniť svoje úlohy, na ktorý hlasno odpovedal:

,,Začne plniť úlohy! Vykonám!“

Potom vybral z obalu prvý bojový rozkaz oddielu a prečítal ho. V tomto rozkaze sa objasňovala štruktúra oddielu a menovali sa velitelia oddielov a skupín. Potom si bližšie prezrel svojich mužov a začal sa s nimi oboznamovať, niektorých z nich už poznal osobne. Nasledovali dlhé besedy s každým jedným vojakom, vypytoval sa, odkiaľ pochádza, skade má rodinu, kedy a za akých okolností prešiel k partizánom. Až puntičkársky kontroloval zbrane…²⁹

Po prehliadke mužstva pred nastúpenými vojakmi povedal stručný prejav, ktorý zakončil slovami: ,,Úlohou oddielu je boj proti fašizmu ako nepriateľovi demokracie a ľudskej slobody, boj proti votreleckej činnosti Nemcov, boj proti hlavnému nepriateľovi československej samostatnosti. Ako veliteľ som sa rozhodol viesť tento boj na území Sovietskeho zväzu, okupovanom teraz nacistami, po boku ukrajinských partizánov, pod velením a vedením generálmajora Saburova. Slováci – do boja!“ Oddiel odpovedal mohutným a jednohlasným ,,hurá!“ Opäť zazneli rozkazy, oddiel sa obrátil vľavo a dal sa na pochod, pričom začal spievať ruskú bojovú pieseň, ktorá sa zrodila v prvých dňoch napadnutia Sovietskeho zväzu Hitlerom – Svjiaščennaja vojna – Vstavaj strana ogromnaja… Tieto chvíle boli rovnako zdokumentované Vladimírom Frolenkom, neskorším trojnásobným nositeľom Stalinovej ceny, ktorý Jána Nálepku a jeho bojovú prácu v hlbokom tyle nepriateľa vysoko ocenil, a len vďaka jeho práci sa zachovali pre históriu živé obrazy Jána Nálepku a jeho bojových druhov. Takto sa zrodil Československý partizánsky oddiel kpt. Repkina, skrátene 1. čs. partizánsky oddiel.³⁰

Pozbavenie funkcií a vykonávania právomocí kpt. Jána Nálepku a jeho druhov

Rozkaz veliteľstva 101. pešieho pluku ZD o zbavení funkcií kpt. Jána Nálepku a jeho druhov bol vydaný 18. mája 1943, v deň, keď už nebolo možné zbehnutie slovenských dôstojníkov pred posádkou a vyšším velením utajiť. Rozkaz bol odoslaný pod číslom 522/1943 podpísaný veliteľom útvaru pplk. Š. Čánim. V rozkaze sa udáva:

,,Dňom 15. mája 1943 pozbavil som funkcií týchto dôstojníkov p. pl. 101:

1/ stot. pech. Jána Nálepku, pom. roty, poboč. vel. pluku,

2/ npor. pech. Imricha Jacku Lysáka, pom. roty, obrann. dôst. p. pl. 101,

3/ por. pech. v zál. Michala Petru, pom. roty, zbroj. a materiálneho dôst.

Menovaným odobral som tým samým dňom právomoc podpisovať akékoľvek povolenia, spisy, priepustky a pod. a preto všetky nariadenia nimi podpísané sú po tomto termíne neplatné.

V prípade, keby sa dostal niektorý z menovaných do styku s voj. osobami akéhokoľvek stupňa a dával im rozkaz, upozorňujem, že nesmie byť uposlúchnutý, ale dotyčný nech je ihneď zadržaný a vel. pluku nech je o tom vyrozumené.

Akékoľvek snahy nadviazania styku s horeuvedenými menovaných s jednotlivcami slovenskej armády v poli, musia mi byť ihneď hlásené, ako aj spôsob pokusu nadviazania styku.“³¹

Foto: Zvítanie sa so slovenskými partizánmi v dedinke Karteniči, 17. máj 1943

1. díl zde. 2. díl zde. 3.díl zde, 4.-6. díl zde. 7.-9. díl zde, 10.-12. díl zde, 13.-15. díl zde, 16.-18. díl zde, 19.-21. díl zde, 22.-24. díl zde. 25.-27. díl zde. 28.-30. díl zde, 31.-33. díl zde, 34.-36. díl zde, 37.-39. díl zde, 40.-42. díl zde, 43.-45. díl zde, 46.-48. díl zde, 49.-51. díl zde, 52.-54. díl zde, 55.-57. díl zde, 58.-60. díl zde.

1. SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 269. ↩︎
2. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 165 – 166. ↩︎
3. BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 14. ↩︎
4. PÁRA, E. NÁPRAVA, L. 1970. Sedmnáct let československým agentem na Západě. Praha: Naše vojsko, s. 27. ↩︎
5. NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, 143. ↩︎
6. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 127. Peter Benkovič bojoval aj v SNP, po vojne odmietol všetky návrhy na zamestnanie ako zaslúžilý bojovník a ostal radšej cestárom. ↩︎
7. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 127. Peter Benkovič bojoval aj v SNP, po vojne odmietol všetky návrhy na zamestnanie ako zaslúžilý bojovník a ostal radšej cestárom. ↩︎
8. SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 274 – 275. ↩︎
9. САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, c. 200. ↩︎
10.  Tamže. ↩︎
11. САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, c. 201 – 203. Preklad z ruského originálu: autorka. ↩︎
12. NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 118 – 119. ↩︎
13. Zachar Antonovič Bogatyr (1909 – 1993), sovietsky štátnik a politický dejateľ, v čase Veľkej vlasteneckej vojny bol jedným z vodcom partizánskeho hnutia, pravá ruka gen. Saburova. ↩︎
14. SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 279 – 280. ↩︎
15. SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 280 – 281. ↩︎
16.  Tamže, s. 281. ↩︎
17. SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 281 – 282. ↩︎
18. САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, c. 204. ↩︎
19. Nálepka – veliteľ sovietskeho typu. In Československý voják. [15. november 1953, ročník II, č. 23, s. 30]. ↩︎
20. BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 55. ↩︎
21. Tamže, s. 56. Pôvodný zdroj: Archív komisie, fond 4, zväzok 6, listy 65 – 66. ↩︎
22. BALÁŽOVÁ, E. Vznik a činnosť 1. čs. partizánskeho oddielu kpt. Jána Nálepku. In Historie a vojenství. [Október 1983, ročník XXXII, č. 5, s. 31]. Pôvodný zdroj: USSSR v VOVSS. Zv. II. Kyjev 1975, s. 241. ↩︎
23. BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s.  s. 56. Pôvodný zdroj: Archív komisie, fond 4, zväzok 6, listy 65 – 66. ↩︎
24. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 177. Pôvodný zdroj: AÚML ÚV KSS, fond 8/9-15. ↩︎
25. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 177 – 178. Pôvodný zdroj: AÚML ÚV KSS, fond 8/9-15. ↩︎
26. Tamže, s. 178.. ↩︎
27.  Deník činnosti čsl. partyzánskeho oddílu kapitána Jána Nálepky-Rjepkina. In Historie a vojenství. [September 1957, ročník VI, č. 3, s. 396] ↩︎
28. ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 178 – 179.  Pôvodný zdroj: AÚML ÚV KSS, fond 8/9-15. (*V. Šalgovič spomína v dočasnej organizácii 43 príslušníkov čs. partizánskeho oddielu, avšak na základe výpisu z rôznych zbierok a literatúry sa dá zistiť 56 príslušníkov čs. oddielu.) ↩︎
29. SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 284 – 285. ↩︎
30. Tamže, s. 285 – 286.  ↩︎
31. S tankem k sovětským partyzánům. In Československý voják. [26. máj 1956, ročník V, č. 11, s. 22]. ↩︎